3. Kapitola

22. července 2016 v 14:57 | Kelly145 |  Svetlo a tma

3 Kapitola



Prešla som cez zadné do krásnej budovy, ktorú som milovala. milovala som ako to tam vonia, ako to vyzerá.
Vždy keď som prešla cez dvere mala som v sebe, zvláštny pocit, ako by som zrazu bola doma, na mieste do ktorého patrím.
"Dobré ráno Izzy." Pozdravil ma náš starý vrátny, ktorý sedel za okienkom a pozoroval všetkých ktorých vošli spod svojich polmesiačikových okuliarov.
"Dobré ráno aj vám pás McRoy." Pozdravila som ho milo a označila som si pre ním čipovú kartu do počítača.
"Ako sa dnes máte?" Opýtala som sa milo, vždy som sa pri ňom ráno zastavila.
"Veľmi dobre, dneska s mojou manželkou máme výročie a chceme ísť spolu do divadla." Pochválil sa mi s priam žiarivým úsmevom na tvári. S úsmevom som mu prikývla. "A na čo idete?"
"Manželka miluje balet, tak že ju beriem na klasiku do Národnej opery."
"Na Labutie jazero?" Doplnila som jeho otázku.
"Presne tak! Bude to výnimočné!"
"Tak si to užite! A gratulujem k výročiu."
"Aj vám pekný deň slečna Izzy." Pousmiala som sa a prešla okolo okienka za stenu, kde už čakal parovník našej SBS služby, ktorému som dala skontrolovať kabelku a prešla som cez skener.
"Ďakujem." Usmiala som sa a potom som už vošla do neoficálnych priestorov knižnice a zamierlila som ku svojej kancelárií. Teda nebola to kancelária skôr laboratórium. Živila som sa tým že som reštaurovala staré dokumenty, knihy a papyrusy. Bola to krásna práca, milovala som tú vôňu a pocit, že v mojich rukách držím dokument starší ako celé to miesto v ktorom sedím.

V laboratóriu som mala pomerne prijemych spolupracovníkov aj keď väčšinu času sme trávili každý sám vo svojom malom presklennom laboratóriu s jednou nanajvýš dvoma knihami nad ktorými sme pracovali.

Deň prebiehal pokojne, ako každý iný. Robila som si svoju prácu, ktorá zo zvláštneho dôvodu, pre mnohých ľudí, mi nepochopiteľne prinášala uspokojenie. Cítila som sa šťastná keď som svojimi rukami mhla siahať často na dokumenty, ktoré zmenili svet a to ako ľudia vnímali svoje okolie.
Tlačené slovo je jedným z najvzácnejších objavov aké ľudstvo vo svojej krátkej ére pôsobenia na tejto Zemi vykonalo, je to jedno z mála vecí, ktoré sme vytvorili a skutočne v sebe predstavovalo dobro. Dobro, ktoré sa jednoduchým úkonom dalo šíriť do sveta a meniť ľuďom životy.
Nikdy som nepochopila prečo ľudia, čítajú články z čítačiek alebo internetu, samozrejme niekedy nemáme na výber, ale keď môžeme prečo necítiť tú dokonalú vôňu kníh a tlačeného písma na papier.

Sama som sa niekedy usmievala nad svojimi myšlienkami, bol zo mňa skutočne filozof a šprt. Ako ma volala moja milovaná spolubývajúca. Celý svoj dospelý život som strávila tým, že som mala svoj zvedavý nos zabodnutý medzi strany kníh.

Keď nám konečne udrel čas na prestávku na obed, vybrala som sa aj zo svojimi kolegami do jedálne, nič moc to nebolo, rada som si nosila vlastné jedlo, pretože s tých sendvičov sa mi robieva zle, ale dnes mi to bolo súdené, pretože som včera bola tak lenivá a nenavarila som si vlastné jedlo.

Dnes som mala možnosť odísť z práce trochu skôr špeciálne lepidlo, ktoré používam musí schnúť 12 hodín, pri najmenšom a tak som nemala čo robiť, pretože bez toho sa nepohnem a keď že nik iný moju pomoc nepotreboval, tak prečo túto možnosť nevyužiť lepšie mi bude doma ako tu.

Prešla som cez chodby k miestu kde som ráno do budovy vošla.

"Tak dneska mi už nšťastie šichta končí." Ozvala som sa, tak ako som sa ozývala zakaždým keď som prechádzala okolo a pozrela som sa smerom ku vrátnici kde obyčajne sedával pán McRoy. No dnes sa mi odpovede nedostalo, tak ako sa mi jej dostáva každý deň, neprišiel úsmev ani popriatie pekného zvišku dňa, alebo večera.
Pozrela som sa smerom ku sklu a spozornela som, možno si len odskočil na záchod, pomyslela som si.
Neviem čo ma v ten moment viedlo k tomu aby som prešla až ku dverám vedúcim do vrátnice, možno to bola vyššia sila možno to zariadil osud, ale obyčajný pohyb kľukou v ten moment zmenil celý môj život, aj keď som o tom ešt vtedy nevedela.
Pootvorila som dvere a ešte pred tým, ako som stihla niečo povedať som prestrčila hlavu cez škáru v dverách. Chcela som vysloviť jeho meno no moje slová zastali v strede krku a vytvorili tam veľkú guľu cez ktorú som sa ani nedokázala nadýchnuť.
Cítila som ako sa mi všetky krv stiahla niekde preč, ako by odišla mimo môjho tela. Na pár sekúnd môj život a čas zastal, je to šok, nepopísateľne zvláštny pocit, kedy aj kvapnutie vody z kohútika trvá roky.

"Bože!" Zavolala som. Zvuk nabehol a môj mozog konečne začal pracovať, rozletela som dvere a vrhla som sa na zem ku starému pánovi, ležal na zemi, nevedela som či žije alebo nie.
Nejako som sa dostala ku svojmu telefónu vo vrecku a vytočila som číslo záchrannej služby.
"Pán McRoy!" Zavolala som na neho a prevrátila som ho na chrbát snažila som sa zistiť či dýchať. Záchranka mi okamžite odpovedala, nadiktovala som jej adresu a popísala pani v telefóne čo sa stalo. Moje medicínske vzdelanie sa rovnako takmer nule, niečo som si pamätala z obdobia keď som si robila vodičský preukaz ale to už bolo pred pár rokmi. Ale aj napriek tomu podľa jej inštrukcií som bola schopná tomu človeku masírovať srdce až dokým neprišli záchranári.
Jeden z doktorov po mne v kuse niečo chcel vedieť, pýtal sa ma na jeho celé meno, na zdravotné problémy krvné skupiny a všetko možné, no ja som mu nebola schopná povedať ani to ako sa volám ja sama, navyše som toho človeka takto nepoznala…

Naložili ma do sanitky spoločne s ním, musel s ním predsa niekto byť nemohla som tam ostať sedieť na podlahe a ísť len tak domov.
Nikdy som takou rýchlosťou nepreletela cez ulice Londýna a aj napriek tomu, že to bolo len pár minút zdalo sa mi to ako večnosť.
Pozorovala som záchranárov, ktorým sa podarilo obnoviť dýchanie a starý pán na mňa dokonca otvoril aj oči, len na malý moment, ale predsa to bol lepšie ako sa na neho pozerať, len ako nevládne leží na lehádkach.
Keď sanitka zastala pri vchode do nemocnice šla som za nimi, vošla som cez rozťahovacie dvere a šla som tam kam šli záchranári, v strede jedného z mnohých krokov ma zastavila sestra "Nemôžete ísť ďalej počkajte tu."
"Prosím?!"
"ČAKAJTE!" Zakričala na mňa a tak som ostala, sama. V strede veľkej príjmovej pohotovosti, obzrela som sa okolo seba, zdalo sa že nik iný tam nie je, alebo aspoň žiadny tak akútny prípad ako sme priviezli my.
Snažila som sa nejako rozpomenúť na to ako sa správne dýcha a pripomenúť svojim myšlienkam ako správne prúdiť a fungovať. Nikdy som nechápala, prečo vo filmoch takéto sitácie popisujú tak zvláštne, neverila som tomu že človek môže len čiastnočne vnímať realitu okolo seba, až do tohto momentu.
Bolo to ako záblesky, ani som nevnímala cez čo prechádzal môj pohľad zamerala som sa vždy len na jeden bod a potom tam bol ďalší.
"Slečna?" Ozvalo sa niekde z diaľky.
"Slečna." Otočila som svoju tvár a zvuk sa zrazu vráti, počula som pípať prístroje a hovoriť ľudí a konečne som zaznamenala nižšiu sestru ktorá sa na mňa zo starosťou v očiach pozerala.
"Áno?" Odpovedala som, bolo to prvé slovo, ktoré som si uvedomila, že som vlastne povedala.
"Ste v poriadku?"
"Asi."
"Ste zranená?"
"Nie." Ukázala som na miesto kde odviezli Pána McRoya "Len som prišla zo sanitkou, našla som pána McRoaya na zemi, ja s ním pracujem."
"Viete nám poskytnúť nejaké rodinné alebo zdravotné údaje?"
"Ja neviem, robí na vrátnici, prehodili sme len pár slov."
"Aj tak poďte so mnou porozprávame sa. Viete o nejakých osobách, manželka deti? Ktorým by sme mohli zavolať?"
"Áno má manželku, dnes mali ísť spolu do opery."
"Viete na ňu telefónne číslo?" Sadla som si na nejaké sedačky mimo príjmovej ambulancie, ale stále som tú veľkú miestnosť mohla vidieť cez okno.
"Nie bohužiaľ."
"Dobre to nevadí." Sestra mi položila ruku na rameno a usmiala sa. "Nechcete pohár vody?"
"Nie ďakujem. Som v poriadku. Len ma to trochu… zaskočilo."
"To je samozrejme, vediete si dobre."
"Ďakujem. Mal by mať pri sebe doklady určite zistíte aj od knižnice kontakt na jeho ženu."
"Knižnice?"
"Áno pracujeme v knižnici, Britskej národnej knižnici." Doplnila som rýchlo.
"Och určite samozrejme to pomôže. Ďakujem. Zvládnete to teraz chvíľku sama?"
"Áno samozrejme." Sestra niekam odbehla a ja som sa postavila zo stoličky a otočila som sa smerom k okienku. Videla som záves za ktorým bol pád McRoy, nevedela som odhadnúť čo sa za ním deje, hádam bude v poriadku, bola by som nerada ak by nemohol nahradiť svojej manželke to dnešné rande.

Ubehla asi hodina od momentu čo ma priviezla sanitka, sedela som stále na tom istom mieste teraz už aj s pohárom vody v ruke. Nikto mi nechcel nič povedať, vzhľadom na to že nie som jeho rodina, ale za plentou sa nič nedialo, občas odtiaľ odišla pokojne nejaká sestra a odniesla papiere, ale nechápala som prečo ma tým pádom za ním nechcú pustiť.
"Slečna?" Ozval sa hlas nad mojou hlavou. Zdvihla som pohľad a uvidela som veľmi sympatickú staršiu pani, pochopila som hneď kto je to.
"Pani McRoyová." Postavila som sa a natiahla som k nej ruku.
"Dobrý deň, vy ste naši môjho muža?" Aj napriek tomu, že sa stalo to čo sa stalo, neplakala dokonca ani nemala slzy na krajíčku.
"Áno, ja."
"Som vám za to veľmi vďačná, už som hovorila s doktorom, povedal mi že mal infarkt a ak by ste ho nenašli tak skoro pravdepodobne by umrel. Ďakujem Vám!" Uľavilo sa mi, keď som počula že žije.
"Nemáte zač, som rada že je v poriadku." Odpovedala som jej.
"Ak by som vám mohla nejako poďakovať…"
"Nie nie! To vôbec! Nič nechcem." Pani mi na to samozrejme nič neodpovedala, len ku mne natiahla ruku a chytila ma za predlaktie.
"Ste anjel." Povedala mi s vďačnosťou v hlase a pohladila ma. Len som jej na to prikývla hlavou a pokúsila som sa nie veľmi presvedčivý úsmev.
"Veľa šťastia, nech sa rýchlo uzdraví a pustia ho domov."
"Samozrejme! Ďakujeme." Pani sa ku mne natiahla a objala ma. Aj keď to bola pekná a dojemná chvíľa, nemala som rada objatia, nikdy som nebola veľmi kontaktný typ človeka, hlavne k ľuďom ktorých vôbec nepoznám, ale nechala som ju. Pred tým ako odišla mi ešte raz poďakovala.

Vzdychla som si a pozrela sa na svoju tašku, ktorá sa nejakou náhodou dostala až sem so mnou. Vzala som ju do ruky a vytiahla som z nej telefón, ktorý som si tiež nepamätala, že som ho tam hodila.
Otvorila som obrazovku a našla som tak sto správ od Lei, nenápísala som jej skoro celý deň, musela byť strachom bez seba.

Ahoj, žijem! Niečo sa stalo v práci detaily až keď sa uvidíme, prídem domov čo najskôr

Naťukala som rýchlo do obrazovky aby som utíšla jej otravnú potrebu neustále vedieť kde som. Bolo to niekedy až príliš otravné, ale na druhú stranu aspoň niekto sa o mňa ešte staral.

JASNE! Aj u mňa to bolo dramatické! Stretneme sa na oslave!

Bože oslava! Nie! Prevrátila som oči, nie nie nechcelo sa mi teraz trápiť šťastne a zo všetkými sa baviť na to skutočne nemám!

Lea! Ja tam nemôžem, som úplne vyšťavená, pochopíš, ver mi mám na to skutočne dobrý dôvod.

Netrvalo jej ani len sekundu dokým mi odpísala:

Čože? Tak že ty si ma na to nalákala a teraz ma necháš samú! Žiadne také moja milá! Toto sa nedeje! Ideme pekne krásne spolu a budeš tam inak sa už nebudeme baviť!!!

Nechápala som ako je možné že tak rýchlo dokáže písať.

Nie Lea! Prosím nenúť ma… :(

Lea : Nie budeš tam! Aspoň sa tak ukážeš predstavím ti jedného kolegu s práce a hneď sa ti zlepší nálada. Musím ísť pracovať! Proste tam budeš a ticho.

Ja: Dobre…

Na hádku s ňou som skutočne nemala silu, navyše by rýpala do momentu, dokým by som jej nepovedala, že idem a dobre a nech už ma nechá, tak že bolo lepšie to vybaviť a zaklincovať takto, prinajhoršom sa tam proste neukážem.
Ešte mi zazvonil dva krát telefón, ale už som to nechala tak. Chcela som ísť veľmi rýchlo domov a dať si poriadne teplú sprchu.
"Prepáčte ako sa dostanem von?" Opýtala som sa jedného príslušníka nemocničného personálu, okrem vchodu ktorým som prišla som totiž to neviedli žiadne iné dvere a som si istá že nimi ísť nemôžem.
"Pôjdete tam k tým výťahom a na nulté poschodie ak chcete ísť verejnou dopravou, alebo na prvé ak si chcete vziať taxík, keď tam budete uvidíte kadiaľ ísť." Povedal mi a ja som mu len kývla hlavou, ani som mu nepovedala ďakujem, ale očividne mu to absolútne nevadilo.

Pred výťahmi som čakala sama, trvalo mu celý večnosť dokým prišiel, ako by mieril na každé poschodie okrem toho kde som stála ja.
Už som uvažovala že sa na to vykašlem a pôjdem po schodoch to jedno poschodie by som vybehnúť mohla, ale nakoniec sa nado mnou ovládacie systémy zľutovali a dvere sa predo mnou otvorili, nikto v nich nebol.
Vošla som dnu a otočila som sa smerom ku chodbe. Zarazila som sa keď som zistila že celý ten čas za mnou niekto stál chytila som gombík, ktorý držal dvere otvorené aby mohol nastúpiť.
"Idete?" Opýtala som sa ho, muž na mňa zdvihol pohľad a mne v ten moment zovrel žalúdok.
Bol vysoký, vyšší ako ja čo sa veľmi často nestávalo. Mal na sebečierny rozopnutý kabát, pod ním len ľahký sveter nohavice a topánky, kabát vyzeral byť šítý na mieru a bol mu až po kolená.
Ruky mal založené v jeho vreckách, blond vlasy na vrchu dlhšie ako po stranách a skutočne veľmi peknú tvár, ale čo bolo najzaujímavejšie boli jeho hypnotizujúce oči. Mal ich modro zelenej farby, jasne pozorné a prísne.
V momente keď som ho oslovila na sekundu sa mu zmraštilo obočie, ako by bol prekvapený že sa ho na to pýtam, ale rýchlo ten pohľad skryl.
Urobil smerom k výťahu dva kroky a postavil sa vedľa mňa. Voňal zvláštne, a tú vôňu bolo cítiť aj cez nemocničnú dezinfekciu.
"Kam idete?" Opýtala som sa keď som stlačila najprv svoj gombík. Pozrela som sa na muža, a musela som veľmi ovládať svoje kolená aby sa pri jeho pohľade nepodlomili, srdce mi začalo byť zvláštne rýchlo.
"Tam je to v poriadku." Zadržala som svoju sánku pred tým ako padla. Viete, keď ma niekto ten hlas ktorý by vás mohol uspávať a zároveň vám spôsobí motýle v žalúdku, presne taký bol.
Nervózne som prikývla a radšej som sa otočila ku dverám.

Cítila som ako sa na mňa pozerá, cítila som jeho pohľad na strane mojej tvári a veľmi som sa snažila neotočiť sa k nemu, ale neodolala som.
Pozrela som sa mu priamo do tých zvláštnych očí, ktoré ma doslova vťahovali, niekam, neviem kam.
Svet sa zúžil, okolie sa zakrútilo a ja som od nemohla odtrhnúť oči. Bola by som schopná tam stáť aj večnosť a len sa neho pozerať a mala by som pravdepodobne všetko čo potrebujem.


No výťah zrazu zastal a cinkol a to ma vyrušilo. Pozrela som sa na číslo miesta kde som a dvere sa pred nami otočili.
Vyšli sme z výťahu takmer zároveň v momente keď som mala nohu na podlahe otočila som sa tam kde pred tým stál, ale nebol tak. Stratil sa v dave? Ktorý stál pred výťahom? Alebo som bola tak pobláznená a on tam nikdy nebol…
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Chloé Chloé | Web | 23. července 2016 v 13:03 | Reagovat

Veľmi pekné :) Labutie jazero!

2 ┼Lady de Vampire Victoria┼ ┼Lady de Vampire Victoria┼ | Web | 24. července 2016 v 21:10 | Reagovat

krása

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama