Stratené - 9. Kapitola

19. února 2017 v 9:09 | Kelly145 |  Stratené

9. kapitola





Stála som pod veľkým lustrom vyrobeným z množstva malých kryštálikov. Bol umiestnený v strede vysokého stropu vo vchodovej hale domu.
Steny boli obložené tmavým drevom, predo mnou stál veľké kozub v ktorom horel oheň. Po mojej strane boli drevené veľké schody tiahnúce sa po stene miestnosti až na otvorené horné poschodie, kde som však z môjho miesta nedovidela.
Na zemi bol koberec, ktorý vyzeral ako by po ňom nikto nikdy neprešiel , tak jasné na ňom žiarili farby.
Súprava sedačiek bola rozmiestnená pred krbom a zdalo sa ako by mali len čisto dekoračný charakter. Veľké týkajúce hodiny stáli v rohu a zlatými ručičkami ukazovali na rímske čísla rozmiestnené po obvode.
Nikdy pred tým som nebola ani len blízko takto veľkého domu, ktorý by patril len jednej rodine.
Bola to nádhera, to sa nedalo nejako zaprieť. Mala som chuť tam len stáť a pozerať sa dokola s polootvorenými ústami.

"Čo potrebujete?" Opýtal sa ma nemecky hovoriaci ženský hlas. Hneď som sa za nim otočila.
Na vrchu schodov stála mladá žena, možno o trochu staršia ako ja. Mala na sebe tmavo modré šaty ušité podľa poslednej módy s veľmi jemného materiálu, vlnil sa za ňou keď schádzala dole po schodoch. Vlasy mala natočené a zopnuté do zložitého účesu.
Mala hnedé oči, prísne a pomerne chladné. Lemované dlhými riasami, zvýraznené čiernou špirálou. Celú cestu dole po schodoch pozorne ma sledovala.
"Moje meno je Sophia Herbrich." Musela som si dávať pozor, aby som nevyslovila svoje pravé meno, ktoré som už teraz mala napísané v občianskom preukaze. "Počula som, že by ste tu mali voľné miesto pomocnice v domácnosti." Použiť slovo upratovačka sa mi priečilo, tak som nespravila.
"Moje meno je Charlota Fursten, som pani domu. Áno, máte pravdu, máme voľné miesto domácej, tú poslednú som bola nútená vyhodiť." Povedala hneď ako urobila posledný krok na schodoch. Prezrela si ma od hlavy až k pätám s mierne nadvihnutým obočím.
Aj napriek tomu, že bola krásna pôsobila veľmi chladne, pripomínalo mi to slnečné dni počas mrazivej zimy.
"Robila ste už niekedy takúto prácu?"
"Nie madam." Zamykala perami, moja odpoveď sa jej nepáčila. "Ale učím sa rýchlo, viem že by ste bola so mnou spokojná." Pomaly vtiahla vzduch do pľúc a nadvihla pri tom bradu.
"Odkiaľ viete nemecky?"
"Som Nemka."
"A čo robíte v Poľsku?"
"Strávila som tu časť života."
"Prečo?"
"Moji rodičia umreli, tu bola moja jediná rodina, ktorá už tiež nie je. Snažím sa začať znova." Pristúpila ku mne, bola skoro rovnako vysoká ako ja. Pozorne si ma prezrela ešte raz a potom prikývla.
"Smiem vidieť vaše doklady." Siahla som do kabelky, a podala som jej malú knižku- teda môj občiansky preukaz. Snažila som sa aby sa mi pri tom neklepala ruka. Žalúdok som mala stiahnutý.
Každý môj pohyb pozorne pozorovala, ako by bola sup, ktorý čaká na to dokým sa mu koriť dostane do toho pravého miesta, aby ju mohol chytiť a zabiť. Bolo mi to neprijemne.
Pozorným okom prešla každý jeden riadok. Videla som ako kontroluje fotku a môj dátum narodenia, prezerala si riadky, ako by sa pod jej pohľadom mohli premeniť na niečo iné, ako by sa písmenka mohli premiestniť a na stránke by sa zrazu objavilo ŽID, alebo niečo podobné.
"Nemali ste problémy zo zákonom?"
"Nie madam." Aspoň nie ako Sophia Herbricht.
"Môžem vám veriť?"
"No, môžete si to určite nejako overiť." Argumntovala som, asi veľmi chabo. "Ak vám moje slovo nebude stačiť." Veľmi som sa snažila mať vyrovnaný hlas.
"Dobre." Jej jednoduchá odpoveď ma prekvapila. Že by to bolo tak jednoduché? To sa mi v skutku nechcelo veriť, kde je háčik? Vedela som, že som sa zamračila. Pozrela som sa na občiansky ktorý mi vracala v natiahnutej ruke.
"Skutočne?" Dostala som zo seba neveriaco.
"Áno. Budete tu na skúšku, asi týždeň keď sa osvedčíte ostanete." Odpovedala mi, bez náznaku emócie v hlase a chladným pohľadom. Vzala som si do ruky knižku a rýchlo som ju vložila späť do kabelky na jej miesto.
"Máte zo sebou svoje veci?" Opýtala sa ma a pozrela sa smerom ku dverám.
"Prosím?"
"Vyžadujem aby pomocnice v domácnosti žili u nás v dome, tak aby boli po ruke vždy keď ich budeme potrebovať." V duchu som sa pousmiala, nemyslela som si, že to bude tak jednoduché dostať ešte aj posteľ v dome. Pomaly som prikývla a potom som jej odpovedala na otázku.
"Nie madam nemá, ale môžu mi ich sem priniesť, alebo si pre ne pôjdem sama." Tomáš mi povedal, aby som to povedala v prípade, že dostanem to miesto. Nechcel aby som sa vracala k nemu domov, ak by som dostala to miesto. Neviem prečo.

"Dobre, potrebujem aby ste začala hneď. Ak vám ich môže niekto priniesť urobte tak. Ale upozorňujem vás, že si neželám aby mi sem niekto nasťahoval celý byt. Máte izbu a v nej všetko čo potrebujete."
"Nebojte sa, mám len niekoľko kufrov." Vlastne som mala iba jeden kufor s mojimi vecami, nič iné mi neostalo po mojom náhlom odsťahovaní sa z predchádzajúcej práce.
"Môžete si zavolať od nás. Vyhovuje vám to?" Povedala po chvíľke odmlky. Stačila som len prikývnuť, nenapadol ma dôvod a ani spôsob ako protestovať.
Tomáš sa očividne pripravil na všetky varianty. Preto som mala v kabelke číslo, na ktoré som mala zavolať, pokiaľ by táto situácia nastala.
"Dobre, poďte." Mávla na mňa rukou a vykročila. Nechala som ju aby urobila pár krokov predo mnou a potom som ju nasledovala.
Prešli sme okolo krbu dozadu. Viedla ma chodbou bohvie kam.

Prešli sme okolo niekoľkých dverí a potom sme prudko zahli dole nejakými schodmi. Podľa vône okolitého vzduchu som predpokladala, že kráčame do kuchyne.
"Dobrý deň!" Ozvalo sa z miestnosti hneď ako tam pani Charlota vošla.
"Dobrý deň." Odpovedala chladne, trochu ustúpila aby som mohla vojsť. Kuchyňa bola pomerne veľká, bola tam veľa náradia, hrncov a panví dokonca aj dva šporáky.
V strede bol veľký drevený stôl pravdepodobne, ale neslúžil na to aby sa za ním jedlo.
V jeho čele stála celkom sympatická staršia pani. Mala na hlave šatku a cez krk zavesenú zásteru.
Vedľa nej sedel muž, mohol mať približne toľko rokov, ako ona. Mal prešedivené vlasy a na sebe elegantný oblek.
"Toto je Sophia, má záujem o miesto našej domácej, prosím pani Mullerová vysvetlite jej všetko potrebné." Len kývla rukou mojim smerom. Pani Mullerová nestihla ani prikývnuť a už bola preč.
Chvíľu som sa za ňou pozerala ako ide hore schodmi a keď bola dostatočne ďaleko otočila som sa späť do kuchyne.

"Dobrý deň." Pozdravila som nemecky a zišla som tie dva schodíky ktoré ma delili od podlahy.
"Aj vám krásny dobrý deň!" Tá staršia pani sa na mňa zoširoka usmiala, mala tak krásny úsmev, ako keby bola nejaká filmová hviezda, dokonalé krásne zuby.
Prešla ku mne s natiahnutou rukou. Podala som jej ju, stisk mala pevný a rázny. "Ako sa voláš moja milá."
"Sophia." Odpovedala som jej a zatriasla som ňou. "Sophia Herbrich."
"Ja som Greta, Greta Mullerová, robím tu kuchárku! Som veľmi rada, že sem konečne niekoho prijali, samej mi je ťažko stíhať dve roboty naraz." Vychrlila zo seba tie slová tak rýchlo, že som ich skoro nezachytila.
"Dobrý deň slečna Sophia." Ozval sa mužský hlas z mojej druhej strany. Otočila som sa k nemu.
"Som Alber Muller." Predstavil sa mi a tiež mi zatriasol rukou.
"Teší ma." Odpovedala som. Musela som vyzerať nervózne, pretože pani Mullerová hneď povedala.
"Ničoho sa neboj moja milá, bude sa ti tu páčiť. Poď všetko ti poukazujem!" Ani som sa nestihla nadýchnuť a už ma vzala za ruku a niekam ťahala. Mala som pocit, že sa v tom obrovskom dome stratím.
"Tak, tu dole je len kuchyňa a miesto kam odkladáme zvyšky jedla, zaváraniny zeleninu a kotoľňa. Keď pôjdeme hore týmito schodmi a prejdeme rovno tam sú izby." Vysvetľovala mi a ukazovala divoko okolo seba rukami.
Prešla som po tých istých schodoch akými som vošla do kuchyne. Rovno oproti nim boli dvere, ktoré neviedli však do žiadnej miestnosti ale na chodbu, ktorá bola tenká ako chodbička vo vlaku a nemala žiadne okná. Zdalo sa ako by niekto natlačil chodbu a pár miestnosti do priestoru kde nemali čo robiť. Ako keď vytvoríte miestnosť pod schodami.
"Tak tieto prvé dvere sú tvoje." ukázala na prvé dvere. "Ja s mojim manželom sme tam na konci chodby." Otvorila dvere patriace do mojej izby.
Vošla som.
Nebola ničím výnimočná, boli tam dve okná vedúce asi do záhrady, ale vo výhľade mi bránili stromy a kríky, potom skriňa, malá piecka a posteľ s perinami zakrytými dekou aby sa na ne neprášilo.
"Bude sa ti to páčiť?"
"Samozrejme!" Pousmiala som sa.
"Tak nemusíš nosiť rovnošatu vo všedný deň, ale radila by som ti chodiť oblečená obyčajne v tmavších farbách a určite ti nájdem nejakú peknú zásteru, aspoň do pol pása. Tá čo tu bola pred tebou sa podľa našej pani veľmi prevádzala, tak ju vyhodila." Pani zagúľala očami. "Ako by to nebolo jedno, keď si robí svoju prácu poriadne, nie?" Neodpovedala som. "Vyžaduje aby sme na slávnosti, oslavy večierky nosili rovnošatu. Neboj sa nie je to nič hrozné, čierna košeľa, sukňa a zástera, tú ti zoženiem nemusíš si tým robiť starosti. Aj keď ti budem musieť asi zabrať košeľu si tak tenučká." Len som sa usmiala.
"Polož si sem svoje veci prevediem ťa ešte domom."

Bolo to úžasné miesto, plné svetla a veľkých miestnosti obložených drevom. Na dolnom poschodí bola jedáleň, niečo čom pred tým muselo slúžiť ako salónik teraz z toho bola obývačka. A veľká miestnosť zo sklenenou stenou, ktorá viedla do záhrady. Na hornom poschodí boli prevažne hosťovské izby, hlavná spálňa a pracovňa.
"Tam veľmi často nechodím, zdržiava sa tam hlavne pán domu. Vlastne ho skoro nevidno, keď príde večer domov tak ide rovno sem. Je to ale milý chlap." Previedla ma na koniec chodby a zatlačila do steny, ani by som nespoznala že sú to dvere, tak dobre boli zapracované do drevenej steny.
Boli za nimi schody. "Vedú dole, prídeš na našu chodbu. Asi to sem postavili preto aby sa služobníctvo nepromenádovalo po hlavnej hale." Zas na mňa prevrátila oči a potom zbehla dole po schodoch a zaviedla ma zas do kuchyne, kde som si konečne sadla za ten veľký drevený stôl.
Boli sme samé. "Ja varím, už len našťastie! Som rada že si tu ty! Ubudne mi práce, bolo pre mňa náročné upratovať a do toho ešte variť. Hlavne teraz keď idú sviatky! Neviem či by to všetko moje staré kolená zvládli. Môj manžel im tu robí šoféra, teda väčšinou. V lete im robil aj záhradníka." Položila som si kabelku na stôl vedľa seba a na ňu položila klobúk.
"Odkiaľ ste moja milá?" Pani Mullerová sa posadila oproti mne podala mi cestou šálku naplnenú kávou a v malom poháriku mlieko. Vďačne som sa na ňu usmiala, kávu som nemala ani nepamätám.
"No narodila som sa v Nemecku, ale vyrástla som tu. Vychovala moja teta s ujom."
"Čo sa stalo s vašimi rodičmi? Ak to nie je moc trúfala otázka."
"Nie, to je v poriadku, zomreli. Obaja. A teraz už aj teta s ujom."
"Och to je mi ľúto moja drahá."
"Ďakujem." Zahľadela som sa na čiernu kávu ako ňou pomaly prúdi chladné mlieko. Prinútila som sa nepremýšľať.
"Ja som sa tu narodila." Skonštatovala pani Mullerová. "Ale moji rodičia boli Nemci, otec tu staval domy." Usmiala sa na mňa. "Medzi sebou môžeme hovoriť našou rečou." Povedala poľsky. "Tá hore to nemá rada, tak že pred ňou si dávaj pozor, ale pokiaľ tu nie je, tak." Žmurkla na mňa.
"Čo ťa priviedlo sem? Tak mladá a robiť takúto prácu." Zamrazilo ma keď som si predstavila prečo som vlastne tu, čo všetko ma doviedlo k tomuto okamžiku, keď pijem kávu v krásnom dome, ktorý vyzerá ako by sa vonku nič nedialo.
"Och moja milá." Zaklipkala nado mnou očami a na čele sa jej prehĺbili vrásky. "Čo je to? Celá si zbledla."
"Nie všetko ide vždy tak ako si predstavujeme však?" Povedala som potichu a odpila som si radšej z kávy.
"To nie. Ale v takom mladom veku, toľko bolesti v očiach?"
"Vojna si nevyberá zasiahne či ste mladý, alebo starý." Dúfala som že sa ma nebude na nič vypytovať, nechcela som jej klamať a vymýšľať si nepravdy, radšej nech si to nechám len sama pre seba.
"To je pravda." Skonštatovala len a aj ona sa napila. "Hlavne keď príde tak skoro po tej predošlej."
"Mala by som ešte niečo vedieť, môžem ešte utiecť?" Opýtala som sa po dlhej chvíli ticha.
Pani Mullerová sa zasmiala.
"No, život tu nie je zlý. Väčšinou je dom prázdny."
"Nie sú tu deti?" Bolo nezvičajné že manželský pár nemá deti.
"Oh nie, nie sú. Ale neviem prečo. Nikdy nám to nik neprezradil a pýtať sa nesmieme." Nadýchla sa. "No je tu veľa práce aj napriek tomu. Vždy ráno chystáme raňajky. Ona raňajkuje väčšinou v jedálni. Na druhú stranu jeho tu ráno vidieť veľmi nie je odhádza z domu veľmi skoro. Pripravíme to tam a necháme ich samých. Potom upraceme riady a ja sa pustím do obeda, pokiaľ je pani doma, pokiaľ nie je voľno. Upratujeme skoro každý deň, avšak nie do detailov to sa robí len v sobotu.
Pokiaľ nie je nejaký večierok, pred tým musí byť všetko typ top. Raz za mesiac sa leští striebro, porcelán a kryštály s tým ti pomôžem, inak by si to sama robila do ďalších Vianoc.
Tvojou povinnosťou bude upratať spálne, ich veci, prať žehliť, starať sa o dom. Občas pomôcť pani sa obliecť, keď to bude chcieť."
"To hádam zvládnem."
"Je to veľký dom, veľa práce, ale je tu dobre. Dobre zaplatia, máme jedlo a strechu nad hlavou. Nič viac nepotrebujeme nie?"
"To je pravda." Usmiala som sa. Zas nastalo ticho.
Váhala som či svoju ďalšiu otázku smiem položiť. Nevedela som či nebudem vyzerať že som až prehnane zvedavá, alebo že sa veľmi starám. Ale vyzerala milo, ochotne a skutočne vďačne že som tu. Tak som to skúsila "A čo oni?"
"Oni?" Pani Mullerová sa na mňa pozrela s nadvihnutým obočím a potom si povzdychla. "No. Myslím si, že to bude rok? Čo tu žijú? My s manželom pre nich robíme skoro od začiatku. Za ten čas sa tu vystriedalo asi šesť pomocníc. Tá prvá bola skutočne nemožná vyhodila ju ani nie po týždni, druhá otehotnela bola asi tak mladá ako ty, odišla kvôli tomu že chcela byť s miminkom, ďalšia sa pani proste nepozdávala. Posledná je preč asi len tri týždne.
Charlota je veľmi, ako by som to správne vyjadrila… Veľmi chladná žena, pokiaľ v sebe nemá pár pohárov vína, to je potom otvorená až moc a to mi ver, rada si vypije. Netrávi veľa času doma, väčinou ju Albert vozí po nákupoch a obedoch s ostatnými manželkami dôstojníkov.
Jej muž pracuje pre SS, myslím si že je kapitán, ale teraz som si tým nie veľmi istá, ale nedokážem ti povedať čo presne robí. Ak ju v tomto dome nevidno tak on tu nie je vôbec, väčšinou príde neskoro večer, zatvorí sa do svojej kancelárie a potom ide spať. Úprimne nechápem ako sa oni dvaja vôbec mohli zobrať. Keď ho náhodou stretnem vždy je veľmi milý, usmeje sa dokonca sa opýta na to ako sa mám. Raz mi dokonca pomohol upratať izbu po večierku. Teda do momentu dokým nie je pri Charlote, to sťažka povie dve vety. Sú to úplne protiklady."
"Protiklady sa predsa priťahujú nie?"
"No áno, ale príde mi ako by spolu boli len formálne, ale o tom si ty vytvor svoj vlastný názor." Zas sa usmiala.
"Tak že ma čaká veľa večierkov?"
"Och to teda! Buď na to pripravená. Záleží na tom aký je veľký, podľa toho nám sem chodí vypomáhať služobníctvo z iných domov, potom aj my chodíme k ním. Ale pani Charlota je skutočne expert v týchto záležitostiach, tak že si toho užiješ! To mi môžeš veriť!"


Zahľadela som sa na šálku kávy, som v dome dôstojníka SS, zdá sa že s pomerne vysokou hodnosťou, že by náš risk skutočne vyšiel a ja som týmto mojim počinom skutočne mohla niečomu pomôcť? Dokážem to vôbec? Zozbierať informácie tak aby k niečomu boli? Zdá sa že to mi ukáže čas.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 19. února 2017 v 11:45 | Reagovat

No som zvedavá ako sa v tom dome bude mať. Mám taký zvláštny pocit, že ako sa to asi vyvinie, ale nechám si to pre seba :D Teším na pokračovanie ;)

2 kelly145 kelly145 | Web | 19. února 2017 v 17:31 | Reagovat

[1]: Ďakujem! Tak som zvedavá či sa trafím

3 Elis Elis | Web | 21. února 2017 v 0:03 | Reagovat

Krása, skvěle píšeš, máš smysl pro detaily, ráda si příjdu přečíst pokračování...

4 Angel :) Angel :) | Web | 21. února 2017 v 15:39 | Reagovat

Som zvedavá ako sa to celé vyvinie ďalej :) ale začína to dobre a som zvedavá ako sa jej podarí získať informácie ktoré tak veľmi potrebuje :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama