Stratené - 6. Kapitola

30. ledna 2017 v 13:00 | Kelly145 |  Stratené


** 6. Kapitola **



Nedokážem presne vyjadriť slovami, ako prázdno som sa cítila. Ten pocit pripomínal veľkú čiernu dieru, niekde v mojom hrudníku, ktorú som nedokázala ničím vyplniť. Bolo to ako keby odišla časť mňa samej.

Kráčala som po ulici spoločne s Kaťou, bola sobota ráno a akurát sme sa vracali z trhu. Po tom čo odviedli Jozefa a Margaret sme sa stretávali ešte častejšie, skoro každý deň po tom ako ona skončila v práci a ja som akurát mala smenu len do obedu a nie od večera až dokým neodišiel z krčmy posledný vojak.
Kaťa bola veľmi tichá, takú som ju nezažila, ale chápala som ju. Niekedy mlčanie vyjadrí čo človek skutočne cíti a jeden pohľad vydá za tisíce slov.
Poznali sme sa dosť dlho a dosť dobre na to aby sme nemuseli vypustiť z úst slová, na to aby sme sa porozprávali.
Útechou nám bola vzájomná prítomnosť, pocit že v tomto šialenom svete je aspoň jeden stabilný bod, ktorý pripomína staré dobré časy.
Jozef a jeho rodina boli odvedený z ich domovov ako prvý, neviem prečo práve oni, prečo práve táto štvrť Varšavy.
Mestom pravidelne tiahli skupiny ľudí smerujúci k jednému miestu v meste, obohnanému silným vysokým plotom s ostatným drôtom na vrchole.
Bola to ako pevnosť, ako jama z ktorej nie je možno návratu.

Nik sa nesmel priblížiť smerom k tomu miestu, okolité byty a domy boli prázdne, nesmelo sa ísť dnu ani von. Nedostali sme žiadnu poštu, alebo list. Nevedeli sme či sú v poriadku, ako to tam vyzerá a či sa ta vôbec dostali.
Každých niekoľko metrov pochodoval Nemec so samopalom v ruke a zastrelil by aj myš kebyže sa pokúsi prejsť okolo neho.
Sama som to na vlastné oči nikdy nevidela. Nenašla som v tej dobe v sebe toľko odvahy a možno som si niekde v kútiku duše chcela uchovať falošnú predstavu to že všetko to čo hovoria opitý vojaci v krčme, alebo ľudia, ktorý tie múry videli na vlastne oči, že je to všetko lož a im sa vedie dobre. Keď človek nevidí, môže veriť, ako náhle by sa mi to všetko zhmotnilo pred svojimi vlastnými očami, asi by mi puklo srdce.

Ruky sme mali prepletené a každý schované do vlastného vrecka, pretože vonku začínalo byť už pomerne chladno. Na trhu nebol žiadny veľký výber, ale dalo sa nájsť dosť jedla na to aby sme sa všetci dobre najedli a ešte nám ostalo na zvyšok týždňa.

Zahli sme za jeden roh, neďaleko od mojej práce. Obe sme naraz zastali a ostali sa pozerať pred seba.
Naskytol sa nám pohľad, ktorý sa len tak ľahko nevidí.

Na ulici bolo niekoľko vojenských zelených áut a jedno nákladné. Stáli pred normálne vyzerajúcim obytným domom s obchodom v spodnom poschodí.
Pred ním stál očividne jeho majiteľ a pozoroval čo sa deje v jeho vchode.
Bolo počuť krik, nesmierny krik vojakov, ktorý v nemčine volali. "Rýchlo! Rýchlo! Pohni sa!" Znelo to ako hrmenie počas búrky, ten hlas sa odrážal od okolitých budov.
Všimla som si, že v niektorých okolitých oknách sú hlavy ich obyvateľov a tiež sledujú čo sa na ulici deje.
Pár okoloidúcich zastalo ako my, niektorý len pridali do kroku aby sa na to nemuseli pozerať.

Bolo počuť rachot topánok o kamennú podlahu vo vchode do domu a potom z neho vystúpil nejaký muž vo vojenskej uniforme a kabáte so znakom SS, nebol už najmladší. Mal kamenný výraz a v ruke držal zapálenú cigaretu.
Len ľahostajne položil jednu nohu pred druhú tak aby uhol mužovi ktorý sa vyrútil z dverí a dopadol na zem do snehu na chodníku.
Mal na sebe kabát, ktorý si ani nestihol zapnúť, kufor ktorý mal v ruke mu vyletel a dopadol niekde k autám, ktoré stáli pred domom.
Hneď za ním sa vyrútil nejaký mladý voja a dva krát po mužovi, ktorý sa ešte ani nezdvihol zo zeme, udrel obuškom ktorý držal v ruke.
Za ním z domu vytiahli dve ženy, vlastne jedna z nich bola ešte mladá slečna, nemohla mať viacej ako šestnásť rokov.
Obe kričali a naťahovali ruky smerom ku mužovi na zemi, ani som nevedela poriadne rozoznať čo hovoria, možno to ani neboli slová len nárek. Pretože na viac sa nezmohli.
Staršia žena stratila rovnováhu a mladšia ju len tak tak stihla zachytiť aby nepadla. Obe ženy sa objali a natiahli ruku k mužovi, ktorému sa konečne podarilo pozviechať sa na nohy. Na tvári mal rany s ktorých krvácal.
Vrhol sa k nim a postavil sa medzi ne a vojakov, ako by ich tým chcel ochrániť.
Dvaja vojaci, ktorý sa tam objavili na nich začali kričať a huckať ich smerom k nákladnému autu, ani nepočkali dokým naň vysadnú, proste ich tam strčili. Počula som ako mladá slečna silno zakričala, pravdepodobne sa do niečo udrela, to som nevedela.
Keď boli všetci traja naložený hodili po nich kufor, ktorý ostal na zemi a zatvorili priehradku, ktorá delila vnútro nákladiaku od vonkajšieho prostredia.
Dvaja vojaci nasadli do auta a čakali.
SS-man sa pozrel smerom ku dverám, očividne s divadlom ešte neskončili.
Vo dverách sa objavil muž zo sklonenou hlavou a rukami za chrbtom, až potom som si uvedomila že ich má spútané.
Za ním kráčala pravdepodobne jeho manželka. Nik na nich nekričal, ani ich nestrkal šli pokojne a nasadli do auta. Každého do osobitného.
Pohľad akým sa na seba tento manželský pár pozrel sa dá len veľmi ťažko zabudnúť. Hovoril zbohom.

Potom autá odtiahli preč a nenechali po sebe nič len škvrny od krvi na chodníku.
Otočila som sa na Kaťu. Mala na tvári úplne kamenný výraz. Dokonca ani nežmurkla, len sa pozerala pred seba smerom k miestu kde sa celé toto nechutné divadlo odohralo. Ťukla som ju lakťom do rebier, aby som ju prinútila sa aspoň nadýchnuť.
"To je neskutočné." Zašepkala potichu a pozrela sa na mňa. V očiach nemala strach, ktorý by som tam čakala, ale hnev.
Pred tým, než si niekto všimne že tam sme, som ju začala ťahať našim smerom. Nemohli sme tam ostať dlho stáť, to by bolo všetkým podozrivé a určite by pre nás nebolo dobré, ak by si nás niekto všimol, ako súcitíme s tými ľuďmi. Teraz vás do basy dokázalo dostať aj to.
"Ako môžu?" zašepkala potichu, keď sme už boli dostatočne ďaleko.
"Vysťahovali ľudí z ich domov, myslím si že toto patrí k tomu." Odpovedala som jej na to.
"Nie, nemyslím Nemcov, ale nás! Pozerali sme sa na to a nič sme nespravili!"
"A čo si chcela spraviť?" Opýtala som sa jej prekvapene.
"Neviem."
"Postaviť sa pred toho SS páprdu a povedať mu nech prestane?" Neodpovedala mi.
"Ale my predsa nemôžeme dovoliť aby sa toto všetko dialo!"
"PSSSST!" Položila som si prst na pery. Pretože prešla zo šeptu na normálnu hlasitosť.
"Nevidela si to? Ten muž ten majiteľ obchodu len tam stál a pozoroval to všetko s takým spokojným výrazom na tvári. Určite ich nahlásil on. Ten manželský pár musel tú rodinu niekde schovávať a ten bastard ich prezradil. Ale prečo?" Nadýchla sa. "Určite to bol nejaký majiteľ obchodu ktorý mu celý život konkuroval a takto sa mu chcel pomstiť." Nedokázala som jej na to nič povedať, ani sa na to nedalo nič povedať. Mala pravdu, v každej jednej vete.
O takýchto situáciach sme počuli každý deň. Najhoršie na Nemcoch bolo to, že z našich ľudí, obyčajných ľudí, ktorých by ste pred tým označili za úplne normálnych, robili nacistov.
Krutých, neľútostných, presne takých akými boli oni. To snáď mrzelo zo všetkého najviac.
"Kaťa." Oslovila som ju potichu a spomalila som. Nechcela som jej brať jej názor, zdieľali sme ho, ale nechcela som aby o ňom hovorila takto verejne.
"Čo?" Otočila sa na mňa s výčitkou v očiach. "Chceš povedať že to tak nie je?"
"Je." Odpovedala som potichu."Ale to neznamená, že sa kvôli tomu dáš zatvoriť!" Zasipela som pomedzi zuby a vošla som do dvorčeku u mňa v práci. Zamrazilo ma keď som videla miesto kde sme s Jozefom stáli.

Kaťa bola až ticho až dokým sme nevkročili ku mne do bytu.
"Ale možno to to znamená." Povedala mi a otočila sa na mňa. Jej pohľad bol vyčítavý, nemilosrdný.
"Čo?"
"Možno, sa proste musí niečo začať robiť, však takto to nesmie ostať! Nesmieme len všetci sedieť a strachovať sa čo bude s nami. Nesmieme len prežívať. To nie je život! A čo ak to nikdy neskonči! Čo ak to Hitler skutočne vyhrá, nikto nemá odvahu sa mu postaviť! Je to rok a on len ide a ide, ďalej a ďalej a šíri v celej Európe to!" Ukázala nahnevane smerom ku oknu. Aj keď bola strašne nahnevaná, hovorila šeptom.
Smutne som sa na ňu pozrela.
"Máš pravdu." Odpovedala som jej potichu, ale nič viac som k tomu nedokázala povedať.
Ani mne sa nepáčilo akým spôsobom som žila, nepáčilo sa mi to všetko čo sa dialo teraz okolo. Vidieť veci ako bola táto scéna, ktorá sa nám naskytla bolo niečo čo v človeku zanechá omnoho viac než len neprijemnu spomienku. Zanechá to rany, ktoré sa nikdy ničím nezahoja, pretože to nie je možné.
Nikto z nás pred tým nevidel násilie, nikdy sme sa z ničím takým nestretli a ešte také čo sa deje za bieleho dňa v strede mesta pred zrakmi desiatok ľudí a nikto s tým nič nemohol urobiť, pretože by pravdepodobne skončil rovnako. Ak nie rovno zastrelený pred svojim vlastným domom v pyžame.
Doslova som to neznášala, vzbudzovalo to vo mne rovnaký hnev ako v nej. Základom každého človeka, je inštinkt ako prežiť, máme to v sebe dané a tento hlas vám radil byť ticho a ísť s davom, pretože to je najbezpečnejšie, pretože sa v ňom možno schováte a prežijete, no na konci skutočne nemuselo byť vyslobodenie, ale trpký koniec porážky a studená hlaveň pri spánku.


Kaťa už nepovedala ani slovo, po tom ako sa niekoľko krát prudko nadýchla a vydýchla sa pozrela na zem a vyzliekla si kabát.
"Prepáč." Povedala smutne a posadila sa na okraj postele. "Len, nejako to všetko… príde mi to tak strašne nelogické, proste nedáva mi to zmysel, môj mozog nedokáže všetko toto spracovať tak aby tomu chápal."
"Vieš." Sadla som si vedľa nej a chytila som ju za ruku. "Ono to totižto zmysel nemá, to čo sa deje nedáva žiadny zmysel."
"Ak sa takto chovajú k týmto židom, ako sa budú chovať k…" Nedokončila vetu, pretože hlas sa jej zlomil a videla som že mala slzy na krajíčku.
"Sú obaja silný a chytrí!" Povedala som jej lož, ktorú som si dlho opakovala sama pre seba. "Oni to zvládnu."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 30. ledna 2017 v 16:42 | Reagovat

Fakt ma mrazí... desivo... ale naozaj sa aj dosť teším na pokračovie, začína ma to čím ďalej tým viac baviť. Inak... možno by bolo zaujímavé, ale to až niekde v ďalekých kapitolách keby si opísala osud tých "zlých židov posadnutých vlastným prežitím a majetkom" ktorý tesne pred koncom vojny zabíjali v podstave svojich aby potom získali ich majetky. Viem, že niektorí to robili aj preto, aby predĺžili svoj život, ale boli bohužiaľ aj takýto. Je to len návrh, ale myslím si, že by to bolo zaujímavé... Dúfam,že môj koment nevyznel nejako zle, lebo tak som ho nemyslela.

2 Tesa Tesa | E-mail | Web | 31. ledna 2017 v 18:10 | Reagovat

Je to naozaj super, ale už sa asi opakujem. Kaťa vyzerala byť veľmi múdra a odvážna, ale dúfam, že nezačnú otvorene rebelovať a nedostanú sa do ťažkostí. Neviem, jasné, že to, čo sa tam deje je zlé a ja by som chcela robiť niečo proti tomu, ale z takého vzdialeného hľadiska čitateľa mi na oboch dievčatách veľmi záleží a nechcem, aby sa im stalo niečo zlé. Aj keď - Jozef a Margaret... Je mi z nich naozaj smutno. Som zvedavá, ako to s nimi a s ich rodinou dopadne. Bojím sa o nich. Snáď to dopadne v rámci možností dobre.

3 Angel Angel | Web | 2. února 2017 v 11:07 | Reagovat

Som zvedavá ako sa bude vyvíjať dej okolo Jozefa a Margaret. Dúfam, že lepšie ako doteraz hoci netreba strácať nádej a dufájme, že to všetko dopadne dobre. A som zvedavá ako sa to bude ďalej vyvíjať zo životmi ostatných a čo sa im stane a čo nie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama