Stratené - 1. Kapitola

20. prosince 2016 v 14:22 | Kelly145 |  Stratené

1. Kapitola


Pri tom šialenstve, ktorý sa odohráva všade na svete, by sme nemali zabúdať na minulosť, z ktoréj by sme sa mali poučiť. Nemôžeme dovoliť aby sme padli do rovnakého pekla ako naši prastarý rodičia. Možno preto ma baví písať poviedky na túto tému.
Nie som žiaden historik, tak že nech odo mňa nik nečaká presné vykreslenie udalostí, píšem tak ako mi to príde a uvedomujem si že niekedy to môže vyznieť ako hlúposť. Každopádne vám prajem prijemne čítanie.






Sedela som za kuchynským stolom a pozorovala som polo prázdny pohár s čajom, v ktorom sa zo strany na stranu pohupovala nahnedlá tekutina. Ruky som však mala zložené a nedokázala som ich zdvihnúť.
Nedokázala som ani zdvihnúť pohľad a pozrieť sa na mojich kamarátov, ktorý spoločne so mnou sedeli za dreveným veľkým stolom uprostred môjho miniatúrneho bytu, do ktorého sme sa pomestili len tak tak.
Počúvali sme slová, ktoré sa ozývali z rádia a ani jednému z nás sa nechcelo veriť, že to čo počujeme sa skutočne deje. Netrvalo ani len mesiac dokým našou krásnou krajinou prešla obrovská nemecká vlna, ktorá zo sebou neniesla nič iné len bomby a streľbu.

"Tak.." Ozval sa mužský hlas, ktorý patril mladému mužovi s blond vlasmi a modrými očami, ktorý sedel rovno oproti mne.
"Asi by sme mali otvoriť niečo tvrdšie." Povedal a naše pohľad sa stretli. Kývla som hlavou a postavila som sa. Vedela som čo po mne chce a popravde som zdieľala rovnaký názor.
Nejako inak sa táto situácia riešiť ani asi nedala.
Natiahla som sa do vysokej poličky nad mojou hlavou a vybrala som odtiaľ vodku, ruskú. Mala som ju tam už dlho, ale nebola som veľmi naklonená tvrdému alkoholu, tak že fľaška bola takmer plná.
Spoločne s mojou ďalšou priateľkou sme ju ponalievali do malých pohárov a porozdávali kamarátom okolo stola.
"Tak, na Poľsko." Povedal jeden z nich a všetci sme naraz do seba hodili obsah pohárov. Dievčatá sa trochu zakuckali a potom jedna z nich začala plakať.
"Nie no tak Margaret!" Povedal chlapec, ktorý sedel vedľa nej a zhodou okolností to bol jej brat. "Neplač" Povedal potichu a pohladil sestru po chrbte.
"Presne slzy nič nevyriešia." Povedala Káťa, ktorá sedela vedľa mňa. "Nemci neodtiahnu keď tu budeš plakať!"
Bolo to tak, Poľsko podľahlo, našou krajinou prešli nemecké armády tak ľahko ako nôž maslom. Čo s nami teraz bude? To vtedy nik netušil, bohužiaľ udalosti mnohonásobne presiahli aj naše najhoršie predstavy, ale o tom neskôr.

Ale asi by som môj príbeh mala rozprávať postupne.
Nebude to krásne, ani milé či romantické, plné nádeje. Bude to jednoduchý príbeh, povedaný tak ako sa stal. Bez toho aby som si dávala servítku pred ústa, alebo chcela nejako ospravedlniť činy, ktoré som urobila.
Nie je to historická kniha, ani žiadna faktografická literatúra, je to len príbeh mladej ženy, ktorej sa život zvrhol do veľmi zaujímavých koľají a zaviedol ju tam kde si nikdy nemyslela, že bude.
Moje meno je Sophia, narodila som sa v Mníchove, moji rodičia zomreli tak skoro, že som si nestihla zapamätať ani ich tváre.
Mojou rodinou sa stala sestra mojej matky, ktorá si ma k sebe vzala spoločne s jej manželom do mesta menom Varšava. Kde som strávila celý svoj život až do momentu, ktorým sa tento príbeh začal.
Mala som krásne detstvo, ničím nerušené, o veciach ktoré sa diali okolo mňa som nemala ani tušenia, aj keď sa toho dialo veľa.
Nikdy mi nedali znať, že nie som ich vlastná. Nikdy nemali svoje deti, ani neviem prečo. Milovali ma a ja som milovala ich celým svojim srdcom.
Dbali na to aby som bola vzdelaná a aj keď som presvedčená o tom, že moje vzdelanie ich stálo celý majetok, nikdy sa mi o tom ani nezmienili.
Už od základnej školy vo mne moja teta- tetuška ako som ju volala, rozpoznala talent na jazyky a tak sa môj život točil hlavne okolo nich.
Viem dokonale rozprávať poľsky samozrejme, potom nemecky, anglicky a rusky. Sama som sa naučila francúzsky a taliansky a posledne som pracovala na latinčine. Vzhľadom na to že môj Uj- (manžel mojej tetušky) bol na pol Slovák vedela som aj po slovensky a tým pádom sa mi dobre rozumelo česky, aj keď mnoho slov bolo odlišných a potrebovala som ich preklad.
Vďaka tomu som našla prácu, prekladala som a zároveň som vyučovala na základnej škole, vyšší stupeň nemčinu a ruštinu.

Ujec a Tetuška zomreli asi dva roky dozadu, takmer hneď po sebe. Ujec dostal mozgovú príhodu a tetuška umrela doslova na zlomené srdce. Boli neoddeliteľný, ani smrť ich nemohla rozdeliť.
Nezanechali mi toho veľa, byt som predala a kúpila som si vlastný, menší ten v ktorom sme teraz sedeli, ale na rovnakej ulici.
Jediná rodina, ktorá mi ostala bolo týchto pár mladých ľudí, ktorý so mnou sedeli za stolom. Poznali sme sa celý život, boli to decká z našej ulice, s ktorými som sa bláznila ako dieťa, prešla som si s nimi základnou školou pubertou a skoro naraz sme vykročili spoločne do dospelosti.
Boli sme priatelia, neoddeliteľný, navzájom sme si verili a pomáhali sme si.

Kaťa, bola z nás dievčat vždy tá najodvážnejšia, bola síce nízka ale vždy mala odvahy za troch. Mala blond vlasy a peknú tvár. Pracovala ako sekretárka v jednej firme neďaleko od nás.
Vladko bol z nás ten najstarší, bol to vysoký pekný muž s hnedými očami a tmavými havraními vlasmi, s Kaťou sa vzali minulý rok na jar, boli to priatelia od nepamäti a všetci sme vedeli, že to tak skončí aj keď do dňa kedy nám tú "novinu" oznámili to obaja krvopotne zapierali.
Maragaret bola z nás najmladšia a najjemnejšia, mala blond vlasy a modré oči, bola to typická žena ktorá sa vyznala vo všetkých prácach a najnovších trendoch. Kebyže jej niet tak ani ja ani Kaťa by sme sa nikdy nenaučili variť- aj keď sa o to naše matky krvpotne snažili, ona mala najväčší úspech. A nie len v tom, naučila nás ako sa učesať a namaľovať tak dokonale ako ženy na plagátoch pred kinom.
Jej brat sa volal Jozef, bol vysoký mal tiež modré oči a husté vlasy. Vyučil sa mechanikom. Kedysi som do neho bola zamilovaná až po uši, ale nejako to opadlo - po smrti mojich rodičov. On ma miloval stále, ale ja som mu nechcela ublížiť tým, že by som s ním bola len.… len tak. Na to som ho mala až príliš rada.

A potom som tu bola ja. Mala som obyčajnú tvár, podľa mňa nejako výnimočnú aj keď dlhé mihálnice mi dievčatá závideli vždy. Mala som hnedé vlasy po plecia, ktoré mi Margareta ostrihala podľa poslednej módy. Postavu som mala priemernú, na rozdiel od mojich dvoch kamarátok som nikdy nebola nejako štíhla. Nebola som tučná ale, mala som plnšie tvary. Hoci sa to pri mojej výške nejako stratilo. Jediné čo vynikalo, boli asi moje oči, mali farbu jantáru, ktorá po okrajoch prechádzal do sivo zelenej. Keď som bola menšia moja mamka ma volala kiciuś (mačiatko). Len kvôli tým očiam.


A tak nás tam sedelo, všetkých päť kamarátov, v dome ktorý akoby zázrakom prežil to čo Nemci predviedli na našom krásnom meste. Naivita, ktorú sme v sebe mali možno pramenila z našej mladosti, alebo z nevedomosti. Nikoho z nás by ani v tých najbláznivejších predstavách nenapadlo, že to čo sme zažili- bombardovanie, strieľanie na uliciach, ohlučujúce nálety nebudú ani zďaleka to najhoršie čo sa našej krásnej krajine stane.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 20. prosince 2016 v 21:40 | Reagovat

Tému II.svetovej mám fakt rada a to že ideš v tomto temnom období písať poviedku ma nesmierne teší :) Som zvedavá čo bude ďalej

2 Cherry Blossom Cherry Blossom | Web | 20. prosince 2016 v 23:13 | Reagovat

Moje babička prožila II. válku a co mi vyprávěla, tak to nebyla žádná slast no. :)

3 Nemessis Nemessis | Web | 21. prosince 2016 v 1:53 | Reagovat

Docela děsivé

4 Sandy Sandy | Web | 21. prosince 2016 v 12:07 | Reagovat

Toto vyzerá byť zaujímavé, ja by som sa bála písať niečo z tohto obdobia, keďže z histórie som bola vždy mimo (áno, hanbím sa za to), ale držím palce!
Inak keď si písala o tých talentoch na jazyky, tak som spomenula, ako mi vraveli, že aj môj pra (alebo pra-pra :D) starký tiež rozprával viacerými a počas vojny robil vďaka tomu tlmočníka :-)

5 Angel :) Angel :) | Web | 24. prosince 2016 v 18:08 | Reagovat

Na túto tému by som ja osobne nevedela písať poviedky, ale držím ti palce a som zvedavá na ďalšiu kapitolu :)

6 C.V.OK. C.V.OK. | E-mail | Web | 28. prosince 2016 v 11:54 | Reagovat

Páni. Zaujímavá téma! Popri všetkých tých pubertálnych lávstorkách o Selene a Justinovi ktoré sa kopia na valnej väčšine blogov tejto domény, to je až nezvyk, čítať niečo... také. Neviem či to je tvojím veľmi pekným štýlom písania (príde mi, že máš naozaj vycibrenú mluvu - to nie je prvé dielko čo si sa rozhodla písať, všakže?), takým pekným, plynulým, nikde sa nezadrhavajúcim na opakovaných slovách alebo zbytočne zložitých vetných konštrukciách. Nestotočne sa mi páčia tvoje opisy - jednoduché, vecné, a predsa tak živo podané, že si viem tváre tých mladých ľudí predstaviť ako na fotografii. O atmosfére krutej vojny, spomenutej viac menej iba medzi riadkami, nehovoriac. Až ma mrazí pri tom pomyslení! Takže aby som sa vyjadrila stručne a vecne - veľmi pekné. Naozaj ma to zaujalo a som rada, že už tu je aj pokračovanie, do ktorého sa môžem zahryznúť :)

7 Tesa Tesa | E-mail | Web | 5. ledna 2017 v 12:03 | Reagovat

Už dlhšiu dobu som nečítala knihu, ani nepozerala film z tohto obdobia a tak ma to príjemne prekvapilo. Je mi veľmi sympatická hlavná postava ^^ Spôsob, akým opisuje svoj život a svojich priateľov... A hlavne, že je mi príde veľmi vyspelá a nie naivná. Idem už rovno na ďalšiu kapitolu, vážne sa mi to páčilo ^^

8 moje-farby moje-farby | Web | 27. května 2017 v 23:05 | Reagovat

zaujímavý výber témy...
jediné čo mi zatiaľ vadilo, bol ten "vlastný opis" na konci - bolo tam veľa "mala som"... ináč zaujímavý fajný začiatok :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama