* 6. Kapitola *

26. září 2016 v 16:30 | Kelly145 |  Svetlo a tma

** 6. Kapitola **


Stáli sme tam na tej obrovskej zelenej lúke a pozerali sa na seba. Mohla som počuť ako mu krúti v hlave koliečkami a očividne ani on nechápal, hoci som nevedela čomu presne nerozumie.
"V záujme svojho vlastného zdravia by som ti radil nastúpiť do toho auta, ak už teda na mňa nehodláš ďalej vrieskať." Povedal po chvíli až neprijemne pokojným hlasom.
"Strč sa." Povedala som mu, servítky na ústa si teda určite klásť neplánujem.
"No buď tam pôjdeš sama, alebo ťa tam dotiahnem, smieš si vybrať, odísť ti teda nedovolím! Tak že by pre oboch by bolo lepšie kebyže na to ideme priateľkou cestou, nie?"
"Na to si mal myslieť, pred tým než si ma skoro zaškrtil."
"Na to existuje dobré vysvetlenie."
"Skutočne?! Tak to by som si teda rada vypočula."
"A preto ti radím sadnúť si do toho auta." Už to znelo naliehavejšie, skutočne som nechcela aby so mnou stratil trpezlivosť, no nedokázala som sa prinútiť si tam sadnúť.
"Dobre." Zvesil plecia a prešiel si rukou po vlasoch. "Viem že som nezapôsobil dva krát najlepšie. Tak že moje meno je Amittay a skutočne by som potreboval aby si nastúpila do toho auta. Sľubujem že ti to vysvetlím neskôr."

Neviem čo ma presne donútilo sadnúť si späť do toho auta, ale urobila som to.
Amittay, zvláštne meno napadlo ma.
Sedela som vedľa neho a pozorovala som stromy, ktoré nás míňali skoro rýchlosťou svetla.
Obrátila som sa na neho, aj keď m zovrelo žalúdok, keď som to spravila. Pozeral sa priamo pred seba a videla som, ako premýšľa. Vyzeral prísne, obočie mal zmraštené k sebe a volant zvieral tak silno, že mal bledé nechty.
Asi vycítil že sa na neho pozerám, pretože sa otočil smerom ku mne. Hneď som uhla a tvárila som sa ako že sa to nikdy nestalo.
Sústredila som sa na stromy a lúku, ktorou sme prechádzali. Prišlo mi to tak neskutočné… Čo myslel tým že som človek? A prečo to znelo tak prekvapene?
Vtedy my zovrelo vnútro ešte viac.
Škrabanec na tvári zmizol, spoločne s prekvapením nad mojou rasou mi z toho vychádza len to, že on asi úplne človekom nie je.
Bože to je ale pekná blbosť a čím iným by bol? Mýtickou postavou? To určite. Asi by som mala premýšľať o zmene povolania, čítanie toľkých kníh mi určite nerobí dobre. Teda ak sa niekedy k môjmu starému povolaniu vrátim…
Pokrútila som hlavou a prešla som si oboma rukami cez tvár. To sú hlúposti. Povedala som si oprela som si radšej hlavu spať na operadlo sedačky.

Prebralo ma silné zahrkanie autom z jednej strany na druhú. Ani som si neuvedomila, že som zaspala, ale fakt že som sa z toho spánku prebrala a ešte stále žijem považujem za dobré znamenie.
Škoda len že som sa neprebrala vo svojej posteli ale v tom debilnom aute. To pravdepodobne znamená že všetko to čo sa stalo, sa skutočne stalo.
Keď som otvorila oči, zistila som že obloha sa začala farbiť do červena, čo naznačovalo že slnko zapadá, to sme šli celý deň? Kde am to pre Boha odviezol.
Nevyzeral vôbec unavene, vlastne vyzeral ako by ubehla len minúta odkedy som sa na neho pozrela naposledy.
Cesta nás viedla lesnou cestou, začali sme spomaľovať až sme nakoniec zastali pred domom, alebo lepšie zrubom, ktorý stál na brehu jazera uprostred ničoho.
Bol to krásny dom, nie veľký ale určite zapôsobil.
Bol celý z dreva vchádzalo sa verandou z ktorej viedlo drevené mólo až k jazierku.
"Vystúp!" Povedal pokojne. Urobila som tak ako mi povedal.
Vonku bolo chladno a ja som toho na sebe mala málo, tak že ma hneď striaslo.
"Poď!" prikázal mi a zamieril smerom k domu.
Dobre nevyzerá to ako miesto kde by v studni mal zatvorené mŕtvoly Povedala som si a touto myšlienkou som sa snažila trochu upokojiť, veľmi mi to nepomohlo, ale…
Vošla som cez pekne drevené dvere do malej chodby, vlastne to ani nebola chodba. na pravej strane vešiaky s dvoma kabátmi a pod nimi dva rovnaké páry topánok, teraz tretí- ten v ktorých prišiel.
Odtiaľ hneď bolo vidno na kuchyňu peknú, jemnú bielu skombinovanú s béžovou.
Rovno oproti mne schody na horné poschodie za nimi veľké okno tiahnúce sa cez obe poschodia cez ktoré bolo vidno rovno do lesa a na západ slnka.
Po ľavej strane obývačka, bez televízora len z krbom a obrovskou knižnicou, jedálnym stolom a krásnym koženým hnedým americkým gaučom.
"Hore doprava je kúpeľňa a izba, dám ti niečo do čoho sa prezlečieš, máš pozvracané nohavice." Otočila som sa dole, skutočne, ani som si to nevšimla. Jeho hlas znel skoro až milo, až to bolo neprijemne, z jeho osobou neprirodzené.
Keď som mu neodpovedala otočil sa na mňa a nadvihol obočie. "Problém?" Skutočne sa to opýtal? Alebo si robí srandu.
"Tak?!" Kývol rukou hore a zas sa otočil do kuchyne. Vyzula som sa a vybehla som hore schodmi, začula som ako si napustil vodu asi do pohára.
Šla som tak ako mi povedal na prvý pokus som sa dostala do kúpeľne. Bola krásna malá, s vaňou vedľa malého okna sprchovým kútom umývadlom a záchodom. Pozrela som sa na sebe v zrkadle. Mala som mastné vlasy, spotené a zlepené, dokonca som v nich videla aj nejakú trávu a hlinu.
Tvár som mala špinavú, makeup bol preč. Silné kruhy pod očami, ktoré som mala ešte k tomu ešte aj pekne napuchnuté.
"Bože." Povedala som si. "Tak to sa nedivím že sa po mne všetci v metre pozerali." Zhodila som zo seba šaty, všetky, chcela som ich spáliť.
A rýchlo som sa umyla, musela som, musela som zo seba vydrhnúť všetko- kebyže sa dá aj pocit ktorý mi stále zvieral žalúdok, po včerajšom a dnešnom dni na mne nesmie ostať ani len kúsok, ničoho!
Neviem ako dlho som tam bola, ale nevyliezla som do momentu, čo som mala pocit, že som úplne čistá.
Zabalila som sa do uteráku a vybehla som z kúpeľne, otvorila som dvere hneď vedľa nich.

Ocitla som sa v podkrovnej miestnosti, strop bol drevený, jedno okno s výhľadom na lúku. Bola tam drevená skriňa, jednoduchá drevená posteľ s bielymi perinami a na nich bolo položené čierne tričko a tepláky.
Tričko bolo z elastického materiálu ale aj tak som sa v ňom skoro stratila, tepláky som si musela v páse poriadne stiahnuť a dva krát ohnúť aby mi z koncov aspoň trochu vytŕčali chodidlá.
Znervóznela som keď som sa otočila späť k dverám. Najradšej by som nimi neprešla a ostala tu hore zatvorená až do momentu, keď sa toto všetko skončí a ja sa zas zobudím vo svojej vlastnej posteli pred tým všetkým chaosom.
Zaoberať sa tým ako to všetko pôsobilo absurdne však nemalo v ten moment žiadny zmysel.
Zišla som pomaly dole po schodoch, kde som našla Amittaya stáť v kuchyni s nejakým skleneným pohárom v ruke.
Druhý pohár bol položený na stole, stranou ku schodom. Bol očividne prichystaný pre mňa, nebola som si celkom istá čo je v ňom ale z tohto pohľadu to vyzeral ako nejaký alkohol, možno whisky.
Hneď ako som zostúpila na predposledný schod ku mne vystrelil pohľadom. Aj keď som veľmi dobre vedela, že ma počul hneď ako som vyšla z miestnosti.
Tie jeho oči mali neprijemne hypnotizujuce účinky. Jeho pohľad ma zarazil a musela som ostať stáť na mieste.
Chvíľu sme sa na seba pozerali, skúmal ma pohľadom ako nejaký zaujímavý ukaz, ktorý sa pred ním zjavil, ale pri tom z neho nebol úplne v šoku, pretože mnoho podobných videl predo mnou.
Nakoniec som sa prinútila urobiť ďalšie kroky a prišla som až k stolu, presne u stoličke kde na mňa čakal pohár.
Myklo ma keď sa pohol smerom ku mne, až teraz som si mohla dôkladne pozrieť ako sa pohybuje. Neboli to normálne pohyby, nevyzeralo to prirodzene. Skôr to pripomínalo mačku. Jeho kroky boli ľahké a až rušivo tiché.

Odsunul stoličku a posadil sa rovno oproti mne. S hlbokým nádychom som spravila to isté. Pohára pred sebou som sa ešte nedotkla.
"Tak?" Musela som nejako prelomiť to ticho, bila sa vo mne zvedavosť zo strachom. Nevedela som sa rozhodnúť ktoré z tých dvoch je silnejšie.
"Tak, čo?" Nadvihli sa mi obe obočia a zrazu do mňa zas vstúpila zlosť.
"Sedím tu, niekde v strede ničoho sama s neznámym chlapom, ktorý má to najdivnejšie meno aké som kedy počula. Zobudila som sa v jeho byte po tom ako ma niekto napadol v parku, potom zdevastoval garáž a očividne poznal tých dvoch čo sú…" Musela som sa nadýchnuť aby som zo seba dokázala dostať tie slová *Čo sú zodpovedný za to že Lea nežije.
Strčil si ma do auta, takmer zo mňa vymlátil dušu a potom si to zabil komentárom, že som človek. Chceš písomnú žiadosť s pečiatkou, aby si mi povedal čo sa tu dopekla deje, alebo sa na seba budeme pozvišok života pozerať za týmto stolom?!" Ku koncu som zvišila hlas. Ale jeho výraz ma privádzal takmer k zúfalstvu.

Keď z neho ani nasledujúcich pár minút nevyšla ani jedna jediná hláska. Vzdychla som si, zaborila ruky do vlasov a zatiahla som si za ne, ako by som sa tým chcela prebrať z veľmi veľmi zlého sna (niekde vo vnútri som ešte stále dúfala, že sa to aj stane)
Rozhodila som rukami do strán na znak rezignácie a potom som ich zložila na stole. Trochu som sa o ne oprela aby som sa posunula bližšie na stoličke smerom k stolu a pozrela som sa na ten pohárik predo mnou, asi by nebol najhorší nápad ho do seba kopnúť.
"Ako si vravela, že voláš?" Ozval sa po ďalších nekonečných minútach ticha.
"Izzy." Odpovedala som mu potichu.
"To je skratka od? Izabel?"
"Nie. Izel." Nadvihol jedno obočie, ako by ho to meno prekvapilo.
"Zaujímavé meno."
"Ako to tvoje."
"Na to moje mám dôvod."
"Nehovor." Prevrátila som oči dohora. Toto je skutočne veľmi úchylná hra.
"Tak Izel, hovorí ti niečo meno Heylel?" Pozrela som sa mu do očí. Že by sme sa niekam dostávali?
"Nie."
"Skutočne?"
"Áno." Odvážila som sa opýtať: "Prečo?"
"No, pokúsil sa ťa zabiť a to mi nejako nejde dokopy… s tebou."
"Nechápem." Nadýchol sa a pozrel sa pozorne do mojich očí.

Na malý moment sa v miestnosti objavilo jasnejšie svetlo, všetko bolo jasnejšie, ostrejšie, citlivejšie.
Cítila som zvláštny pocit v rukách, ako keby mi nimi prešla jemná elektrina a len ma hladila na prstoch, vlasy na krku sa mi naježili a potom som uvidela niečo čomu som najprv nechcela veriť a pripustiť si že niečo také predo mnou skutočne je, pretože ľudský mozog proste takéto veci nedokáže pochopiť, nie je toho schopný, teda aspoň my si myslíme že nie je.
Za Amittayom sa rozprestrelo zvláštne svetlo, ako by clonilo svetlo prichádzajúce z vonka, ale zároveň vyžarovalo svoje vlastné, omnoho silnejšie a čistejšie, také ktoré hralo všetkými farbami, ale zároveň bolo skoro neviditeľné, musela som sa skutočne sústrediť na to aby som ho mohla vidieť.
Malo jasne zreteľné okraje, na oboch smerovalo do rovnakej dĺžky a na malý moment mi pripomínalo… počkať, krídla? Pri tej myšlienke som sa striasla a všetko to razom zmizlo.

Malo to dve možné vysvetlenia, buď som sa zbláznila alebo som v kóme. Nemalo to iné logické vysvetlenie, moja myseľ ani mozog neboli schopný túto informáciu nejako spracovať.

"Podľa tvojho výrazu usudzujem, že si to videla." Povedal s pobaveným úsmevom na tvári. ČOŽE? Napadlo ma v mojej hlave to znelo tak zúfalo, že ak by to niekto počul dal by mi almužnu a poslal ma k psychiatrovi.
"Napi sa." Kývol na pohár s alkoholom. Ani sekundu som nezaváhala, vzala som ho do ruky a kopla som ho do seba, bez ohľadu na to čo v tom pohári vlastne bolo. Kľudne by mi tam mohol nasypať jed v ten moment mi to bolo úplne jedno. Práve som videla niečo čo sa podobalo anjelským krídlam nejaké ohrozenie úmrtia po požití jedu mi bolo v ten moment absolútne ukradnuté.
"Áno, bolo to skutočné a nie nemala by si to vidieť. Teda…" Zodpovedal dve otázky, ktoré mi prebiehali hlavou stále dokola.
Položil si lakeť a dlaňou si prešiel po tvári. Prezeral si ma s tak skúmajúcim výrazom, že som mala chuť odvrátiť pohľad, ako keby ma rengenoval až na kosť.

Razom sa postavil.

"Náš rozhovor skončil!" Vystrelila som zo stoličky. Toto bolo všetko?! Ukáže mi niečo také a nič iné mi k tomu nepovie.
"Áno." Odpovedal chladne, ani sa ku mne neotočil keď to hovoril.
"Toto je tvoje vysvetlenie?!" Udrela som do stola tak silno, že ho to prinútilo sa na mň obzrieť. Mal na tvári priam kamenný výraz, pozrel sa na moju ruku a potom na tvár.
"Zvyšovanie hlasu nemá zmysel." Povedal potichu. "Nepoviem ti viac dokým si nebudem istý že môžem."
Bôže! Vykríkla som v duchu hlasno. Mala by som prestať veriť v to, že ľudia budú hovoriť čo sľúbia. Hoci pochybujem o tom, že tento tu je človek. Akokoľvek sa tomu moja racionálna myseľ vzpierala, bol niečo iné, to čo som videla bolo skutočne a ja som tu, v strede ničoho zatvorená s niečim pre čo neviem nájsť ani meno.
Priložila som si ruku na čelo a pretrela som si ho. Nechápala som tomu, ničomu som nechápala.
Prečo som to videla, prečo ho to tak šokovalo? Prečo? Prečo mi nechce povedať… hocičo.
"Nemám v pláne ti ublížiť." Rozhodila som rukami okolo seba.
"Tak to ti skutočne ďakujem!" Zakričala som na neho, nervy som mala vypäté tak že ešte chvíľku a prasknú a ja sa zložím spoločne s nimi. "Čo kebyže ma radšej pustíš!" Chcem ísť domov, chcem ísť preč!
"Predstavuješ niečo čo som doteraz nevidel, len o tom počul." Nadýchol sa. "Ľudia nás nevidia pokiaľ nechceme, existuje len veľmi málo prípadov kedy to bolo inak a dokým nezistím prečo to tak je v tvojom prípade a prečo o teba má Heylel taký záujem , nikam ťa nepustím a ver mi útek ti nepomôže, len ak by ťa to napadlo." Zas odvrátil zrak. Jeho pokojný tón ma privádzal do zúrivosti, keď dokončil tú vetu a odvrátil odo mňa pohľad rukou som udrela do skleneného pohára na stole tak že sa šmykol až na jeho koniec a skončil rozbitý na zemi.

Ani sa kvôli tomu neotočil.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nelly Cadlenson Nelly Cadlenson | Web | 29. září 2016 v 21:17 | Reagovat

Vypadá to jako super děj :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama