Stratené - 3. Kapitola

9. ledna 2017 v 21:06 | Kelly145 |  Stratené


** 3. Kapitola **



Nechali ma chvíľku sedieť, samú v nejakej miestnosti. Za veľkým stolom. Nebolo tam veľa svetla, len nejaká lampa, ktorá poriadne nesvietila nad mojou hlavou a malé okno, cez ktoré už neprenikalo dovnútra žiadne svetlo, pretože vonku bola tma.
Nikdy som nebola na policií, nikdy som nemala problémy zo zákonom, jediný raz čo som sa rozprávala s policajtom, bol keď som sa pýtala na cestu, keď som sa stratila to bolo všetko.
Bola som nervózna, žalúdok som mala stiahnutý a v ústach som mala úplne sucho. Nedalo sa mi ani prehltnúť.
Upokoj sa Hovorila som si v hlave. Predsa prinajhoršom zomrieš a toho sa predsa nebojíš nie? Boli to veľmi slabé slová útechy skutočne.
Pozrela som sa na náramkové hodinky, bolo tesne pred siedmou večer. Tašku aj doklady mi vzali pri vstupe, mala som na sebe len svoje sako, dokonca aj kabát bol preč a najteplejšie tu nebolo.

"Dobrý večer." Pozdravil ma pomerne slušným tónom, muž ktorý vošiel do miestnosti. Bol to Kapitán zo školy, tak to je teda skutočne úžasné, to si môžem ísť rovno uviazať sľučku sama. Prekvapilo ma že ma pri tej predstave nezamrazilo, ani mi nestiahlo žalúdok, čakala som, že by sa niečo také malo stať keď človek uvažuje nad svojou vlastnou smrťou.
"Aj vám pane." Povedala som rovnako slušne ako on. Už na sebe nemal vojenský kabát, ani nemal na hlave čiapku. Už bol oblečený len v uniforme, takej šedej, ako niektorý z nich nosili.
"Tak slečna Freismanová." Povedal potichu a prezrel si môj občiansky preukaz.
"Píše sa tu, že ste sa narodila v Mníchove."
"To je pravda pane." Odpovedala som mu a skontrolovala som si, či je ten doklad na stole skutočne môj, mala som ho otvorený na strane s fotkou. Áno bola som to ja aj keď na tej fotke som vyzerala nemožne- zaujímavé čo vám neprebehne po hlave však?
"No a ako ste sa ocitla tu?"
"To by som sa ja mala opýtať vás." Vždy som mala trochu podrezaný jazyk, dneska mi očividne opäť ide karta, že ja som radšej nedržala hubu keď som mala. Urazila som jeho ego vtedy, som ženská, učiteľka a očividne s mojim vyskakovaním nehodlám prestať.
"To nebolo presne to čo som myslel." Povedal s pobaveným úsmevom na tvári.
"Narodila som sa v Mníchove mojim rodičom, ktorý obaja nešťastne zahynuli. Poslali ma vlakom sem ako balíček pošty k mojej tete s jej manželom ktorý umreli pred pár rokmi môj Ujec na mozgovú príhodu jeho manželka krátko po ňom z neznámej príčiny." Odrapotala som mu zjednodušenú verziu príbehu. Rozhodla som sa nehovoriť o mojich druhých rodičoch veľmi pekne, bude asi vyzerať lepšie, keď sa budem prezentovať viac ako Nemka než ako Poľka, neže by som sa tak cítila ale to toho človeka samozrejme nemusí zaujímať ani v najmenšom.
"Skutočne v balíku?" Opýtal sa uštipačne.
"Z toho obdobia si toho veľa nepamätám." odpovedala som mu chladne.
"Samozrejme. A čo tu?"
"Prosím?"
"No čo robíte?"
"Učím. To ste asi dneska mohli pochopiť."
"A čo učíte."
"Jazyky."
"A viete veľa jazykov slečna."
"Áno, som vzdelaná."
"Aké?" Všetky som mu vymenovala.
"Hm skutočne, neverím tomu, že by ste to všetko zvládli, hlavne nemčina je veľmi ťažký jazyk."
"Ak ste si nevšimli, hovoríme ňou celý čas." Povedala som uštipačne. Hm! skutočne si to nevšimol, ale svoje precitnutie dal najavo len na sekundu.
No
"Tak že vaša vzdelanosť vám dovoľuje nazývať nemeckých vojakov opilcami?" A sme doma! Pomyslela som si.
"Nie pane."
"Tak?"
"To je pravda, v noci nie je vidieť jediného triezveho vojaka, čo ma naplňuje hlbokou ľútosťou, pretože ja som na svoje meno a na svôj pôvod hrdá. Ale rum je nápoj ktorý robí aj z tých najväčších hrdinov hlupákov a z tých najoddanejších vojakov hulvátov, to nie je nič len čistá pravda pane. Nemyslíte si, že tu máte posadenú zlú osobu?" Na otázku mi neodpovedal, len sa na mňa pozorne zahľadel.
"Prečo som tu pane." opýtala som sa ho, v mojom hlase nebolo zúfalstvo, ani prosba. Bola rovnako bez emócií ako všetky moje vety pred tým.
"Podozrenie z účasti na vnútornom odboji." Nadvihlo sa mi obočie.
"Prosím?" To som skutočne nečakala.
Neodpovedal.
"Som učiteľka v škole pane." Povedala som a absolútne som nechápala, ako k tomuto záveru tento človek došiel.
A pri jeho pohľade som to pochopila. On nepotrebuje nejaký dôvod, dokonca ani dôkaz. Kričala som na neho pred jeho mužmi, to je jediné čo potrebuje.
Tak že takto teraz svet funguje, patrí víťazom a porazený musia ísť podľa pravidiel, inak skončí ako ja.

"Je mi jedno čo robíte, ja z vás dostanem pravdu, nebojte sa!" Dobre už mi nebolo všetko jedno, prešiel mi mráz po chrbte z jeho pohľadu. Pomsta, to v ňom žiarilo.

Ticho medzi nami preťali rýchle kroky po chodbe obaja sme sa pozreli smerom ku vderám.
"Pane ja…" Kričal nejaký mužský hlas, znel ustráchane a očividne sa tým snažil niekoho zastaviť, neúspešne.
Dvere sa prudko otvorili, stál v nich vysoký muž vo vojenskom oblečení a prešedivenými vlasmi.
"Pane!" Kapitán sa okamžite postavil zo stoličky a zdvihol ruku na pozdrav. Muž ktorý vošiel sa na neho ani nepozrel a otočil sa na mňa. Vzal zo stola moje papiere a podal mi ich.
"Slečna Freismanová veľmi sa vám ospravedlňujem za toto nedorozumenie Môžete ísť" Povedal a usmial sa na mňa.
"Poďte." Natiahol ku mne ruku a čakal dokým sa postavím. Moje ústa boli otvorené, to som si uvedomila až v tom momente. Vzala som si svoje doklady a okamžite som sa postavila. Netušila som čo sa stalo ani kto ma z tejto kaše vytiahol ale dlhujem mu poriadne objatie.

Prechádzala som chodbou smerom ku východu, kde už na mňa čakal kabát a moje veci. Stále som nechápala čo sa stalo, až do mementu keď som vyšla z kancelárie a tam na mňa čakala zástup ľudí.
Stál tam nejaký muž, nepoznala som ho nikdy pred tým som ho nevidela. Keď ma zbadal spokojne sa usmial a natiahol ku mne ruku aby ma pozdravil.
"Dobrý deň, moje meno je Hess, môj syn Peter ku vám chodí do triedy." Nadvihlo sa mi obočie popri tom ako som mu podávala ruku, Hess to meno bolo známe snáď všade, ale bola to len náhoda alebo len šťastná zhoda mien.
"Nie nie sme sme rodina, Peter nie je môj pokrvný syn preto nemá moje priezvisko, ak ste zmútená preto." zas som mala pocit, že mi klesá sánka, ale zastavila som ju v správny moment.
"Veľmi sa ospravedlňujem za to čo sa vám stalo. Peter mi dneska povedal, že vás odviedli zo školy a prosil ma či by som s tým nemohol niečo spraviť."
"A to ste len tak prišli?"
"No povedzme, že nie som v jeho rebríčku obľúbenosti veľmi vysoko." Hovoril mi, počas toho ako ma viedol von z budovy.
"Chápem." Povedala som potichu a ešte stále som sa nedokázala vzpamätať z toho čo sa práve teraz stalo. "A ako ste?" Otočila som sa smerom ku budove. Nechápala som ako ma dostal von, ako som mohla mať také šťastie.
"To že nie som príbuzným tamtoho neznamená, že nemám vplyv. To vás ale nemusí zaujímať." Povedal mi a odprevadil ma k najbližšej zastávke električky.
"Ďakujem vám." Povedala som mu potichu.



To bolo prvý krát, keď som mohla vyhlásiť, že som mala skutočne šťastie. Trvalo mi celú cestu domov, dokým som si uvedomila, čo sa mi vlastne stalo a pred čám sa mi podarilo utiecť.
Moja predstavivosť nebola tak silná na to, aby si dokázala vybaviť čo všetko sa mi mohlo stať, ak by som na tej stanici ostala, ak by to ten zvláštny muž ktorý ma odprevadil na električku nezastavil.
Nevedela som ako to urobil a ani prečo, prečo som práve ja mala také šťastie, ale bola som mu za to vďačná a doteraz som.

Keď som vystúpila na našej ulici utekala som domov, doslova. Chcela som čo najskôr byť späť vo svojom byte a zamknúť sa tam.
Mať pocit bezpečia.
"Sophy!" Ozvalo sa a rozbehla sa ku mne malá postava. Margaret ma silno objala- samozrejme že na mňa všetci čakali vrátila som sa o tri hodiny neskôr ako som sa mala. Strážili sme sa navzájom.
Museli umierať od strachu, ja by som na ich mieste už obhrýzla stoličky aj stoly ak by sa jedna z nich nevrátila včas domov.
U chlapov sme to tak neriešili, vedeli sme že po práci si zájdu na pivo a tam niekedy zostanú aj do neskorej noci, nemali sme im to za zlé, potrebujú vypnúť, ale my dievčatá sme sa stretávali vždy u jednej doma. Tak že museli obe bláznieť.
"Ahoj." Povedala som jej a vrátila som jej objatie.
"Kde si bola báli sme sa o teba! Nevieš zavolať! Čo sa stalo si celá biela?! Ale to je jedno sedí u nás doma tvoj šéf a čaká na teba. Nechcel nám povedať prečo prišiel!" Vychŕlila na mňa mrak otázok a viet a ja som nezvládla odpovedať ani na jednu z nich.
Začala ma ťahať k nej domov, o jeden dom na pravo od toho môjho.
Čo tu chce riaditeľ?

V byte nebol nik okrem Kati, ktorá sa očividne snažila viesť rozhovor s mojim riaditeľom, ale to nebol veľmi zhovorčivý človek, a po dnešku pochybujem že z neho vyšiel pozdrav. Keď ma však zbadal vo dverách tvár sa mu rozjasnila.
"Slečna Freismanová!" Povedal radostne. Urobil pár krokov z kuchyne a dokonca ma objal.
"Som rád že ste v poriadku zdravá a celá!"
"Áno ja tiež." Odpovedala som mu a zhodila som veci čo som mala v rukách a na sebe na zem.
Videla som zmútený pohľad mojich dvoch kamarátok, očividne im nič nepovedal. Kaťa si musela myslieť, že sa ten človek zbláznil.
"Ako ste sa dostali von?" Opýtal sa ma riaditeľ.
"Petrov nevlastný otec sa za mňa prihovoril, to je všetko čo viem." Odpovedala som mu na otázku.
Riaditeľov pohľad trochu zvážnel, ale nič nepovedal.
"Chcel som sa ujistiť, že prídete celá domov." Povedal mi a potľapkal ma po pleci.
"Nemuseli ste si robiť starosti."
"Ale musel." Odpovedal mi a jeho tón sa razom zmenil, niečo mi hovorilo, že nejde len o to že som prišla zdravá domov.
"No nič, nechám vás s vašimi kamarátkami, zajtra sa porozprávame." Prikývla som a potom sme si potriasli rukami, ani nie o minútu už za sebou zatváral dvere a ja som sa pristihla ako doslova čumím na kľučku ktorá sa vrátila do svojej pôvodnej polohy a zanechala ma v chodbe samú.
"Sophy!" Zavolala za mnou Kaťa a počula som ako sa postavila zo stoličky. Počula som jej kroky smerom ku mne a cítila som jej ruky ako si ma k sebe natočili.
"Si v poriadku?" Opýtala sa ma zmätene a postavila sa mi rovno do zorného poľa. "Ten chlap nám nič nepovedal, dve hodiny tu len sedel a pozeral sa na dvere. Margaret takmer obhrýzla stôl a chodila po ulici ako strážny pes."
"Do školy prišli vojaci aby zobrali všetky židovské deti, tri z nich som schovala a keď prišiel kapitán do mojej triedy tak som sa na neho rozkričala.
Po škole ma čakalo auto a odviezli ma k nim na stanicu." Počula som ako Margaret z ruky vypadla šálka z čajom.
"Prepustili ma teraz, kvôli otcovi jedného z mojich žiakov nemám ani najmenšie tušenie ako sa mu to podarilo a práve som prišla o prácu." Až keď som to vyslovila mi to všetko došlo.
Vedela som, že sa do školy nebudem môcť vrátiť,riaditeľ sa chcel ujistiť že ma nezadržali. Ak by si ma podržali vo väzení bola by jeho práca ľahšia, takto mi to bude musieť zajtra povedať do očí. Nemohol si dovoliť aby niekoho z jeho zboru zatvorili, aj keď len na pár hodín. To by mohlo zdiskreditovať celú školu, ak by som v nej ostala mohli by ju kvôli tomu aj zatvoriť. To som nemohla dovoliť.
Kaťa ma vzala za ramená a posadila ma na stoličku, keď som sa pozrela na kamarátky rozrevala som sa ako malé dieťa.
Dobre až teraz mi to možno všetko došlo.
"Ja som tak blbá." Povedala som si a pokrútila som hlavou zo strany na stranu.
"Mala som radšej držať hubu."
"Tak že on ťa nechal zatvoriť len pretože si na neho kričala?" Opýtala sa Margaret.
"A ešte som ho nazvala neschopným." Doplnila som. Kaťa sa tlmene zasmiala do pohára s čajom.
"No to oni sú, pochybujem že polovička z nich vie vôbec narátať do desať." Povedala.
"To nie je vtipné Kaťa." Zahriakla ju Margaret.
"A z čoho si bola obvinená."
"Z… napomáhania odboju." Obe stíchli a pozerali sa na mňa.
"To je jediné čo si na teba mohli vymyslieť bastardi." Povedala rozhorčene Kaťa a rozhodila okolo seba rukami. "Však to je šialené! To tomu nik nemohol uveriť!" pridala sa Margaret.
"Ja myslím, že tomu veriť nepotrebujú." Napomenula ju Kaťa a natiahla sa dozadu za seba. Zo šuflíku vybrala balík cigariet a jednu mi podala.
"A ako to, že si prišla o prácu?" Opýtala sa Margaret zas.
"Zlatíčko, ja viem, že máš len devätnásť ale to si fakt tak blbá?" Opýtala sa jej Kaťa až neprijemne uštipačným tónom. "Aj keď ju z ničoho oficiálne neobvinili, pravdepodobne by im to zatvorili ak by sa tam vrátila. Povedali by že celá škola - učitelia sú zodpovedný z toho čo ona však aj napriek podozreniu tam smie ďalej pracovať. Nemôže sa tam vrátiť…" Zapálila som si cigaretu a oprela som si rukou hlavu, konečne som prestala smokliť a Margaret sa ku mne natiahla j s vreckovkou v ruke.
"Bože." Povedala potichu a aj ona si jednu zobrala.

Sedeli sme tam úplne potichu, dokým sme nevyfajčili každá ešte po dvoch cigaretách. Pozerala som sa nešťastne na svoje ruky a neverila som tomu čo sa mi práve stalo. Však nie je možné… toto sa ľuďom proste nedeje.
Nezatkne ich len tak polícia, neberú deti zo školy, neobmedzujú práva na pohyb iným ľuďom, takto by sa človek ktorý je vzdelaný proste nemal chovať, však veď je to úplne šialené.
"Skončila si vlastne ešte dobre." Povedala nakoniec Kaťa a tým prerušila ticho vládnuce v byte. "U nás v práci takto vzali kolegu, hovorili o ňom že falšuje doklady síce ho prepustili ale vravelo sa že ho zmlátili ako žito."
"A pre koho falšoval doklady?"
"Pre židov." Margaret ostala ticho. Aj ona už pocítila čo to znamená byť občanom druhej kategórie. Oboch jej rodičov už vyhodili, otec si našťastie ešte našiel prácu ale mama ostala doma a pravdepodobne sa to stane aj Margaret, ktorá už nebude môcť chodiť na vysokú školu.
"Ale…" Začala Margaret.
"Bude to ešte horšie." Povedala som a pozrela som sa na ňu. Mala som úplne temný pohľad, ako by mi niekto vzal dušu. "Robia si čo chcú a bude to ešte horšie."

"Dobrý večer!" Ozvalo sa od dverí. Všetky tri sme sa otočili. Vladko prišiel domov a zo sebou viedol aj Jozefa, ktorý mal na sebe ešte stále oblečenie z továrne. Pravdepodobne keď nenašiel sestru doma rodičia ho vyslali sem aby ju našiel a priviedol domov.
Keď nás videli sedieť za stolom ich úsmev hneď zmizol. Ja som mala napuchnuté oči z plaču a dievčatá určite nevyzerali o nič lepšie.
Všetky sme držali v rukách cigarety- nefajčili sme normálne tak že to bol znak že sa skutočne niečo deje.
"Ahoj miláčik." povedal Vladko Kati a dal jej veľkú pusu na čelo. "Čo sa stalo?" Opýtal sa a prezrel si tváre nás ostatných.
"Sophiu zatkli keď vyšla zo školy, kvôli tomu že urazila nejakého kreténa v uniforme, obvinil ju s napomáhania už ani neviem čomu a vďaka tomu ju vyhodili z práce." Vladko sa na ňu ostal pozerať ako keby jej práve z hlavy narástli dva veľké rohy , dokonca ani nezaklipkal očami.

Asi po minúte úporného ticha sa otočil na mňa. "To myslí vážne, alebo si robíte len srandu aby ste sa nám pomstili, že sme boli v krčme?" V jeho hlase bola veľká dávka nádeje. Skutočne dúfal, že mu povieme áno.
"Nie, ten riaditeľ tu sedel doteraz a čakal na to či príde alebo nepríde domov. Keď sa zjavila vo dverách dokonca si povzdychol, skutočne ju vyrazí z práce, zajtra to dostane písomne."
"Ja tam už nepôjdem." Povedala som potichu a pozrela som sa na Jozefa, ako si som dúfala, že ma zachráni, vždy vedel povedať niečo po čom som sa cítila lepšie, ale teraz? Teraz aj on stratil všetky slová.
"Šialené, to čo sa deje je šialené!" Povedal Vladko a sadol si na stoličku, ktorú si posunul bližšie ku Kati.
"Dnes neprišiel do práce ani jeden z mužov, ktorý sú židovského pôvodu a jedného chlapa prišli zatknúť, už ani neviem za čo." Povedal potichu Vladko a pretrel si rukou tvár, ako by sa tým pohybom snažil odstrániť všetky tie myšlienky, ktoré mu chodili po hlave.
"Ale veď však ešte nemáme zakázané pracovať." Ozval sa Jozef, ten jeho príjem bol jediný, ktorý jeho rodine zostal. Mohla som cítiť ako sa mu stiahol žalúdok keď pomyslel na to, že by o svoju prácu prišiel. Čo by potom robili?
"Áno ale starý sa bojí, aby mu to nezatvorili, keď zamestnáva…" Nedokončil tú vetu a smutne sa pozrel na svojho najlepšieho kamaráta a potom zas na mňa.
"Máš šťastie že si sa odtiaľ dostala." Povedal mi a pohladil ma po ruke. "Tá práca ma mrzí."

"Áno aj mňa." Bolo to to posledné čo mi ostalo, pomyslela som si a aj to mi táto prekliata banda vzala? Nestačilo im, že nám ničili domy, že prišli na miesta, ktoré si nezaslúžili, že získali majetok ktorý im nepatril? Čo viac ešte nechceli?
"Nájdeme ti niečo iné. Niekde ťa zašijeme." Len som prikývla a zahasila som cigaretu. Dobre mám ešte niečo- svoju malú rodinku.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Elis Elis | Web | 9. ledna 2017 v 22:55 | Reagovat

Úžasný děj, musím si dočíst první dva díly, už se na ně těším...

2 Tesa Tesa | E-mail | Web | 9. ledna 2017 v 23:36 | Reagovat

Ja milujem jej podrezaný jazyk, vždy vie, čo povedať... Ale zároveň mi je jej strašne ľúto, že sa kvôli tomu dostáva do problémov. Už som sa vážne bála, že si ju tam nechajú - tak sa mi uľavilo, keď po ňu prišli z tej stanice.
Veľmi, veľmi, veľmi sa mi páči tvoj štýl písania - a aj dej - je to na jednej strane strašne smutné, realistické a kruté, ale vieš tam vniesť aj humor, ktorý to všetko oživuje, hodí sa tam, zväčšuje moje sympatie k Sophyi, a zároveň nezmenšuje tie problémy, s ktorými sa tam musia vysporiadať... Je to vážne super príbeh.

3 Kristen Kristen | Web | 10. ledna 2017 v 18:04 | Reagovat

Ach zakomplexovaný Nemec. Ešte na začiatku, keď sa aj pousmial v jednej pasáži som premýšľala že možno nebude až taký idiot, ale hneď po pár vetách sa ukázal. Ešte dobre, že ju zachránil ten otec toho žiaka. Poviedka je čím ďalej tým viac desivejšia, ale teším sa na pokračovanie

4 C.V.OK. C.V.OK. | E-mail | Web | 11. ledna 2017 v 15:54 | Reagovat

Tiež som si myslela, že to možnp nebude až tak zlé : predsa len je nemka.... A zo začiatku to vyzeralo TAK nevinne - štipka humoru a irónie... Ale potom sa Nemčúr ukázal v pravom svetle. Ach. Kruté to boli časy, kruté. Viem že som to hovorila už posledne, ale nechápem, ako to dokážeš písať. Mne je zle už len pri pomyslení, čo ich ešte čaká (hlavne Margaret :( ) veď toto písať snáď musí byť aj na psychiku. Fuj. No, tak ale inak musím povedať, že to je naozaj geniálne napísané! To, že sa tá atmosféra zúfalstva, strachu a beznádejej vryje čitateľovi pod kožu, z ato môže tvoj bravúrny štýl písania. Moja úcta. Vážne. A aj sa trošku teším na pokračovanie. Ako to dopadne? Nájde si inú prácu? Alebo nie?

5 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 11. ledna 2017 v 22:49 | Reagovat

úžasné

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama