Stratené - 2. Kapitola

27. prosince 2016 v 8:11 | Kelly145 |  Stratené



** 2. Kapitola **


Najprv sme pozorovali Nemecké vojská, ako sa presúvajú cez mesto. Nákladné autá, ktoré pripomínali zelené monštrá a hučali podobne chŕlili do nášho mesta mraky mužov oblečených v zelených uniformách zo zle zašitými záplatami. Pozorovali sme ich ako obsadzovali domy a úrady a ako pomaly zadupávajú aj to málo čo ostalo do prachu na zemi.

Potom prišli ďalší, zle oblečený muži s rodinami v kabátoch, ktoré im ledva padli a necelý mesiac som presne tých istých mužov videla v krásnych na mieru ušitých oblekoch z tých najlepších látok.
Prišli s nimi obmedzenia a nariadenia.

Dlhé rady a písanie zoznamov, musela som sa ísť nahlásiť na úrad a preukázať svoju totožnosť. Musela som im doniesť úmrtné listy oboch mojich rodičov a preukázať, že žiadny z mojich príbuzných nebol židovského pôvodu.
Premýšľala som, prečo je pre Hitlera tak neskutočne dôležité, vyčleniť židov nechápala som to, však je to len vierovyznanie. Áno veľa z nich bolo zvláštnych, trochu neprijemnych a povýšených, ale to boli predsa aj mnohý iný ľudia, iného vierovyznania. Nechápala som, prečo práve oni ho tak neskutočne rozčuľujú.
Jozef a Margaret boli normálny ľudia, presne tak ako ja. Mali dve ruky a nohy srdce na tom istom mieste umiestnené v tele a predsa teraz ich rodičia boli vyhodený z úradu, pretože židia nemôžu zastávať verejné pozície.
Keď som počúvala vyhlásenia ministra propagandy v rádiu, prechádzali mi po tele zimomriavky. Jeho hlas vo mne nevzbudzoval žiadnu nádej a ani chuť bojovať, tak ako v tých davoch, ktoré sa nechali strhnúť celým týmto nezmyslom, ktorý prišiel do našej krajiny.
Nie len Nemci, ale aj domáci sa začali chovať inak. Očividne im vyhovovali, že môžu robiť ľuďom zle, bez toho aby ich za to niekto odsúdil. Bola som svedkom zvláštnych udalostí, ktoré nedávali zmysel. Prečo by pekár, Poliak, tak ako my všetci ostatný udal jedného židovského podnikateľa, za to že chcel odísť z krajiny? Len pretože za to dostal pochvalu? Alebo si k nemu napísali čiarku?
Videla som ako odtiahli celú rodinu na nákladnom aute a už o nich nikto nič nepočul.

Najhrozivejšie však bolo keď vyhlásili povinnosť nosenia židovskej hviezdy na viditeľnom mieste v podobe bieleho pásku s modrou hviezdou.
Bolo to ako keby ich označkovali, vytetovali im znamenie rovno na čele. Zrazu boli okolo samé hviezdy, ani som nevedela koľko rodín len na našej ulici sú židia.
Vianoce a Nový rok boli jedn z najsmutnejších, aké som zažila, okrem toho, že nebolo veľa jedla a už vôbec nie žiadne darčeky, všade vládla pochmúrna atmosféra.
Sviatky som strávila s rodinou Kati a Vladka- mala som to šťastie že na sviatky neodišli za svojou Vladkovou rodinou mimo mesto- ktorý sa odsťahovali z Varšavy hneď ako Nemci vtrhli do krajiny.
Mala som pocit, že ostali aj kvôli mne a ak sa mám priznať bola som im za to veľmi vďačná.

V škole bol zatiaľ pokoj. Mohla som normálne každé ráno chodiť do práce. Našťastie som mala pomerne dobrých žiakov, ktorý mali dosť rozumu na to, aby nepočúvali čo sa okolo nich hovorí a držali pri sebe. Chápali že aj keď ich kamaráti a spolužiaci sú zaradený do inej skupiny ako oni, neznamená to, že sú menej ľuďmi ako oni samotný.

Prichádzala som do školy, hodinu pre začatím vyučovania, ako každý deň. Rada som mala všetko pripravené, pred tým než mi do triedy prišiel prvý žiak.
"Dobrý deň pán riaditeľ." Oslovila som pána, ktorý každý deň stál pred dverami a počítal si deti a kontroloval kto s učiteľov prišiel neskoro.
"Aj vám slečna Sophia." Povedal mi s úsmevom na tvári. Mala som toho človeka rada. Bol zaoblený v páse na nose mal hrubé okuliare a na hlave plešinu. Každý deň mal na sebe oblek a motýlika a vyzeral veľmi milo. Aj keď jeho vzhľad bol trochu zavádzajúci. Bol prísny, nekompromisný a nikdy nikomu nič neodpustil- pokiaľ niekto prišiel s profesorov neskoro, alebo si neplnil správne svoje povinnosti, hneď mu dal jasne najavo, že takto to na jeho škole nebude fungovať a keď sa mu zavedený systém nepáči, môže si dať otočku a odísť. Ale na druhej strane, bol ústretový- keď som potrebovala bez problémov mi dal dva týždne voľna, ani sa nepýtal na čo to potrebujem. Vedel, že som poctivá a nepýtala by som si voľno ak by to nebolo opodstatnené, dokonca aj v otázke platu sa s ním dalo dohodnúť, aj keď to vyjednávanie ma stálo trochu viac.
"Ako sa máte?" Opýtala som sa zdvorilo a prehodila som si tažku do druhej ruky v ktorej som mala opravené písomky mojich žiakov.
"Nie veľmi dobre." Povedal a pohľad mu trochu posmutnel. Bála som sa opýtať, ale prekvapivo mi to povedal sám. "Bojím sa o niektorých našich kolegov, máme tu pár obyvateľov druhej kategórie ako to s obľubou nazývajú naši nemecky spoluobčania a nie som si istý ako dlho im budem môcť zaručiť prácu…" Vzdychol si a pozrel sa na prechádzajúce auto.
"Chápem." Vzdychla som si. "Krysy." Zašepkala som si sama pre seba.
"Pozor! Slečna Sophia, takéto niečo vás môže stáť viac než len prácu." Upozornil ma, ale veľmi dobre som vedela, že môj názor zdieľa.
"No choďte už." Povedal a kývol mi rukou. Poslúchla som ho a zamierila som si to do triedy.

Trieda bola tichá, ešte v nej nik nebol. Tabuľa bola čistá a pekne zotretá. Položila som si svoju kapsu vedľa stola a vybrala som z nej všetky papiere. ktoré som potrebovala.
Pozrela som sa na seba do malého zrkadielka nad umývadlom v ktorom som si umývala ruky. Napravila som si vlasy, ktoré mi trčali z pevného drdola ktorý som mala upletený tesne nad krkom. Potom som si prezrela červený rúž, ktorým som mala namaľované pery a skontrolovala som či mi náhodou niekde neušla ruka.
napravila som si sukňu, ktorú som mala vytiahnutú až do pása a v nej zakasanú bielu košeľu s voľnými rukávmi. Potom som si dala dole sako, pretože v škole bolo pomerne teplo aj napriek tomu, že vonku bola ešte stále pomerne zima. Ale ešte stále som bola rozhorúčená z toho ako rýchlo som kráčala.

Vzala som kriedu a začala som písať na tabuľu tému dnešnej hodiny, mala som nemčinu a dnes sme sa mali učiť minulý čas.

Keď vošiel do triedy prvý žiak už som mala všetko pripravené a sedela som za stolom.
"Dobré ráno slečna Freismanová." Pozdravil.
"Dobre ráno." Odzdravila som ho s úsmevom. Do 45 boli na svojich miestach všetci žiaci, keď že som celý čas sedela v triede nerobili neporiadok, len pár krát prehodili nejako slovo ticho medzi sebou. Ak by som prišla z kabinetu počula by som ich krik cez celú chodbu.
"Tak." Postavila som sa keď zazvonilo a v rukách som držala papiere s ich testami. "Mám tu pre vás testy z minulého týždňa, musím povedať, že ste ma veľmi potešili." Rozdávala som im ho a prechádzal som popri tom medzi lavice.
"Možno až tak, že by som vám ho tento týždeň odpustila." Pár týždňov dozadu ma nahnevali, pretože sa im očividne nechcelo učiť navyše sa na hodine nechovali dva krát dobre, tak že za trest každý týždeň v piatok dostali test zo všetkého čo sme prebrali.

Počkala som dokým si pozrú svoje chyby a potom som pokračovala. "Tak dnešnú tému hodiny už viete, pred tým než začneme si každý opraví svoje chyby v teste, buď sám alebo sa poraďte s tým, ktorý sedí vedľa vás v lavici, ak nebude ani jeden z vás vedieť prihláste sa a ja to nahlas pre všetkých vysvetlím.
Potom si vyberiete papiere a každý sz vás mi napíše čo robil cez víkend, aby sme si trochu precvičili slovnú zásobu, snažte sa tí čo budú mať najmenej chýb odo mňa dostanú jednotku. Potom druhú hodinu si spoločne preberieme novú tému dobre?" Deti mi to odkývali a ja som ich teda nechala samostatne pracovať.
Chodila som pomedzi nich a kontrolovala som čo robia, našťastie dnes sa nikomu z nich nechcelo vyrušovať a tak bol v triede pomerne pokoj a ja som sa dokonca mohla ísť postaviť na chvíľku k oknu a pozorovať ulicu.

Pozrela som sa dole na tých pár ľudí, ktorý prechádzali po chodníku a premýšľala som kam asi idú. Už ako dieťa som si rada vymýšľala príbehy o ľuďoch na ulici, aj keď teraz ma väčšinou napadali len veľmi smutné a ponuré scenáre.
Skontrolovala som pohľadom triedu, niektorý žiaci už začali písať svoje slohy, iný ešte dokončovali prácu na teste.
Dve slečny sa náruživo o niečom bavili, nevyrušovali ostatných ale očividne ich téma rozhovoru bola zaujímavejšia ako práca ktorú som im dala.
"Má to byť hotové do konca hodiny dievčatá." Slečny sa otočili na mňa a potom hneď začali písať. Oni vedeli, že nie som veľmi prísna, nezvyšovala som často hlas, vlastne som na nich kričala asi len dva krát. Ale obe strany sa rozhodli že spolupráca je lepšia ako boj, toho bolo dosť za bránami tejto školy.

Začula som ako zaškrípali brzdy auta. Pozrela som sa dole a stiahlo mi vnútro. Na oboch autách bol jasný znak nacistov.
Za prvého auta vystúpilo asi päť mužov- všetci vojaci v zelených uniformách a ráznym krokom sa vydali ku dverám našej školy.
Čo tí tu chcú? Opýtala som sa sama seba a pozrela som sa na deti v triede, ktoré si nevšimli môj prestrašený výraz. Nadýchla som sa a snažila sa upokojiť svoj dych, a odstrániť ten prestrašený výraz z tváre.
Spomenula som si čo nám vravel Vladko, keď sme spoločne všetci večerali včera u nich doma.
Hovoril, že v jeho práci takto prišlo nemecké auto s vojakmi a zobrali všetkých židovských spolupracovníkov a odviezli ich niekde preč. Ale čo chcú v škole? Že by sa poroctvo riaditeľa vyplnilo a oni si prišli pre učiteľov? Alebo? Napadla ma ešte horšia myšlienka- že by si prišli pre deti? Ale však nemohli chcieť deti? Tie im predsa nič neurobili, ani im nemohli urobiť nejakú škodu.
Každopádne pocit, ktorý sa mi rozostrel po celom vnútri mi jasne hovoril, aby som niečo spravila.

"Deti!" Zvolala som naliehavo. "Magda, Jozef, Mozes!" Zavolala som na deti o ktorých som vedela, že patria do židovských rodín. Všetky deti sa na mňa vydesene pozreli.
"Poďte hneď sem, vezmite si zo sebou všetky veci, rýchlo!" Povedala som naliehavo a poháňala som ich rukou.
"Ján, Zuzana, Kaťa sadnite si na ich miesta. Hneď A vezmite si zo sebou veci!" Deti si rýchlo zbalili veci a prišli ku mne.
Otočila som sa k malým dverám, ktoré viedli do miniatúrnej malej miestnosti kde sme skladovali mapy. Všetkých troch som tam napratala a ich veci som schovala vedľa nich.
"Dokým neotvorím dvere ani jeden z vás nepovie ani slovo! Rozumeli ste mi! Neplač Magdra- Jozef postaraj sa o ňu.
Dobre? Nebojte sa všetko bude v poriadku! Hlavne buďte ticho dobre!" Všetky mi prikývli, vyzerali tak vydesene chudiatka.
"Všetci pokračujte v písaní, buďte ticho a opovážte sa niekto pozrieť na tie dvere, rozumeli ste!
Teraz musíme všetci ochrániť našich kamarátov jasne! Takže buďte statočné a pokračujte v písaní!" Opakovala som rozrušene a popri tom ako som kráčala ku tabuli, tak som hladila rukou deti po pleciach. "Všetci budeme statočný áno!"
"Prišli ich odviesť Nemci?" Opýtal sa ma chlapec v prvej lavici.
"Neviem Peter." odpovedala som mu a pozrela som sa mu do očí.
"Takto odviedli zo školy môjho kamaráta. Už do nej nemôže chodiť, pretože pre židovské deti bude zriadená špeciálna škola." Povedal mi "Svine." Povedal s bojovnosťou v hlase aj v tvári.
"PETER!" Zahriakla som ho. "Takto sa nerozpráva!" Pacla som mu po ruke, ale nedivila som sa. Ja som si o nich myslela úplne to isté.
Tak, že takto to je? Už nie len úradníci, právnici a doktori, aj deti sú separované od ostatných? Ale však veď to nie je normálne! Však deti nikomu neubližujú, ani sa nejako nemôžu pričiniť na fungovaní štátu! Prečo majú teda navštevovať inú školu ako ostatné deti.
Vzdychla som si a pozrela som sa na zatvorené dvere.
"Tak všetci píšte!" Prikázala som im.

Moja trieda bola hneď prvá na prvom poschodí,tak že som vedela, že ak prídu sem tak ku mne prídu ako ku prvej. Na prvom poschodí boli len sklady a šatne pre deti, tam nemali čo hľadať.

Pozerala som sa na triedu a premyšľala som čo za šialenstvo sa tu deje.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere, naliehavé a rýchle. Všetky deti sa otočili smerom odkiaľ vychádzal zvuk.
"Hlavy dole a písať!" Povedala som hlasno a zabúchala som na prvú lavicu. Prísne som sa na nich pozrela.

Prešla som pomedzi lavice ku dverám a otvorila som ich, cítila som ako sa mi na kľučke trasie ruka.
"Dobrý deň." Pozdravila som pána riaditeľa, ktorý stál pred mojimi dverami a za ním boli dvaja vojaci asi o hlavu vyšší ako on. "Gutten Tag!" Oslovila som pánov po nemecky. Tí sa ani neunúvali mi kývnuť na pozdrav.
"Čo sa deje?" Opýtala som sa a pozrela som si všetky ich tváre. Nemci vyzerali ako vlci, hladný po koristi, pohľad na nich mi bol neprijemny, bála som sa ich…
"Títo páni prišli aby odviedli žiakov židovského pôvodu, pretože naďalej nemajú právo chodiť do školy s našimi deťmi." Povedal riaditeľ a vyvalil na mňa oči. Našťastie jeho grimasu nevideli vojaci stojaci za ním.
Absolútne som nechápala čo viedlo týchto vojakov k tomu aby prišli sem a odviedli deti. To nemohli len vydať nariadenie že od prvého tieto deti budú chodiť tam a tam? Takto len všetkých viac a viac desia. Ale možno to bolo to čo chceli, vydesiť všetkých ešte viac ako sme boli.
Navyše počas vojny sa dialo veľa zvláštnych vecí, ktoré nedávali zmysel.
"Viem, že máte v triede dvojičky a ešte jednu slečnu, ktoré by mali ísť tuto s pánmi." Kývol hlavou dozadu.
"No tak to mi je ľúto pán riaditeľ, ale ani jeden z nich dnes neprišiel do školy." Povedala som úplne pokojným tónom.
"Ako neprišli?" Ozval sa jeden z Nemcov. Očividne mi neveril.
"No neprišli, dvojičky sú choré a ležia doma, už minulý týždeň im nebolo dobre a posielala som ich v piatok domov, tak že predpokladám, že cez víkend im to vypuklo naplno, no a Magda neprišla, počula som že jej rodičov vyhodili z práce, tak že pravdepodobne si ju nechali tento týždeň doma." Klamala som, že sa hory začali zelenať.
"Viete toho pomerne veľa!" Bol to odporne drzí tón. Vzpriamila som sa do svojej plnej výšky a napriamila som chrbát.
"Pan kapitán, je mojou povinnosťou vedieť, čo sa deje v mojej triede! Možno kebyže si dávate rovnaký pozor na svojich mužov, nemusela by som každé ráno zametať pred domom rozbité fľaše od alkoholu, ktoré tam zanechávajú vaši vojaci popri ich ceste z krčmy!"
"Ako si dovoľujete?!"
"Okrem vašej uniformy sme si úplne rovný! Som rovnako Nemka ako vy! Narodila som sa v Mníchove! Tak že si ten tón nechajte, alebo sa pôjdem za vašim nadriadeným!" Moje slová ho trochu skrotili, alebo to možno bol môj tón, alebo sa mi to možno len zdalo.
"Chcete menný zoznam detí, aby ste si skontrolovali ich počet?" Opýtala som sa a otvorila som dokorán dvere, samozrejme ani jedno dieťa nepísali a pozerali sa na nás.
Navyše na chodbu vyšli ďalší učitelia, ktorý sa zvedavo pozerali na to čo sa deje.
"Vaše meno slečna." Povedal kapitán.
"Sophia Freisman." Odpovedala som mu a zložila som si ruky na prsiach, nebála som sa ho ani za mak. "Chcete moje doklady?" Opýtala som sa ho a dala som do tej otázky všetko pohŕdanie, ktoré som k tomu človeku pociťovala.
"Áno to by som rád." Keď som sa od neho otočila, nebolo mi všetko jedno, len aby som v tom aute nakoniec neskončila ja namiesto tých detí.
Keď som mu do ruky vložila knižku a on si prečítal všetko čo v nej bolo, dokonca dva krát, jeho kútiky klesli ešte nižšie ako pred tým. Vrátil mi ju s viditeľnou nechuťou a podráždenosťou.
"Ďakujem." Povedal. Vytrhla som mu knižku z ruky a založila som si ruky na prsiach. "Tak máte ešte niečo na srdci, alebo môžem naučiť moju triedu ako používať minulý čas?"
"Samozrejme, pôjdeme ďalej." Kapitán sa otočil do chodby, učitelia okamžite vbehli do svojich tried.
Videla som pohľad riaditeľa, bol plný otcovskej hrdosti, ja som si skôr pripadala ako najväčší blázon na svete. Čo som to pre Boha urobila! Však za toto som mohla skončiť bohvie kde! Zastrelená niekde na dvorčeku! Zbláznila som sa?

Zatvorila som za sebou dvere od triedy a vydýchla som. Rozklepali sa mi ruky aj nohy, práve som kričala na nemeckého kapitána, jeho mužov som nazvala ožranmi a bohvie čo všetko ešte.
Sadla som si na najbližšiu stoličku a vložila som si tvár do rúk. Neverila som, že toto pre mňa nebude mať žiadnu dohru, ten Kapitán si to so mnou- odporným zradcom čistej nemeckej krvi (tým že som žila v Poľsku na území nečistej rasy) ešte vybaví.

Cítila som na sebe ruku jedného z mojich žiakov. Pozrela som sa smerom hore, videla som že je to Magda- Magdaléna celým meno. Vyliezla zo skrine, síce bez môjho povolenia, ale už mohla, hádam sem už nevrátia.
Mala uplakané oči, ale už jej netiekli slzy. Sadla si mi na kolená a silno ma objala, až keď jej hlava doľahla na moje plece sa zas rozplakala. Boli to predsa len deti, mali sotva trinásť rokov a museli prechádzať všetkým týmto. Videli ako si mená ich rodičov zapisujú na listy, ako ich vyhadzujú zo školy a nik nechápal prečo. Možno sa to ani nedalo pochopiť, možno to tak proste len bolo.
Smutne som sa pozrela na ostatné deti ktoré sa zhromaždili okolo mňa. Dievčatá ma objali, chlapci sa len pozerali.
"Ste z Nemecka?" prerušil ticho Peter, ktorý mal na tvári zvláštny výraz, byť Nemcom, bola až nadávka. Očividne som v jeho očiach vďaka tomuto faktu klesla.
"Nie, len som sa tam narodila." Povedala som mu po pravde, aj keď mesto Mníchov stálo na mojom rodnom liste, bolo to asi všetko čo ma spájalo s tou krajinou. "Deti…" Povedala som im a pozrela som sa na tvár každého jedného. "Ak niekto pochádza z Nemecka, neznamená to, že je hneď zlý človek áno? Nesmiete byť ako oni. To čím si prechádzate a pravdepodobne ešte aj prejdete, bude zlé, ale nesmiete zabudnúť na dobro čo máte v sebe rozumiete? Musíte byť iný ako oni. Musíte mi sľúbiť, že nikdy nebudete nikoho odsudzovať za to akéj je rasy, národnosti alebo pohlavia. Áno?! Sľubujete!"
"Sľubujeme." Usmiala som sa na nich.
"Tak…" Pozrela som sa na látku, ktorá bola predpísaná na tabuli.
"Choďte sa ešte schovať dobre! Dokým neodídu a potom vás nejako ovediem domov. Niekto umyte tabuľu a pozbierajte mi vaše slohy." Prikázala som im a postavila som sa na nohy.
"Dnes už nebudeme nič robiť dobre? Môžeme sa porozprávať, uvidíme či nám pán riaditeľ príde dať nejaké inštrukcie a či vás náhodou nepustíme domov dobre? Do tej doby však všetci musíme byť ako myšky."

Postavila som sa k oknu a pozorovala som ako niekoľko detí opúšťa školu a nastupuje na nákladné auto, ktoré ich odvezie bohvie kam. Pri odchode sa Kapitán pozrel mojim smerom a odfrkol si,zovrelo mi hruď pozrela som sa na deti v laviciach, ktoré medzi sebou smutne o niečom diskutovali.
Zazvonilo.



Keď som odchádzala večer zo školy, čakalo na mňa auto s dvoma vojakmi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 C.V.OK. C.V.OK. | E-mail | Web | 28. prosince 2016 v 12:14 | Reagovat

Krucipísek do prdele. Toto nedopadne dobre. Celá kapitola bola taká... Taká citová, že mi stály vlasy na temene. Neskutočne živo napísané. Moja úcta k tebe. A ten záver... Uf. Až ma striaslo pri pomyslení, čo všetko sa môže stať. Pri tom je ona tak skvelá ženská! Mať tak takú učiteľku na nemčinu ja, tak mám ten jazyk možno o niečo radšej. Nezaslúži si nič, čo ju od tých idiotov čaká.
Zvyknem žadoniť, žobroniť o pokračovanie, ak ma niečo takto veľmi nadchne... Ale v tvojom prípade si vôbec nie som istá, či chcem vedieť ako to dopadne. (ja som strašná cíťa. nenávdím drámy.)

2 Kristen Kristen | Web | 30. prosince 2016 v 14:15 | Reagovat

No všetci všetko robili zo strachu. Bola to strašne zlá doba... všade boli zlý ľudia, či medzi židmi, nemcami, poliakmi, maďarmi a neviem kde všade... rovnako aj dobrí a nevinní... pomrelo hrozne veľa ľudí, nie len židov aj keď tých najviac na to netreba zabudnúť. Obdivujem ťa že sa púšťaš do niečoho takéhoto, no som zvedavá na pokračovanie :)

3 Tesa Tesa | E-mail | Web | 5. ledna 2017 v 12:33 | Reagovat

Vyvoláva to vo mne samý smútok a... ľútosť. Všetko, čo spomínala hlavná hrdinka, ešte na začiatku, ako hovorila, že tomu nechápe... A keď som si predstavila, aké to vtedy naozaj muselo byť, asi by som bola rovnako zmätená, ako ona. A potom celý ten deň v škole, prisahám, keď Magdaléna vyšla z úkrytu, mala som slzy na krajíčku, lebo... to bolo hrozné. Ako do toho zatiahli aj deti. Ale som hrdá, že ich ukryla, aj že sa postavila tomu Kapitánovi... Aj keď to sa mi nezdalo až tak reálne, poriadne mu odvrávala... ale to vysvetľuje to auto  pred jej domom. Bojím sa o ňu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama