Stratené - 4. Kapitola

16. ledna 2017 v 9:00 | Kelly145 |  Stratené

** 4. Kapitola **




"Ale pani Lémová! To nemôžete ani myslieť vážne." Lamentovala som. Pozerala som sa popri tom do tváre našej starej majiteľky domu, ktorá sa na mňa prísne pozerala cez rámy svojich hrubých okuliarov zasadených na úplnom konci nosa.
"Nie Sophia! Doba je zlá! Ja si to nemôžem dovoliť."
"Doteraz som vám platila poctivo, tieto mesiace neboli pre mňa najjednoduchšie snažím sa nájsť si prácu, ale…"
"Nie Sophia!"
"Však v tomto dome žijem celý život, poznali ste mojich rodičov! Nemôžete ma vyhodiť teraz na ulicu ako prašivého psa!" Už som nevedela aké argumenty mám použiť. Mala pravdu! Vedela som, že ju má.
Odkedy sa stala tá nemilá vec, tak som si našla len občasnú výpomocnú prácu s ktorej som sa ledva uživila ja sama. Jedla som skutočne skromne a nájom som platila ako som mohla, ale v plnej výške som jej nedala peniaze na ruku, už ani neviem ako dlho.
Nemohla som sa už spoliehať na Káťu a Vladka, vystačili si sami len tak tak a od Jozefa som si už nechcela zobrať ani len suchý chlieb, pretože ich situácia bola doslova žalostná.
Situácia sa stále viac a viac zhoršovala, nie len že židia už nemohli chodiť do vysokých škôl a zastávať akúkoľvek dôležitejšiu prácu. Prichádzali nariadenia, ktoré nedávali ešte väčší zmysel ako tie prvé.
Nemohli vlastniť väčší obnos peňazí, nemohli chodiť na verejné akcie, nemohli sa zhromažďovať- chodiť do reštaurácií či kaviarni, dokonca ani sedieť na lavičke v parku.

Tesne pred prázdninami ma žiadna škola nezamestná, navyše to čo sa stalo všetci riaditelia v okolí vedeli a pochybujem, že by mal niekto odvahu ma prijať hoci len na miesto upratovačky. Zatvárala sa jedna škola za druhou, bolo to šialené. Nemci boli nezastaviteľný každý deň hlásali v rádiu nové a nové víťazstvo nemeckých vojsk a to im dávalo moc si robiť skutočne čo chcú.
Nikoho z tých papalášov nezaujímalo, že ľudia ktorý ostali v krajinách ktoré dobili nemajú ani poriadne čo do úst.

"S týmto na mňa nechoď, ja nemôžem robiť nič viac, do konca mesiaca mi buď všetko zaplatíte, alebo pôjdete z domu preč!" To bol koniec diskusie. Nemala som ani šancu ešte otvoriť ústa a stará teda zmizla ako para nad hrncom.
Pozerala som sa na jej chrbát ako schádza dole schodmi a držala som slzy na krajíčku. Tak že ešte skončím aj na ulici!

Nešťastne som sa pozrela na svoju malú kabelku v ruke, bola to jedna z mála ktoré mi ešte v šatníku zostali. Mala som v nej pár zlotých, za ktoré som dneska chcela urobiť nákup pre Kaťu a Vladka, povedala som Kati že to urobím a aj keď veľmi protestovala. Vyžierala som ich až príliš dlho, boli príliš dobrý na to aby mi do očí povedali že už nemajú ani pre seba, ale ja som to vedela veľmi dobre.
Tak som im sľúbila že dnes večeru navarím ja za skoro posledné peniaze čo mi ostali.
Vzdychla som si a vybrala som sa dole po schodoch. Tak čo- posledná dobrá večera pred tým ako sa zo mňa stane bezdomovec, ktorý žije v jednom zo zbúraných domov, ktoré ostali nezrekonštruované po Nemeckých náletoch.

Vyšla som na ulicu, vonku bolo krásne, už sa blížilo leto a konečne dorazilo teplé počasie aj sem.
Prechádzať sa po jasných slnečných lúčoch dávalo nádej lepšieho zajtrajšku, na moment ma prinútilo zabudnúť.
Zastala som na kraji ulice pri jednom zo stromov a tvár som uprela ku slnku, bolo to tak prijemne.
Milovala som to, keď ešte nebolo tak teplo ako cez prázdniny, alebo bolo dostatočne teplo na to aby som si mohla dať len šaty s krátkym rukávom.
Občas som zobrala svojich žiakov a spoločne sme sa šli učiť do parku, ktorý bol neďaleko školy. Nikdy to neskončilo tým, že sme sa skutočne učili. Všetci sme si užívali teplo prvých poriadnych slnečných lúčov. Chalani si väčšinou našli nejakú zábavu. Občas sa mi podarilo ukradnúť im loptu s ktorou sa mohli hrať a dievčatá som raz učila ako si učesať vlasy inak ako do vrkoča.

Chýbalo mi to, och ako strašne mi chýbali tie deti. Dúfala som, že sú v poriadku, dúfala som že sa môžu učiť a že nevnímajú tú hrôzu, čo sa deje okolo nich. Mali by mať krásne detstvo a nie pozorovať ako vojaci kopú na ulici nejakého človeka, len pretože si myslia, že sa na nich krivo pozrel.
Spomenula som si na Jozefa a Margaret. Ako strašne plakala, keď sa dozvedela že už ďalej nemôže študovať. Bolelo ma to s ňou, sedeli sme vtedy u nich v byte a nikto z nás zo seba nedokázal vydať ani jednu jedinú hlásku.

Bolo neprijemne si uvedomiť, ako sa človek preberá z veľmi hlbokého spánku, ktorý mu dával sladký pocit nevedomosti, postupne ste začali otvárať oči a rozhliadať sa okolo seba a všetko čo ste videli bola len hrôza a jej rôzne odrody a podoby.

Vzdychla som si keď som vošla do obchodu, ktorý bol neďaleko od môjho predpokladám veľmi skoro- bývalého domu.
Stálo tam niekoľko ľudí a čakalo na to málo potravín, ktoré im mal vydať predavač. Nakúpila som čo som mohla, nebolo toho veľa a nechala som mu tam posledné peniaze čo som mala pri sebe.
Pri pohľade na prázdnu peňaženku ma zamrazilo. "Tak a je to tu." Povedala som si. Doma ma čakali ešte nejaké zloté, ale tých bolo len tak tak na prežitie. Popravde nevedela som či mám začať plakať, alebo ísť ku rieke a radšej všetko to trápenie ukončiť.
Pokrútila som hlavou nad tou hlúpou myšlienkou. To že je človek chudobný ešte neznamená, že nič nemá!

Prechádzala som pomedzi ulice a doslova som sa snažila vychodiť ten neprijemny pocit, ktorý sa mi hromadil v žalúdku. Veľmi mi to nepomáhalo, ale aspoň som sa hýbala na čerstvom vzduchu a nesedela som v tom byte.

Prezerala som si výklady, v ktorých bolo krásne naaranžovaný tovar.
Keď som obdivovala páry nových topánok, ktoré boli také nedosiahnuteľné, ako šanca že sa dotknem oblohy, videla som v odraze obchod.
Otočila som sa smerom k nemu, bola to stará zastavárňa, poznala som to tam s babami, keď sme boli mladšie, sme k nim chodili do výkladu a obdivovali sme vystavené šperky, mali lepší tovar ako v zlatníctve! Vždy mali vystavené to najkrajšie a najligotavejšie, predstavovali sme si ako by sme v tom vyzerali, ako cárovné či princezné niekde z Veľkej Británie.
Teraz?
Bolo prázdne, vypálené do tla. Sklá na oknách boli porozbíjané a ak aj vo vnútri niečo ostalo ľudia si to už určite odniesli.
Nad obchodom bolo veľkým napísané JUDE. Šiel z toho až mráz po chrbte. Ďalší dôkaz ako sa náš svet krásne posunul dopredu.

Otočila som radšej zrak, nechcela som aby niekto videl ako na ten obchod s ľútosťou zazerám, to by si mohlo veľa ľudí na ulici veľmi zle vyložiť a ďalší problém s políciou som skutočne nepotrebovala.
Prešla som za roch ulice a vydala som sa rovno, nevedomky už smerom k môjmu domu.
Keď som si zrazu niečo uvedomila. Otočila som sa.
Osvetlené svetlom slnka prenikajúceho cez strechy budov a dopadajuceho na ulicu, schovaná za stromom ktorý sa krásne zelenal, bola nejaká krčma.
Neviem čo to bolo zač, nikdy som ju tam nevidela, ale pravda je že som osobne veľmi také miesta nevyhľadávala.
Ale nezaujalo ma to, že ju tak krásne osvetlilo svetlo, ani to že je na rohu ulice nepritiahlo moju pozornosť.
Bola to ceduľka ktorá stála pred ňou- Hľadá sa výpomoc.

Bol to ako blesk z jasného neba.

Musela som sa ovládať, aby som sa ku dverám nerozbehla. Ešte raz som si prečítala, že tam tá ceduľa skutočne je a potom som vošla.
Bolo ešte pomerne skoro ráno tak že krčma bola prázdna.
Bola usporiadaná do V, pomerne veľká, nečakala som že vojdem do tak veľkého priestoru.
Bola zariadená tak normálne, ako väčšina takýchto zariadení vyzerá.
Mala drevený dlhý bar ktorý sa tiahol skoro jednou celou stenou. Vedľa okien boli stoly väčšinou zo štyrmi stoličkami, ale vzadu ich bolo aj viac.
Videla som že sa dá prejsť ešte do jednej zadnej menšej miestnosti.

Vedľa baru bola zástera, keď sa ozvalo buchnutie dverí. Vyšiel z nej veľký muž, bol pekne pri tele mal strašne hrubý krk, červené líca plešinu na hlave a v ruke držal okuliare, ktoré si nasadil na so hneď ako ma uvidel. "Počkaj!" Zakričal niekde dozadu po rusky. "Hneď som tam!" Dodal, netušila som na koho tam kričí, ale popravde bolo mi to jedno.
Videla som ako ťažko dýcha a ako si ma pozorne prezerá, od hlavy až dole k patám.
Prehltla som cez tú veľkú guľu, ktorá mi narástla v krku a urobila som dva kroky dopredu.
"Dobrý deň." Povedala som ticho po rusky. To že viem vôbec niečo povedať jeho jazykom ho prekvapilo natoľko, že nadvihol obočie až do polky jeho lebky, aspoň tak to vyzeralo.
"Aj vám." odpovedal mi a prestúpil z jednej nohy na druhú.
"Videla som že hľadáte výpomoc." Pokračovala som stále v ruštine a pri tom som k nemu robila jeden malý krok za druhým, ako keby som sa približovala k nejakému veľkému býkovy.
"Áno, to je pravda."
"Mala by som záujem."
"Vy?" povedal posmešne.
"Áno pane." Odpovedala som mu okamžite, bola som rozhodnutá, že tu prácu dostanem a nehodlám mu dovoliť aby ma zastavil.
"Prečo?" Opýtal sa.
"Potrebujem prácu." Odpovedala som mu pokojne a rozhliadla som sa okolo seba.
"A myslíte si, že to zvládnete?"
"Čo konkrétne?"
"Som mäsiar, vedľa mám svoj obchod, potrebujem aby mi tu niekto udržoval poriadok, obsluhoval hostí. Vypomohol."
"Myslím si, že by som to zvládla pane."
"Hm." Odfrkol si a prešiel okolo pultu smerom ku mne.
"Viete poľsky?" Opýtal sa.
"Som odtiaľto." Odpovedala som mu už po Poľsky, chlap sa pousmial.
"A čo nemecky?" Opýtal sa znovu.
"Aj to." odpovedala som mu pohotovo. Chlap sa usmial a dva krát prikývol. Natiahol ruku a pokynul mi aby som šla za ním. Valil sa cez tie drevené podlahy svojim pomalým krokom. Pri každom doľahnutí jeho nohy na zem podlaha nespokojne zakňučala. Znel ako hroch a dokonca aj tak vyzeral.

Priviedol ma za pult odostrel zásteru a ja som sa ocitla v malej chodbe.
"Tam je sklad." Kývol rukou.
"Tam kuchyňa." Ukázal. "O to sa nebudete musieť starať vašou úlohou bude len čapovať nápoje." Znelo to skôr ako príkaz, než ako milé oznámenie hraníc mojich povinností.
"Tam sú schody do bytu." Nadvihla som obočie a pozrela som sa na strmé drevené schodisko.
"Prenajímate?" Skočila som mu okamžite do reči. Mala som šancu ískať menší byt rovno nad mojou prácou.
"Áno. Máte záujem?"
"Áno." zas nadvihol obočie.
"Skutočne?"
"Áno, pane mám." odpovedala som mu a zatvárila som sa naprosto seriózne.
"Nič v ňom poriadne není a je tam neporiadok."
"S tým si určite dokážem poradiť."
"Hm. Dobre, nájom budete platiť podľa výkonu a tržieb." Prikývla som.
"Dobre. Ďakujem."

A bolo to.

* * * *



Kaťu som videla plakať len dva či tri krát v celom mojom živote, ale keď videla ako z môjho bytu odnášame aj tie posledné veci, čo mi ešte ostali, prúd ktorý zo seba púšťala sa dal takmer vyrovnať tomu Margaretinmu.
"Ale baby, však budem len o pár ulíc vedľa budem sem za vami chodiť." Povedala som im, zatiaľ čo chlapci vynášali veci na ulicu.
Silno som ich objala, dala som do toho objatia všetku lásku, ktorú som k nim cítila.
"Áno, ale …" Smoklila Margaret. "Ale už nebudeš tu… s…s….s nami!" Vykoktala zo seba nakoniec.
"Ale to tam nie je srdiečko."
"Navyše ideš do pekne smradľavého a nechutne zaprášeného bytu." Povedal Vladko, ktorý okolo nás prebehol ešte skontrolovať byt ktorý opúšťam, či sa tam náhodou niečo nezabudlo.
"To nie je pravda!" Zavolala som na neho a pozrela som sa hore na schody smerom k môjmu bytu. Ťažko som si vzdychla.

Prešli sme spolu na ulicu, sused nám požičal auto, tak že sme všetko nahádzali naň a chlapci mi to pomôžu vyniesť hore a uložiť.
"Všetko je inak." Zašepkala mi do ucha Kaťa keď ma silno objímala.
"Áno." Odpovedala som jej a pohladila som ju na chrbte.
"Prečo?" Opýtala sa ma smutne. Prezrela si ma a napravila mi vlasy.
"Boh má asi dôvod. Pozri, lepšie ako by som skončila niekde na ulici, vymyslel to takto a ja po tej ceste pôjdem. Hádam ma nezavedie do nejakých problémov." Kaťa sa smutne zasmiala.
"Nie to ja som bola vždy tá, ktorá ťa do nich vťahovala! Potom si to všetko vyriešila a urovnala. Ako vtedy čo nás moji rodičia načapali ako fajčíme. Mohla by si ostať u nás!"
"Ty si fajčila." Opravila som ju. "A nemohla, máte sotva väčší byt ako ten v ktorom som bývala ja. Ako by sme sa tam všetci pomestili?"
"A ty si to vzala na seba a zachránila si ma tak pred poriadnym výpraskom doma."
"Hej za to som ho dostala ja a celé prázdniny som musela sedieť doma a pozerať sa ako sa hráte na ulici."
"To nie je vôbec pravda chodili sme za tebou každý deň, ale tvoja mamka nás vždy vyhnala po hodine." Protestovala Margaret a tým zas napravila vzpomienky mne.
"Máš pravdu to ste chodili." Dala som jej za pravdu a obe som si ich prezrela. Aj mne sa už hrnuli slzy do očí, keď som ich obe videla tak strašne plakať.
"Ale ja neumieram, ani nikam nejdem! Teda nie ďaleko." Povedala som im zase, ale vedela som, že moje slová nebudú mať žiadnu váhu. Prečo? Pretože Kaťa mala pravdu. Všetko bolo naopak ako malo byť.

Na tejto ulici sme mali vychovávať svoje deti a pozerať sa ako robia tie isté blbosti ako sme kedysi robili my, tak sme to mali naplánované. Mali sme spolu zostarnúť tu na tejto ulici a ja som tieto plány opúšťala, pretože žiadna realita nie je ako sen, či túžba. Väčšinou príde , narobí neplechu a odíde preč bez toho aby sa za spôsobené škody ospravedlnila.
"Možno na jeseň dostaneš prácu v škole a prídeš späť." Povedala Kaťa, ale ani ona sama neverila tomu čo práve vypustila z úsť.
"No každopádne som tu zajtra, ak sa mi podarí dať ten prekliaty byt do poriadku a cez týždeň vás obe čakám! Príďte dáme cigaretu z okna!" Zas sme sa všetky tri poriadne a silno objali. Nechcela som aby šli so mnou a pomohli mi upratať všetok ten neporiadok, čo tam na mňa čakal. Chcela som si to urobiť všetko sama. A potom im dokázať, že to tam vlastne nie je tak hrozné ako si myslia. Len potrebujem aby mi chalani vyniesli nábytok, to by som sama nezvládla. "Tak ideme?" zavolal za mnou Jozef z auta. Prikývla som.

V ten moment sa rozhodol môj osud, moja nová kapitola začala. Nikdy by som si nemyslela, že ma zavedie tam kam ma zaviedla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 16. ledna 2017 v 19:47 | Reagovat

Ešte dobre, že našla tú krčmu. Mala fakt šťastie v tých časoch. Som zvedavá ako to tam bude zvládať

2 Angel Angel | Web | 17. ledna 2017 v 9:17 | Reagovat

Som zvedavá ako sa jej tam bude dariť a čo tam všetko bude :)

3 FelixL FelixL | E-mail | Web | 18. ledna 2017 v 10:45 | Reagovat

Čekám na nový zajímavý článek na svém blogu

4 Tesa Tesa | E-mail | Web | 22. ledna 2017 v 14:56 | Reagovat

Takmer som sa rozplakala od úľavy. Keď našla tú krčmu a ešte k tomu tam bol byt na prenájom... Ani nevieš, aká vďačná som bola tomu človeku, aj za Sophiu.
A krásne si opísala jej vzťah s jej kamarátmi - dodalo to tam nádych reálnosti, a ešte viac sa ma dotklo jej sťahovanie... A tá posledná veta... Takto nás napínať! Teším sa na pokračovanie ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama