34. Kapitiola

9. června 2016 v 22:18 | Kelly145 |  Nesmrteľný

34. Kapitola



Enzo bol kúsok za Solarou, ako tieň ju prenasledoval pomedzi stany tábora, ktorý pomaly vyrastal vedľa mestských hradieb. Solara kráčala k jeho najsevernejšiemu rohu, kde ich vojaci zatiaľ zhromažďovali všetkých obrancov mesta.
Na hradbách bolo vidieť uniformy Solariných mužov a na jednej z nich dokonca viala vlajka odboju.
"Ahoj Enzo." Ozvalo sa z poza Enzovho pravého pleca. Otočil mierne hlavu, aby mu aspoň kývol na pozdrav. Vidieť Zayda za denného svetla nebol veľmi prijemny pohľad. Bolo na ňom vidieť, že je unavený, tak ako boli všetci.
"Je to tam prázdne ako v meste duchov, neprijemny pohľad." Zašepkal Enzovi a kývol hlavou smerom k mestu.
"Polovička tých čo v ňom ostali má svoju rodinu na tejto lúke." Poznamenal Enzo, ani on by neoslavoval. "Navyše si nemyslím, že si myslia že sme im prišli pomôcť, to sa v tejto krajine nestalo už veľmi dlho." Zayd len odfrkol a prikývol hlavou.
"Vieš čo ide robiť?" Naklonil hlavu k Enzovi ešte bližšie. Enzo len pokýval hlavou do strán.
"Hm, niektorý z kapitánov nie sú nadšený tým že sa s nimi o tom nemieni poradiť."
"Ja si myslím, že im tým robí láskavosť. Nikoho nenúti aby rozhodol o životoch tých mužov necháva si to na svojich pleciach."
"To isté som im povedal aj ja." Prevrátil oči dohoda. "Je to banda starých páprdov, ktorý sa nedokážu zmieriť s faktom že Solara je chytrejšia ako oni." Na Zaydovi mal rád veľa vlastnosti, ale jeho schopnosť vystihnúť situáciou jednou vetou spôsobom, ktorý ho prinúti sa aj po tak strašnej noci usmiať, patrila k jeho najobľúbenejším.
Spoločne dorazili na koniec tábora a ocitli sa pred skupinov mužov z ktorých väčšina sedeli na zemi, po skupinkách alebo osamote obkolesený Zaydovými mužmi.Zajatých vojakov, nebolo tak veľa ako si myslel že ich bude.
Nik okrem nich tam nebol. Enzo predpokladal, že aspoň niekto zo Solariných kapitánov tam bude stáť s ňou, ale zdá sa že sa rozhodli nechať to celé na nej- na druhej strane bol rád, že tam nikto neprišiel robiť rozbroje a viesť mocenskú hádku- to by v tento moment bola skutočne posledná vec ktorú potrebujú.
Solarinu tvár videl len zboku, ale mohol rozoznať jej výraz. Bol ako z kameňa ako vtedy na nádvorí pred pár hodinami a to mu stiahlo žalúdok.

Vojaci, ktorý strážili mužov sa rozostúpili a každý jeden pohľad sa uprel na Solaru. Na malý moment bolo úplne ticho.
Bol počuť len vietor a plápolajúce vlajky na stanoch, napínanie sa lán, ktoré ich držali pri zemi.

Solara v jeden moment vydýchla a sklonila hlavu s nádychom sa pozrela na mužov a povedala. A jej pohľad zaletel k mužovi, ktorého tvár Enzo dobre poznal z námestia. Bol to kapitán stáže. "Máte na výber, každý jeden z vás.
Nie sme tu preto aby som zabíjali, aby sme trestali, ale aby som vám všetkým dali možnosť. To čo sa dialo u vás v meste, nebolo nie je ojedinelé, deje sa to všade po celej našej zemi. Máte možnosť to zmeniť. Nie som tu preto aby som vás zotročila, ste voľný. Choďte domov, späť k svojim rodinám, ale v momente keď vstúpite cez bránu očakávam, že sme na rovnakej strane a podľa toho sa budete správať. Ak nie milosti sa nedovoláte.
Ak nie, ak chcete ďalej zabíjať a mučiť v mene človeka, ktorého ste nikdy ani nevideli, smer k najbližšiemu mestu je tam." Ukázala za les smerom k východu. "Rozhodnite sa, nik vás nebude prenasledovať ani vám brániť v odchode. Je to vaša voľba, vaša šanca, ale verte mi že už druhú nedostanete." Po tom ako dozneli jej posledné slová, ostalo na lúke ticho. Solara kývla vojakom a tí, aj napriek tomu že boli v šoku ako všetci, ktorý si vypočuli jej príhovor sa otočili a pomaly sa vracali smerom k stanom.

Enzovi sa len nadvihlo obočie a pozrel sa na Zayda. "Ja ju zbožňujem." Povedal Zayd potichu a na kraji jeho oka sa objavila slza, len malá a hneď ju zatlačil späť. "Keď ju počujem, mám v sebe nádej že raz skutočne budeme slobodný." Povedal potichu.
Solara stála pred mužmi a pozrela sa do ich tvári, asi nikto z nich neveril, že to čo im povedala myslela skutočne vážne.
Po pár nehybných minútach sa však jeden z mžov- kapitán, postavil a uprene sa na ňu zahľadel. Mierne kývol hlavou a potom sa pozrel vedľa seba na muža- skôr mladého chlapca, ktorý sedel na zemi vedľa neho a kývol mu.
Chlapec sa zodvihol a spoločne ako prvý vykročili smerom k jednej z mestských brán. Potom to šlo jednoducho, zdvihli sa všetci, skoro naraz. Nezostal tam ani jeden a ani jeden sa neotočil iným smerom. Všetci potichu, ale s istým pokojom a úľavou v tvári kráčali domov, niektorý sa otáčali za Solarou, ako keby sa chceli presvedčiť, že tá bielovlasá modrooká žena tam skutočne stojí.

Solara sa nepohla až do momentu, kedy posledný z vojakov prešiel cez bránu mesta a až potom sa otočila k Enzovi a Zaydovi.
"Pri oslavách prosím nezničte to čo ostalo dobre?" Žmurkla na nich a potom kývla rukou Enzovi a tým mu naznačila, aby ostal tam kde je, pravdepodobne chcela byť sama.
Enzo ju spoločne zo Zaydom pozorovali ako mizne medzi stanmi, až keď sa mu stratila z dohľadu sa odvážil pozrieť na Zayda.
"Dáš si pivo?" Opýtal sa ho ani sa nestihol nadýchnuť.
"Nie Zayd, som unavený , alkohol mi nerobí v takomto stave dobre, ale keď sa vyspím tak určite. Sľubujem, na takéto víťazstvo sa oplatí pripiť si. Nie, že sa ale necháte uniesť."
"Ale poď, nechaj ju nech si vydýchne." Chytil ho za plece a začal ťahať do tábora. "Nie Zayd, ja pôjdem." Zosunul mu ruku z pleca a vybral sa k jeho stanu. Bol unavený, už nebol najmladší, kedysi by po niečom takomto ešte celý deň oslavoval, ale dnes na to nebol ten správny deň. Bude ešte veľa víťazstiev ktoré bude môcť osláviť, to dnešné preto oželie.

V stane bol sám, ale aj napriek tomu, že tam Solara nebola na stole bolo pripravené nejaké jedlo, nič bohaté, ale kus chleba a syr ho v tomto momente potešili viac ako by predpokladal.
Nalial si dokonca trochu vína zo džbánu do pohára, ktorý mu skôr slúžil ako predmet na ktorý sa môže pozerať.
Prelieval víno v pohári zo strany na stranu a sám nevedel ako, mu prišiel na um jeho brat a jeho rodina.
Prívesok na krku, zrazu o niečo oťažel a spomienky sa rozbehli takou rýchlosťou, že ich prúd nebol schopný zastaviť.
Premýšľal nad svojim otcom, čo by mu asi povedal, kebyže ho teraz vidí, pravdepodobne by stál po jeho boku a spoločne by bojovali za slobodu.
Čo to vlastne znamená? V jeho očiach? Možnosť odísť z domu na ulicu, bez toho aby sa bál že bude bez zmyselne zatvorený do väzenia a popravený za niečo čo nespáchal. že nebude musieť vyslobodzovať deti z väzenia za to že ukradli kus chleba pre už tak vyhladovenú rodinu. Bolo by zaujímavé žť vo svete kde je spravodlivosť, hoci si nebol istý že s Marcuovou vládou sa k takému svetu dopracujú.
Možno to nie je možné vôbec. Preto aký sú ľudia je v nich prirodzene niečo čo chce pôsobiť bolesť všade naokolo. Ako by to bolo pravidlo zakódované v mysli každého jedného z nás, ale možno je nádej, aspoň na malú nápravu.
Damon by bol celý nadšený ak by bol tu. Už teraz by naháňal nejaké dievča v meste a vyznával jej lásku.
Och niekedy mu tak neskutočne chýbajú.

Prešiel si rukou po vlasoch a napil sa toho málo vína, čo mu ostalo v pohári. Mysliac na všetkých tých, ktorý už s ním nie sú.
"Ahoj." Ozval sa hlas, ktorý ho v ten moment skutočne pohladil na duši. Pozrel sa smerom ku vchodu do stanu.
"Myslela som si že ostaneš zo Zaydom." Povedala a urobil nemu jeden krok. Enzo jej ako odpoveď len mykol plecami, položil pohár na stôl a potom sa postavil.
"Urobila som dobre, že áno." Pozrela sa na neho dúfajúc v dobrú odpoveď.
"Samozrejme, že áno čo si ich mala všetkých obesiť?"
"Čo ak sú všetci zradia."
"Tak potom ich všetkých obesíme."
"Ako jednoducho to vidíš."
"Rozhodla si sa tak ako ti to kázalo srdce, to je vždy správne rozhodnutie. Vieš že si urobila správne, teraz to nerieš, poď sem." Natiahol k nej ruku.
"Ešte mi sem prídu vynadať."
"Ak sem niekto v najbližších hodinách vkročím podrežem mu hrdlo sľubujem. Nemajú dôvod na to aby ti nadávali Solara, zachránila si ich od ťažkého rozhodnutia, navyše ty si tu pani, tak že nech i všetci svoj názor strčia vieš kam." Solara k nemu urobila ešte jeden krok a natiahla k nemu ruku.

Enzo ju pevne chytil a previedol do druhej strany stanu, pričom do ruky vzal kúsok chleba. Zastavil ju v strede tesne pred posteľou a vložil jej ho do rúk. "Jedz a ticho. Tam si pani ty tu zase ja." Na jeho veľké prekvapenie, žiadne protesty sa neobjavili.
Enzo zo seba zhodil plášť s opaskom a zavesil ho na vešiak, dokým sa otočil späť Solara dojedla posledný kúsok.
"Mala si sa nejsť keď si bola hladná."
"Na to nie je čas." Prevrátila oči. "Musím."
"Nie! Ticho."
Prešiel za ňu a rozpustil jej vlasy, prehrnul jej ich cez pelce a potom jej začal vyzliekať vestu a potom aj zvyšné kusy oblečenia. Keď tam ostala stáť len v košeli, chytil ju zo zadu za ruku a otočil si ju k sebe tvárou.
Najradšej by ju v ten moment celú vybozkával, chcel mať celé jej telo len pre seba, ale na dobre sa oplatí si pičkať. Preto ju chytil na ruky, tak rýchlo že nestihla vydať ani jedno protestné slovo a odniesol ju do postele. Prehodil cez ňu perinu a žmurkol.
"Spi, na vládnutie bude čas potom." Povedal jej a otočil sa späť ku stojanu. Vyzliekol sa do spodného prádla. Opasok, košeľu a nohavice mal tak aby do nich mohol len naskočiť a dýku si zo sebou vzal do postele. Nikdy nevedel kedy ho niekto prekvapí.

Ľahol si vedľa Solary a perinou si prikryl len čas tela, aj napriek tomu že boli v stane zvonka bolo počuť len veľmi málo zvukov, ale bolo jasné že sa oslavuje, konečne boli počuť tóny hudby a spev, aj keď tlmené, bohvie čím.
Možno to robili tie vrstvy plachiet.
Enzo pomaly nadýchol a otočil sa smerom k Solare. Tá na jeho pohyb zreágovala tým že pomaly otvorila oči. Videl na nej ako veľmi je unavená. Otočil sa smerom k nej a položil jej ruku na tváre, napravil jej tých pár vlasov ktoré jej padali do tváre.
Solara sa k nemu natočila a schúlila sa do klbka v jeho náručí.
Premýšľal nad tým, či niekedy bude Solara tá ktorá bude vládnuť tejto zemi, je možné že pravda o jej pôvode víde najavo? Tá vec ho tak ťažila, stále bola vzadu v jeho mysli ako ťažký kameň, ktorého sa nedokáže zbaviť, nemôže jej to povedať, pretože nenastal ten správny čas, ale nastane niekedy? A ak áno príjme to? Príjme ten fakt kto je? Je silná ale nájsť v sebe odvahu, takú zodpovednosť, nie je ľahké, pre nikoho, ani pre ňu.

"Enzo?"
"Áno Solara?" Sklonil k nej hlavu keď ho tichým hlasom oslovila.
"Ďakujem." Zašepkala. Položil jej zas ruku na tvár a jemne ju pobozkal na čelo. "Za všetko." Usmial sa. "Vždy tu budem pre teba pani." Solara sa usmiala a zatvorila oči, po chvíli ucítil ako jej telo oťaželo a konečne zaspala.
Objal ju oboma rukami a ticho povedal. "Vždy tu pre teba budem. Milujem ťa." To bolo prvý krát, v celom jeho živote, čo tú vetu vyslovil nahlas a bol rád že patrila práve jej. Jeho kráľovnej, jeho pani, jeho láske. Človeku za ktorým by stál, pravdepodobne za každých okolností.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama