Stratené - 12. Kapitola

19. března 2017 v 13:26 | Kelly145 |  Stratené


**12. Kapitola **

Poznámka autora: Momentálne sa mi život prehodil hore nohami, okrem školy je tu veľa vecí čo sa dejú a nie sú dva krát prijemne... Ale mám predpísaných pár kapitol dopredu tak, že nech sa páči ďalšia


Život v dome prebiehal až neprijemne normálne. Bol pokojný, aspoň na povrchu.
Pochopila som veľmi rýchlo, že manželstvo majiteľov domu nie je také ako by sa na prvý pohľad malo zdať.

Zažila som zatiaľ len niekoľko večerí kde bolo prítomných pár dôstojníkov a možno nejaký muži vedúci továrne vo Varšave a okolí, ani jedného z nich som ani podľa výrazu ani po mene nepoznala. Avšak manželia pôsobili veľmi prijemne, chodili okolo seba venovali si úsmevy dokonca si pár krát dali aj bozk.

No čo sa dvere zatvorili za posledným hosťom, nebolo v dome počuť ani jedno milé slovo. Dokonca som ich pár krát počula sa hádať, ale nevedela som o čom, na to som bola až príliš ďaleko.

Ani jeden netrávili doma príliš veľa času, dokonca sa mi zdalo že on je doma viac ako ona. Niekedy bola preč celé večeri a on sa vrátil domov okolo polnoci.

Bolo zvláštne vidieť pár, takto. Všetky predstavy o mojej romantickej láske na celý život by vyprchali keby nebolo manželov Mullerových.
Tá dvojica bola úžasná. Pani Mullerová bola výborná kuchárka, ale to určite nebola jej najväčšia kvalita, to ako milo sa chovala mi pripomínalo Tetušku.
Dávalo mi to pocit domova, aspoň trochu radosti v tomto smutnom svete v podobe objatia staršej pani, ktorá si ma skutočne zobrala za vlastnú.
Nebola to len nejaka žena v dome, často krát sme spolu mali dlhé rozhovory.
Vyrozprávala mi o svojom synovi, ktorého Bohužiaľ zabili pri náletoch na Varšavu, hovorila že vidieť ho umrieť bolo to najhoršie čo sa jej v živote mohlo stať, ale pre svoje dcéry musí ostať silná, vďaka Panovi Hanzovi dostali veľmi dobrú prácu, výborne platenú.
Rozprávala mi o tom ako kedysi dávno vyrastala na dedine o živote ktorý skutočne znel ako keby ho rozprávala z nejakej knižky.
"Jaj život sa veľmi rýchlo môže zmeniť moja milá." Hovorila. "Nikdy nevieš čo ťa presne čaká za ďalším rohom. Si mladá veľa vecí ešte nevieš." Veľa krát som jej chcela povedať o tom čo sa stalo mne o tom čo som videla za ten môj krátky život, ale neodkázala som to.
Nepovedala som jej ani o jednom z mojich priateľov. Rozhodla som sa že toto tajomstvo si musím uchovať najdlhšie ako budem môcť, pre ich ale hlavne moje bezpečie.
Aj keď sa môj život veľmi zlepšil, nikdy pred tým som nežila v takomto luxuse, kde bolo stále všetkého dostatok a dostávala som za to málo roboty čo som robila- pretože aj napriek tomu že to bol veľký dom, dokázala som si vo všetkom nájsť výborný systém a preto mi práca trvala krátko, potom som pomáhala hlavne v kuchyni.
Nezabudla som na to prečo som sem prišla, ale nebolo to tak jednoduché ako som si myslela.
Nevedela som skoro nič o politike v meste, nikdy som sa o to nezaujímala a tak som nevedela presne čo mám hľadať. Navyše pán domu bol natoľko opatrný že si prácu nenosil domov a ak aj áno tak ju nikdy nenechal na mieste kde by som ju mohla nájsť a to som sa o to pokúsila.
Keď jeho kancelária náhodou nebola zamknutá a mohla som v nej upratovať prešla som mu šuflíky a niektoré poličky, nič z toho čo som našla sa mi nezdalo dôležité, väčšinou to boli len prázdne papiere kde nebola ani čiarka písma. Na to aby som hľadala hlbšie som nemal nikdy čas ani odvahu a keď bol doma a náhodou pracoval niečo také ako brať papiere som nemohla, bol stále v pracovni a keď sa konečne pobral spať tak bola zamknutá.

Za chvíľku sa dom premenil na magické miesto plné vianočnej nálady. Vo vstupnej chodbe vedľa kozubu bol veľký vianočný stromček, vyzdobený tak bohate že som sa niekedy pristihla ako sa naň pozerám ako malé dieťa zo žiarivými očami.
Špeciálne čaro to malo keď do toho bol rozsvietený kozub, bolo to ako na pohľadniciach z dovolenky, alebo na reklamách v obchodoch. Dokonalá pohoda.

S blížiacim sa dátumom Vianoc. Narastala moja zlá nálada. pripomínalo mi to, niečo čo nemalo.
Nechcela som myslieť na prvé Vianoce v mojom živote, ktoré nebudem tráviť ani s mojou rodinou ani s priateľmi.
Ťažilo ma keď som si spomenula na to čo už nikdy nebudem mať. Moja rodina bola preč. Celá a naveky a ja som bola sama. A napriek tomu, že Vianoce mali byť to najkrajšie obdobie v roku mne to pripadalo ako pohreb, ako by som tým sviatkom mala pochovať všetko to čo bolo pred tým.

Jediné na čo som sa zmohla bolo napísanie dopisu Tomášovi a jeho manželke. V skratke som opísala čo sa deje, aká je práca a domov v ktorom sa teraz nachádzam. Ospravedlnila som sa mu za to, že som sa neozvala skôr a že sa snažím ale nejde to a že darčeky som mu nemohla doručiť, ale že sa budem snažiť mu ich doniesť čo najskôr, že sú príliš ťažké na to aby som ich uniesla všetky. Dúfala som že tento dvojzmysel pochopí a že bude mať so mnou ešte nejaké strpenie, aj keď som dobre vedela, že ma sem neposlal preto aby som mu nejako pomohla z odbojom, ale preto aby ma ochránil pred náckami, ktorí dostali Kaťu a Vladka.
Dúfala som, že jeho pomoc a ich obetu budem môcť nejako oplatiť, zatiaľ som ale v mojej úlohe zlyhávala.

Bol týždeň a niečo pred Vianocami, akurát sme dopiekli s pani Mullerovou poslednú várku koláčov a obe sme boli poriadne vyčerpané.
"Tak myslím si že na dnešný večer to stačilo." Povedala otočila gombíkom na rúre aby ho vypla.
"Áno súhlasím." Povedala som a unavene som sa oprela o stoličku. Prešla som si rukou po unavenom krku a vzdychla som si.
Milovala som pečenie, ale nerobila som to v takomto obrovskom merítku. Po Vianociach tu čakáme veľmi veľa hostí a preto sme tých koláčov museli napiecť tisíce, toľko medovníkov by nakŕmilo určite aj armádu.
Boli však vynikajúce a vyzerali krásne vyzerali, už som sa skutočne nemohla dočkať kedy ich aspoň polovičku vyzdobíme. Teda nevedela som či sa mám na to skutočne tešiť alebo mám skôr začať plakať, keď som si predstavila koľko ich vlastne má byť.
"No, už by sme mali odložiť aj toto, ešte jeden a začnem tancovať na stole." prekvapivo. Pán Muller nám pomáhal, nešlo mu to tak od ruky ale predsa jeden pár navyše bol prospešný vždy.
Chytil fľašu vaječného koňaku, ktorý vyrobila jeho žena, tajne len pre nás a odložil ju do dolnej poličky kde sme si ju nechávali schovanú.
Nebola som veľkým fanúšikom alkoholu, ale tento bol v skutku výborný a navyše po jednom či dvoch pohárikoch išla práca hneď lepšie od ruky.
"Áno, to nikto z nás nechce vidieť." Žmurkla na mňa pani Mullerová. Oprášila som si ruky a postavila som sa na rovné nohy. Musela som sa poriadne vystrieť, aby som s nimi mohla vôbec pohybovať.
"Ideme pomaly spať." Povedala a otočila sa na mňa.
"Ja ešte vybehnem pozrieť či zjedol večeru." Kývla som smerom hore k pracovni. "Nechcem aby mi to tam zas ostalo do rána, potom sa tie taniere tak zle umývajú."
"To je veľmi dobre moja milá veľmi dobre!" Pani Mullerová ma pohladila po chrbte
"Uvidíme sa zas ráno, zajtra nás čakajú ďalšie koláče a zdobenie tohto tu." Prevrátila oči dohora. "Kebyže tá ženská má aspoň trochu dobrú povahu tak by nám prišla pomôcť s toľkou prácou. Navymýšľa si hlúposti a myslí si že to všetko zvládneme sami."
"A to buďme radi že nesľúbila, že jej budeme aj variť." Upozornila som.
"Och to je dobre! To by som už asi nezvládla variť na večierok pre toľký národ." Zaplesala rukami a usmiala sa na svojho muža, ktorý ju jemne chytil okolo pása.
"Neboj sa miláčik ty by si to všetko zvládla." Dal jej pusu na čelo.
"Si celý od múky! Choď sa umyť!" Láskyplne ho pohladila po tvári, aj keď jej slový mohli niekomu znieť prísne nemyslela to tak. Tak pekne sa usmievať na svojho muža vedel len málokto.
"Tak ja idem tiež, na toto som skutočne stará. Upraceš to moja milá?"
"Jasné! Len utekajte!" Zamávala som na ňu dva krát a pozorovala som ako sa stráca v schodoch.

Pozrela som sa na ten neporiadok, ktorý sme po sebe nechali. Všade bola múka a formy na vykrajovanie a neviem čo všetko ešte.
Otvorila som kôš aby som do neho mohla hádzať veci cez celú miestnosť, samozrejme tak aby nerobili príliš veľký hluk, na to už bolo príliš neskoro.
Zbierala som vaječné škrupinky po zemi, ktoré nám nejako v tom chaose spadli a hlavne som zmetala múku, z ktorej by sa určite dal ešte upiecť koláč. Bola po celom stole.
Formy som nakládla do vane s vodou aby sa do rána pekne odmočili a my sme ich už len vytiahli a osušli handrou.
Keď som bola ako tak spokojná s tým ako to v kuchyni vyzerá dala som si dole konečne zásteru a rozopla som si horné dva gombíky na košeli. Vlasy som si rozpustila z copu a nechala ich padnúť na plecia.
Umyla som si ruky v umývadle a utrela som si ich do utierky ktorú som si prehodila cez plece.
Ticho ako myška, bez topánok, som vybehla hore po schodoch smerom ku pracovne, kde som pred niekoľkými hodinami nechala tác s jedlom.
Všimla som si že v spálni už nesvieti spopod dverí žiadne svetlo. Prekvapivo sa Charlota dnes vrátila domov skoro.
No v pracovni ešte bolo zasvietené.
Prudko som pred dverami zastala, nečakala som že tam ešte bude. Alebo možno tam nie je a je to len zvyšok svetla z krbu, každopádne na tú kľučku budem musieť siahnuť a zistiť to.
Zas sa mi srdce rozbúchalo, ako asi vždy keď som mala tú možnosť ho stretnúť. Nebolo to často našťastie, ale vždy som pri ňom bola nervózna.
Nadýchla som sa chcela som zaklepať na dvere od izby ale v tom sa ozvalo veľmi nepekné slovo počula som ako sa niečo robilo, sklo?
Otvorila som prudko dvere- asi automaticky, nevedela som do čoho presne vtrhnem.
Bol tam sám- našťastie.
Stál pri krbe jednou rukou si držal zápästie toho druhého a videla som ako sa mu pomedzi prsty rinie krv.
Nestihol ani nič povedať, pribehla som k nemu a prehodila som mu cez krvácajúcu ruku utierku ktorú som mala prehodenú cez plece.
Pozrela som sa okolo, pod nami bolo sklo, ani som si ho nevšimla, len tak tak som sa mu vyhla bosými nohami.
"Čo tu robíte?" Opýtal sa ma a to bolo prvý krát čo som na ňom videla prekvapenie.
"Šla som vziať tác s jedlom aby som ho ešte umyla, prepáčte že som sem tak vtrhla. Nevedela som, že tu ešte budete."
"Chcel som ísť spať, ale ten pohár sa mi doslova rozbil v ruke. Dajte si pozor nestúpte do toho." Nadvihla som mu utierku aby som sa pozrela na to čo sa deje, mal tam zaseknutý pekne veľký kus skla a navyše sa mu z toho rinulo toľko krvi že pomaly prekrvácal utierku.
"Do pekla." zanadával potichu.
"Poďte so mnou dole." Povedala som mu.
"Prosím?"
"Poďte dole, pozriem sa vám na to." Ani som sa na neho nepozrela keď som ho potiahla za ruku, prekvapivo so mnou šiel.

Usadila som ho dole do kuchyne a položila som mu ruku na stôl. Hodila som pod ňu ešte jednu podložku.
Prebehla som k poličke a vytiahla z nej veľkú lekárničku, ktorú sme tam mali, ukázala mi ju raz Pani Mullerová ak by som ju potrebovala, nevedela som ani čo v nej je. Otvorila som ju na bočnej stoličke a prekvapivo som nadvihla obočie.
Jediné čo tam snáď chýbalo bol asi operačný sál ktorý by sa dal nafúknuť.
Vzala som si náradie a položila som ho na stôl vedľa neho. Pohľad na Hanzovej tvári bol na pobavenie, pozeral sa na mňa ako keby som bola nejaká čarodejnica, ale prekvapivo nepovedal ani jedno slovo.
Umyla som si ruky a sadla som si oproti nemu, dúfala som že to sklo nie je na mieste, kde ak ho vytiahnem tak mi tu spustí vodopád krvi. Asi by som nebola pochválená za to, že zabijem pána domu.
Vzala som mu ruku do tej svojej.
"Tu si tu pritlačte!"
Dala som pod neho ešte misku, hoci som neverila tomu, že môj čisto umytí stôl tak aj ostane.
Opatrne som mu dala dole utierku a pozrela som sa mu na ruku.
"Ako sa vám to podarilo?" Povedala som s užasnutím a venovala som mu krátky pohľad. V ruke mal zabodnuté dva kúsky skla od pohára, našťastie nevyzerali že budú veľmi hlboko a niekoľko menších na prstoch.
"Ja ani neviem." Povedal. "Len som položil pohár, možno trošku silnejšie ako som mal a ostalo mi to takto v ruke." Neodpustila som si zasmiatie.
"Prepáčte." Povedala som okamžite.
"V poriadku."
"Trochu to zaštípe." Ani som nečakala dokým prikývne a poliala som mu ruku dezinfekciou. Myklo ho a stisol zuby.
"Ja, nenašla som žiadnu injekciu, tak že proste budete musieť vydržať dobre?" Len prikývol.
Prinútila som sa nemyslieť na to, že sa na mňa pozerá tými jeho prenikavými očami a
ignorovala som fakt, že som si myslela že mi nimi vidí aj do duše a sústredila som sa na prácu.
Povyberala som menšie kúsky, z ktorých až tak veľmi nekrvácal, a potom som prešla na tie dva veľké.
Musela som si dávať pozor aby sa mi v pinzete ten kúsok jemného skla nezlomil, ale našťastie šli pomerne rýchlo.
Už to tak strašne nekrvácalo. "Zahojilo by sa to aj samo, ale ak vám to nebude vadiť, zašijem to, nech vám to zrastie tak ako má." Pozeral sa na mňa ako by videl prízrak.
"Dobre."
"Odkiaľ ste sa to naučila?" Povedal medzi tým ako som ťahala niť.
Pozrela som sa na neho. Videla som že mu nie je všetko jedno, ale vzhľadom na to, že som to robila zaživa bol pomerne statočný.
"Moja teta ma to naučila. Bola sestra." Povedala som popravde. "Chcela aby som vedela všetko a keď že si zažila prvú vojnu, tak…" Nadýchla som sa. "Chcela aby som bola na všetko pripravená."
"Auch." Zarazila som trochu do citlivejšieho miesta.
"Prepáčte." Povedala som hneď.
"Nie to je v poriadku." Pár krát sa rýchlo nadýchol. "A kde je teraz?" Chcel aby som mu rozprávala, odpútala ho od toho čo robím.
"Nežije." Odpovedala som stroho.
"To mi je ľúto." Vydýchol.
"Išla za svojim mužom, mali sa tak radi, že ich ani smrť nemohla rozdeliť."
"To je trochu morbídne nie,"
"Mne to príde romantické." Pozrela som sa na neho cez mihalnice. "Také by to malo byť nie? Že radšej umriete ako by ste mali žiť bez toho druhého. Inak to nemá zmysel nie? " Neviem či to bolo adrenalínom v mojej krvi, alebo tým alkoholom čo mi v nej ešte koloval, ale nedokážem si vysvetliť prečo som tú vetu vôbec vypustila z pusy.
"Prepáčte…" pozrela som sa na neho. Nadvihol na mňa obočie.
"Za čo."
"Ale nič…" Sklonila som hlavu zas späť. Radšej drž pusu zatvorenú pretože ešte cez ňu dostaneš. Povedala som si a sústredila som sa na predposledný steh na väčšej rane.
"Ilúzie sa strácajú veľmi rýchlo." Povedal potichu a trochu sa zahniezdil na stoličke.
"Možno len treba nájsť…"
"To práve?" Nebola som si istá či mám oprávnenie mu odpoveď na jeho otázku a tak som radšej ostala ticho, ta moja pusa ma už dostala do problémov, nepotrebujem teraz ešte pred svojim zamestnávateľom podkopávať jeho manželstvo, to čo sa deje medzi nimi je ich vec nie moja.
"A čo ste robili pred tým než ste prišla sem k nám?" Bola som rada že zmenil tému, že vôbec prehovoril, to znamenalo že ma zajtra nevyhodí.
"Učila som." Odpovedala som a pustila som sa do druhej rany.
"Učila?" Zasyčal.
"Áno." Odpovedala som stroho. Venovala som si jeden nádych a potom som spustila. "Staršie deti na základnej škole, jazyky. Hlavne nemecky."
"Jazyky? Tak že ich viete viac?"
"Áno."
"Aké, ak to smiem vedieť." Zasmiala som sa a pozrela som sa na neho očkom. Nebola som si istá že mu ale môžem povedať všetko, riskla som to.
"Nemecky a poľsky." Zasmial sa. Asi čakal že to bude všetko "A rusky, francúzsky, anglicky." Nadvihlo sa mu jedno obočie. "Trochu latinsky a česky a slovensky." Dokončila som svoj zoznam a pozrela som sa na neho.
"Skutočne?"
"Áno."
"Pôsobivé." Povedal a medzi tým ako som mu zas zaborila ihlu do kože sa na mňa dokonca usmial. "A prečo to už nerobíte Sophia?"
Pozrela som sa na neho, nečakala som že sa ma na to opýta, no možno čakala ale dúfala že to neurobí. Vedela som, že mu na tú otázku nebudem môcť odpovedať pravdivo, ale tiež som vedela že niečo mu povedať musím.
"No." Nadýchla som sa a urobila som posledný steh. "Keď… Nemecko napadlo Poľsko veľa vecí sa zmenilo."
"Zmena nie je dobrá?"
"Nie vždy." Zaviazala som uzol. "Ale väčšinou samozrejme áno." Nechcela som aby som vzbudila dojem, že k Nemcom cítim to čo cítim. Nemusí to vedieť.
Začala som mu čistiť ruku, nechcela som aby mal pod obväzom toľko krvi, našťastie to šlo dobre.
"Pokiaľ zmena znamená napadnúť inú krajinu nikdy to nie je dobrá vec." Povedal potichu. Zastavila som sa v strede pohybu a pozrela som sa na neho.
"A čo životný priestor?" Použila som slová vodcu, ktorého znak nosil hrdo každý deň na hrudi.
"Kravina." Nevedela som či sa vôbec môžem pohnúť. Jeho oči na mňa pozerali skúmavým prenikavým pohľadom. Nevedela som či tá veta je testom, alebo to tak skutočne myslí. Srdce sa mi rozbúchalo až neprijemne rýchlo.
Sklonila som hlavu, nedokázala som sa na neho viac pozerať, pozeral sa až príliš hlboko na to, aby som to vydržala. Nemala som na to iný výraz, taký ani neexistuje.
Obviazala som mu dlaň, dala som si záležať. Robila som to pomaly a opatrne a snažila som sa prinútiť svoje ruky aby sa prestali klepať.

Zaviazala som mu posledný uzol a pozrela som sa na neho. "Hotovo, moc ju nenamáhajte nech majú stehy čas sa zahojiť, previažem vám to za dva dni a ak budú stehy vyzerať dobre za týždeň ich vyberiem." Odrapotala som mu ako z učebnice.

"Prežijem to?" Opýtal sa keď sa pozrel na svoju ruku.
"Určite áno, aj keď nie som doktor." A šila som ranu asi tretí krát v živote, ale to vy predsa nepotrebujete vedieť. Pomyslela som si a v hlave som sa nad tou myšlienkou dokonca aj pousmiala.
"Ďakujme vám."
"Nabudúce budete musieť byť viac opatrný."
"No mám tu vás tak že nemusím."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Angel :) Angel :) | Web | 19. března 2017 v 15:29 | Reagovat

Tak to ti verím, ale hore hlavu a držím ti palce aby sa všetko na dobré obrátilo :)
Normálne by sa mi páčilo keby sa oni dvaja dali dokopy :)

2 Kristen Kristen | Web | 19. března 2017 v 16:22 | Reagovat

Bože úžasná kapitola! Strašne ľahko a pohodovo sa čítala a ten ich rozhovor...
Dúfam, že sa to časom všetko v tvojom živote uprace. Držím palce!

3 Siginitou Siginitou | Web | 25. března 2017 v 10:43 | Reagovat

Naprosto luxusní kapitola :)
A držím palce aby všechno bylo zase dobré :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama