4. Kapitola

27. července 2016 v 10:00 | Kelly145 |  Svetlo a tma
  • 4. Kapitola





Vošla som do bytu, omámená, ako v tranze som prešla cez chodbu k mojej izbe. Sadla som si na posteľ a položila som všetky veci vedľa seba. Nadýchla som sa vzduch, ale ako by zastal v mojom krku a nechce ísť až do pľúc. Keď som zatvorila oči, videla som jeho tvár, nedokázala som sa toho obrazu zbaviť, bolo to ako by sa vytlačil do mojej pamäti a ja som ho nemohla odstrániť, zanechal vo mne pocit, ktorý som do tej doby necítila, bolo to zvláštne, ani som si poriadne nebola istá či som videla len prízrak, alebo to bolo skutočné.
Prešla som pomaly rukou po posteli a oprela som sa trochu dozadu, rozpustila som si vlasy a nechala ich sa skoro dotknúť postele keď som zaklonila hlavu dozadu a zatvorila som oči. Cítila som ako vzduch ide cez moje nosné dierky a pomaly zostupuje dole, dokonca som mohla cítiť aj to ako mi bije srdce.
Pootvorila som ústa a nechala som časť vzduchu prejsť cez ne.

Cítila som ako mi ruka prešla cez líce až dole k mojim kľúčovým kostiam, bol to pomalý, jemný zamatový pohyb, z ktorého som mala po celom tele zimomriavky.

Prudko som sa nadýchla, až som som sa zošuchla z postele a spadla som na zem. Prudko som sa otáčala okolo seba a chytila som si automaticky krk.
Na rukách som mala husiu kožu a žalúdok sa mi stiahol. Telefón šialene tancoval na posteli dokola a na jeho displayi žiarilo meno LEA.
Prehrabla som si rukou vlasy a natiahla som sa za telefónom.
"Prosím." Ozvala som sa, v strede slova sa mi zlomil hlas.
"Izzy? Si v poriadku?" Prikryla som si oči rukou.
"Áno zlatíčko som." Snažila som sa aby môj hlas pôsobil čo najpokojnejším a najvyrovanejším tónom.
"Určite?"
"Áno, potrebuješ niečo?"
"Kde si?"
"Doma. Kde inde."
"No ale už si mala byť tu!"
"Nie však je." Pozrela som sa na hodinky. Zamračila som sa. Ubehli dve hodiny odkedy som prišla domov? "Ja…"
"Si určite v poriadku?"
"Áno, som! Hneď prídem dobre?"
"Nemusíš! Neznieš dobre. Čo sa dneska stalo prosím ťa pekne? Vyhodili ťa z práce?"
"Nie, nie ja len… proste nejako nemám svoj deň vieš…. ja …"
"Dobre Izzy… Fakt nemusíš chodiť, je tu oveľa viac ľudí ako som čakal navyše som sa stihla zoznámila s jedným úžasným chlapom tak že by som sa ti tak či tak nemala čas venovať. Zajtra ti o ňom všetko poviem dobre! Je úplne úžasný a dokonalé chlapské ruky! Choď si pospať! Zajtra sa o všetkom porozprávame dobre? Oslávime moje povýšenie zajtra spolu! S nejakou dobrou fľašou vína."
"Zajtra nebudeš schopná chodiť." Lea bola úplný opak mňa, oproti nej som bola veľmi asociálny typ, nedivila som sa jej že ma tam nepotrebuje mať. Bola som rada, že to v dnešný večer pochopila.
"Jasné, hlavne že ťa neopúšťa zmysel pre humor zlato. Letím maj sa! Choď spať!" Zložila mi.

Oprela som si hlavu o posteľ. Že by som zaspala a nevedela som o tom. Položila som si ruky na temeno hlavy a chytila som si vlasy, silnejšie aby som si bola istá že tam skutočne som.

"Bože dievča…" Povedala som tlmene do matraca a potom som sa nejako pozviechala zo zeme.
Pozrela som sa na hodinky, neskutočné. Asi začínam prichádzať úplne o rozum. Je možné aby som nevedela že spím? Vôbec si to neuvedomovala a navyše sa zobudila s takým pocitom a mala stále tak živé sny? Takéto veci sa dejú normálnym ľuďom? Pokrútila som nad sebou hlavou a vzala som si kabelku zas do ruky, vyhodila som z nej nepodstatné veci tak že mi v nej ostal len telefón a kľúče.
Nemohla som byť doma!

Ten zvláštny pocit, v žalúdku ma nechcel opustiť a ja som musela niečo robiť, našťastie sa nemusím pretvarovať že som šťastná a nadšená a že mám dokonalý život niekde na nejakej oslave, tak že budem robiť to čo mám najradšje idem sa prejsť.
Vždy mi to pomohlo vyvetrať hlavu, tak ako nič iné, mala som po meste nachodené kilometre pokiaľ som nemusela chodila som, peši nie metrom ani taxíkom ani inou verejnou dopravou.

Najlepšia bola chôdza v noci, alebo večer. Aj keď Lodýn nebol nikdy úplne prázdny vo štvrti v ktorej som bývala sa to z času na čas podarilo. Navyše neďaleko bol park, čo je síce extrémne nebezpečné pre mladú ženu ako som ja, ale aj tak ma tam nohy vždy nejako zaviedli.

Tak isto sa stalo aj teraz, ani som nerozmýšľala nad tým kam vlastne idem, proste som chodila chodila a zrazu som prišla na to, že sú okolo mňa všade stromy.
Celý čas sa mi po hlave preháńali zostrihané obrazy dnešného dňa, niektoré momenty boli strašné pomalé, na iné som si zas nevedela vôbec spomenúť, ale nech som sa snažila tomu vyhnúť ako som chcela vždy ma myšlienky zaviedli k tomu mužovi.
Nevedela som si vysvetliť, čo ma tak neskutočne k nemu pripútalo. Bolo to ako by som stretla ducha, ako by ani nebol z tohto sveta, bolo to tak zvláštne…

Sadla som si na operadlo lavičky- ako najväčší hulvát vo veku šestnásť rokov- a vybalila som ešte neotvorený balíček cigariet, ktorý som si kúpila za účelom oslavy. Bola som skutočne príležitostný fajčiar, na žiadne drogy alebo návykové látky by ma človek neuživil. Víno a všetok ostatný alkohol som z duše neznášala, neznášala som tú chuť v ústach a ten pocit, že stratím sama nad sebou kontrolu, odkedy som sa v mojich pätnástich rokoch opila skoro do nemoty, tak som sa k alkoholu vo väčšom množstve ani len nepriblížila a dostať do mňa nejaký pohár niečoho bola úloha ktorá sa vyrovnala zdolaniu Everestu.
Lea so mnou síce nestrácala nádej a ešte na mne nezlomila palicu, ale blížila sa k tomu každým dňom.
Ale čo sa týkalo cigariet užívala som si ich vo veľmi obmedzenom množstve, odkedy som ochutnala prvú nestala som sa závislou, nikdy som ich nepotrebovala, ale v dňoch ako je tento je proste zaslúžená. Aj keď si plne uvedomujem že mi to nejako nepomôže vyriešiť žiaden problém, možno ak by som prestúpila na iné drogy v stave vyššieho vedomia by sa mi všetko nejako vysvetlilo.

Nedokázala som sa zbaviť myšlienky, že sa dneska pánu McRoyovi stalo to čo sa mu stalo, len preto aby som nastúpila do toho výťahu. Neviem prečo a ani odkiaľ sa tá myšlienka vzala, ale hlodala mi samotný koniec mojej mysle až to bolo nakoniec jediné čo v nej ostalo.
Bol to šiesty zmysel, na ktorý som verila pretože sa mi veľa krát osvedčil a nech si vraví kto chce čo chce, je to pravda, existuje. Pretože niektoré pocity by som si inak ani nemohla vysvetliť.
Môj otec si zo mňa robil srandu, hovoril mi že som čarodejnica, už od mala som bola trochu iná ako ostatné deti, moc som sa s nikým nekamarátila, navyše ako som dospievala, tak som proste vedela ľudí prekuknúť, skoro vždy som dokázala rozoznať kedy mi klamú a kedy nie.
Vedela som presne, kedy moja mama zomrela, nikto mi to nemusel povedať, proste som to cítila. Jeden večer som nemohla zaspať, prevaľovala som sa na posteli, zovieral mi žalúdok, mala som pocit na zvracanie, nechápala som prečo. Bez vysvetlenia som sa uprostred noci postavila z postele a postavila sa k oknu, pozrela sa na mesiac a začala som plakať, pretože som to proste vedela, vedela som že je mama preč a tiež som vedela, že sa so mnou prišla rozlúčiť, pretože v jeden moment, po niekoľkých minútach plaču sa mi strašne uľavilo, ako by mi niekto zobral z pliec všetky starosti a ja som vedela niekde v zadu v mojej mysli že je to ona a že mi prišla takto povedať zbohom a keď mi zavolal môj otec asi dve minúty na to, neplakala som keď mi to povedal, pretože som vedela že je to v poriadku. Že ona je šťastná…

Zasmiala som sa nad tými bláznivými myšlienkami, och kebyže ma niekto počuje tak si určite o mne myslí, že som totálny blázon. Pokrútila som sama nad sebou hlavou a zas som si prehodila vlasy na stranu a potiahla som si zo zázračnej horiacej paličky, ako ju volala moja kamarátka na strednej škole, odvtedy mi to ostalo, ale nikomu som to nehovorila pretože všetci to pokladali za infantilné, mne to pripomínalo študentské časy, keď sme sa flákali za školou a ťahali sme paličky jednu za druhou.

Zahľadela som sa na svoje topánky opreté o špinavé trámy a hodila som cigaretu medzi ne do kaluže, ktorá ostala samozrejme po daždi, v Londýne stále prší hlavne v tomto ročnom období.

"Tak čo? Ide sa domov?" Opýtala som sa potichu sama seba a zdvihla som pohľad. Zamrazilo ma na chrbte.

Srdce mi zrazu začalo rýchlo byť, videla som niekoho pred sebou, o chodník ďalej, stál medzi stromami, teda aspoň sa mi zdalo že to je muž. Mal na sebe dlhý čierny kabát a možno niečo ako klobúk, v tom tieni som ho veľmi dobre nevidela, svetlo z lampy totiž to neosvetľovalo jeho postavu tak dobre aby som mohla vidieť všetky detaily, čo som ale mohla vidieť bolo, že sa pozerá na mňa, že je otočený mojim smerom a to ma znervóznilo.

Postavila som sa na nohy oprášila sa, založila si ruky do vreciek a nasmerovala som si to rýchlejším krokom smerom ku môjmu domu.
Snažila som samú seba presvedčiť, že som paranoidná, prečo by ma niekto sledoval? Nie?
Pozerala som sa na zem, pozorovala svoje nohy ako robia čím ďalej tým rýchlejšie kroky.
Snažila som sa prinútiť samú seba sa nikde inde nepozerať, ako by som si myslela že keď ich neuvidím, tak ani oni neuvidia mňa.
No v jeden moment som to spravila, zdvihla som zrak. A tá osoba, ten človek stál asi 40 metrov predo mnou medzi dvoma lampami v parku, presne v smere kam som mierila.
V ten moment mi zastalo srdce, toto už nebola žiadna sranda.

Zmenila som rýchlo smer k najbližšiemu východu z parku, predsa len na ulici, tam sú aspoň domy, ak ma bude chcieť prepadnúť tak hádam niekto vystrčí hlavu a zavolá policajtov.
Nemala som zo sebou nič, väčšinou zo sebou nosím aspoň spray, ale teraz nič. Hoci ma skôr trápilo to ako sa ten človek dostal predo mňa bez toho aby som si to všimla.
K východu z parku som sa ale nedostala, bol tam rovno vedľa posledného stromu, nevidela som mu do tváre, ale bola som vydesená k smrti.

Prudko som zastavila a ostala som sa na neho pozerať. Srdce mi takmer vyskočilo z hrude, nevedela som čo mám robiť.
Postava tam chvíľu stála a vedela som dobre, že ma sleduje a potom sa zrazu pohla smerom ku mne, len krok malinky kúsok.
Automaticky som spravila krok dozadu, skoro som pri tom spadla na zem, ale dokázala som nakoniec udržať rovnováhu.
Už som bola v stave absolútnej paniky, stála som na mieste, cítila som ako mi krv pumpuje v ušiach a nedokázala som sa pohnúť, bolo to ako keby to telo ani nepatrilo mne a ja som ho tým pádom nemohla vôbec ovládať.

Najhoršie na tom bolo to, že ten človek sa ku mne pomaly, ako had ktorý sa plazí ku svojej koristi začal približovať bolo vidno že si to vychutnáva. A ja som sa nedokázala pohnúť, len som ho sledovala ako je stále bližšie a bližšie.
V jeden moment sa mi pohol malíček, bolo to ako by ten malinký pohyb, skôr tik prelomil sklo do ktorého ma zaliali a nedovolilo sa mi pohnúť. V ten moment som sa otočila a najrýchlejšie ako som vedela, som začala utekať.

Bežala som ako život, jeden druhý tretí krok. Okolo mňa sa míňali lampy a lavičky, stromy a kríky. Bežala som, ako o život a to doslova.
Neviem ako dlho to bolo, alebo ako hlboko som sa dostala do parku, no v jeden moment som musela zastať, musela som sa nadýchnuť.

Obzrela som sa za seba, nikto tam nebol, nikde, nikto za mnou nebežal. Blúznim pomyslela som si a otočila som sa zas späť.

Tá postava bola rovno predo mnou, len pár centimetrov, možno meter. Zakričala som a urobila dva kroky dozadu.
"Čo chcete?!" Zakričala som na neho, doteraz neviem ako som tie slová zo seba vôbec dostala. Tak strašne som sa bála.

Postava sa priblížila zas o krok, hral sa so mnou ako s myšou v nejakom akváriu, myslela som si že toto sú moje posledné minúty života.
"Myslíš si že utečieš?" Ozval sa hlas, ktorý ako by patril- samotnému Bohu. Bol omamujúci, pôsobil ako kúzlo, v sekunde bol u mňa, ani som sa nestačila nadýchnuť, či otvoriť a zatvoriť oči.

Stále som mu nevidela do tváre, aj keď bol tesne predo mnou, jeho tvár bola ako by zahalená v tieni, ktorý vychádzal ale z neho nie z jeho okolia.
Videla som len, že sa v tom tieni zablisly oči, ako by patrili tigrovi. A v ten moment sa ma niečo dotklo, neviem čo to bolo ruka, päsť či niečo iné, tesne nad mojim srdcom.

Nemohla som sa nadýchnuť, ako by mi to zovrelo hruď, silno a pevne a ja som nedokázala roztiahnúť hrudník. Prišlo to prudko a ja som spadla na zem. Držala som sa za hruď a snažila som sa nadýchnuť ale nepustilo ma to a ak áno bol to takmer bezvýznamný nádych.
Hučalo mi v ušiach, silno.

Vedela som že umieram, že sa mi nepodarí nadýchnuť a ostáva mi len pár sekúnd maximálne minút.
Človek by čakal že mu pred očami prebehne celý život, alebo že pochopí v taký moment na čo na tomto svete bol.
Nič z toho sa nestalo, necítila som pokoj ani úľavu, neprebiehali mi pred očami krásne spomienky, cítila som len ako sa dusím a ako veľmi by som chcela ostať na tomto svete ešte o kúsok dlhšie.
Cítila som kŕče a moja myseľ sa veľmi rýchlo začala zatemňovať, rovnako s mojim pohľadom a sluchom.

Počula som piskot, šum možno niečo ako údery, možno môjho srdca, niečo zahvizdalo.
Napadlo mi že čoskoro uvidím moju mamu.


Potom sa ma niečo- niekto dotkol na ramene a ja som cítila že sa mi hrudník uvoľnil a ja som sa mohla nadýchnuť, no moje telo to nezvládlo, necítila som zrazu nič, bola som preč.

Posledné čo si pamätám? Jasné modro - zelené oči.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ┼Lady de Vampire Victoria┼ ┼Lady de Vampire Victoria┼ | Web | 7. srpna 2016 v 13:44 | Reagovat

Hodně zajímavé čtení. Zajímavá stylistika.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama