Stratené - 7.Kapitola

6. února 2017 v 13:18 | Kelly145 |  Stratené


** 7. Kapitola **

Upozornenie!

Toto je ťažká kapitola... (premýšľala som či ju mám napísať alebo nie, ale povedala som si, na začiatkum že sa nebudem na nič hrať, keď už som si vybrala takto zložitú tému) buďte na to pripravený



Okolo nás bolo toľko zlého. Tí čo sa snažili zachovať si čistý štít trpeli viac, ako tí čo ubližovali.
Svet sa postavil hore nohami, to čo bolo kedysi zlé sa pokladalo za normálne a to čo bolo podlé sa odmeňovalo veľkými darmi a výhodami.
Veľa ľudí na to naletelo, veľa sa pridalo, nikomu sa nedalo veriť. Jeden človek oklamal nie len národ ale aj zvyšok sveta.
V tme je však vidieť aj to najmenšie svetielko. Pochopila som, čo tým chcel básnik povedať, keď mi Kaťa prezradila, že je tehotná.
Myslela som si, že od radosti vystrelím z kože. Bolo jedno čo sa dialo okolo, bolo jedno, že teraz nie je vhodný čas na to aby sa na svet rodili deti a predsa som okolo nej skákala a výskala ako keby som mala dva roky.
Nemohla som ju prestať objímať, bola som za ňu tak strašne šťastná a dokonca aj na jej tvári som uvidela úsmev, ktorý sa tam neobjavil už dlhý čas.
Bolo to ako by jej niekto dodal zas energiu do žitia, tú ktorú jej zobrali. Aj keď na nej nebolo ešte nič vidieť, tvár sa jej rozjasnila a oči boli šťastnejšie, krajšie ako kedykoľvek pred tým.
Už sme spolu začali plánovať, čo jej alebo jemu kúpime, tešili sme sa ako im zariadime izbičku, ako pre nich urobíme malý kútik kde sa budú môcť hrať. Vyhlásila som, že aj kebyže musím šľapať niekde ulicu, tak nám zoženiem fotoaparát aby sme mohli zaznamenať prve dni toho krásneho malého stvorenia, ktoré sa čoskoro prebojuje na náš svet.
Škoda len, že ho tam nebude čakať nič pekné.

Kaťa sa veľmi bála, hovorila že priviesť nový život do tejto doby je šialené, nebola si istá. Ale ani raz sa nezmienila o žiadnej inej variante, za čo som bola rada.
Chápala som ju, že má strach, už len to vedomie, že bude zodpovedná za nejaký malý živôtik bolo desivé, vždy je to desivé, keď chce človek priviesť na svet malé stvorenie akým je dieťa, ale predsa vojna nám nesmie zobrať úplne všetko no nie?

Väčšinu dní som trávila v práci, s blížiacimi sa sviatkami u všetkých vojakov prítomných vo Varšave narastala chuť zahnať smútok za domovom v pohári piva.
Bola som prekvapená, že ich vidím toľko, premýšľala som nad tým či nemusia všetok svoj voľný čas tráviť v kasárňach, ale očividne to tak nebolo. Netušila som ako ich systém funguje, ani som to nechcela vedieť, pre mňa bolo dôležité to, že z nich idú peniaze do môjho vrecka a že budem môcť Kati a Vladkovi na Vianoce s veľkou pravdepodobnosťou darovať fotoaparát.
Naučila som sa ignorovať Nemcov ako takých. Nie len vojakov ale aj obchodníkov a
podnikateľov, ktorý sa do Poľska hrnuli vo veľkom. Bola tu lacná pracovná sila podniky len tak pretekali žiadosťami o prácu za nízke peniaze, tak že sa im tu určite darilo lepšie ako v Nemecku.
Naučila som sa to nejako oddeliť. Na začiatku som ich vnímala ako krysy, doslova som mala v sebe ten pocit. Chcela som začať kričať a udierať ich topánkami tak že by z nich nezostalo nič len mastný fľak, ale teraz vnímala som ich len ako duchov oblečených v uniformách, alebo v civilnom oblečení, ktorý na mňa niečo bľabotali po nemecky.
Väčšinu ich narážok som odignorovala rovnako, ako ich lichôtky a pozvania na prechádzku.
Nemôžem povedať že by všetci z nich boli škaredý, alebo neprijemy. Pár ktorý mi prešli cez život, boli milý dokonca by som povedala veľmi prijemny ľudia, ktorý rovnako ako my pravdepodobne skončili len na zlom mieste v zlom čase.
Hlavne pred Vianocami bolo citeľné, že drvivá väčšina z nich tu nechce byť. Hlavne vojakov. Chceli ísť domov, možno tam mali rodiny (Aj keď tu v krčme sa tešili spoločnosti dievčat), možno chceli zas vidieť svoj rodný kraj a objať matku.

Jeden vojak, mohol mať toľko rokov koľko som mala v tej dobe ja, mi ostal sedieť za barovým pultom ešte dlho po záverečnej. Mal síce v sebe len jedno či dve pivá, ale aj tak sa mu veľmi rozviazal jazyk.
Bol to prvý krát v mojom živote, čo som z Nemcom prehodila viac ako tri slová. Hovoril mi o domove o tom ako mu chýbajú jeho bratia, ktorý odišli na iný front. Ako on ostal tu ako sa mu veľmi cnie za tým čo má doma. Dokonca mu vyšlo pár sĺz, keď mi rozprával o tom aké mali detstvo s bratmi a ako veľmi sa mu za nimi cnie.
Nechcelo sa mu tu byť, rovnako ako mne. Rovnako bol hodený do situácie v ktorej byť nechcel.
Videla som na ňom, aký je rád že ho niekto vypočul, dokonca sa mi zdalo, že sa niektorými slovami nepriamo ospravedlňuje za to, že jeho krajina napadla tú moju. Pri odchode mi nechal balíček kvalitných nemeckých cigariet a poriadne vysoké prepitné a odošiel sám do tmy. Ani si nepamätám ako sa volal. Ale bol to ten moment, kedy som pripustila možnosť že nie všetci Nemci sú zlý a tým pádom že nie je Nemec ako Nemec.

***
Mala som šťastie v nešťastí, podarilo sa mi našporiť toľko peňazí aby som kúpila darček ktorý som chcela! Bola som z toho tak nadšená, že som tancovala po celej izbe ako zmyslov zbavená.
Nebola to lacná záležitosť, hlavne nie pre niekoho ako som bola ja, s takmer minimálnym prímom a ubytovaním nad krčmou ale predsa sa mi ho podarilo zohnať od jedného obchodníka v meste. Radšej som sa nestarala odkiaľ ten foťák zohnal on, keď ho predával za tak dobrú cenu, nechcela som to vedieť. Ale mala som! Mala som ho v rukách, fungoval a bol skoro nový!
Zabalila som ho tak starostlivo ako by stačilo, aby naň padlo pierko a rozbil by sa a k tomu som zohnala ešte iný baliaci papier ako hnedý! To bol teda úspech. Normálne som si mohla pogratulovať!
Do Vianoc síce ešte ostávalo pár týždňov, ale aj tak som už mohla byť pripravená no nie?

O pár dní na to som sa chystala opäť na jednu z našich večerí, vlasy som si sama trochu ostrihala, tak ich nebolo tak ťažké zatočiť to nejakého normálne vyzerajúceho účesu, ktorý nevyzeral ako keď ho nosí stará babka.
Vonku bola pomerne zima a keď zapadalo slnko teplomer spadol aj k číslu mínus dvadsať stupňov a tak som sa poriadne nabalila do niekoľkých vrstiev spodničiek a svetrov a na vrch som si dala poriadny kabát, ktorý mi ešte v 18 rokoch darovala Tetuška, našťastie bol tak kvalitný že vyzeral aj po tých rokoch ako nový.
Našťastie som mala nohavice a poriadne topánky, pretože v sukni a tých lodičkách v akých chodili niektoré Nemky, by som neprešla ani dva metre, nie to ešte niekoľko ulíc.
Pozerala som sa na svoje nohy, počúvala som ako sa pod mojimi nohami roztláča sneh, mala som rada ten zvuk, pripomínal mi všetky dobré detské časy čo som mala za sebou. Zima bolo vždy pre nás to najlepšie obdobie, dokonca lepšie ako leto. Stavali sme si bunkri v kopách snehu a nechceli sme tam pustiť chlapcov, rovnako ako oni nechceli pustiť nás k nim. Potom sme cez plot hrávali snehovú vojnu a pretekali sme kto vyrobí najviac snehových anjelov.
Možno aj naše deti sa budú takto šantiť, raz
Pomyslela som si a pri tej predstave som sa musela usmiať.

Zašla som až na koniec ulice, kde som mala zahnúť smerom k miestu kde som pred tým bývala, no neurobila som to.
Keď som zdvihla pohľad, uvidela som veľké dve vojenské autá, zelené s rozsvietenými svetlami namierenými rovno ku vchodu, ako by nimi chceli presvetliť aj steny a mohli vidieť skrze ne.
Skamenela som a pritlačila som sa ku okraju steny tak aby ma bolo čo najmenej vidieť, ale aby som stále mohla pozorovať čo sa tam deje.
Pohľad mi rýchlo prebehol cez všetky okná v dome, skoro všade bolo zhasnuté, ale nik sa neodvážil vystrčiť hlavu cez okno a pozrieť sa čo sa deje.
Pomaly som sa zosunula smerom k zemi, ale nekľakla som si. Oprela som sa rukou o studené steny domu. Cítila som ako rýchlo bije srdce, teraz som tu bola sama, v tme. Nemala som pri sebe Kaťu aby ma držala za ruku, vedela som čo príde vedela, som že to bude ďalšia rodina, ktorú čaká rovnaký osud ako tú pred tým a aj keď som to vedela, nedokázala som od tej scény odtrhnúť oči.
Prvý dvaja vojaci vybehli z domu, v rukách mali pušky a obaja skoro naraz nasadli do áut.

Počula som ako mi srdce bije v ušiach, ako sa mi rozšírili oči a to ako celý svet okolo mňa zastal.
Vzduch spomalil, snehové vločky prestali padať a ja som cítila ako sa na mňa celý svet tlačí, až ma to prinútilo si kľaknúť nohami na zem.
Videla som spomalene pohyby muža, ktorý sa snažil vymaniť sa zo zovretia dvoch vojakov, ktorý sa ho snažili dostať do jedného nákladného auta.
Videla som ako kričí a naťahuje ruky za seba, ako keby sa chcel chytiť neviditeľného lana a pritiahnuť sa späť k domu a videla som, že jeho tvár patrila Vladkovi.
Zovrelo mi hruď tak, že nebolo možné sa nadýchnuť, mala som pocit, že sa udusím.

Vojaci ho nemohli zvládnuť, bol vyšší ako obaja z nich a tak mu jeden z nich dal ranu do hrude. Ozval sa tlmený povzdych ako mu tým nárazom vybili dych a potom pred nimi padol na kolená.
Zozadu som počula výkrik, vedela som veľmi dobre komu patrí, aj keď som dúfala, že sa mýlim.
Kaťu vytiahol z domu jeden muž, ktorý sa však šmykol na snehovej pokrývke na chodníku a tak ju pustil.
Namiesto toho aby sa rozbehla niekde preč, aby sa aspoň pokúsila utiecť, sa vrhla smerom k Vladkovi a silno ho objala. Videla som že mu niečo šepká do ucha, ale nedokázala som rozoznať čo to bolo, krik okolo bol príliš veľký na to aby sa mi to podarilo.
Zozadu k nej prišiel vojak očividne vyšší dôstojník ako všetci ostatný pretože mal inú uniformu a bezmilostne ju chytil za vlasy a prudko odhodil dozadu.
Kaťa dopadla na zem do snehu, keď k nej chcel Vladko pribehnúť obaja vojaci za ním ho chytili a postavili sa pred neho, aby mu zabránili sa pohnúť a pokúšali sa ho svojimi telami dostať tam kde chceli.
Ten muž prišiel ku Kati, chytil ju za ruku a postavil ju na nohy, a pritlačil si ju k sebe, videla som že niečo drží v ruke, ale cez ňu som nemohla vidieť čo to bolo.
Niečo jej hovori, cez zaťaté zuby, a vyvalil na ňu oči tak, že vyzeral ako duch. Biely duch s veľkými očami v strašidelnom vojenskom kabáte.
Videla som ako sa na neho Kaťa pozerá, v očiach mala výraz aký dokázala len ona. Bol plný nenávisti a neskutočného pohŕdania, videla som že mu niečo odvrkla cez zaťaté zuby na čo ju ten muž udrel, rovno do tváre.
Kaťa sa na neho pozrela späť a napľula mu do tváre, rovno medzi oči.

Na to sa ozval výstrel.

Výkrik, ktorý Vladkovi višiel z hrdla, mi roztrhal srdce na kusy.

Odišli.

Naložili Vladka do auta, ktorý sa už nebránil a odišli preč opačným koncom ulice. Ako by sa nič nestalo.

Dvere od vchodu ostali otvorené, všade bolo ticho. Hrobové.

Kľačala som na zemi a pozerala som sa na Kaťu, na jej telo ležiace na zemi, ktoré tam nechali v studenom snehu.
Nedokázala som sa ani nadýchnuť, ani pohnúť ani myslieť.

Zrazu zdvihla ruku. Len dlaň.

Okamžite som sa cez celú ulicu rozbehla smerom k nej, bolo mi jedno či ma niekto vidí, alebo či sa vrátia, musela som ísť za ňou, nesmela som ju nechať samú. Nesmela!

Dopadla som na zem vedľa nej a chytila som ju pevne za ruku, poriadne som jej zovrela dlaň a otočila som si jej tvár k sebe. Okolo nej bolo toľko krvi, vpíjala sa do snehu.
Kaťa sa na mňa pozrela, vedela som že ma vidí, vedela som že vie kto som. Pomaly zatvorila a otvorila oči. Počula som ako sa nemôže nadýchnuť, ako sa veľmi snaží, ale vzduch proste do jej pľúc nemohol prísť.
Položila som si jej hlavu do náruče, neplakala som. Nechcela som aby posledné čo uvidí budú moje uplakané oči.
Usmiala som sa. "Už to bude dobré." Zašepkala som potichu a pohladila som ju po líci.

Vidieť ako z niekoho odíde život je strašne. Je to moment, možno sekunda, keď vidíte ako mu vychladnú oči, ako zrazu to čo ich poháňalo, nie srdce, ani krv ani mozog je zrazu preč. Odišlo to. Tá sila, už naďalej v tom tele nie je, cez oči môžete vidieť až do duše hovorí sa. Je to tak, je možné cez ne vidieť, ako duša odíde preč.

Začula som údery topánok na kamenných schodoch. Nemohla som riskovať že ma tam pristihnú vojaci, ako veľmi som chcela jej telo odviesť a pochovať, vedela som že by som skončila mŕtva, alebo zatknutá ak by ma tu pristihli vojaci.
Preto som ju len opatrne položila zas na zem a potom sa rozbehla smerom odkiaľ som prišla.
Ale nezastavila som sa na rohu odkiaľ som videla celú tú udalosť, bežala som, bežala som tak rýchlo čo mi len nohy stačili, musela som sa odtiaľ dostať preč, ďaleko.

Zastavila som sa až v momente, keď som nemohla ďalej, keď už ma nohy odmietli niesť a ja som dopadla na zem do neodhrabaného snehu.
Padla som na kolená a v tom momente som začala plakať, zbesilo a tak silno, že som sa cez vzliky ani nedokázala nadýchnuť.
Hrudi ma pálilo, ako keby mi tam niekto vypálil dieru a vytrhol mi všetko čo vo mne ešte ostalo. Bolo to príšerné, tie obrazy som mala pred očami, stále som v ušiach počula ten výstrel a výkrik.
Bolo to ako by ma strašili duchova, prebiehavali okolo mňa a zakaždým mi spôsobili väčšiu a väčšinou bolesť.
Chcela som kričať, ale nevydala som zo seba ani jeden hlások.


Nakoniec som sa iba bezmocne zvalila na zem, bolo mi to jedno, už mi bolo všetko úplne jedno.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 6. února 2017 v 16:22 | Reagovat

Podobná krutosť a nespravodlivosť s podobnými činmi sa dejú aj teraz a je to mrazivo desivé... nikdy nevieme či takéto peklo opäť nezačne a aj vďaka istej nemke... máš obdiv a myslím, že nie len môj že si toto dokázala takto opísať. Tak, že sa človek bál, ale nedokázal prestať čítať a na záver mal slzy v očiach a poťahoval nosom.

2 kelly145 kelly145 | Web | 6. února 2017 v 18:24 | Reagovat

[1]: Ďakujem! A áno máš pravdu, tiež sa bojím. Preto hovorím netreba zabúdať na minulosť, aby sme mohli mať budúcnosť.

3 Tesa Tesa | E-mail | Web | 11. února 2017 v 20:05 | Reagovat

Viem, že si hovorila, že to nebude príjemné, že to budeš opisovať reálne a nebudeš brať ohľad na čitateľove srdce, že to bude rovnako kruté a hrozné ako vtedy. Ale... Au. Toto bola rana pod pás. A ešte si pamätám, ako som si na začiatku kapitoly myslela, že predsa len nie je Nemec ako Nemec a možno to nebude také strašné... Je to strašné. A neuniklo mi, že si to ešte zhoršila tým, že Kaťa bola tehotná. Oh, ja o tom nemôžem písať, lebo sa rozplačem. Asi mám príliš jemné srdiečko na takú krutú realitu. Opísala si to ale dokonalo. Hlavne celý ten koniec, aj jej pocity... Je to potešenie čítať, ale zároveň... Zároveň je to smutné.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama