Stratené- 5. Kapitola

23. ledna 2017 v 18:14 | Kelly145 |  Stratené

** 5. kapitola **




Trvalo mi to, ale podarilo sa mi byt uviesť do obývateľného stavu.
Bola to len jedna miestnosť rozdelená nepriehľadnou sklenenou stenou na kuchyňu a zvyšnú väčšiu miestnosť, kde som mala posteľ malý gauč s rádiom a šatník. Kúpeľňa bola oddelená poriadnou stenou, mala síce miniatúrne rozmery, ale aspoň som ju tam mala sama pre seba.
Miestnosť bola nepravidelného tvaru rovno pod strechou tak že ako náhle udreli horúčavy bolo to cítiť.
V kuchyni bolo jedno malé okno, ktoré sa snažilo osvetliť ten miniatúrny priestor. V obyvačko- spálni boli tri okná. Obe viedli do ulíc. Na pravej a na ľavej strane a v strede medzi nimi bolo kruhové okno vo výklenku.
Keď som na stôl položila kvety a podlahu zakryla kobercom, dalo sa na to pozerať.

Na prácu, ktorú som dostala som si zvykla pomerne rýchlo. Nebolo to nič ťažké, človek len musel dávať pozor aby mu nič z poza pultu nezmizlo.
Zákazníkov bolo primerane veľa, väčšinu tvorili Nemecký vojaci alebo robotníci, ktorý si zašli po šichte na jedno pivo s kamarátmi.
Väčšinou to bolo prijemne. Muži sa nechovali nejako neslušne, aj keď sem tam nejaká narážka na to ako vyzerám, sa mi do uší dostala.
No vedela som to nejako vypustiť, boli to predsa len podgurážený muži, kto už by len tých bral vážne.

Navštevovala som sa s dievčatami ako často sme mohli. Niekedy ma prišli pozrieť oni inokedy- väčšinou som za nimi prišla ja.
Margaret by za mnou chodila aj na celý deň, ale vďaka hviezde ktorou bola označkovaná sa ku krčme nemohla ani len priblížiť. Ale občas za mnou prišla cez obednú prestávku alebo po šichte a za domom som jej urobila čaj- keď sme mali, dali sme si spolu cigaretu. Aj keď som vedela, že sa po nás pozerajú ľudia z okolitých domov, rozhodla som sa to ignorovať.
Majiteľ mi na to nikdy nič nepovedal a verte mi ten si nedával servítku pred ústa ani keď sa rozprával s vlastnou rodinou nie to ešte so mnou alebo s mojou Židovskou kamarátkou.

"Tak už mi donesieš to pivo!" Zakričal na mňa jeden muž, ktorý práve sedel pri okne a celý večer bol tak neskutočne nervózny, že som mala chuť džbán toho piva mu prevrhnúť rovno do rozkroku, ale pred tým by som ho doliala horúcou vodou, aby to aspoň stálo za to!
Prevrátila som oči sama na seba, počula som ako sa Alina zachichotala.

Bola to dcéra môjho šéfa, občas, keď bolo plno mi prichádzala pomáhať obsluhovať, alebo len čapovala.

"Ten si nedá pokoj." Povedala mi potichu keď položila pohár s pivom vedľa toho, ktoré som práve dočapovala.
"Nie to teda nedá." Odsekla som jej a vymenili sme si jeden rýchli pohľad. Vzala som všetky poháre, ktoré som pobrala- dokázala som ich už zobrať viac naraz. Prve dni mi robilo problém ten pohár vôbec správne uchopiť- tak že keď sa mi podarilo odniesť naraz aj šesť pohárov bola som na seba skutočne, ale skutočne hrdá.
Život je o maličkostiach nie?

"Nech sa páči pane, ospravedlňujem sa že mi to tak dlho trvalo." Venovala som mu ten najmilší úsmev aký som len dokázala a položila som pred neho perfektné načapované pivo s primeraným množstvom peny.
Muž na mňa len kývol a otočil sa za svojimi kamarátmi, ako by som tam ani nebola. Zabránila som svojim očiam aby sa prevrátili ku stropu a proste som sa otočila preč.

Prezrela som si pozorne krčmu, zisťovala som, či niekomu niečo nechýba, ale zdalo sa že na pár minút nám všetci dajú pokoj.
Náhodou mi pohľad padol na ulicu, cez okná bolo ešte vidno. Aj keď už sa leto schyľovalo ku koncu, dni sa nechceli vzdať svojej vlády nad nocou.
Zarazila som sa keď som videla pred jedným z okien stáť Jozefa, skoro som ho nespoznala, kvôli čiastočne odrážajúcému sa obrazu vnútra v skle.
Videla som že sa na mňa pozerá a v momente keď zbadal, že som si ho všimla ukázal mi aby som šla na zadný dvor.
Ešte ku mne nikdy takto neprišiel, a to mi stiahlo žalúdok.

Otočila som sa smerom na bar a rýchlo som k nemu urobila tých pár krokov, čo ma od neho delili.
"Ali?" Oslovila som ju ani som sa neobťažovala prejsť okolo.
"Áno?" Opýtala sa ma a pri tom sa usmievala
"Nevadilo by ti kebyže si na chvíľku odbehnem dozadu?" Alina nadvihla jedno obočie a potom si ma s úsmevom prezrela. "A kto za tebou prišiel."
"Kamarát."
"AAA kamarát to určite." Nechcela som jej nič vyvracať. Myslela si že za mnou prišiel nejaký môj milý, nebola tak ďaleko od pravdy, ale detaily ju nemusia zaujímať.
"Utekaj, kebyže to nezvládam zavolám ťa." Žmurkla na mňa.

Ani som nečakala dokým si to hlbšie premyslí. Vybehla som hore schodmi, prebehla cez jednu chodbu, potom cez ďalšie schodisko ktoré viedlo do bytov a von na dvorček.
Do ktorého sa dalo dostať len s pomocou kľúča, ktorý samozrejme moji kamaráti mali k dispozícií.

Najprv som Jozefa nevidela, slnko už skoro zapadlo a na dvorčeku jeho posledné lúče už nebolo vidieť kvôli tieňu okolitých budov.
"Ahoj." Oslovil ma jeho hlas, od dvierok, ktorými sa vchádza dnu. Už vtedy som vedela, že sa niečo deje.
Vždy mal veselý tón. Nie veselý nie je to správne slovo, vždy mal tón ktorý mi dodával pocit, že je všetko v poriadku, aj keď sa okolo dejú hrozné veci, ale teraz? Teraz som sa zhrozila.
"Ahoj!" Pribehla som k nemu a silno som ho objala. Mal na sebe košeľu, ktorá vyzerala ako tak čisto a sako, ktoré na prvý pohľad vyzeralo dobre, ale keď sa človek pozrel bližšie bolo ošúchané a ošarpané. Na paži mu z tmy žiarila Davidova hviezda.
Objatie mi vrátil.
Bolo dlhé, až neprijemne.
Hlavu mal položenú na mojom pleci a vyzeralo to ako keby si ju na chvíľku potreboval niekde odložiť, ako by mu ju už jeho plecia nedokázali ďalej niesť, pretože bola ťažká a plná starostí.
"Čo sa deje?" Opýtala som sa potichu a prešla som mu rukou po blond vlasoch.
"Ako sa máš?" Zodvihol hlavu a vystrel sa. Oprel sa pomaly o múr vedľa neho a prezrel si ma.
"Prežívam." Odpovedala som mu. To bola naša odpoveď na túto otázku, pretože žiť naplno sa nám nedalo. Prežívanie bolo to správne pomenovanie toho, ako sme žili.
"A ty?" namiesto odpovede prišlo len povzdychnutie. Až ma to zabolelo pri srdci.
"Čo je? Niečo sa stalo? S rodičmi?"
"Nie nie." Odpovedal, potom sa otočil. Z múriku za ním, čo bolo vlastne len vystúpenie steny domu mal položenú svoju baretku a na nej noviny, ktoré mi podal.

Nemusela som ich ani otvárať. Videla som to hneď na prvej strane. Bola tam mapa, mapa mesta- alebo časti mesta. Ohraničená čiernou čiarou. Boli to dva objekty rozdelené električkovou traťou.
"Čo je to?" Zašepkala som si sama pre seba, prešla som ku bránke za ktorou sa už medzičasom rozsvietila pouličná lampa a zažala som si čítať.

Z rozhodnutia guvernéra Varšavského okresu:

…Bude zriadená židovská štvrť. Všetci obyvatelia židovského pôvodu, ktorý žijú mimo túto oblasť sa musia presunúť na dopredu určené miesto do 19. decembra 1940…

Na malý moment mi zastalo srdce a dokonca sa mi aj zatmelo pred očami.

"Čože?" Zašepkala som a neverila som tomu čo čítam. Čítala som si ten článok znovu a znovu, stále dokola a nedokázala som tomu pochopiť.
"Ako?" Obrátila som sa na Jozefa. Jeho pohľad bol smutný, pozeral sa na noviny a na mňa. Zas na noviny a zas na mňa.
"Všetko čo neunesieme pripadne im." Kývol smerom na noviny, myslel tým Nemcov.
"Prepustili ma z práce, vlastne všetkých ktorý ešte ostali pracovať, neviem čo tam budeme robiť, čo majú v pláne. A nie je to len Varšava ale celá oblasť, tak že prídu ľudia z dedín. Predmestia. Vidieku."
"Nie je možné, aby ste sa zmestili do tak malej oblasti."
"Očividne áno, ale pochybujem že tam ostaneme dlho."
"Ako to myslíš?"
"Vzali prácu, možnosť vzdelania a teraz ešte aj domov. Kravy tiež natlačíš blízko k sebe aby sa prestali báť pred tým než im vrazíš guľku medzi oči." Keď to vyslovil chytila som ho za ruku. Bolo mi zle keď… keď som si to predstavila.
"Nehovor tak. Sú to predsa len ľudia."
"To si o nich skutočne myslíš?"
"Vieš ako to myslím Jozef. Predsa… Nikto by niečo také neurobil. Ani oni nie."
"Naivitu som si nechal doma, prepáč." Povedal chladne a odtiahol sa. Nechcel ma tým uraziť.
Nemo som sledovala ako sa oprel chrbtom o múr a pozrel sa dohora. Zas si povzdychol a pretrel si rukou tvár.

Na moment sa rozprestrelo ticho. Bolo desivé, ťažké a nepokojné. Dokonca aj obloha potemnela.
Nedokázala som zo seba dostať ani jednu súvislú vetu, nedokázala som nájsť slová, ktorými by som ho nejako utešila, povedala mu že to bude dobré.
Ako niekto, vôbec môže ponižovať takto druhú ľudskú bytosť. Vša čo sa to deje! Veď to je proti zdravému rozumu. Nie je normálne aby… nie je normálne aby niekto len tak prišiel a povedal že už tu viac nebývate, choďte tam a tam a je mi úplne jedno čo sa s vami ďalej stane. Či budú mať čo jesť, či budú mať kde pracovať!
"Bože." To bolo jediné čo som zo seba dostala, jediné na čo som sa zmohla.
"Áno." Vzdychol si Jozef a pozrel sa zas na mňa. Natiahol ku mne ruku asi chcel aby som mu vrátila ten prekliaty kus papiera, no namiesto toho som sa na neho vrhla a objala som ho tak silno, ako snáď ešte nikdy pred tým.
Ako by som ho tým chcela zachrániť a udržať na tom mieste.
Aj on ma objal, silno.
Položila som si na neho hlavu a úplne som sa v jeho náručí schúlila.
"Nie je možné aby ste ušli?" Opýtala som sa potichu, zašepkala som mu to do ucha, keď ku mne zas zohol hlavu.
Zasmial sa, len krátko a ticho.
"Ja a sestra možno áno. Ale čo urobíme s rodičmi? Necháme ich tu? Napospas osudu?"

* * * *


Cesty sa uberajú zvláštnymi smermi, nič nie je isté. Nič len čas, čas ktorý neúprosne uteká stále dopredu a nedá sa zastaviť. Nejako! Ani keď si to človek želá celým srdcom.
Dokým som mohla, trávila som s nimi všetky chvíle. Sedeli sme za stolom a rozprávali sme sa ako za starých čias, ale už to nebolo ono. Ani jeden z nás sa nedokázal preniesť nad to všetko, vždy nad nami visel ten desivý dátum, ktorý sa blížil neúprosne a rýchlo.
Až nakoniec to bolo tu.

19. Októbra 1940 sa celou Varšavou ťahal dlhý had, smutných a beznádejných tvári, ktorý si na svojich kárach, malých vozoch s koňmi, alebo len vo svojich vlastných rukách niesli to posledné čo im ostalo.
Pomáhali sme im, všetci. Vynášali sme z bytu kusy nábytku a nakladali sme ho na voz, ťahaný koňom, ktorý sa niekde podarilo zohnať Jozefovmu otcovi.
Až do poslednej stoličky, ktorú som zniesla dole po schodoch som neverila tomu, že sa to skutočne deje.

Ľudský mozog je strašne zvláštna vec, nástroj. Nechápem ako niekto môže tvrdiť, že keď niečo vidí na vlastné oči, že tomu aj skutočne uverí. Tomu sa nedalo veriť, bolo to tak absurdné tak nereálne, že človek každú sekundu čakal na to dokým sa z toho sna preberie a objaví sa zas vo svojej posteli.
A čím ďalej tým viac mu chladný vietor, ktorý zo sebou niesol závan prvej zimy, utvrdzoval človeka v tom, že to nie je sen ale tvrdá realita.
Dno na ktoré dopadla naša civilizácia a tento svet. Dno, od ktorého sa nebude možné nikdy odraziť pretože závažie toľkých životných osudov nás naveky bude ťahať späť do temných hlbín.

Počula som ako Kaťa vedľa mňa plače, skoro až hystericky. Vladkovi dalo zabrať aby ju vôbec udržal na nohách.
Margaret to niesla pomerne dobre, snažila sa byť silná, aj keď som videla na jej tvári, že všetku nádej nechala v byte z ktorého odchádza.
"Smieme sa porozprávať?" Oslovil ma Jozef, hneď po tom ako jeho otec nasadol na voz.
"Doženiem vás." Otočil sa za rodičmi a kývol im rukou. Otec prikývol a dal koňovi povel aby vyrazil dopredu.
"Samozrejme." Povedala som mu a pozrela som sa na ostatných. Kaťa sa ešte stále snažila vytlačiť z Margaret dych.
Jediný kto nás videl odchádzať za roh bol Vladko, ktorý na Jozefa dva krát kývol- nevedela som prečo.

Zatiahol ma za roch na bočnú ulicu a potom ešte do úzkeho miesta medzi dvoma domami, tak aby nám poskytol to najlepšie súkromie, ktoré mohol.

Postavil si ma oproti sebe a len sa na mňa pozeral. Vedela som, že nevie čo mi má povedať, nevie ako má sformulovať vetu tak aby dávala zmysel.
Mala som aj tušenie prečo, si ma sem zatiahol. Chcel si ukradnúť možno poslednú chvíľu osamote, ktorá nám ostala. Nik nevie čo sa stane keď prekročia tú hranicu, či ich ešte niekedy v živote uvidíme, alebo či nám tu Američania za dva dni nehodia na hlavu bombu a my všetci neumrieme.
Vždy mal problém sa vyjadriť, bol vždy ten tichý, ten čo počúval a potom keď niečo povedal, stálo to za to, ale je ešte vôbec čo povedať?

Hlavou mi prechádzali spomienky, keď som sa na neho pozerala a vedela som že on premýšľa nad tým istým.
Spomínala som na to ako sme sa prvý krát stretli- aj keď to bolo dávno pamätala som si to. Pretože som sa v ten deň omylom vykúpala v jednej obrovkej kaluži a bola som celá mokrá a od blata. On mi vtedy dal svoje sako, ešte som ani nevedela jeho meno.

Spomínala som na to ako sme raz po škole fajčili cigarety, ktoré sme pokradli našim otcom, spomínala som na to ako ma opil ako ma potom doniesol k nim domov na vlastných rukách a tým ma zachránil pred neskutočným výpraskom doma.
Videla som- ako by to bolo včera, ako sme si dali svoju prvú pusu, ako som z neho bola strašne nervózna a ako dobre vtedy vyzeral. Na hnedé sako, ktoré mal vtedy na sebe a ktoré som na ňom zbožňovala pretože v ňom vyzeral ako herec z filmu.
Usmiala som sa, keď som si spomenula na večer, keď neboli jeho rodičia doma a my sme ostali sami v byte, na moment kedy sme sa zblížili tak ako nikdy z nikým iným pred tým a ani potom.
Bol môj prvý, asi vo všetkom.
Videla som moment, keď mi zomrela aj Tetuška a on ma držal v náručí a ja som mu preplakala celú košeľu a ako sa po tom všetko nejako zmenilo, ja som sa zmenila a už som ho - aj keď som strašne veľmi chcela- nedokázala milovať tak ako som ho milovala pred tým. Nedokázala som prekročiť tú hranicu, aby zamilovanosť prerástla v lásku, aj keď som sa snažila, tak moc.
Ale videla som ako mu to ubližuje a že moment keď som to skončila, bol vlastne pre nás oboch oslobodením.
Položil mi ruku na tvár a prešiel mi palcom po líci. Zatvorila som oči.
Cítila som ako si ma naklonil k sebe, cítila som ako je pri mne čoraz bližšie, ale v momente keď sa naše pery mali dotknúť sa zastavil. Na moment.
Potom my chytil tvár aj do druhej ruky a dal mi pusu na čelo a priložil si naň to svoje.
"Musíš mi sľúbiť že budeš v poriadku." Povedal potichu. Zmraštila som oči a snažila sa zatlačiť slzy, ktoré sa mi nahrnuli do tváre.
"Musíš mi sľúbiť, že to prežiješ a že to nevzdáš nech sa deje čokoľvek a potom keď toto šialenstvo skončí, tak pôjdeš do Paríže a prejdeš sa tam pod Eiffelovkou." To bol náš sľub, dohodli sme sa ako deti, že keď dospejeme, prejeme sa spolu po Paríži, Londýne, Budapešti, Viedni a Prahe všade ochutnáme tie najlepšie špeciality, ktorú budú mať!
"A dáme si tam croassant a kapučíno." Povedala som s tým najlepších francúzskym prízvukom akým som dokázala zo seba dostať pomedzi slzy, ktoré sa mi gúľali po celej tvári.
Pozreli sme sa na seba. Prešiel mi oboma dlaňami po tvári tak aby mi utrel slzy.
"Sľúb mi to!" Zopakoval naliehavo po chvíli ticha.
"Sľubujem!" Odpovedala som mu a potom som zo seba spustila ďalšiu fontánu sĺz.
"Takto to nemá byť!" Zavzlikala som a utierala som si slzy do vreckovky, ktorú mi vložil do ruky.
"Ja viem."
"Musíš, musíš… byť v poriadku." Hapkala som. "Musíš!"
"Možno to všetko za pár mesiacov skončí a ja budem späť s úsmevom na perách a budem sa ti smiať, pretože si plakala ako fontána." Ani on sám neveril tomu čo povedal. Po tom ako rýchlo padli Francúzi len málokto sa odvážil niečo takto odvážneho tvrdiť.
"Dobre." Povedala som potichu a zatlačila som ďalšie slzy až niekde do polky lebky.
"Mal by som ísť." Povedal.

"Do skorého videnia." Povedala som mu keď som ho objala. Až neskôr som si uvedomila, že mi na to neodpovedal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 23. ledna 2017 v 19:46 | Reagovat

Bože toto bolo naozaj naozaj smutné :( Až sa desím ďalších kapitol kde vypukne vraždenie... som zvedavá ako vlastne Sophia skončí, či pôjde aj niekde na front alebo čo...
troška si ma zdeptala ale to bude asi časté pri čítaní tejto poviedky :D

2 Tesa Tesa | E-mail | Web | 26. ledna 2017 v 16:20 | Reagovat

Čím ďalej, tým je to srdcervúcejšie - viem, že o tom je ten príbeh - o vojne, smrti, trápeniach... Ale neviem si na to zvyknúť a ak napíšeš kapitolu ako táto, stále mi to zlomí srdce rovnako. Nebudem sa ani vyjadrovať k Jozefovi, lebo by som sa asi rozplakala - zatiaľ sa ešte držím.
Musím ale pochváliť tvoj štýl písania - úplne vtiahne do deja a potom strašne súcitím s postavami, no a potom plačem, hej. Taktiež to, že si to všetko musela vymyslieť - ja by som to nedokázala. Je to autentické a dosť to otvára oči a núti ma premýšľať aj o takých veciach - že aj také časy kedysi boli, a po prečítaní kapitoly som vždy vďačná za všetko, čo mám.

3 Angel :) Angel :) | Web | 28. ledna 2017 v 12:29 | Reagovat

Som zvedavá ako sa to bude celé vyvíjať ďalej a čo sa im stane a podobne. Len tak ďalej.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama