Stratené - 8.Kapitola

12. února 2017 v 10:00 | Kelly145 |  Stratené


*** 8. Kapitola ***

Našla som obrázok tejto slečny a sadol mi k tomu ako si predstavujem Sophiu. Čo myslíte?



Zobudila som sa v posteli.

Telo som mala ťažké, príliš ťažké na to aby som ním mohla pohnúť. Oči sa mi otvárali len ťažko, ako by mi niekto na ne pripevnil závažia.
Chvíľu mi trvalo pochopiť, že som vo svojej vlastnej posteli, aj keď nemám tušenie ako som sa tam dostala.
Moje posledné spomienky boli veľmi zmätené, ako by zastreté rúškou hmly. Myseľ som mala otupenú, skoro tak ako telo. V hlave sa mi objavovali len rýchle záblesky udalostí, ktoré sa postupne spájali do jedného súvislého obrazu, ktorý začal dávať zmysel.
Pred očami som mala tvári Kati, natiahlo ma, naklonila som sa cez okraj postele, ale všetko to čo zo mňa chcelo ísť von bol len vzduch. V žalúdku som nemala nič, bohvie ako dlho.

"Sophia." Oslovil ma hlas mojej domácej. Pozrela som sa na jej tvár, ktorá sa na mňa láskyplne usmievala.
"Hej Sophia." Zaostrila som na jej oči, keď ma oslovila ešte raz. "To je dobre, že si vstala." Povedala mi ticho a pohladila ma po tvári.
"Ako ti je?" Opýtala sa ma potichu a videla som ako si na niečo sadla. Nedokázala som jej na tú otázku odpovedať, ako mi bolo? Nejako. Necítila som nič, bola som už len prázdna schránka, ktorá v sebe nemala nič z toho čomu sa hovorí človek.
Neodpovedala som jej, len som si položila hlavu späť na vankúš a pozrela som sa pred seba na okno- zas snežilo.

"Čo sa ti stalo moja milá?" Zas som počula ako sa zodvihla a tento krát si sadla na okraj mojej postele.
"Našli sme ťa na ulici, musela si tam byť dlho, takmer si nedýchala, bola si úplne premrznutá miláčik. Čo sa ti stalo?" Opýtala sa ma znovu a ja som jej znovu neodpovedala.
"Niekoľko dni si mala teploty, veľmi sme sa o teba báli." Jej slovám sa mi nechcelo veriť, ale budiš. Pozrela som sa na ňu a kývla som jej hlavou, na znak poďakovania.

Naklonila sa ku mne a zašepkala "Dnes ráno za tebou prišiel nejaký pán, sedí dole a nástojil na tom, že s tebou musí hovoriť hneď ako sa preberieš. Nebude ti vadiť ak ho sem zavolám?" Na moment ma napadlo, že je to niekto od Gestapa, čo si po mňa prišiel, pretože ma udali, niekto ma tam mohol vidieť a nahlásiť ma polícií, ale že by ma ten slušne čakal? Každopádne mi to bolo jedno.
Len som mykla plecom a zas som sa otočila preč, nechcela som ho vidieť, bolo mi jedno kto to je a čo po mne vlastne chce. Bolo mi jedno, kebyže sa aj nepreberiem, ale očividne so mnou mal osud iné plány.

"Slečna Sophia." Ozvalo sa od dverí, bol to veľmi prijemny mužský hlas. No nezdvihla som hlavu aby som sa na neho pozrela.
"Len teraz sa prebrala pane, je slabá." počula som hlas domácej, ktorý potom za sebou pri odchode zatvorila dvere.

Ten muž chvíľu stál na mieste kde vošiel a potom sa pár váhavými krokmi vybral k mojej posteli. Posunul si stoličku tak aby sedel rovno v mojom zornom uhle a posadil sa.
Bol vysoký, pekný do tváre a oblečený mal hnedý kabát. V ruke držal klobúk, ako to bolo v poslednej dobe u mužov v móde.
Pozorne sa na mňa zahľadel, ale nepovedal ani jedno slovo- neviem na čo čakal.
Pozorovala som ho, rovnako ako on mňa. Trpezlivo čakal do momentu, kedy ma moja zvedavosť prinúti zdvihnúť hlavu.
"Čo chcete?" Opýtala som sa bez náznaku milého tónu, šepotom, hlas som mala zastretý, uvedomila som si, ako veľmi suché hrdlo mám.
"Moje meno je Tomáš, som Vladkov veľmi vzdialený bratranec, ešte sme sa nemali tú možnosť stretnúť." Pri zmienke Vladkovho mena mi znovu zovrelo žalúdok a cítila som ako sa mi opäť prevrátil.
"Myslím si, že vieš čo sa stalo." Chvíľu ostal potichu. Len ma jeho hnedé oči pozorne pozorovali. Váhala som nad tým či mám prikývnuť, alebo nie. Ak by to bol niekto iný než za koho sa vydáva bol by to pravdepodobne môj koniec, ale nakoniec som sa rozhodla mu veriť a tak som to urobila.
Ostal ticho a jeho pohľad potemnel.

"Kaťa bola podľa jej želania odvezená k jej starým rodičom mimo Varšavu a tam ju hneď aj pochovali." Povedal potichu a naklonil sa bližšie ku mne.
"Neviem čo je z Vladkom, bol som na polícií ale odmietajú mi čokoľvek povedať, nechcú mi ani povedať či ešte žije alebo už nie." Prešiel si rukami po vlasoch a potom sa chvíľu ostal pozerať do podlahy.

Stále som nepochopila na čo sem prišiel.

"Prečo sa to stalo?" Opýtala som sa ho chrapľavým hlasom, pochybovala som, že mi na to dá odpoveď, ale predsa som tú otázku vypustila z úsť.
Pozorne sa na mňa zahľadel, ako by uvažoval nad tým či mi má, alebo nemá odpovedať.
"Vladko, Kaťa ja a ešte mnoho ďalších sme súčasťou odboja. Znie to vznešenejšie ako to je." Nadvihla som obočie. Prosím? Moja pozornosť sa mi okamžite vrátila.

"Je to tak, preto ich pravdepodobne zatkli, ja som Kaťu varoval pred tým aby sa nepokúšala vlúpať do kancelárie zástupcu starostu, ale nepočúvala ma, aj keď tvrdila že ju tam nik nevidel očividne to nebola pravda. Dva dni na to si po nich prišli." Zdvihla som obočie tak vysoko, že ma to zabolelo.

"Čo chcete odo mňa?"
"Sľúbil som im, že sa o vás postarám ak by sa im stalo niečo takéto. Ste dlhoročný priatelia pochybujem že polícia to v túto dobu ešte nevie a aj keď si nemyslím, že majú dôvod aby si sem po vás prišli, bol by som omnoho spokojnejší ak by ste boli radšej niekde v bezpečí."
Aj keď ma to stálo veľmi veľa síl dokázala som sa posadiť na posteli. Bolelo ma z toho celé telo, ale musela som to urobiť.
"Prosím?" Vyslovila som a cítila som ako sa moja hlava pomaly začína točiť do všetkých strán, ale to bolo jedno, tento rozhovor bol dôležitejší.
"No, mám pre teba doklady z novým menom a chcem ťa odtiaľto zobrať čo najskôr preč."
"Ale ja nemám kam ísť." Chvíľu ostal potichu, potom sa ku mne naklonil ešte bližšie a povedal.
"Viem o jednom mieste, kde by si mohla ostať žiť."
"Kde?"
"Byť blízko Nemcov je vždy nebezpečné, mnoho z vyššie postavených vojakov, vedúcich firiem a podobne si hľadá komorné do ich domov a ja som počul o jednom mieste, ktoré by ti mohlo vyhovovať. Teda nie len tebe, ale aj nám."
"Mám robiť pre vás špióna v nemeckej rodine?" Hlas sa mi zvýšil, ale nie tak aby ma mohol niekto počuť. Točenie hlavy bolo preč, táto požiadavka ma vrátila tvrdo do reality.
"Áno." Odpovedal pokojne, zjavne moju reakciu čakal.
"TO vážne?!"
"Ale áno, aj keď miesto, ktoré sme našli nie je tak u tak významného činiteľa ako by sme chceli predsa len. Táto spoločnosť sa stretáva dosť často. Mohla by si sa dostať do domov, alebo k ľuďom ktorí sú veľmi významní a získať pre nás nejaké informácie. Si pôvodom Nemka, navyše hovoríš výborne, podľa toho čo mi hovorila Kaťa, bez prízvuku tak by to predsa nemal byť pre teba problém."
"Okrem toho že ma hodíš rovno do brlohu k tým psom."
"Mohlo by nám to pomôcť! Mohlo by to pomôcť odboju, stačí aby sme zničili jeden vlak a nebudeme na tomto svete zbytočne." Zaťala som zuby tak silno, že ma z toho rozbolela sánka.
"A čo keď nič nezískam? Budem robiť u bohvie akého bastarda! Ktorý vie hovno o tom čo sa deje za jeho dverami. Čo potom?!" Vyprskla som na neho.
Tomáš sa zhlboka nadýchol a zahľadel sa na zem.
"To je niečo čo budeš musieť risknúť. My potrebujeme niekoho rovno tam, zatiaľ sa to nikomu nepodarilo. Možno budeš u nejakého hlupáka, hoci pokiaľ sa dostaneš tam kam chcem aby si sa dostala určite to tak nebude, ale ak by aj aspoň nebudeš tu, vojaci nebudú mať tvoje meno ani adresu." Pozrel sa na mňa. "Budeš tam v bezpečí, pod lampou je najväčšia tma. "



***
Tomáš ma presvedčil.

Nevedela som prečo som to urobila, možno som mala zahmlenie mozgu. Možno som si vtedy neuvedomovala nelogickosť všetkého toho čo mi hovoril. Bol to znak že boli mladí a neskúsení, nemali vodcu ktorý by ich viedol a hovoril im čo je najlepšie kedy urobiť. Nemali skúsenosti so žiadnou nelegálnou činnosť, rovnako ako ja, preto sa chaoticky snažili zhromaždiť informácie, ku ktorým sa nebolo možné ako vtedy dostať.

Možno som mala zastretú myseľ, alebo to bol proste osud.

Každopádne ma v ten deň vytiahol z postele, vyslabnutú tak, že som ledva dokázala chodiť a obliecť sa. Nahádzal moje veci do kufra s ktorým som do domu vtedy prišla a pomohol mi zísť dole schodmi, pretože sama by som to nedokázala.
Moji domáci sa nás vypytovali kam ideme, prečo ma nenechá v posteli si odpočinúť, ani na jednu z ich otázok avšak nedostali odpoveď.
Vytiahol za z domu a posadil na predné sedadlo jeho auta a odviezol ma preč.

Nasledujúcich pár dní som v jeho práci. Bola to malá lekáreň ďaleko od miesta kde som vyrastala a žila.
Tú časť mesta som vôbec nepoznala, aj keď mi prišla na pohľad z okna omnoho bohatšia ako tá v ktorej som žila doteraz, bolo to skoro centrum Varšavy a aj keď bolo poškodené Nemeckými bombami život sa zdal byť bez náznaku starostí. Vyzeralo to uvoľnene, krásne a pokojne, ako by to nebolo ani rovnaké mesto, nik sa neobzeral cez rameno keď kráčal po ulici, ani neskláňal hlavu keď okolo šli dôstojníci, dokonca pár ľudí im nazdvihlo klobúky na pozdrav.

Mala som šťastie, že som nedostala zápal pľúc a pomerne rýchlo som sa zotavila.
Keď som už nechodila biela ako mŕtvola Tomáš mi zaobstaral oblečenie, tak krásnu a jemnú látku som nikdy pred tým nevidela. Šaty boli tak ľahké v tmavo modrej farbe s páskom.
K tomu mi dal teplý kabát hnedej farby v modernom strihu, elegantné topánky, klobúk rukavicu a šálu. Vyzerala som ako lady s časopisov, keď som sa na seba pozerala do zrkadla.
Upravené vlasy namaľované pery aj oči som nemala ani nepamätám kedy. Musela som vyzerať presvedčivo a seriózne.


Keď som stála pred krásnym, veľkým domom v luxusnej štvrti mesta necítila som sa tak. Mala som malú dušiku a preklínala som každý jeden moment, ktorý ma priviedol k tomuto miestu. ČO SOM TO SPRAVILA!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 12. února 2017 v 16:58 | Reagovat

No som zvedavá či Vladko žije, ale dosť o tom pochybujem. Nečudujem sa jej, že sa tejto novej práce/misie bojí... ja by som sa strašne bála, neviem či by som to dokázala vôbec....

2 Angel :) Angel :) | Web | 12. února 2017 v 19:36 | Reagovat

Tak ja jej vôbec divím, že sa s toho všetkého dokázala dostať, ale klobúk dole. Ja by som asi nevedela ísť pracovať niekam kde by to mohlo byť aj trocha nebezpečné ale na druhej strane risk je risk a niekedy treba zariskovať.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama