Stratené 11. Kapitola

7. března 2017 v 14:30 | Kelly145 |  Stratené



** 11. Kapitola **




"Včera večer som stretla pána domu." Povedala som potichu. Keď som na podtácku kládla raňajky.
"Ou." pani Mullerová na mňa zvedavo pozrela ponad plece a pri tom neprestala zalievať čaj.
"Hej." Našpúlila som trochu pery. "Nemohla som spať a tak som si šla nabrať trochu vody, pristihol ma tu."
"A?"
"A čo?"
"Pozdáva sa ti?" Nevedela som presne na čo sa ma pýta. Zdvihla som k nej hlavu zo zamračeným obočím. "Je to pekný chlap že?" Pani Mullerová na mňa dva krát nadvihla rýchlo obočie.
"Aaaale." Zatiahla som a skontrolovala som či mám na tácke všetko čo som tam mať mala.
"No a čo! To že mám šedivé vlasy neznamená, že neviem oceniť pekného chlapa. Aj keď je to Nemec." Našpúlila trochu pery a položila kanvicu z čajom na tácku. Zasmiala som sa a prikývnutím som jej dala za pravdu.
"Hlavne sa niekde nepotkni. Charlota bude v tretích dverách na pravej strane, tam majú spálňu." Pozrela som sa na tácku, boli tam len jedni raňajky.
"On ráno je v dome len veľmi výnimočne, ani neviem či tu ešte je alebo nie. Ak áno bude v pracovni a donesieš mu to hneď potom. Choď šup, nech sa nemá prečo rozčuľovať hneď z rána." Rukou mi naznačila aby som už šla.
Zrekapitulovala som si to zatiaľ čo som vychádzala postrannými schodami hore na druhé poschodie.
On netrávi doma skoro ani minútu a ona sa fláka celé dni. Nemajú deti a raňajky spolu mávajú tak často ako idú noty na bubon. To je veľmi zvláštne manželstvo.
Položila som tác na stolík medzi dverami a priložila som ucho ku veľkým dreveným dverám, len aby som zistila či sa tam neodohráva niečo v čom by som nemala vyrušovať. Zdalo sa že v miestnosti nik nie je.
Tri krát som na dvere jemne zaklopala.
"Ďalej." Ozval sa ženský hlas. Najprv som si dvere otvorila rukou a potom som vzala tác. Prešla som dovnútra.

Spálňa bola krásna, tak ako väčšina miestností v dome. Bola veľká a dominantou bola posteľ na pravej strane od dverí. Vyzerala ako tie veľké postele, ktoré vyrábali pre kráľova a kráľovné, len že tejto chýbal baldachýn.
Charlota ležala ešte v nej v rukách niečo držala, neviem presne čo to bolo a ani som
tomu nevenovala pozornosť. Mala na sebe župan, vlasy spletené do vrkoča ktorý mala prehodený cez plece. Posteľ vedľa nej bola prázdna.
"Dobre ráno." Pozdravila som potichu.
"Dobre ráno Sophia, položte to tam vedľa okna prosím." Kývla mi smerom k stolíku. Nevedela som, čím to bolo, či ránom, alebo proste tým že sa dobre vyspala, ale jej hlas bol prekvapivo prijemny.

Na oknách boli ešte stále veľké ťažké závesy. "Smiem rozostrieť?" Opýtala som sa, ráno je vždy lepšie vidieť slniečko, alebo aspoň to čo nám z neho prepožičajú mraky.
"Určite." Ani sa na mňa pri tej odpovedi nepozrela. Chytila som závesy a rýchlo som ich od seba odtiahla čím som pustila do miestnosti aspoň trochu svetla. Dnes už nesnežilo, ale mraky nad mestom stále vyzerali neprijemne desivo.
Z jej okna bol výhľad na záhradu a do domu oproti, nečakala som však že stojím na tak veľkom pozemku, na to aby som dovidela do druhého okna domu naproti by som si snáď musela vziať ďalekohľad.
Rýchlo som zahnala všetky myšlienky a rozostrela som aj ten druhý pár.
"Mohli by ste povedať môjmu manželovi, že by som si dneska chcela vziať auto?" Nečakala som, že po mne bude ešte niečo chcieť.
"Samozrejme."
"Pravdepodobne bude v pracovni." Pozrela sa na mňa cez okraj toho listu, alebo novín čo držala.
"Dobre." Urobila som dva kroky ku dverám.
"A Sophia?" Otočila som sa smerom k nej.
"Áno madam."
"Ako ste na tom s účesmi?" Nadvihla som obočie.
"Prosím?"
"Viete vytvoriť z vlasov nejaký účes?" Jej tón stvrdol, ako by som ju mojou otázkou podráždila.
"Áno viem."
"Dobre, tak potom sa sem vrátite a pomôžete mi." Zabránila som svojmu obočiu aby sa prekvapením zdvihlo a len som jej rýchlo odpovedala.
"Áno, samozrejme."

Keď som za sebou zatvorila dvere podržala som chvíľku kľučku v ruke a oprela som sa hlavou o dvere. Potichu aby dopad nebolo počuť. Venovala som si dva tri nádychy. Nevedela som presne prečo som tak neskutočne nervózna. Či to bolo z jej prítomnosti z toho ako sa na mňa stále podozrivo pozerala, alebo z toho že som vôbec v tomto dome a sama neviem čo tu robím, alebo z toho že mám ísť za ním a vytvoriť pred ním jednu súvislú vetu.
Rozhodla som sa že najlepším riešením však bude najprv mu zájsť pre raňajky.
Pani Mullerová bola dosť prekvapená z toho že ich po nej chcem. "Tak to som z toho jeleň, väčšinou odchádza z domu ešte pred siedmou ráno."

"No dneska má možno voľno."
"To on nemá nikdy." Prevrátila oči. "Neviem presne čo robí, nejako som po tom nikdy nepátrala, ale podľa toho ako pracuje…" Nedokončila vetu, len sa na mňa veľavýznamne pozrela.
"Možno len nechce byť doma." Pretrúsila so potichu a položila som šálku na čaj na okraj ďalšieho tácu.
Pani Mullerová sa na mňa pobavene usmiala.
"Pochopila si situáciu veľmi rýchlo. Hej, nezdá sa ale je to celkom fúria."
"Chce aby som jej dnes pomohla s vlasmi, to mi nehovorte." Neviem prečo sa v mojej predstavivosti zjavila Charlota ako Medúza s hadími vlasmi.
"Neboj sa to zvládneš, ja som to zvládla!" Pohladila ma po chrbte. "Ona je len… neviem trochu prchká."
"No hádam mi neprebodne nožničkami oči." Pani Mullerová sa len pobavene zasmiala a položila mi na tác tanier. "Neboj sa to určite nie. Máš to tam, utekaj."
"A kde presne je tá pracovňa?"
"Hore, prvé dvere od veľkých schodov." Prikývla som rýchlo hlavou a vzala som tác.

"Ďalej." Ozvalo sa z dverí na ktoré som klepala. Teraz som ich zvládla otvoriť bez toho aby som si tác niekam odkladala, no bola som len milimeter od toho aby sa mi všetko prevrhlo na zem.
"Dobre ráno." Pozdravila som keď som vošla do miestnosti.
Bola priemerne veľká, s kozubom zasadeným do veľkej knižnice plnej kníh. Vlastne celá ta miestnosť bola obložená policami z knihami. Vyzeralo to ako v nejakej rozprávke.
Na konci pri okne bol písací stôl a vedľa neho stál Hanz.
Bol opretý o jeho kraj chrbtom ku dverám a v rukách niečo držal.
"Dobre ráno." Otočil sa ku mne ponad plece. Položil papiere ktoré držal späť na stôl potom sa natočil ku mne celý.

Vlasy mal začesané dozadu, tak ako sa to nosilo. V dennom svetle som si ho mohla prezrieť lepšie, aj keď som tomu pohľadu venovala len pár sekúnd. Skutočne mal prijemnu tvár. Rovný symetrický nos, pekné pery a ostrú líniu sánky, tak ako väčšina mužov. Mal prijemne oči a ich modro zelená farba bola na dennom svetle výraznejšia. Mal na sebe oblečenú nemeckú zelenú vojenskú uniformu. Ktorá bola jasne ušitá na mieru.
Hneď som si všimla dvoch strieborných bleskov na čiernom podklade na golieri uniformy a troch štvorcov na druhom. Vedela som že blesky znamenajú SS, čo však znamenajú tie štvorce to som netušila. Bola zdobená ešte ďalšími odznakmi a plackami, ale netušila som čo ani jedna z nich znamená. V týchto veciach som sa skutočne nevyznala.

Aj keď bol jeho pohľad pomerne milý, určite sa na mňa nepozeral tak ako jeho žena, ako by z neho tá uniforma urobila, nie zlého človeka, ale niekoho koho sa treba obávať, pred tým sa treba klaňať, niekoho nekompromisného a krutého. Ten efekt bol desivý.

Keď urobil dva kroky aby obišiel stôl a ja som počula ako jeho topánky udierajú na drevenú podlahu stiahol sa mi z toho žalúdok.
"Priniesli ste mi raňajky? Panu Mullerová sa o mňa až príliš stará." Zízala som na tie dva blesky na jeho uniforme a snažila som sa nejako prinútiť tú veľkú guľu čo som mala v hrdle aby zmizla.
"Sophia?" Až vtedy som si uvedomila, že som sa pravdepodobne ani nenadýchla odkedy som prišla do miestnosti.
Zaklipkala som dva krát očami a pozrela som sa na neho.
"Prepáčte." Zatriasla som hlavou. "Áno poslala, kam to chcete?"
"Môžete to položiť vedľa krbu." Prešla som po miestnosti, snažila som sa na neho nepozerať, ale vedela som že jeho pohľad zo mňa nezišiel, cítila som ho na chrbte a privádzalo ma to do rozpakov.
"Smiem vás tak volať?" Prekvapene som zdvihla pohľad od tácky.
"Prosím?" Nevedela som, či som len nezaznamenala niečo čo mi pred tým povedal, alebo som len nechytila kontext. Hlavou mi totiž vírilo toľko myšlienok, že som ani nevedela prísť na to ako správne položiť ten tác na stôl. Chvíľu som nad ním stála, dokým som ho položila správne.
Po tele mi prechádzali pravidelné vlny husej kože a v ústach som mala sucho ako na púšti.
"Sophia, smiem vám hovoriť menom?" Opýtal sa pokojne, ale vedela som že sa na mne skvelo baví. Bolo mu to vidieť na tvári, dokonca sa mu nadvihol kútik.
"Áno, samozrejme." Prikývla som.
"Ste v poriadku?" Naklonil hlavu trochu na stranu. Musela som sa nie len chovať divne, ale aj tak vyzerať.
No povedala som si, že sa len tak nedám. Pomaly som sa nadýchla a pri výdychu som povedala. "Vaša pani manželka sa pýta či si môže dnes vziať auto." Zdá sa, že ho tá jednoduchá veta dokázala veľmi rýchlo vrátiť do reality. Úsmev mu zmizol a pohľad potemnel.
Privrel oči a pozrel sa pred seba.
"A povedala vám aj načo?" Znel inak, nebol nahnevaný, skôr otrávený.
"Nie." Odpovedala som rýchlo. Vzdychol si a prevrátil oči dohora, prešiel okolo stola a nahnevane pri tom pokrútil hlavou.
Chvíľu sa na niečo pozeral a potom povedal. "Dobre, nech si ho vezme."
"Odkážem." Prešla som dva kroky smerom ku dverám.
"Ďakujem."
"Ospravedlňte ma."
"Sophia?" Zavolal na mňa tesne pred tým než som siahla na kľučku od dverí. Pozrela som sa na neho a prinútila som sa hľadieť mu do tváre.
"Ďakujem za raňajky."
"Nemáte zač pane."

Prebehla som po chodbe smerom ku bočným schodom najrýchlejšie ako som len mohla sadla som si na druhý z nich a položila som si hlavu na kolená.
Naposledy keď som videla vojaka prestrelil moju kamarátku zbraňou. Ten obraz som nedokázala dostať z hlavy po celých päť minút ktoré som strávila v tej prekliatej miestnosti a nedokázala som ho odohnať ani keď som z nej bola preč.
Pomaly som sa nadýchla.

Neviem ako je možné že sa myseľ dokáže vyrovnávať s tak veľkým traumatom, nedokážem to nejako vysvetliť. Nejako inak len tak že v každom srdci je miesto kde uzatvoríte tie najhoršie spomienky a myšlienky, ktoré nikdy nevytiahnete na povrch, niekedy nejaká ujde von, ale aj napriek tomu sa vám podarí ju zase dostať tam a uzamknúť ju ešte viac. Pretože ak by ste to neurobili pravdepodobne by ste sa zbláznili a nedokázali ráno vstať zas z postele. Museli ste to spraviť aby ste prežili a ja som chcela žiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 9. března 2017 v 17:11 | Reagovat

No som veľmi zvedavá na pokračovanie. Ja viem, píšem to stále, ale keď ja nemám čo vytknúť. Je to úžasné

2 Angel :) Angel :) | Web | 10. března 2017 v 18:31 | Reagovat

Tak to čím viac tým ďalej zaujímavejšie :) Som zvedavá ako sa to celé vyvinie :)

3 Siginitou Siginitou | Web | 16. března 2017 v 13:02 | Reagovat

Oh, tohle je velmi zajímavé, už se těším  na pokračování :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama