Stratené - 17. Kapitola

23. dubna 2017 v 7:57 | Kelly145 |  Stratené


17. Kapitola




Pamätám si, že som počula hluk,krik, dupanie? Neviem. Čo viem je, že som sa zrazu ocitla v aute, bolo v ňom také ticho, že mi to drásalo uši.

Prvé na čo si spomínam jasne bol padajúci sneh, ktorý bolo vidieť vo svetle pouličnej lampy vedľa auta, padal tak pomaly a pokojne, pritom to boli krásne veľké vločky, sledovala som jednu ako pomaly klĺže vo vzduchu zo strany na stranu a ako dopadla na zem a stratila sa v mori ostatných.
Mala som na sebe ťažký kabát, neviem koho bol ani ako vyzeral. Ale jeho váha ma tlačila ku koženej sedačke.
Keď sa auto pohlo, zatriaslo to so mnou. Cestu späť som poriadne ani nevnímala, nevedela som či to bolo šokom, z toho čo sa stalo, alebo tou ranou, ktorá ma pálila na strane hlavy, ale moja myseľ bola zatemnená, vnímala som všetko len napol.
Nevedela som čo sa okolo mňa deje, za to som si pamätala ako sa na skle objavovala a mizla para vychádzajúca z mojich úst. No neviem kto bol v aute, kto ho šoféroval a ani kam sme šli.

Keď sa dvere otvorili podarilo sa mi vystúpiť samej. Videla som že ma chce niekto chytiť a pomôcť mi, ale ja som od nikoho žiadnu pomoc nepotrebovala, nechcela som aby sa ma nik dotýkal, aby sa na mňa pozeral aby mi hovoril nejaké bezvýznamné slová, chcela som byť sama, chcela som byť u seba v izbe, sama v tichu bez nikoho.

Vyšla som hore po schodoch, pričom pri každom kroku sa mi podlomili nohy, cítila som ako by ma kolená vôbec neniesli, ako keby to boli len nejaké dve nemotorné podpierky na ktorých sa neustále šmýkam a každú chvíľu som čakala že padnem.

Keď som vošla do domu počula som ako niekto vyslovil moje meno a chytil ma za pažu, neviem kde sa vo mne zobralo toľko sily ale otočila som sa k tej osobe a z celej sily som mu vrazila facku, trafila som sa, cítila som to.
"Nedotýkaj sa ma." Mohol to byť Alber, Hanz dokonca aj Pani Mullerová, bolo mi to jedno. Nechcela som aby sa ma niekto dotýkal, nech odo mňa dajú všetci tie ruky preč!
Otočila som sa smerom k mojej izbe a urobila som jeden krok, pri ktorom ma moje nohy sklamali a vypovedali mi službu, zosypala som sa na zem ako domček z karát, ani som sa nepokúsila brániť sa tým že zdvihnem ruky, proste som padla tam kde som stála.
V poslednej minúte mi niekto zastavil hlavu pred nárazom na zem.
Vedela som že je to Hanz v momente keď ma zobral na ruky a ja som ucítila ako vonia, tak voňal len on a nik iný.
"Nechaj ma." Snažila som sa od neho odtiahnuť počas toho ako ma zdvíhal zo zeme. Ale neposlúchol ma, myslím že som ho pár krát udrela, ale to si už nepamätám.
Videla som pred sebou len bielu šmuhu. Ani neviem prečo som sa jej chytila a pevne som ju zovrela v dlani. Bolo to ako keby som sa chytila slamky, keď som sa topila pod vodou. Prečo mi ale pevné zovretie dalo pocit, že som na zemi, to netuším.

"Čo sa stalo?" Počula som, no hlas Pani Mullerovej, znel z diaľky, ako by to na mňa niekto volal z opačného konca veľmi dlhéj ulice.
"Nepýtajte sa." Povedal Hanz, jeho hlas bol bližšie, ale predsa ako by bol zastretý.
"Mám zavolať doktora?"
"Ráno." ozvalo sa po chvíľke odmlky.
"Počkajte, pomôžem vám."
"Nie nechajte tak, to je v poriadku. Doneste mi prosím nejakú deku a asi trochu snehu, alebo ľadu z dvora."

Prikryli ma a potom všade nastalo úplne ticho.

Nebolo počuť nič, vôbec nič. Len pokojný tlkot jedného srdca.

***

Neviem či som zaspala, alebo môj mozog bol unavený natoľko, že vypol sám. Neviem ako dlho som tam ležala. Viem že som sa celý čas nepohla ani o centimeter a stále som zvierala, v ruke.
Keď som trochu prišla k sebe, nepohla som sa.
Celé telo ma pekelne bolelo, každý jeden kúsok bol ako v ohni.
Ležala som v miestnosti kde bolo prijemne teplo, bolo v nej počuť ako praská oheň a ako niekto chrápe. Nebola to však tá istá osoba na ktorej som, ležala.
Keď som sa prinútila otvoriť oči po chvíli som zistila, že sa pozerám na svoju ruku, ktorá zviera pevne v ruke košeľu.
Hlavu som mala sklonenú dole, nohy pritiahnuté tesne ku svojmu telu druhú ruku schovanú v klbku. Cítila som že má Hanz okolo mňa ruky, nezvierali ma, ani neobjímali, skôr ako by mi robili opierky, aby som mohla ostať v tej polohe v ktorej som zaspala.
Počula som ako bije Hanzovo srdce a ako sa pomaly nadychuje a vydychuje.
Súznenie tých dvoch zvukov ma upokojovalo.

Pozrela som sa na svoju ruku, prsty na nej a snažila som sa ich otvoriť, nešlo to. Možno pretože som ich zvierala tak dlho že stratili cit, alebo pretože som nechcela, nechcela som ho pustiť pretože to by znamenalo že by som sa musela pohnúť.

Nakoniec som sa však prekonala, a jeden po druhom od malíčka po palec som dlaň otvorila.
Opatrne som zdvihla hlavu, pomaly. Nemohla som sa ubrániť tichému vzlyknutiu, bolela ma tak ako som v nej mala miliardy ihiel.
Po tom ako sa mi podarilo ju oddialiť od Hanzovej hrude som sa na neho pozrela. Mal zatvorené oči a spal. Hlavu naklonenú mierne na stranu ústa zatvorené.
Keď však ucítil, že sa hýbem zobudil sa.
Pomaly otvoril očia pohľady sa nám zas stretli.
Čakala som že niečo povie, ale on ostal ticho, len sa na mňa pozeral a skúmal moju tvár ako by ju videl prvý krát v živote.
Bola som príliš unavená a zahanbená aby som jeho tak prenikavý pohľad vydržala dlhšie ako pár sekúnd.
Zaprela som sa a prevalila som sa na druhú stranu cez jeho nohu. Posunula som sa dole tak aby som si hlavu mohla položiť na vankúš a schúlila som sa do toho najmenšieho klbka, aké som dokázala vytvoriť.
"Pani Mullerová." počula som ako sa zdvihol z postele. "Myslím si že je načase aby ste zavolali toho doktora." Povedal potichu Hanz, skoro som to ani nepočula.
Potom ma prikryl perinou.
"Pán Fursten, ja vám nechcem nejako prikazovať, ale myslím si že by bolo vhodne aby ste odišli. Mali by ste ju nechať chvíľku samú, dobre? Sľubujem že za vami prídem a poviem vám ako sa má."
"Ale…"
"Viete ja si myslím, že bude dobre keď pri nej chvíľku nebude sedieť žiaden muž."


* * *

Vedela som, že to čo sa stalo budem musieť pochovať ku všetkým ostatným bolestivým spomienkam, ktorý mi posledný rok priniesol , pretože inak nebudem schopná vstať z postele.
Ale dá sa vôbec vyrovnať s niečím takým, keď cítim bolesť všade po tele a každý jeden pohyb ma bolí? Dá sa zmieriť s niečim takým, keď celé okolie vie o tom ponížení?

Striedavo som bdela a spala, ako dlho som sa nepohla z postele, tak to neviem.
Pani Mullerová pri mne sedela skoro celý čas, nerozprávala, nepýtala sa ma otázky dokonca ma ani nehladila. Za čo som jej bola vďačná.

Sadla som si na okraj postele. "Au." Zašepkala som a predklonila som sa. Ešte stále mi v nej neprijemne búchalo.
Pani Mullerová spala vedľa mňa na stoličke, zobudila som ju.
"Och." Povedala. Prešla si rukou cez ústa, vždy keď spala ich mala otvorené dokorán.
"Môžete si ísť ľahnúť do svojej postele." Povedala som jej potichu a pošuchala som si ruku. Boli to prvé slová ktoré som zo seba dostala. Zneli ako by ich ani nevyslovil človek, skôr nejaký stroj.
Smutne sa na mňa pozrela. Niekde vo mne ten pohľad vyvolal zlosť.
"Skutočne." Povedala som jej a pomaly som sa postavila.
"Nechceš…?"
"Nie!" Odpovedala som jej rázne. "Nechcem." Pokúsila som sa o úsmev, ale nevyšlo mi to. "Bežte si ľahnúť, idem sa umyť a obliecť." Viem že ma Pani Mullerová prezliekla a dokonca mám pocit že ma aj utrela, ale predsa potrebovala som zo seba zmyť aj tú najmenšiu spomienku.
"Určite?"
"Áno, budem v poriadku uvidíme sa ráno." Počkala som dokým odišla z miestnosti, prekvapilo ma že sa mi ju podarilo vyhnať tak jednoducho. Čakala som že bude protestovať viac- nestalo sa.

Vzala som si čisté oblečenie a odišla som do kúpeľne.
Oprela som sa oboma rukami umývadlo, pár krát som sa musela nadýchnuť než som nabrala odvahu zdvihnúť zrak a pozrieť sa na svoj obraz v zrkadle.
Mala som rozbitú dolnú peru a modrinu nad obočím. Čakala som že budem vyzerať horšie. Naklonila som hlavu do strany a odhrnula si vlasy na strane kde som sa udrela, bola tam veľká modrina, ktorá bola našťastie skrytá.
Zahodila som šaty na zem a postavila som sa do sprchy, kde som na seba nechala tiecť poriadne teplú vodu.
Ako by som tým prebrala všetky svaly, cítila som ako a mi telo prekrvuje. Prešla som si rukami po tvári, za celý ten čas som zo seba nedostala ani jednu jedinú slzu. Chcela som, chcela som plakať ale nešlo to, asi som už všetky slzy vyplytvala. Toto bol len posledný klinec do rakve.
Cítila som sa prázdna, ako by zo mńa ostala len schránka, všetko ostatné bolo preč.

Keď som si vysušila vlasy a zabalila ich do uteráka a obliekla som si na seba teplé oblečenie. Siahla som do skrine po môj tajný balíček cigariet, ktorý som tam mala od prvej

oslavy, ktorá sa uskutočnila v dome, niekto si ho tam zabudol a ja som sa rozhodla ho nevyhodiť. Vtedy by ma nenapadlo, že dôvod na to aby som po ňom siahla bude takýto.
Vzala som si na seba kabát a vyšla som z našej chodby. Všade bolo ticho, svetlá boli zhasnuté.
Keď som prechádzala cez halu ku zadnému vchodu do domu poľad mi padol na schody naklonila som sa aby som videla či sa v pracovni svieti. Hanz tam bol.
Na moment mi napadlo, že za ním pôjdem, ale čo by som mu tak asi povedala.

Oprela som sa o studenú stenu domu kúsok od dverí, na mieste kde nebolo na zemi toľko snehu.
Zapálila som si cigaretu a uprela som pohľad na záhradu, pokrytú vrstvou snehu ktorý sa ligotal pod svetlom mesiaca.
Nezastaviteľne sa mi v hlave objavovali obrázky z toho večera, jeden za druhým. Čakala by som že ma z toho bude bolieť brucho, že sa budem bať a celá sa triasť, čakala som že zo mňa víjde aspoň nejaká emócia, aspoň tie debilné slzy. To je to čo by mal človek- žena v takomto momente robiť? Ale nestalo sa, ja som to nedokázala, pripadala som si ako kameň, bez emócií. Možno až na jednu, zlosť.
Nevedela som či som sa viac hnevala na seba, že som sa nebránila viac, alebo na neho že si niečo také vôbec dovolil urobiť.
Možno po tom čo som videla za posledné dva roky, mi vymazalo všetky slzy, všetky pocity ľútosti, možno ma to otupilo natoľko, že… že už vlastne ani nie som človek. Len nejaká chodiaca stránka, ktorá len prežíva z jedného dňa na druhý.

Zapraskal sneh, spoza domu. Bolo počuť prichádzajúce kroky a aj napriek tomu, že som nevidela kto prichádza, mala som tušenie- ktoré sa potvrdilo v momente keď Hanz vyšiel z poza roku.
Zarazil sa keď zdvihol zrak a uvidel ma. Mal na sebe normálny kabát z pod ktorého mu bolo vidieť hrobý sveter, nemal ho zapnutý, topánky nemal zašnurované, zdalo sa že vybehol z domu náhle.
"Čo tu robíš?" Vyšlo zo mňa. Moja činnosť bola jasná.
"Niekto za mnou prišiel." Povedal a otočil sa smerom ku ceste.
"V túto hodinu?"
"To už máš tak." Mykol plecami a opatrne, ako by sa bál že sa ho zľaknem ku mne urobil pár krokov.

Natiahla som k nemu ruku v ktorej som držala tabatierku plnú cigariet. Pozrel sa najprv na ne a potom na mňa, zas na ne, ale nakoniec is jednu zobral. Z vrecka na kabáte vytiahol zapaľovač a oranžová farba plameňa mu osvetlila tvár.

Vyzeral byť nesvoj, nedivila som sa mu. Vedela som že sa chce opýtať, ale nevie či je to vhodné, preto som ten problém vyriešila za neho.
"Som v poriadku." povedala som potichu. "Bolí ma hlava, ale som v poriadku." Doplnila som a odlepila som chrbát od steny domu, mala som pocit, že pri tej zime čo je vonku k tej stene primrznem.
"To som rád." Pozrel sa na mňa z dola cez mihalnice. Chvíľu sme boli ticho a poťahovali si z cigarety.
"Všetci o tom vedia?" Zaujímavé, že toto bola vec, ktorá ma trápila.

"Nie." Odpovedal Hanz potichu. "Okrem Alberta a Gréty o tom vie len jeden muž z mojej kancelárie." Nadýchol sa a pokračoval, keď videl že som ani nezaklipkala očami. Túto odpoveď som nečakala. "Bola už polnoc, šli sme si ešte zapáliť cigaretu za dom, myslel som si že ťa vyzdvihnem v kuchyni a videl som že niekto vychádza z tej drevenej búdy do záhrady. Našiel som ťa tam." Odmlčal sa.
"Ohh Bože." Zakryla som si tvár oboma rukami. Videl to, všetko. Mňa na zemi v bohvie akom stave. Mala som chuť sa prepadnúť pod zem.
"Záhrada nemá z opačnej strany plot a dá sa odtiaľ dostať na cestu. Henrich ho už nedobehol." Dokončil potichu.
Prešla som si dlaňami po očiach a pomaly som posúvala ruky až ku strane hlavy pričom zo sebou ťahala kožu, ako by som tým chcela vymazať to čo mi práve povedal, alebo spomienky na to čo sa stalo.
Nakoniec asi nie som úplne bez emócií, cítila som tak neskutočnú hanbu, že sa to nedá slovami ani opísať.
Nevedela som ako sa mám na neho pozrieť.
"Ďakujem." zdvihla som nakoniec zrak a prinútila som sa na neho pohliadnuť, rovno do tváre. Aj keď pri tom ma niekde v žalúdku prudko pichlo.
"Nie, za toto sa neďakuje." Zahryzol si z vnútra do pery. "Určite si v poriadku?"
"Áno."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 24. dubna 2017 v 17:11 | Reagovat

Ach panebože. Strašná ale zároveň dobrá kapitola. Chúďa Sofia, ale je silná a vyrovná sa s tým. Hanz jej pomôže si myslím teda. Som zvedavá na pokračovanie

2 Zuzulet Zuzulet | Web | 25. dubna 2017 v 18:43 | Reagovat

Tý dvaja by sa už naozaj mohli dať dokopy... Lebo to možno je len môj pocit, ale vyzerá to tak, že k sebe niečo cítia :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama