Stratené - 10. Kapitola

26. února 2017 v 16:26 | Kelly145 |  Stratené


**10. Kapitola **


"Dobrý deň!" Povedala som potichu mladému mužovi, ktorého som nikdy pred tým v živote nevidela.
Jediným znamením že prišiel za mnou a nie za pani domu bolo to, že mal v ruke môj kufor.
"Dobrý deň slečna Sophia." Bol to mladý chlapec mohol mať prinajlepšom osemnásť rokov a to určite čerstvých.
"Dobrý deň." Odpovedala som, nebola som si istá, že ho môžem pozvať dnu do domu.
"Priniesol som vám vaše veci." Povedal slušne a nastavil mi ruku s kufrom potom ako som si ho od neho vzala sa zohol a vzal do ruky ešte dva, ktoré sa tam zjavili odnikadiaľ. Prekvapene som nadvihla obočie.
"Kde je Tomáš?" Opýtala som sa tichým opatrným hlasom.
"Nemohol prísť je v práci. Posiela vám pozdravy a odkazuje vám že sa hocikedy môžete zastaviť na návšteve u nich doma. Že vás so ženou veľmi radi privítajú." Pousmiala som sa.
"Tak mu odkáž, že keď budem mať voľno prídem, a hádam aj s nejakým pekným darčekom." Nevedela som, čo vie tento chlapec, ale hádam odovzdá správu presne tak ako som to povedala a Tomáš pochopí, že je možné, že moja tajná misia vystrelená na slepo nakoniec bude mať aj nejaký úžitok.
"Dobre slečna, odkážem. Porúčam sa!" Nadvihol si na hlave baretku na pozdrav, po tom ako položil tie dva kufre predo mňa a pridal k nim ešte nejakú väčšiu tašu, za neviem odkiaľ ju vytiahol.

Po tom ako som si bola istá počtom kufrov postavených predo mnou, vzala som dva z nich do ruky spoločne s taškou a chcela som sa otočiť a odniesť si ich do mojej izby. Zvedavá čo všetko v nich mám. Než som sa však stihla otočiť ozvalo sa. "Kto to bol?" Jej prísny hlas bol neprijemne prenikavý, znel zvukom ako švihnutie pravítka.
Bola som učiteľka, sama som niekedy musela zmeniť hlas tak aby som žiakov upokojila a prinútila ich robiť to čo som chcela aby robili, ale toto bolo niečo iné. Znela ako ľad, ako by jej hrdlo poznalo len jeden tón.

"Moje veci." Odpovedala som jej pohotovo a pozrela som sa k miestu kde stála, vyšla zo zadného veľkého presklenneho salónu. Vonku bola veľká zima a tým že tam boli tie obrovské okná namiesto steny spôsobovalo, že v miestnosti bol pomerne silný chlad- aj keď sa v celom dome kúrilo. Preto mala cez seba prehodenú hrubú deku, alebo to bol šál?
"Dobre, vybaľ sa čo najrýchlejšie a dones mi čaj." Ani nečakala na moment kedy jej odpoviem a už jej nebolo.
Vydýchla som. Pomaly a hlboko. Do čoho som sa to zaplietla.

Keď som si všetky veci preniesla v izbe som kufre otvorila na posteli. Zistila som, že ani jedna z vecí v ňom mi vlastne nepatrí. Všetky boli nové. Prehrabávala som sa nimi, a žasla som.
Odkiaľ vzal Tomáš tak kvalitné a krásne kúsky to netuším.
Mala som tam zbalené snáď všetko čo som si mohla predstaviť, dokonca nezabudol ani na kozmetiku a jedni dlhé spoločenské šaty. Dokonca mi kúpil aj ďalší kabát a klobúky. Len som neveriaco klipkala očami.
Na dne druhého kufra som našla list, rýchlo som ho rozbalila

Ahoj Sophia!

Prepáč mi tú drzosť! Dovolil som ti poslať veci, ktoré ti nepatrili. Neboj sa všetky tvoje sú schované u nás doma a nič sa im nestane, hocikedy si po ne môžeš prísť. Napadlo ma však, že bude lepšie ak si v tvojom novom domove budú myslieť, že máš peniaze na to aby si si kúpila lepšie oblečenie. Bol to vlastne nápad mojej ženy nie môj, aby si si nemyslela, že som tak všestranne nadaný, že dokážem všetko premyslieť do tých najmenších detailov.
S peniazmi si nerob starosti. Kaťa a Vladko (nech im je zem ľahká) sa o to postarali, neprezradím ti však ako.
Maj sa vo svojom novom domove na pozore, hocikedy nás môžeš prísť navštíviť! Adresa je uvedená na opačnej strane listu. Zapamätaj si ju a potom list spáľ.

S pozdravom Tomáš

PS. Všetko čo je v obálke si nechaj!

Pri zmienke ich mien, mi prešiel mráz po chrbte. Pozrela som sa na všetky tie veci čo som vyhádzala z kufra na posteľ. Bože vedeli čo sa stane? Boli na to takto dobre pripravený? Skutočne?
Prečo mi nič o tom nepovedali? Prečo to držali v tajnosti?

Otázky na ktoré sa mi nedostala odpoveď- nikdy.

Pozrela som sa na druhú stranu obálky a adresu na nej napísanú som si vryla do pamäti. Hodila som potom celý list do malej piecky, ktorú som tam mala a nechala som ho zhorieť.
Pozrela som sa na obálku, ktorá ležala položená na svetri vedľa miesta z ktorého som vzala list.
Už keď som ju chytila do ruky vedela som, že v nej je niečo viac ako len ďalší lisť. Boli v nej peniaze, dosť aby som sa dokázala dostať sama do Ameriky a ešte si tam zabezpečiť dobrý život. Skoro mi vypadli z rúk keď som si ich len tak rýchlo pohľadom prebehla.
Bože odkiaľ je toľko peňazí. Odkiaľ mali oni dvaja toľko…
Rozochveli sa mi nohy aj ruky, musela som si sadnúť na posteľ. Položila som peniaze vedľa seba a prehla som sa dopredu.
Urobilo sa mi strašne nevoľno, cítila som ako mi ide hlava pomaly explodovať a srdce bilo ako splašené.
Bože!

Zakričala som v duchu. Snažila som sa myslieť na podlahu, na rovne línie dreva z ktorého bola vystavaná, na všetko len nie na Katine oči.
"No tak Sophia, vstávaj." Povedala som sama sebe a pozrela som sa na svoje ruky.
"Čakali, že prežiješ. Všetci to od teba čakali! Tak sa tu prestaň rútiť a vzchop sa!" Hovorila som si- slová ktorými sa snažíte upokojiť myseľ ktorá je tesne pred pádom.
Musela som samu seba presvedčiť, že to má zmysel, že aj môj príchod sem má zmysel o ktorom možno ešte nič nevie, ale má! Inak by som sa zložila, rovno tam na tej podlahe. Musela som samú seba presvedčiť, že som dosť silná na to aby som to zvládla.

Poukladala som si veci do skrine, pričom som cítila ako sa mi silno klepú obe ruky. Prezliekla som sa do teplej košele, sukne pod kolená a prehodila som si cez seba sveter. Košeľu som si zapla až po posledný gombík, tak aby ma neškrtila. Vlasy som si poriadne uviazala, do drdola v zadu na hlave a z pier som si zotrela rúž.
Boli tam jedni pohodlne vyzerajúce topánky na veľmi nízkom opätku, ktoré som si zvolila ako najlepšiu alternatívu na chodenie po dome.
Topánky do snehu som nechala v rohu pri piecke aby sa poriadne vysušili a mohla som si ich schovať na čas keď znova vytiahnem nohy z domu.

Zistila som, že Pani Mullerová mi neukázala kúpeľňu, ale podarilo sa mi ju násť aj samej. Bola to miestnosť do ktorej som sa ledva zmestila. Nebolo v nej žiadne mydlo uterák či kefka na zuby, tak som usúdila že oni dvaja majú vlastnú kúpeľňu do ktorej môžu chodiť, čo sa mi uľavilo. Nemusím sa o toto miniatúrne miesto deliť s nikým len sama zo sebou.
Poukladala som si do poličky veci. Obálku s peniazmi som schovala do najspodnejšieho šuflika, dno sa dno sa dalo nadvihnúť tak že to na prvý pohľad nebolo znať. Hoci pochybujem, že by ich tam niekedy niekto hľadal.

Zatvorila som za sebou dvere a prešla som dole do kuchyne za Pani Mullerová.
"Dobrý deň ešte raz." Povedala som potichu, keď som vošla. Akurát škrabala šupku zo zemiakov.
"Potrebujete pomôcť?" Opýtala som sa keď som ju uvidela.
"Och nie ďakujem!" Pozrela sa na mňa a poriadne si ma prezrela, jej pohľad mi naznačil, že som oblečenie zvolila správne.
"Máš navarený čaj Sophia, môžem ti hovoriť Sophia že áno?"
"Samozrejme pani Mullerová." Bolo by zvláštne kebyže mi starší človek vykal. "Ďakujem!" Pozrela som sa vďačne na pripravené porcelánové šálky na striebornom podnose.
"Viem ako to má rada, nerob si s tým starosti." Dones jej to a ja si pozor aby si nevyliala vodu z kanvice." Kanvici už bol čaj ktorý sa lúhoval. Bola z rovnakého porcelánu ako dve šálky.
"Na čo sú dve šálky?" Opýtala som sa zmätene, nevšimla som si že by do domu po mne a mojich veciach niekto prišiel.
"Za päť minút tu bude jedna z je kamarátok, vždy chodia o takomto čase." Odpovedala mi na otázku a položila na tác ešte zatvorenú cukorničku.
"Dobre tak ja idem." Povedala som odhodlaným tónom.
Snažila som sa ísť čo najopatrnejšie až do izby som prišla bez toho aby som niečo rozliala.

Charlota sedela na stoličke v rohu pri kúrení. Mala v ruke zapálenú cigaretu a na nohách položenú knihu, cez jedno plece prehodenú deku. Skôr to vyzeralo ako dekorácia, než ako niečo čo by ju malo zahriať.
"Kam vám to mám položiť?" Opýtala som sa jej. S odpoveďou si dala načas. Pokojne dočítala stránku a až potom sa jej ráčilo na mňa zdvihnúť zrak.
"Tam na stolík." Kývla mi hlavou, položila som to na jediný stolík, ktorý bol v miestnosti tým smerom.
"Potrebujete ešte niečo?"
"Nie vďaka." Zas mala nos zarytí do knihy. Keď som odchádzala zdvihla som oči dohora, dala som si pozor aby ma pri tom nevidela.
Vyzerala ako ľadová kráľovná! Ako mramorová socha na sedačke, neprirodzene.
Nestihla som sa vrátiť do kuchyne, cestou zazvonil zvonček na dverách a ja som šla otvoriť. Pani Mullerová mala pravdu, priateľka prišla na minútu presne.
Vzala som jej kabát, rukavice a šál. Povedala mi že ju nemusím uvádzať a odišla sama za svojou kamarátkou. Vyzerala rovnako zvláštne, ako majiteľka domu. Aké divné ženy majú v tom Nemecku? Opýtala som sa sama seba.

Kabát som osušila od snehu a zavesila som ho na vešiak do malého šatníka hneď vedľa dverí, predsa nebudú tie drahé kabáty s kožušinou vysieť len tak na obyčajnom drevenom vešiaku ako v ostatných domoch.


Príprava stolu bola komplikovaná, ale aj na moje vlastné prekvapenie som si to zapamätala pomerne rýchlo. Nebolo to nič zložité. Skôr mi ten zvyk prišiel zvláštny, aj keď človek obeduje sám, alebo ako v tomto prípade vo dvojici, všetko muselo byť na mieste, dobreže nie na centimeter podľa pravítka. Ako by si nemohli spoločne sadnúť, ako normálny ľudia najesť sa z jedného taniera.
Takto to pôsobilo veľmi formálne, neosobne.
Keď sme naložili jedno v nádobách na stôl odišli sme. Čakala som, že tam budeme čakať či niekto nebude po nás niečo chcieť, ale nestalo sa tak.
"Nechce aby sme počúvali ich rozhovory, ale keď sa postavíš na dobré miesto v kuchyni, tak či tak všetko počujem." Pani Mullerová na mňa žmurkla ako diabol s anjelskou svetožiarou a sadla si na stoličku, ktorá pod jej váhou vydala bolestný zvuk, aj keď bola len o niečo väčšia ako som ja.
"Jedz moja milá." Lebo to budeš mať studené. Pozrela som sa na kus mäsa a zemiaky naložené na tanieri. V duchu som za ne poďakovala a pustila som sa dojedla. Bolo to vynikajúce, lepšie kura som nikdy nejedla!
"Nechutí ti?" Opýtala sa ma s obavami keď videla ako som sa zatvárila po prvom kúsku."
"Nie! Teda áno chutí veľmi!"
"Tak čo ten výraz?"
"Je to ako od mamy." Odpovedala som jej s úprimným úsmevom na perách. "Skutočne výborné."
"Tak to som rada." Pani Mullerová sa na mňa usmiala, očividne spokojná sama zo sebou.
"Takto to je každý deň?" Opýtala som sa a kývla pri tom hlavou smerom ku schodom.
"Ten obed? S kamarátkou?"
"Áno."
"Áno, nie každý deň ho robím ja. Našťastie. Niekedy ide von a nevráti sa až do večera, alebo do druhého rána."
"Aha…"
"Je to živel. To uvidíš pri nejakom večierku." Zasmiala som sa.

Zvyšok dňa sa odohral v pokojných nôtach. Väčšinu som trávila tým, že som prechádzala izby jednu za druhou a snažila si zapamätať kde čo je v tom obrovskom dome. Niekedy som mala pocit, že sa v ňom stratím.
Obe ženy odišli po obede niekde, neviem kde. Pravdepodobne na veľké nákupy, tak že sme v dome ostali len my dve s Pani Mullerovou.
Pomohla som jej navariť menšiu večeru, ktorú sme ale nemali komu podávať. Tak že sme ju nakoniec zjedli my. "Tá sa nevráti do polnoci a on tiež nie." Hundrala Pani Mullerová nad hrncom plnom krásne voňajúcej slepačej polievky.

Večer som sedela vo svojej posteli, s nohami položenými na studenej podlahe. V tej novej košeli bielej košeli. Spánok ku mne neprichádzal veľmi často a ak sa aj tak stalo, väčšinou som mala zlé vyčerpávajúce sny.

Prehrávala som si dnešný deň.

Prepadol ma pocit viny. Premýšľala som ako je vôbec možné tu teraz môžem sedieť. Ako to že ma osud zavial na tak divné miesto ako je toto. Do tejto situácie. Prečo som tu mohla byť ja a nie oni dvaja, alebo Jozef s Margaret.

Otočila som sa smerom k oknu a postavila som sa.
Premýšľala som nad tým čo asi teraz Jozef robí, kde je na čo myslí. Či im je ťažko, alebo sú niekde kde sa dá žiť a nie len prežiť.

Nebola som naivná, nemyslela som si, že to majú jednoduché, ale predsa niekde vo mne bolo malé miesto, ktoré dúfalo že im je obom dobre, že neskončili tak ako Kaťa a Vladko.

Prudko som sklonila hlavu a chytila sa rukou za čelo aby som tú myšlienku zahnala preč. Prišlo mi pri nej vždy nevoľno, tak že som sa musela oprieť o najbližšiu stenu. Žalúdok mi stiahol tak silno a prudko, že som si myslela že celý obsah ktorý som do neho krvopotne za deň dostala vyvrátim von tam na mieste.
Pár krát som sa nadýchla striedavo do pľúc a brucha a uľavilo sa mi. Je zvláštne čo všetko dokáže ľudská myseľ akceptovať, zmieriť sa aby prežila ďalší deň.
Bolo to ako by som svoje city, všetky ktoré sa týkali mojich priateľov, ostali zamknuté niekde hlboko v mojom vnútri. Pretože ak by som ich vypustila na povrch úplne, asi by som sa zbláznila.

Keď som videla ako mesiac putuje po oblohe a ešte stále som nemohla spať, rozhodla som sa že najlepšie čo môžem spraviť je sa ísť napiť trochu vody do kuchyne, možno pohyby nôh môjmu mozgu povie, že som v dnešný deň toho nachodila už dosť a že by bolo fajn konečne zaspať, pretože ráno na mňa čaká veľa práce.

Zišla som dole po schodoch, v kuchyni nebolo veľa svetla, ale namiesto toho aby som rozsvietila veľké elektrické svetlo, zasvietila som malú sviečku, ktorá bola položené v strede stola, asi pre každý prípad.
Z vodovodu som si natočila do malého skleneného pohára čistú vodu a sadla som si s ňou za stôl.
Prehodila som si vlasy cez rameno aby mi nelietali všade okolo hlavy a pohľad som pevne uprela na hladinu vody v pohári.
Ani neviem na čo som myslela, či vôbec na niečo, možno som dokonca nad tým pohárom zaspala, to neviem, ale prebudilo ma z toho zakašlanie.


Takmer som vyletela z kože.
Nikdy som na vystrašenie nereagovala silným krikom, ako ostatné dievčatá, ktoré sa chalani snažili vyplašiť pavúkmi ukrytými v dlani, alebo kusom špinavej trávy zavesenej na papeku.
Dokonca ani teraz som nezakričala, ale cítila som ako mi na moment vynechalo srdce.
Otočila som sa smerom k tomu, kto ma vyrušil čakala, som že tam bude stať Pani Mullerová alebo jej manžel, no ani jeden z nich to nebol.

Na poslednom schode vedúcom do kuchyne stál vysoký muž. Mal na sebe bielu košeľu a hnedé nohavice, bez topánok a ponožiek.
V tom šere som videla že ma po okrajoch na krátko ostrihané hnedé vlasy , dokonale oholenú tvár s mužskými rysmi a prenikavé modro zelené oči, ktoré ma pozorovali, trochu pobavene.
"Ja… Emh…" nedokázala som zo seba dostať ani jedno slovo. Nevedela som rozlíšiť či to bolo pretože som sa tak vydesila, alebo preto ako veľmi ma jeho prítomnosť znervóznila, hneď po tom ako som sa vrátila na zem mi hlavou začali behať všetky tie slová, ktoré mi povedal Tomáš a neustali celú dobu čo šiel okolo stola a postavil sa oproti mne.
"Tak buď ste veľmi nešikovný zlodej, alebo naša nová pomocnica." Mal strašne prijemny hlas a dokonale čistý prízvuk, ako by hovoril z nejakej učebnice.
Vložil si ruky do vreciek a postavil sa veľmi ležérnym spôsobom.

Musela som pár krát zaklipkať očami aby som prišla k sebe. Napravila som si župan- ktorý som si našťastie zobrala zo sebou na tajnú cestu do kuchyne a ruky som zopäla na prsciach.

"Myslím si, že to druhé." Povedala som a pomaly som sa postavila.
"Hanz Fursten." Predstavil sa mi a natiahol ku mne ruku cez stôl. S jednou rukou stále pridržiavajucou si okraj županu som mu ju tiež podala.
"Sophia Herbrich." Povedala som, stále mi prišlo divné predstavovať sa druhým menom, bolo mi zvláštne že som sa nepomýlila.

"Teší ma." Stiahol ruku zase späť a vložil si ju do vrecka. Chvíľu sme na seba bez slova len hľadeli, ako by sme obaja videli človeka po prvý krát a zo záujmom si ho museli prezrieť.
"Ja…" Zas som niečo zamumlala a pozrela som sa na pohár na stole. "Pôjdem, prepáčte." Ani som sa na neho pri tvorení tej dvojslovnej vety nepozrela. Vzala som pohár a chcela som ho vrátiť aspoň do drezu.
"Nie to je v poriadku, nechcel som vás vyrušiť. Len som videl, že sa tu niečo deje, tak som…" Pozrela som sa na neho a on zastal v strede vety. Na malý moment sa mu zmraštilo obočie, bola to len sekunda a ľahký pohyb, ale aj tak sa mi pri tom rozbúchalo srdce.
"Dobrú noc Sophia."
"Dobrú noc."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 26. února 2017 v 17:57 | Reagovat

No je to super. Dĺžka kapitola je dobrá, dlhá kapča mi fakt spravila radosť. Ten Tomáš by aj mne mohol ponakupovať nové veci, pošli ho za mnou :D Som zvedavá na pána domáceho, že aký bude :)

2 Siginitou Siginitou | Web | 28. února 2017 v 17:51 | Reagovat

Je to moc pěkný.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama