Stratené - 13. Kapitola 2/2

31. března 2017 v 12:00 | Kelly145




Nezmestilo sa mi to do 1 článku




Posledná spálňa na tejto strane chodby bola najmenšia a najskromnejšie zariadená, ale za to asi najútulnejšia. Posteľ v nej bola iná ako v ostatných nebola tak z masívneho dreva, pôsobila priejemne moderne.
Mala som to tu rada, pretože aj keď bola posledná v chodbe mala najviac okien a aj za takéhoto dňa, keď je na oblohe zas veľa mrakov v nej bolo dostatok svetla.

Videla som kde spal Hanz. Aj keď si po sebe posteľ dokonale upratal, vankúš na ktorom ležal mal pokrčenú obliečku. tak som ho len prevrátila tak či tak s najväčšou pravdepodobnosťou v nej bude spať zasa len on.


Aj keď sa mi zdalo že mi to ide pomerne rýchlo čas neúprosne utekal a dokým som sa dostala k pracovni, vonku už bola tma.
Otvorila som dvere bez toho aby som zaklopala, nevidela som že by sa v miestnosti svietilo a navyše som Hanza nevidela celý deň, myslela som si že je niekde preč. Kto by chcel zostať v tomto dome? Na jeho miesto po tom čo sa včera stalo.
No ako vždy ma prekvapil.
Sedel vedľa krbu a popravde ani si nevšimol, že som dvere otvorila.
Oblečenú mal len košeľu a hnedé nohavice. Pohľad mal pevne uprený pred seba do plameňov. V ruke ktorú mal ešte stále obviazanú od jeho poslednej nehody držal sklenený pohár naplnení hnedou tekutinou.
Znervóznela som, chcela som sa otočiť a odísť.
"Čo potrebujete Sophia?" Pomaly sa na mňa otočil, mal smutné oči, ale jeho výraz bol neutrálny.
"Prepáčte nevedela som, že tu ste. Prídem neskôr." V ruke som držala metlu, tak že bolo veľmi jasné čo som mala v pláne v tej miestnosti robiť.
"Nie to je v poriadku." Povedal potichu. Znervóznilo ma to ešte viac.
"Ak vám nevadí že tu som pokojne robte čo musíte." Prikývla som. Dobre. Povedala som si potichu a priniesla som si do miestnosti svoje veci.
Možno bol tak mimo že si ma proste nepamätá, možno si nepamätá že som bola na tých schodoch.
Prešla som k jeho stolu spoločne s utierkou a prípravkom na ošetrenie dreva. Mal ho dokonale uprataný, ako vždy keď som tam bola.
Začala som utierať snažiať sa nemyslieť na to ako veľmi mi ho je ľúto. Mal výraz aký som u neho ešte nevidela, nikdy pred tým. Bol smutný, nie zlomený, ale smutný.


Prešla som k policiam s knihami.
Nevyberala som ich, ale každu, aspoň tú na ktorú som dočiahla som poriadne utrela.


Vedela som, že keď som prešla do jeho zorného poľa nespustil zo mňa pohľad, vždy ma pálil na chrbte ako plameň sviečky pokožku, keď sa k nemu priblížite príliš blízko.
Snažila som sa na neho nepozerať, robiť si to prečo som tam prišla a odísť preč z dosahu tých skúmavých očí.


Prechádzala som cez poličku blízko kozub. Mohla som ho vidieť vo svojom zornom uhle. Snažila som sa na to nemyslieť a tak som si radšej čítala tituly a autorov kníh a dostala som sa k jednému zaujímavému menu, ktoré som poznala. Nečakala som že by som tú knihu uvidela práve v tomto dome, v tejto knižnici.
"Čo ste tam našli?" Opýtal sa. Všimol si úsmev na mojich perách, ktorý sa tam na moment zjavil.
"Ale nič." Zatriasla som hlavou.
"Nie, povedzte." Vyzval ma pokojným hlasom.
"Arthur Schopenhauer." Na jeho tvári sa objavil úsmev.
"Skutočne?"
"Čo?" Otočila som na neho hlavu.
"Poznáte ho?"
"Áno."
"Vážne?"
"Prečo je to tak neuveriteľné?" Mykol plecami.
"Myslel som si, že vy budete čítať skôr niečo ako Annu Kareninu, než nemeckého filozofa."
"Jeho myšlienky sú krásne, aj keď asi ako u väčšiny filozofov nemožné."
"Prečo?"
"Pretože človek sa ešte nenaučil že telo nie je to najdôležitejšie čo máme."
"A čo je to?"
"Vôľa." Ostalo medzi nami chvíľu ticho, len sme sa na seba nemo pozerali. "A ja mám radšej Vojnu a mier. Než Annu Kareninu." Pozrela som sa zas späť na poličku po tom ako na mńa zas niekoľko minút len hľadel. Chcela som pokračovať v utieraní.
"Poďte si sadnúť." Povedal potichu. Keď som sa na neho prekvapene pozrela ukázal mi na sedačku oproti nemu.
"Ja…" Chcela som sa nejako vyhovoriť, ale zabránil mi v tom. "Sadnite si!" Povedal to naliehavejšie, už to neznelo ako milá ponuka, ale ani ako prísny príkaz. Ale povedala som si, že bude lepšie ak nebudem dráždiť hada bosou nohou.
Položila som teda handru a utrela som si ruky do zástery, ktorú som mala okolo pása, pretože boli od toho oleja ktorým som ošetrovala drevo.
Posadila som sa na okraj sedačky a zložila som si ruky do lona, jednu na druhú. Chrbát som mala vystretí ako keby v ňom mám pravítko. Nedalo sa skryť, že som znervóznela.


Zas na mňa len pozeral, nevedela som či to bola minúta alebo len sekunda. Jeho pohľad bol intenzívny tak, že som mala pocit, že sa rozsypem na malé kúsky.
"Dáte si?" Postavil sa zo stoličky a prešiel kúsok k malému stolíku kde mal položené ešte tri poháre a veľkú sklenenú fľašu vyrobenú z kryštálu.
"Nepijem alkohol." Povedala som potichu. On sa na to len usmial a prešiel ku mne s naliatym pohárom.
"Tak dnes by ste s tým mali začať." Natiahol ku mne ruku. V duchu som sa chcela rozplakať ale vyčarovala som aspoň ako taký úsmev a pohár som prijala. Hoci som si z neho neodpila, len som ho držala v rukách.
"Sophia." Prehovoril nakoniec po nekonečných minútach ticha. Nadýchla som sa, až vtedy som si spomenula ako sa to vlastne robí a pozrela som sa na neho, zvláštne bolo že som sa nebála pozerať sa mu do očí, aj keď ten pohľad ktorý mi venoval mi podlamoval kolená.
Otvoril ústa a sklonil trochu hlavu, ako by chcel niečo povedať ale slová z jeho úst nevyšli. "Ja chcem aby ste vedela, že nie som žiadny násilník." Obočie sa mi snáď vymrštilo až niekde ku stropu. To bola posledný veta, ktorú som čakal že povie.
"Nech ste už včera videla čokoľvek ja…"
"Neospravedlňujte sa." Vyslovila som rýchlo a tým som ho prerušilo. Zamračil sa na mňa. Musela som nabrať odvahu aby som tú vetu povedala, ale nakoniec som ju zo seba dostala. "Ja by som ho na vašom mieste zastrelila." Chvíľu ostal ticho, ale potom sa jeho pery roztiahli do úsmevu, a oprel sa ramenom o okraj operadla.
"Ach Bože." pretrel si rukou tvár a položil pohár na stolík vedľa neho. voľnou rukou si zakryl pery, ale videla som že sa ešte stále usmieva.
"Prepáčte mi, to bolo netaktné." Povedala som a nešťastne som sa rozhliadla okolo.
"Nie, nebolo." Odpovedal položil ruku zas späť na operadlo.
"Nikomu to nepoviem." Povedala som. "Ak sa chcete opýtať na to."
"To je mi nejako… jedno." Zas ma dostal do pomykova. "V ilúzií nežijem už dlho. Môže si robiť čo sa jej len zachce, len nie pod mojou vlastnou strechou, dopekla." Zas mu potemnel pohľad, videla som ako mu zbledli končeky prstov, čo tak silno stlačil operadlo.
Keď si všimol, že som si to všimla, zas ruku zdvihol. "Len ma mrzí, že ste to videla. Takéto veci nie sú vaša starosť." Prišlo mi vhodnejšie na túto otázku mu radšej neodpovedať.
Po niekoľkých minútach mlčania za prehovoril. "Tak ako ste sa dostali k Arthurovi?" Pousmiala som sa.
"Každý deň je malým životom." Povedala som jeden z jeho citátov. "Páčilo sa mi to, tak som pátrala po tom kto to povedal."
"A to ste ho našla."
"Áno. Aj keď žijem tu neznamená že je tu ešte lezieme po stromoch a žijeme v jaskyniach pán Fursten." Dobre to som trochu prestrelila. Bože kde ja beriem tie moje ústa!
"Ospravedlňujem sa, tak som to nemyslel." Ostala som ticho. "Viete že máte veľmi podrezaný jazyk?"
"A to ste ešte nič nezažili." Povedala som potichu a radšej som tú vetu stlmila pohárom, ktorý som si priložila k ústam. Zatvorila som oči, len na moment.
"Prepáčte ja…." Pozrela som sa na neho v nádeji že ma neprehodí sklom za to ako som drzá.
"Nie! Žiadne ospredlňovanie. Dohodneme sa že môžete povedať čo vás napadne keď budete sedieť v tom kresle."
"To asi nie je najlepší nápad."
"Prečo?"
"Zamestnávate ma."
"No a? Vy ste bola svedkom, ako som pristihol moju manželku s iným mužom v posteli, myslím si že to vyrovnáva naše úrovne." Zas som nedokázala nič povedať. Zdalo sa mi, že sa silou mocou snaží medzi nami navodiť konverzáciu. Nevedela som z akého dôvodu a prečo práve ja, ale keď už nič iné, ak budem považovaná za priateľa, možno nakoniec získam nejakú informáciu, ktorá sa bude hodiť Tomášovi.
"Dobre. Za týchto okolností asi máte pravdu" Prikývla som pomaly a napila som sa, len trochu. Skôr som si namočila len jazyk.
"Máš."
"Prosím?"
"Sme na rovnakej úrovni, tak že som Hanz." Bože ako neprijemne to bolo? Keď to povedal cítila som ako by podo mnou mala vybuchnúť stolička.
"Dobre." Povedala som nakoniec a pomaly som vydýchla a pretrela som si čelo rukou, mala som na ňom pár kropají potu.
"Ak ti je to neprijemne nemusíš tu sedieť." Povedal úplne pokojne. Už mi tikal.
"Len je to zvláštne."
"Len pretože ti platím za to že mi upratuješ dom?" Pozrela som sa na neho. Nie nebolo to len preto. Malo to asi tak milión dôvodov, prečo mi pri ňom bolo tak, inak.
"Nie."
"A prečo ešte?" Ostala som ticho. "Pretože som Nemec?" Nevedela som, či na to šiel len vylučovacou metódou, alebo to odhadol podľa toho ako som vyzerala avšak tým, že som odvrátila svoj pohľadom smerom ku kozubu som mu dala až príliš jasnú odpoveď.
"Schopenhauer bol tiež Nemec." To bol veľmi chabí argument, pozrela som sa na neho jedným okom.
"Ale narodil sa v Poľsku." Argumentovala som, ale nemyslela som Pousmial sa.
"A ja som sa narodil v Rakúsku, mení to niečo?" Ostala som ticho.
"Prepáčte." Odkašľala som si. "Prepáč. Nebudem súdiť knihu podľa obalu." Predniesla som.
"No tak za to som skutoče vďačný." Ten sarkazmus bolo cítiť snáď na kilometre. Zasmial sa keď si všimol môjho zamračeného obočia. "Kebyže to je opačne, asi by som sa ale cítil rovnako." Povedal.
"Opačne?"
"Kebyže tvoja krajina napadne tú moju, sedím s tebou v tvojom dome a ty by si sa snažila viesť konverzáciu, tiež by mi to nebolo prijemne." Veľmi by som mu cela na to odpovedať, tým že to nie je to čo ma na tom až tak veľmi trápi. Trápilo ma to čo prišlo s nimi, pretože to bolo oveľa horšie ako len obyčajná okupácia. Ale bála som sa že mojimi odpoveďami sa dostanem do nebezpečných vôd. Aj keď nevyzerá zle neznamená to, že nie je zlý človek. Predsa len je v SS to niečo svedčí o jeho osobnosti a povahe. Nie je radno sa s takými ľuďmi rozprávať, nikdy neviete či vám klamú alebo hovoria pravdu.
"Osud nám mieša karty a my s nimi hráme." Povedala som potichu. "Nie si vinný za to čo sa stalo, tak isto ako ja nechcem byť považovaná za obeť." Naklonil hlavu na stranu. Usmial sa. "Byť niečoho súčasťou neznamená, že súhlasíme zo všetkým čo sa deje okolo."
"To je pravda." Vydýchla som a položila pohár na stole vedľa seba. Bol skoro tak plný ako keď mi ho dal.
"S tým rozdielom, že za iný názor teraz ľudia končia v base." Neviem kde presne, na akom mieste som v sebe našla odvahu mu to povedať, ani silu sa na neho pozrieť, provokovala som až príliš, chodila som po okraji taniera s veľmi horúcou kašou.
"Toho som si vedomí." Ostal chvíľu ticho. "Myslíš si že keď mi povieš niečo s čím nesúhlasím, tak by som ťa za to dal zatvoriť?" Pálilo ma v hrudi a cítila som ako sa mi ruky roztriasli, tak že som si ich musela položiť jednu na druhú.
"Mlčanie znamená súhlas?" Mal pravdu, bála som sa ho, ten strach prekrýval všetky ostatné emócie, ktoré sa vo mne vzbudzovali keď som ho videla. Strach z toho že spravím jeden zlý krok a skončím tam kde sa celý tento príbeh začal.
"To sa nestane." povedal rozhodne
"Slovo človeka z SS?" Nadvihla som jedno obočie a neuhla som pohľadom. V tom momente som si uvedomila že v tej kaši už som. Dávno! Teraz som sa ponorila až po krku a za chvíľu do nej zapadnem celá.


"Nie." Povedal potichu a skúmavo prezeral moju tvár. Rada by som vedela čo presne mu práve prechádza hlavou, podľa jeho výrazu nemám šancu sa to dozvedieť.
"Pôjdem." Povedala som potichu a odvrátila som pohľad. Myslím si že to na dnešný večer stačilo, už som si zavarila dosť.
"Sophia?" Oslovil ma keď som sa postavila. Zaseklo ma to v strede pohybu, prinútila som sa na neho pozrieť.
"Stále by som bol rád, ak by si ma nesúdila podľa obalu." Naklonila som hlavu do strany
"Pokúsim sa."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 31. března 2017 v 14:09 | Reagovat

Hanzovi a Sopfii sa nejako začína motať vzťah. V dobrom... aspoň mám z toho taký pocit. Teším sa na pokračovanie!

2 Zuzulet Zuzulet | Web | 1. dubna 2017 v 15:00 | Reagovat

Ináč to som chcela povedať aj ja :) mám taký pocit, že to tak bude :)

3 T&J T&J | E-mail | Web | 14. dubna 2017 v 11:54 | Reagovat

Ahoj neradi tě otravujeme, ale s kamarádkou rozjíždíme nás nový blog o zdravém životním stylu. http://zij-zdrave.blog.cz/ - zastav se tam a třeba se rozhodneš začít s námi! :) Budeme rádi za každou tvojí podporu, a nebo ti rádi s čímkoliv pomůžeme.
Popřípadě se omlouváme, že jsme ti ubrali 2 minuty tvého času přečtením tohoto komentáře. Přejeme hezký zbytek dne.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama