5. Kapitola

8. září 2016 v 13:26 | Kelly145 |  Svetlo a tma

5. Kapitola





** 5 kapitola **

Pootvorila som oči. Len málo nevládala som to urobiť, cítila som ako by mi niekto po celom tele prešiel veľkým parným valcom. Svaly som mala ťažké, tvrdé, ako by sa nehýbali večnosť.
Zahýbala som najprv prstom na ruke a potom som pomaly pretiahla celé telo a položila som nohy na zem. Posadila som sa prehla sa dopredu a rukami som sa oprela o nohy. Vlasy som si prehrabl oboma rukami a poriadne som si ich poškrabala ako by som sa tým snažila vyhnať ten zvláštny tlak ktorý mi tlačil zhora na lebku.
V ten moment nastalo prebudenie, uvedomila som si, že ležím na posteli. Nemám ani najmenšie tušenie ako som sa do tej postele dostala!
Prudko som zdvihla hlavu, čo spôsobilo, že ma zabolela tak, že som na chvíľku prestala vidieť a zatmelo sa mi pred očami.
No keď sa tlak vyrovnal zastalo mi srdce. Nie že som ležala v posteli tá posteľ bola v úplne cudzom byte!
Stroho zariadená miestnosť na mňa hovorila čistou funkčnosťou a účelovosťou. "Do prdele! " Povedala som nahlas a postavila som sa.
Veci som mala položené na druhom okraji postele natiahla som sa po ne. Prebiehala som si udalosti včerajšieho večera, teda aspoň to čo som si dokázala vybaviť.
Pane Bože! Do čoho som sa to zas dostala! hovorila som si v hlave a modlila som sa aby za dverami, ktoré sa chytám otvoriť nestál nejaký muž s maskou na tvári a pripraveným nožom aby ma vykuchal.
Vlastne nie dúfala som, že tie dvere sa vôbec budú dať otvoriť.

Moja prvá obava sa našťastie nevyplnila, kľučka povolila a dvere ma pustili do otvorenej miestnosti- obývačka kuchyňa, ktoré boli rovnako stroho zariadené ako miestnosť v ktorej som sa zobudila.
Nebolo tam nič, nič čo by mi napovedalo kto je majiteľom tohto prekliateho bytu, teda až na majiteľa ktorý sedel v kresle rovno oproti dverám z ktorých som vyšla.
Ani sa nepohol, len zdvihol pohľad a prebodol ma jasne modro zelenými očami.

Bol to ten muž. Ten z nemocnice, ktorého som videla vo výťahu, ten z ktorého sa mi podlomili kolená hneď ako som ho uvidela.
No teraz, mi jeho pohľad spôsoboval všetky možné pocity, len nie vzrušenie. Bol chladný prísny doslova by som povedala neľútostný. Povrchne si ma prezrel.
Natlačila som sa späť na dvere a zovrela som v ruke kľučku.
V hrdle som mala veľkú guľu cez ktorú som nemohla ni dýchať nie to ešte prehltnúť, keby bolo čo pretože som mala úplne sucho v puse.
Pozrela som sa okolo seba dvere von z bytu boli rovno po mojej pravej strane. Poznala som to vďaka kukátku, ktoré na ne bolo pripevnené a telefńu, ktorým sa dajú otvoriť.
Premýšľala som, že či mi dovolí odísť, jedni dvere mohli byť otvorené, ale tie druhé nie.

"Môžeš odísť." Povedal chladným hlasom. Prekvapene som sa na neho pozrela. "Ale určite by som ti to neradil." Napadlo mi kto si mysí, že je? Že sa so mnou takto baví. Ak ma našiel v parku v tom stave v akom som bola, nemal by ma skôr ľutovať než mnou pohŕdať. Teda pokiaľ a teraz mi zovrelo hruď druhý krát. To nebol on, kto za tú divnú udalosť môže.
V ten moment bolo moje rozhodnutie viac než jasné. Bez toho aby som sa zamýšľala nad tým, že keď ho pustím z dohľadu sa na mňa vrhne alebo nie, či je to len zvrátená hra a on je nejaký násilník, som sa vybrala ku dverám. Bez problémov som ich otvorila a prešla som cez ne preč z toho prekliateho bytu.

Po schodoch som zbehla rýchlosťou svetla, takmer som si dolámala nohy a pár krát som zakopla, ale chcela som byť od toho divného človeka, čo najďalej ako som mohla.
ČO JE ZAČ! Do pekla!
Keď som ubehla asi tri bloky zastala som oprela som sa o stenu domu a takmer som sa rozplakala.
Bola som vydesená, špinavá, celá spotená a včera som skoro zomrela! Tým najdivnejším spôsobom aký si dokážem len predstaviť! Čo sa to do pekla deje?! Dusila som sa pravdepodobne rukou človeka, ktorý ma celú noc držal u seba v byte a čakal dokým… dokým čo? Z neho zas odídem?
Zas som sa rozbehla. Chcela som byť od toho divného chlapa čo najďalej a bolo mi jedno, či dobehnem až na koniec mesta, alebo až do Ameriky.
Vbehla som do prvého metra, ktoré som uvidela a pozrela som sa na mapu. Bola som na opačnom konci Londýna. "Do riti." Zakliala som a tým som na seba strhla pohľady dvoch starších párov ktorý v metre sedeli vedľa mňa.
Musela som vyzerať skutočne hrozne, ako by som vyliezla z popolnice, tak že som im to skutočne nemala za zlé…
Ale ako ma pre Boha! Dostal cez celé mesto to si to nik nevšimol? Že ma nakladá do auta alebo nebodaj nesie prehodenú cez plece v bezvedomí?

Upokojila som sa asi až po piatej zastávke. Vložila som si tvár do rúk a snažila som sa upokojiť okrem svojho dychu aj tep srdca.
Dobre… Si preč, to čo sa ti včera stalo bola buď halucinácia, alebo niečo čo sa nikdy nikomu nestalo a preto ti to nik neuverí. Tak že bude najlepšie si to nechať pre seba, pretože ak by som toto povyprávala Lei tak ma pravdepodobne pošle rovno do blázinca aj zo zbaleným kufrom.
Keď som prechádzala cez stanice, nemohla som sa zbaviť pocitu, že ma niekto sleduje, možno to bola pravda, alebo sa úplne rozvinula moja paranoja.
Možno ani neprechádzam stanicou metra, možno som niekde v pekle kde som sa dostala po tom ako ma včera niekto uškrtil a teraz dokonca života budem blúdiť predstavou Londýnskeho metra.
Zatriasla som hlavou a zastavila som tento, už neprekvapivo šialený prúd myšlienok, ktorý mi strhol myseľ tak, že som ho skoro nedokázala presunúť do podvedomia.

Vybehla som po schodoch stanice kúsok od môjho domu a nahla som sa pre kľúče.
Prekvapilo ma že tam boli, vlastne som mala v batôžku všetko čo som tam včera vložila- dobre tak že zlodej to nebol - znelo to akoby som to povedala na jeho ochranu, a moje druhé ja sa ozvalo- za to ťa zavliekol do bytu a bohvie čo tam s tebou stváral!
"Dobrý deň!" Pozdravila som ľudí z nášho domu okolo ktorých som prešla, nepoznala som ich, ale obyvateľstvo tu sa mení ako na bežiacom páse, tak ma to ani veľmi neprekvapilo.
Prešla som čo najnenápadnejšie cez halu a zamierila som k výťahu.
Netúžila som po ničom inom len si dať sprchu a zmyť zo seba šialenstvo predošlého dňa!

Klepala sa mi ruka ale zvládla som otvoriť dvere od bytu. Ani som sa nevyzula všetko to čo mám na sebe pôjde rovno do koša, alebo to spálim!
"Lea!" Zavolala som a pozrela som si prázdny byt. Bolo tam ticho a mňa prepadol zvláštny pocit, taký šiesty zmysel, ktorý mi dával vedieť, že sa niečo deje- nikdy však neurčoval, či je to dobré, alebo zlé.
Dych sa mi zas zrýchlil. Prešla som cez byt k izbe Lei, mala som v sebe silný pocit, že to nemám robiť, niečo mi vravelo, že sa mám radšej otočiť a čo najrýchlejšie ísť preč! Niečo proste nebolo v poriadku, cítila som to po celom tele.
No otvorila som ich.

Rýchlo.

Dvere narazili do steny za nimi, no nevrátili sa späť. Môj pohľad padol na posteľ, cítila som ako mi zovrelo celé vnútro a bola som kúsok od toho aby som sa povracala.
Videla som Leu, ležať na posteli hlavou ku dverám, mala prázdny pohľad smerujúci dohora. Bola celá biela, skoro tak ako jej plachty, bola nehybná vo veľmi zvláštnej polohe.
Vedľa nej ležal muž, ktorého som nepoznala, pravdepodobne jej partner zo včerajšieho dňa. Vyzeral úplne rovnako.
Nedýchali, ani jeden.

Zatočila sa mi hlava a len tak tak som zadržala obsah žalúdka vo vnútri môjho tela.
Nemyslela som, moja myseľ vypla. Rozbehla som sa cez celý byt späť ku dverám, vybehla som na chodbu a schodiskom dole cez všeky poschodia až do suterénu.
Neviem čo ma viedlo práve tam, možno som sa tam chcela schovať, možno ma moje podvedomie automaticky viedlo k miestu kde nik nebude, kde sa môžem schúliť a schovať.
Vbehla som do tmavej garáže, kde bolo len pár odstavených áut. Bežala som k jednému z nich a schovala som sa zaň.
Oproti mne bola už len stena.
Chcela som pustiť plač, ale moje telo to nedokázalo, bola som v šoku, cítila som sa úplne mimo, ako by sa to všetko ani nedialo mne a ja som bola len nejakým pozorovateľom.
Nevedela som čo mám robiť! Čo sa v takejto situácií robí, nechápala som…

Počula som ako sa otvorili dvere, ktorými som vbehla dnu. Automaticky som sa vystrčila z poza auta, aby som sa pozrela kto prišiel.
Uvidela som… tých dvoch, ktorých som pozdravila pred vchodom? Ale už nevyzerali tak ako pred tým, alebo som si to možno len nevšimla.
Obaja mali tmavé dlhé kabáty a čierne vlasy. Boli vysoký a silný. No čo bolo najhoršie, keď sa dostali pod nie príliš silné svetlo lampy, zazrela som ich oči. Neboli prirodzené a určite neboli ľudské, mali jasne fialovú farbu, nechutnú, zlú.
Obrátila som sa zas späť.
Vedela som že hľadajú mňa. Ale vedia že tu som? Pomôže mi keď budem utekať? Mám vôbec nádej? Boli u mňa v byte? To oni zabili Leu? Čo po mne chcú?
Je zaujímavé, čo všetko vás napadne v takom momente…

Pozrela som sa na únikové dvere, boli cez celé parkovisko, pochybovala som, že mám šancu k nim vôbec dobehnúť.
V tom momente ma napadlo, že je po mne.

"Čo ty tu do pekla robíš?" Ozval sa zvláštny hlas, neviem ho ani opísať, znel skôr ako by ho vydával nejaký plaz než človek.
"Čo kebyže si dáte obaja odchod!" Oči mi takmer vypadli z jamiek, ten hlas som poznala. patril blonďatému mužovi s modrými očami u ktorého som sa dnes ráno zobudila.
ČO TU TEN DO PEKLA ROBÍ?!! Prebehla mi hlavou rovnaká otázka.
"Nebudeme si navzájom robiť problémy, čo ty na to?" Ozval sa hlas druhého neznámeho muža.
Očividne, ani jeden z nich nemal chuť vyjednávať. Ozvali sa zvuky, znelo to ako údery, ale nie rukou o kožu, skôr ako keď sa voda rozbije o útesy na pobreží.
Chcela som sa pozrieť čo sa deje, no bola som nejako zaseknutá, nedokázala som sa ani len pohnúť.
Zohla som hlavu a jednou rukou som si ju prikryla, dúfala som.. ani neviem v čo vlastne, možno v to že sa vyparím, alebo že sa preberiem z tohto nechutne zlého sna.

Naraz zvuky prestali, v momente.
"Neskončili sme." Ozval sa ten hnusný hadí hlas a potom sa ozvalo zašumenie a hrobové ticho.
Zdvihla som hlavu a pozrela som sa do strany, ešte pred tým, než som sa stihla nadvihnúť a pozrieť sa cez okná auta za ktorým som sa schovávala, čo sa vlastne stalo, tak sa vedľa mňa zjavil blonďak.
Mal cez líce ranu, poškrabanie, ako od noža a na tvári rovnako nahnevaný a chladný výraz ako vtedy ráno.
Bez jediného slova ma zdrapil za ruku, bez ľútosti, pevne a silno. Tak že som nemala šancu sa z jeho zovretia nejako vymaniť.
Nepovedal mi ani slovo.
Ťahal ma za sebou cez parkovisko.
Otočila som sa smerom ku dverám a ešte pred tým, než ma surovo hodil na sedadlo spolujazdca do čierneho Mercedesu z čiernymi sklami som zazrela, že parkovisko je úplne zničené.
Sadol si vedľa mňa. Chytil mi hlavu zozadu a skrčil ma aby ma nebolo vidno, len tak tak som sa stihla vyhnúť palubnej doske.

Ostala som tak, bez slova. Cítila som ako auta štartuje, ako rýchlo vychádza z garáže za škrípavého zvuku pneumatík a potom sa až podozrivo rýchlo rúti ulicami. Nemala som tušenie kam ma tento človek vezie, ani čo po mne chce, ale nenabrala som v sebe odvahu zdvihnúť hlavu a opýtať sa ho na to. Mala som pocit, že ak by som sa pohla pravdepodobne by ma zabil.

Cítila som ako krv pulzuje v ušiach a z toho, že som mala hlavu zohnutú sa mi začalo robiť nevoľno, ale bolo to nič oproti tomu zmätenému uragánu pocitov, ktorý vo mne prúdil. Ani som nemala šancu si nejako usporiadať myšlienky, na to som mala v sebe až príliš veľký chaos.
Auto zrazu prudko zastavilo. Zas mi zovrelo vnútro, ak to bolo ešte možné. Napadlo ma, že toto je môj koniec.

Chytil ma za rameno a jedným pohybom ma vytiahol z auta. Chrtom ma oprel o stenu tak prudko, že mi to skoro vybil dych.
Pritlačil ma k stene a chytil ma pod krk tak, že som sa skoro nemohla nadýchnuť.
"Tak! Načase sa trochu porozprávať! Čím si tak cenná, že si po tebe Heylel poslal dva krát! Čo vieš? Čo nechce aby sa dostalo do nesprávnych rúk? Ha?" Jeho zovretie zosilnelo a mne sa začalo zahmlievať pred očami. Nemala som ani najmenšie tušenie čo po mne a ani o kom to do pekla hovorí. Chytila som mu rukou zápästie, pretože som už skutočne nemohla dýchať, ale nemala som šancu ňou ani pohnúť.
Očividne bol poriadne nahnevaný, pretože ma otočil a len som cítila, ako som pristála chrbtom na dverách auta.
Pred pádom na zem som sa zachránila len tým, že som sa zachytila o kľučku.
Prehla som sa dopredu a snažila som sa nahnať chýbajúci kyslík do mozgu.
Čo sa to deje? Pri tej myšlienky som sa skoro rozplakala. Čo všetci chcú do pekla?
Nabrala som odvahu a vystrela som sa, stále zovierajúc kľučku som sa k nemu otočila a chytila som si krk ako by som ho chcela vrátiť do pôvodného tvaru, jeho zovretie mi určite zanechalo otlačky prstov po celom obvode.
Aj keď som mu veľmi chcela povedať, že netuším o čom to kecá nedostala som zo seba ani jedno slovo. Proste sa mi všetky zasekli v krku a nechceli ísť von.
Zas ku mne pristúpil, rýchlo, a ja som vedela presne čo ma čaká, naznačovala to jeho zatvorená päsť.
Len som zatvorila oči a otočila som hlavu do strany. No úder neprišiel- prekvapivo. Otvorila som oči pomaly, v stálom očakávaní poriadne silnej rany, ktorá by mi pravdepodobne rozdrvila sánku.
Pozeral sa na mňa. Sánku mal zovretú tak, že som mu mohla vidieť každý jeden sval.
"Tak?!" Nezvyšoval hlas, ani neznel naliehavo, skôr ľahostajne. Uvedomoval si, že tú informáciu zo mňa dostane či budem chcieť alebo nie, očividne nezáležalo na tom, že nemám ani najmenšie tušenie čo sa deje.
Ostala som ticho, neschopná povedať jediného slova.
"Nemám na teba celý deň, keď to nepôjde po dobrom tak po zlom- to ber ako varovanie!" Pokrčil plecami.
"Sadni si do auta!" Splnila som jeho príkaz, nemusel ho dva krát opakovať, vedela som že by som mu neušla ani kebyže sa o to pokúsim a pravdepodobne by som skončila dobytá v kufri auta a to som skutočne nechcela.
Sadla som si na sedadlo spolujazdca a pozorovala som ho ako si sadá vedľa mňa.
Keď sme vyšli uvedomila som si že moje veci ostali na zemi, na mieste kde sme zastavili, teraz už nemám ani doklady ani telefón. Keď ma zabije nik sa nedozvie, že som to ja nik ma nikdy nenájde!

Pozerala som sa pred seba a tlačila som sa do sedadla, uvedomila som si, že sme mimo Londýna, už aj keď netuším ako sme sa sem tak rýchlo mohli dostať, alebo mi len čas uniká trochu inak.
Bože do čoho som sa to dostala? Ako je to možné? Kto boli tí muži? prečo vyzerali tak zvláštne? Kto je ten H… ani neviem zvyšok jeho mena!
Prečo ma nechal odísť z toho bytu, ako to že ma sledoval? Alebo ako vedel kde som? Kde sa podeli tí dvaja muži z garáže? Prečo to tam vyzeralo ako po výbuchu? Prečo? Prečo ? Prečo?
Kam ma teraz vedie? Je to nejaká mafia? Ako sa dostali k nám do bytu? To oni zabili Leu?
Pred očami sa mi objavili jej prázdne oči, ten pohľad smerujúci nikam na úplne bledej tvári. Neviem prečo, ale v ten moment mi to došlo.
"Zastav!" Zakričala som, natiahlo ma a vedela som že teraz už obsah žalúdku neudržím vo vnútri.
Na moje veľké prekvapenie zastal, ani on nechcel mať povracané auto. Dokonca som aj otvorila dvere, len som sa stihla nakloniť a už to zo mňa šlo.
Vystúpila som z auta a urobila som dva kroky dopredu, vyšla zo mňa ďalšia dávka. Chytila som sa za vlasy a čakala som na moment, keď sa mi prestanú konečne trasť nohy aby som sa mohla narovnať.
"Zobuď sa!" Povedala som sama sebe, toto sa predsa nemôže diať. Čupla som si a vložila si hlavu do rúk. Inak mi to nedávalo zmysel. Musel to byť len zlý sen, taký ako mávam stále a nedokážem sa z neho prebudiť.
Bola som len kúsok od toho aby som spustila plač, až ma pálili oči. Rozhodla som sa však, že sa nedám. Keď už mám skončiť takto určite nebudem plakať, nebudem predsa slaboch. Fakt že som práve vyvrhla svoj obsah žalúdku v strede zelenej lúky som s myšlienkou silnej osobnosti zahnala.

"Hej." Bože bol rovno vedľa mňa Vystrela som sa rýchlosťou streli.
"Nepribližuj sa ku mne!" Zhrúkla som na neho a samú seba som šokovala výškou môjho hlasu. "Choď odo mňa preč! Daj mi pokoj!" Myslím, že moja silná osobnosť sa v tomto momente rozsypala a prešla som rovno dostavu panického záchvatu, nikdy som panický záchvat nemala, ale myslím si že toto je presne ono. "Choď preč a zo svojim H neviem kým a mužmi ktorý vysávajú z ľudí život mi dajte pokoj! Čo po mne chceš?!" Obočie sa mu nadvihlo v prekvapenie a potom zmraštilo k sebe. Očividne mu niečo nesedelo.
"Hej." Povedal znovu a natiahol ruku aby mi naznačil, aby som sa upokojila.
"Nechaj ma!" Zakričala som a môj tón pomaly ale isto začal dosahovať výšky pri ktorej sa lámu sklá.
"Hej, dobre dobre." Odtiahol sa a ruky zdvihol do vzduchu ako by som na neho mierila zbraňou.
"Bože toto je zlý sen." Zavzlykala som a zavrtela som hlavou do strán, ako by som sa tým ešte stále pokúšala prebudiť.
"Čo kebyže sa upokojíme?"
"Ja sa mám upokojiť? Odtiahol si ma do auta skoro si ma uškrtil a teraz ma vezieš Bohvie kam a JA sa mám upokojiť?!" Kričala som na neho. "Čo si vôbec zač do frasa!!" Konečne som sa na neho dokázala poriadne pozrieť, bez toho aby sa mi točila hlava alebo zahmlilo pred očami.

Už sa netváril nahnevane, ani tak že ma chce zabiť, skôr bol prekvapený. Chvíľu sme na seba hľadeli.
"Ty si človek…" Povedal skôr sám sebe než mne. ČO? Prebehlo mi hlavou? A čím by som mala byť mäsom na háčiku? Či čo? "A nemáš tušenie o čom hovorím, že?" Neodpovedala som mu na otázku. Len som na neho hľadela a uvedomila som si, že rana ktorú mal na tvári, tak už nie je.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Eliška. Eliška. | Web | 9. září 2016 v 23:49 | Reagovat

Projela jsem nejdřív jen namátkou, zda má cenu číst rozepsanou kapitolovku.

a musím říct, že píšeš opravdu nádherně, ráda si to přečtu od začátku :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama