Stratené - 13. Kapitola 1/2

31. března 2017 v 12:00 | Kelly145 |  Stratené

***13. Kapitola ***

Ďalšia kapitola...


Prechádzala som pomedzi hostí. Neuvedomila som si ako veľmi veľká je vstupná hala a vlastne celé spodné poschodie až do mementu kedy sa plne zaplnilo ľuďmi.
Neviem presne koľko ich tam bolo, prestala som počítať pri čísle pädesiat.


Boli tam vojaci, nie len dôstojníci ale aj nižšie šarže, podnikatelia z mesta a jeho okolia. Proste celá miestna nacistická smotánka sa zišla v jednom dome aby oslávila príchod Spasiteľa, nie toho ktorý v rádiu hlása každý deň svoje nezmysly, ale toho skutočného, toho ktorý prišiel pred mnohými rokmi a pokúsil sa zmeniť svet, to ale nečakal že narazí na tak hlúpe stvorenie ako je človek. Od bytosti stvorenej Bohom máme snáď najďalej za celú históriu ľudstva.
Ja som bola z protestantov, viera sa u nás brala ako súčasť života, ale nikdy ako jeho priorita. Keď moji rodičia zomreli, veľa z mojej vnútornej viery som stratila a čím ďalej plynul čas sa tá priepasť medzi mnou a Bohom zväčšovala.
Navyše Vianoce, špeciálne tieto boli veľmi trpkou spomienkou. Teraz keď sa na to pozerám späťne neviem si vystvetliť ako je možné že som to prežila a zachovala som si pri tom zdravý rozum.

Pretože čím ďalej sa blížil štedrý večer, tým viac mi čas pripomínal s kým som ho mala tráviť a čo sa s nimi stalo.
Snažila som sa svoje myšlienky uzamknúť, nejako pochovať, viem že som to hovorila už veľa krát. Ale oni sa vždy vynorili zas späť a tak keď som sa pozerala na tie usmiate tváre, ktoré si priali všetko dobré a tešili sa na to ako si spoločne na ďalší deň sadnú v rodinnom kruhu za stôl a spoločne sa najedia, bolo mi z toho zle. Chcela som na nich kričať, chcela som ich mlátiť chcela som aby trpeli všetci tak ako som to ja cítila v mojom vnútri, nechcela som aby boli šťastný, pretože moje nešťastie bolo zapríčinené len a len nimi.

"Sophia." Oslovila ma jedna mladá slečna, ktorá slúžila už ani neviem u koho. Pomáhala mne a pani Mullerovej, na oplátku zas ja pôjdem pomôcť do ich domu keď sa tam bude konať večierok po Novom roku.
"Prosím?" Otočila som k nej hlavu aby mi mohla niečo zašepkať do ucha.
"Prosím, mohla by si vybehnúť pre kabáty pre pána a pani Herrdest? Už chcú ísť domov."
"A aké to sú?" Opýtala som sa trochu nešťastne. Všetci mali kabát, všetky boli kožušinové, ako som mala vedieť koho je ktorý ak na nich samozrejme nemali nejaké menovky.
"Vraví že ich majú podpísané. Norkový kabát." povedala rýchlo "Asi hnedý, myslím si že som jej ho brala." Prikývla som a podala som jej tácku s jedlom, ktorú som držala v rukách.


Všetky kabáty ktoré som dostala v dnešný večer od hostí som musela umiestniť hore do prvej spálne. Pretože aj keby som tú malú izbičku vedľa dverí, ktorá bola pre kabáty určená začarovala nejakým magickým zaklínadlom tie norkové kabáty by som tam nenapratala, možno iba ak by som povybíjala okná a vyhádzala ich cez ne von do snehu.
Samozrejme kabáty ktoré som hľadala boli na samom spodku dokým som sa k nim dostala mala som na čele kropaje potu, z toho ako som všetky ti nádherné veci prehadzovala z jednej strany na druhú. nabudúce pre to pošlem niekoho iného.
Povedala som si sama pre seba v duchu a vytiahla som z kopy krásny hnedo sfarbený kabát.


Nezdá sa , že by hlavne mladšia časť spoločnosti si robila starosti stým že slušná hodina ubehla už pekne dávno. Nikoho nezaujímalo to, že by som si už šla rada ľahnúť pretože
zajtra ma okrem upratovania toho neporiadku ešte čaká aj príprava Sviatočnej večere na ďalší večer.
Ešteže si Charlota zachovala aspoň toľko zdravého rozumu že večierok neusporiadala skutočne noc pred tým, to neviem ako by sme to s Pani Mullerovou zvládli, len dva páry rúk by na niečo také nestačili ani v najmenšom.
Ticho som vybehla po našich zadných schodoch. Nechala som si otvorené dolné dvere, ktoré na ne viedli, nie preto aby som počula či ma niekto nepotrebuje ale preto aby na tmavých schodoch bolo aspoň trochu svetla a ja som nezakopla a nezlomila som si nohy aj ruky.
Potrebovala som sa na malý moment stratiť. Vydýchnuť si. Prejsť niekde kde je ticho, nik tam nič nekričí nemecky, nikto nespieva piesne spoločne s gramofónom, alebo ma práve neoblieva alkoholom v pohári, ktorý tak či tak ledva drží v ruke.
Nemohla som si ísť sadnú do kuchyne, tam bolo ešte stále rušno. Pani Mulleroví sa starala o to aby neustával prísun alkoholu a dobrôt z kuchyne aj keď pochybujem že to ešte mali kde napratať, ich bruchá sa odkedy prišli zväčšili snáď o polovicu.
Niektorí dôstojníci boli pekný muži, to nemôžem povedať ale iný vyzerali ako reklama na pivovar s veľkým sudom, ktorý sa do miestnosti vtlačil ešte pred nimi.
Vydýchla som si a oprela som si bradu o ruku položenú na kolene. Nemohla som si ju oprieť o stenu, pretože by som pravdepodobne zaspala, nebola som zvyknutá na to, že som dlho do noci hore, ešte celý čas na nohách. Ak by som si dopriala oprenie hlavy o stenu pravdepodobne by som tam namieste zaspala ako malé batoľa.


Vyzula som si topánky a položila som ich vedľa seba na schody. prešla som si rukami pomedzi prsty snažila sa im navrátiť trochu života prekrviť tie časti ktoré boli utláčané topánkami.
Aj keď boli krásne, čierne elegantné nie na veľmi vysokom opätku, skutočne z nich bolela snáď každý časť chodidla.
Natiahla som prsty a potom som ich stiahla k sebe aby som prinútila krv nimi prúdiť o niečo rýchlejšie.
Vydýchla som si, zas a prešla rukou po zadnej časti môjho krku, trochu som premasírovala namožené svaly a pohýbala s ním do oboch strán.
Stále som okolo seba mohla počuť hluk z dolného poschodia, aj keď som bola schovaná v tom najodľahlejšom mieste domu. Tam dole si nemôžu počuť ani vlastnú myšlienku.


Zvuk hlasov a hudby prehlušil tichučký dopad niečoho na zem, nevedela som presne určiť čo to bolo, znelo to možno ako pohár, alebo nejaká nádoba ale bolo to tlmené kobercom.
Vystrela som sa a otočila sa za seba.


Vedela som že ten zvuk neprišiel z dola, bolo to z vedľajšej miestnosti možno z chodby.
Nemala som to robiť, ale zvedavosť ma prinútila.
Prikradla som sa ku dverám, položila som na ne ruku a trochu som ich pootvorila. Predo mnou bola drevená komoda, ktorá bola súčasť dekorácie na chodbe, ale keď som trochu nadvihla hlavu mohla som cez ňu vidieť pomerne dobre na celý priestor predo mnou a stále ostať skrytá pred zrakmi tých, ktorý na chodbe boli.


Nikoho som tam však nevidela.


Po chvíli bolo počuť rýchle kroky a otvorili sa na opačnej strane. Vyšiel z nej majiteľ domu. Oblečený vo vojenskej uniforme, ktorú už mal v túto nočnú hodinu rozopnutú do polky.
Ani som nevedela, že je hore myslela som si že sa baví dole v hale s ostatnými hosťami. Aspoň som si myslela, že som ho tam videla pred tým než som ušla.
Aj v šere chodby, ktorá bola osvetlená len mesačným svetlom z okna- za ktorým sa dnes prekvapivo vyčasilo- asi pretože vonku bol neskutočný mráz- som mohla vidieť jeho nahnevanú tvár.


Ani nestihol urobiť pár krokov z miestnosti a z poza dverí vyšla jeho manželka. Mala na sebe len spodné prádlo a spodničku, narýchlo prehodený župan, ktorý lietal vade okolo nej a rozstrapatené vlasy.
Keď som ju zbadala stiahla som sa rýchlo späť, reflexne. Nepotrebovala som výklad ku tejto situácií, aby som vedela čo sa tam stalo.
Sadla som si o dva schody nižšie, neviem ani prečo, pretože ruku som stále držala na dverách aby sa mi nezatvorili a ja som mohla odpočúvať.
"Hanz!" Počula som jej hlas, bol ale tichý, určite nechce krikom vzbudiť pozornosť zvyšného osadenstva domu.
"Nedotýkaj sa ma!" Zasyčal pomedzi zuby.
"Hanz ja." Počula som buchot, počula som ako niečo udrelo do steny, alebo to skôr bol niekto? Charlota vydala len tiché zapískanie. Roztiahli sa mi oči a pustila som dvere. Ten zvuk bol až príliš blízko mňa, mohla som počuť ako prešiel cez drevo smerom ku dverám za ktorými som odpočúvala.
Sadla som si ešte o dva schody nižšie, ale uši som mala natiahnuté smerom ku dverám.
"Povedal som, že sa ma nedotýkaj!" zasyčal. Bol blízko, možno rovno vedľa komody na chodbe vedľa dverí. Ako si to vôbec dovoľuješ! Ha! V mojom dome?!" V jeho hlase nebol vyčítavý tón, len hnev.
V tom momente som si uvedomila, že nebol najlepší nápad ostávať na schodoch, pretože Hanzové kroky šli presne ku dverám ku schodom a ja nemám šancu na to aby som ušla. Srdce mi pumpovalo ako o dušu. Nechoď sem, nechoď sem! Opakovala som si dokola v hlave a zosunula som sa ešte o pár schodov nižšie. Mala som ale chuť sa schúliť do klbka ako by som očakávala bombový výbuch.


Dvere sa otvorili, rýchlo a prudko a do šera hornej časti schodov vniklo trochu mesačného slnka.
Prudko som sa otočila hore. Videl ma, to bolo jasné, naše pohľady sa stretli. V tom istom momente sa zas ozval Charlotin hlas. "Hanz." Nevedela som o tom že mi srdce môže pumpovať až tak rýchlo.
Hanz k nej prudko otočil hlavu a cez zuby precedil. "Ani sa ku mne nepribližuj!" Tá veta bola mojou záchranou, ak by ma Charlota videla že tam sedím letela by som rovno. Takto ma vyhodia až zajtra ráno.
Prešiel na schody a dvere sa za ním zatvorili. Počula som ako udiera nohami prudko o schody a prešiel okolo mňa ako by som tam ani nebola.
Až keď bol dole na chodbe sa ku mne zrazu otočil. Mala som vyvalené oči, vedela som že vie že som všetko čo sa tam hore udialo minimálne počula, aj keby to nevedel doteraz môj výraz to hovoril za mňa.
Pozerali sme sa na seba. V tvári mal toľko zlosti, že som ho ani nepoznávala. Tá jeho pokojná tvár s miernym pobaveným úsmevom, ktorá sa na mňa za posledné dni pozerala bola preč. Toto bol človek, ktorý by teraz mohol aj zabiť.


Čakala som že mi niečo povie, že mi povie aby som si pobalila veci a odišla preč, alebo mi povie že som nič nepočula. No z jeho úst nevyšlo nič.
Po jednom nádychu sa otočil a bol preč a mňa tam nechal sedieť.


Na druhý deň som vstala skoro. Aj napriek tomu že som spala asi len dve hodiny. Nemohla som prinútiť samú seba a hlavne svoj mozog aby prestal fungovať a premýšľať a spánok mi doprial až vtedy keď už som bola tak unavená že som nedokázala ani dýchať.
Po mojom náhodnom vypočutí si rodinnej drámy som na večierku bola už len asi pol hodinu. Potom som pomohla Pani Mullerovej čo to upratať a šla som do izby, ani Hanza ani Charlotu som už potom nevidela.

Pokrútila som nahnevane hlavou sama nad sebou, keď som si prehrávala svoje počínanie v predošlí večer. Mala som sa zobrať a ísť preč hneď ako som niečo počula, alebo aspoň potom ako som videla že vyšiel z miestnosti nemala som sa do toho pliesť.
Teraz vie že som tam bola, vie že som ho videla, vie že viem čo sa stalo a som si istá že pri našom prvom stretnutí vyletím ako strela cez predné dvere.
"Si si zas dala Sophia! Výborne!" Povedala som si nahnevane keď som si na tvár liala studenú vodu, aby som ju aspoň trochu prinútila prebrať sa a odpuchnúť.
"Výborne." zakliala som len v duchu. "Nič proste sa tvár, že sa nič nestalo, tvár sa že je to v poriadku že si nič nevidela a hneď teraz začni pracovať." Hovorila som si počas toho ako som sa navliekala do oblečenia. Neviem presne ako by ma mali všetky tieto slová utešiť vedela som aký osud ma čaká.


"Dobre ráno." Zapriala mi Pani Mullerová keď som vkročila do kuchyne aby som si dala aspoň pohár vody. Prekvapilo ma že tam bola tak skoro. Ale mala čo robiť, po včerajšku nám ostalo ešte neskutočne veľa riadu.
"Aj vám." Povedala som jej a pokúsila som sa o úsmev.
"Ako ste sa vyspala?"
"Veľmi krátko."
"Och to my všetci a ver mi že dnes to bude ešte menej."
"To dúfam že nie." Napila som sa z čaju ktorý bol položený na stole pripravený na pitie. Pani Mullerová robila ten najlepší čaj z byliniek, nik nevedel namiešať lepší.
"Dnes mi asi veľmi nepomôžeš čo?"
"To záleží na katastrofe, ktorá po včerajšku ostala. Navyše musím upratať aj všetky horné izby. Niektoré už mám ale polovička mi ešte ostáva, aby som vyhovela tam tej hore." Kývla som hlavou smerom k plafónu.
"No Vianočné upratovanie si zvládla ale dobre, aj keď ešte nie je úplne dokončené."
"Mala som na to málo času a to čo som doteraz porobila na dolnom poschodí je všetko zničené tým včerajším večierkom." Len som mykla plecami. "No nič idem sa do toho pustiť nech to mám do večera hotové a môžem vám a manželovi ešte pomôcť."
"Zjedz ešte kašu." vložila mi do ruky tanier. "Aby si mala sily. A obed bude o pol jednej."


Neporiadok ktorý ostal hlavne vo stupnej hale bol neskutočný, nie len že boli všade kusy jedla rozdrobené na zemi, poháre a taniere kde sa len človek pozrel prázdne fľaše od alkoholu pohádzané na zemi ale našla som aj nespočetne veľa špakov od cigariet a dokonca silónky v zadnej čajovej miestnosti. Hádam nepatria pani domu.
Pomyslela som si keď som ich hádzala na kopu odpadkov ktoré som mala v pláne vyniesť postupne za dom do koša.


"Dobre ráno." oslovil ma známy ženský hlas zo schodov. Práve v momnte keď som sa z podlahy snažila dostať veľkú lepkavú škvrnu. Tie parkety sú krásne ale sú ako huba nasajú všetko čo im príde do cesty aj keď majú na sebe vrstvu laku.
"Och aj vám." Sadla som si na svoje päty a prehodila som si pár vlasov ktoré mi vypadli z drdola zas dozadu.
Stiahlo mi žalúdok keď som ju zbadala. Vlasy mala rozpustené a rozstrapatené do všetkých strán, aj keď sa ich snažila očividne začesať dozadu veľmi sa jej to nepodarilo. tvár mala opuchnutú a oči červené, nevedela som či je to však pretože bola unavená alebo pretože preplakala zvyšok noci.
"Nezobudila som vás? Snažím sa byť potichu ale…"
"Nie!" Zdvihla ruku aby ma zastavila. Len som pomaly prehltla.
"Kedy budete hotová."
"Neviem, snažím sa."
"Dúfam že do večera."
"Áno."
"Aj zvyšné horné izby prosím." Prikývla som.
"Samozrejme. Nezabudla som na to. Robím ako rýchlo môžem."
"V to dúfam." Pozrela sa smerom na dvere. "Dobre." Prekvapivo po mne nič nechcela, prešla okolo celej miestnosti smerom do kuchyne.

Prevrátila som oči hneď ako zašla za roh. To ako arogantne sa správala ma privádzalo do zúrivosti, nech si ona skúsi vyčistiť celý ten bordel čo tu narobili! Ako veľmi som sa snažila tri dni dozadu aby tá podlaha vyzerala dokonale a teraz to tu vyzerá ako v krčme.
A čo to čerstvo naleštené striebro, ktoré budem musieť naleštiť znovu.
Povzdychla som si a pozrela som sa zas na tú škvrnu. No aspoň že tu stále som.


Trvalo mi celé doobedie priviesť spodnú časť domu do normálneho stavu, do poslednej chvíle som neverila, že to dokážem stihnúť do obeda. Keď som chodila s metlou a zberala som posledné kusy prachu ďakovala som všetkým svätým, za to že ma napadlo zrolovať koberce a odpratať ich preč, pretože ak by som z nich mala čistiť škvrny od červeného vína rovno by som sa obesila na strome za domom.


Bola som tak hladná že vo mne obed zmizol rýchlosťou blesku.
"Obedy som im obom zaniesla." Povedala mi Pani Mullerová popri tom ako som jej umývala riady.
"Zaniesla? Nejedia spolu?" Jasné že spolu nejedia, ale hrala som sa na hlúpu.
"Nie, neviem prečo, ona bola protivná ako vždy, ale on…" Pozrela sa na mňa smutne. "Musela to byť nepekná hádka." prikývla som.
"To oni vedia."
"Áno. Zvláštne ako, ako to všetko môže byť rozpadnuté vo vnútri a navonok, včera boli dokonalý pár a v momente keď sa tie dvere zatvorili, tak…"
"Nie každý je tak dokonalý pár ako vy dvaja." Žmurkla som na Pána Mullera.
"To v skutku." Usmial sa na mňa a kývol mi hlavou na poďakovanie.
"Nič musím sa pustiť do horného poschodia, dokým to všetko pozametám bude noc. A tým nemyslím tá ktorá prichádza o 4 večer ale skutočná noc." Položila som tanier od obeda vedľa dresu aby z neho stiekla voda a usmiala som sa na Pani Mullerovú.
"Jasne moja milá, si veľmi šikovná dole to vyzerá výborne."
"Ďakujem, snažím sa."

Pravda bola že keď som robila, upratovala vypla som.
Moja myseľ prestala rozmýšľať a sústredila sa len na ruky. Bol to vlastne výborný odpočinok.
Od všetkého som mohla na moment utiecť a robiť si len svoju prácu sústrediť sa na to či posteľ je správne zarovnaná a či periny na nej nie sú špinavé od toho množstva kabátov, ktoré som na ne včera pokládla.
Bola som rada že sa mi podarilo rozdať všetko čo do domu prišlo a neostal mi tu žiadny kus oblečenia navyše.
Potom som utrela prach, ponaprávala veci v poličkách, zamietla podlahu aj koberec a nakoniec ešte vytrela. Takto som pokračovala do jednej miestnosti ku druhej.
Keď som sa dostala k hlavnej spálni trochu som znervóznela, zaklopala som na dvere, ale nik sa mi z nej neozval.
Počkala som ešte chvíľu a skúsila som to znovu, ale neozvala sa ani na druhý pokus. Asi bude dole v salóniku piť čaj a fajčiť.


Miestnosť bola skutočne prázdna. Závesy nad oknami boli zatiahnuté, periny rozhádzané po celej posteli a na zemi kusy jej oblečenia, videla som ako ho zo seba zhadzovala smerom k posteli, ale žiadne iné som tu nenašla- teda žiadne mužské.
Vedľa postele bola fľaša z vína, prázdna.
Periny som prezliekla rýchlosťou blesku, oblečenie som poskladala a vrátila jej ho do šatníka ktorý mali schovaný za malými dverami, bola to miniatúrna miestnosť s vešiakmi na oblečenie. Nikdy som nemala možnosť v ňom stráviť viac ako pár sekúnd. Vždy som len vyšla a odišla.
Ale teraz keď že som tu bola sama, som s ich veci konečne mohla prezrieť.
Mala tam krásne kúsky, hlavne večerné róby boli neskutočné, nepozerala som do šuflíkov, ale verila som, že by som v nich našla veľa drahocenných šperkov, pretože tie ona nosila rada.
Na druhej strane jeho veci boli jednoduché a bolo ich tam omnoho menej. Mal tam smoking, uniformy košele svetre, všetko perfektne zoradené a zarovnané ako by podľa pravítka.
Kúpeľni našťastie veľa neporiadku nenechala, tak že mi ju stačilo len pozametať.


Ďalšie dve miestnosti boli neporušené, tak že som v nich len rýchlo pozametala a šla som ďalej.


A potom som sa ocitla pred dverami z ktorých včera Hanz tak rýchlo vyšiel. Znervóznela som pozerajúc sa na kľučku od dverí, ako by sa to malo stať ešte raz alebo horšie mala by som tam nájsť mŕtvolu človeka, ktorého včera udusil v záchvate zúrivosti.
Za dverami ale prekvapivo nebolo nič, teda nič čo by som tam nečakala.

Posteľ bola rozhádzaná, na zemi vedľa jedného stolíka blízko pri dverách bola zhodená váza, ktorá sa však nárazom na koberec nerozbila.
To bol možno ten zvuk, ktorý som počula.
Zdvihla som ju a vrátila ju na jej pôvodné miesto.


Na vankúši na posteli bol odtlačený červený rúž. Rýchlo som ho vyzliekla a hodila na kopu do stredu miestnosti tváriac sa že som si nič nevšimla.
Prezliekla som aj zvyšné periny, preklínajúc všetkých a všetko, pretože som dobre vedela že tie periny budem musieť potom aj sama minimálne žehliť.
"Sophia?" Ozvalo sa od dverí, samozrejme tam stála ona.
"Áno madam?" Držala som v ruke vankúš, ktorý som akurát prezliekla do čistého a chystala som sa ho položiť na posteľ.
Bola oblečená do kabátu a upravená, zas vyzerala ako ona.
"Idem preč." Nevedela som prečo mi to oznamuje. Videla som ako pohľadom prechádza cez miestnosť. Zdalo sa že na niečo čakala.
"Budeš hotová do večera?" Pozrela som sa na hodinky bolo niečo po tretej.
"Samozrejme."
"Dobre." Prikývla a pozrela sa smerom k váze, ktorá teraz už stála na stolčeku. Len mykla plecom a už jej nebolo.


Pokrútila som hlavou a hodila som vankúš na jeho miesto. Rýchlo som dokončila posteľ a vrhla som sa na ostatné úkony, nech som z tejto miestnosti čo najrýchlejšie preč.


Keď som za sebou zatvorila tie veľké dvere, uľavilo sa mi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 31. března 2017 v 14:04 | Reagovat

Fúúú nevera hej? Idem ďalej.

2 Siginitou Siginitou | Web | 31. března 2017 v 21:29 | Reagovat

Konečně :)
Už sem se nemohla dočkat.
No vypadá to velmi zajímavě, jsem zvědavá co bude dál.

3 Elis Elis | Web | 1. dubna 2017 v 11:01 | Reagovat

Skvělé, vtáhne to do děje, ještě si musím dočíst předcházející díl...

4 Kristen Kristen | Web | 4. dubna 2017 v 16:42 | Reagovat

:D a v ktorej sérii ťa to prestalo baviť? :D koho si mala najradšej? :D píšem FF práve na to ináč ale neviem či ju zverejním :D
A som rada, že viem, že nie len mne blbnú tie obrázky. Vôbec to neviem nastaviť a pritom také pekné fotky to boli

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama