Stratené: 14. Kapitola

6. dubna 2017 v 22:20 | Kelly145 |  Stratené

** 14. Kapitola **



Čo to bolo!

Bola prvá veta, ktorá mi prešla hlavou keď som za sebou zatvorila dvere od izby a sadla som si na svoju posteľ.
Nechápala som čo sa to práve stalo, celá tá situácia pôsobila, ako by som sa na ňu pozerala na veľkom plátne v kine.
Ale nebol to len čiernobiely obyčajný film, ale skutočnosť z ktorej sa mi ešte stále triasli nohy aj ruky.
Bolo mi zvláštne, že sa v jeho blízkosti necítim, neviem… Čakala by som že budem nervózna, že z neho dokonca budem mať strach, ale nič také tam nebolo. Skôr som bojovala s tým, aby som pri ňom nebola až príliš otvorená, pretože zo zvláštneho dôvodu ho moje podvedomie vnímalo ako priateľa, čo mi prišlo nepochopiteľné, pretože som na to nemala žiadny racionálny dôvod.

***
K ďalšiemu ráno sa dom zaplnil ľuďmi. Teraz to však neboli nejaký mži z armády či majitelia firiem ale rodina. Hanzova a Charlotina.
Prišli ich rodičia a spolu s nimi Charlotin brat s jeho manželkou, ktorá očividne čakala prírastok.
Na prvý pohľad to boli prekvapivo všetci veľmi prijemny ľudia.
Najviac sa mi páčila Hanzova matka, bola to priemerne vysoká, veľmi pekná žena ktorej vek som si ani nedovolila odhadnúť, pretože ak by nemala šedivé vlasy typovala by som jej čerstvých pädesiat, vyzerala skutočne výborne.
Navyše sa na mňa ako jediná pri jej príchode do domu usmiala a zapriala mi krásne Vianoce. Ostatný okolo mňa len prešli, tváriac sa ako keby som ani neexistovala, alebo ešte lepšie videli ma len ako vešiak na ich kabáty, ktoré mi hodili do náručia.
"Ako sa voláte?"
"Sophia." Odpovedala som milo a usmiala som sa.
"Pracujete tu dlho moja milá?" Opýtala sa ma krásnou čistou nemčinou- rovnako ako mal Hanz- popri tom ako mi podávala jej rukavice.
"Nie len chvíľku." Pousmiala sa. "Tak to vám prajem veľa šťastia." Veľavýznamne sa na mňa pozrela.
Nepotrebovala mi dva krát hovoriť, čo ten pohľad znamenal, presne som vedela že o svojej neveste nemá žiadne ilúzie.
"Ďakujem." Venovala mi ešte jeden úsmev a potom prišla ku svojmu synov, ktorý sa medzičasom stihol privítať zo svojim otcom. Hanz bol takmer o hlavu a pol vyšší ako ona, ale čo ma prekvapilo bolo že sa k nej zohol a nechal ju aby ho silno objala.

"Vy ste niekedy videli ich rodičov?" Opýtala som sa keď sme nakladali na strieborné podnosy sviatočnú večeru.
Našťastie bola Charlota tak milá, že keď už nás prinútila stráviť celý deň tu v dome a obskakovať ich, nechala nám všetkým trom voľný večer čo znamenalo že Pán a Pani Mullerový môžu ísť domov za svojimi deťmi a osláviť Štedrý večer spoločne s nimi.
"Nie ešte som ich nevidela." Odpovedala mi pohotovo a pozorne si prezrela taniere.
"Charlota do Nemecka chodí, ale oni sem prišli prvý krát."
"On nechodí?"
"Nie."
"Prečo?"
"Nebuď zvedavá budeš skoro stará moja milá." Zasmiala som sa a zakryla som kapra striebornou pokrievkou.

Večeru sme naservírovali rýchlo, urobili sme si svoju robotu a manželia Mullerovci sa potom vybrali domov.
Sľúbila som im, že upracem všetko čo po našich hosťoch ostane a že sa o nich postarám aj nasledujúce ráno aby mohla mať Pani Mullerová celý deň voľno a mohla byť so svojou rodinou.
Vedeli sme, že niekam na celý deň odchádzajú a raňajky prichystať zvládnem aj sama, teda aspoň som v to dúfala.

Upratala som všetok riad zo slávnostnej večere, nakládla som si ho na stôl a začala som všetko pomaly umývať, pričom som pár krát odbehla pozrieť sa za nimi, či náhodou nepotrebujú niečo doniesť.
Vidieť rodinu na pohľad spokojnú sediať pri vianočnom stromčeku mi spôsobovalo vrásky na čele.
Premýšľala som či vedia aký majú medzi sebou Hanz a Charlota vzťah, či vedia že tie úsmevy a dotyky ktoré si venujú sú len hrané.
Neviem ako by som sa chovala vo vzťahu v ktorom je toľko pretvarovania, asi by v ňom radšej ani nebola.
Žiaden vzťah nie je dokonalý, ale predsa len, žiť v niečom takomto pretože rozvod je spoločensky nepriateľný je čim ktorý sa vyrovnáva mučeniu.

Keď som si dokončila svoju prácu, sama som sadla ku stolu dole v kuchyni. Nabrala som si sviatočné jedlo, ktoré ostalo nedotknuté od nich, dokonca som si dovolila naliať trochu vína do pohára a zapálila som si jednu sviečku.

Už na prvý pohľad to bolo nešťastný, smutný moment, keď som sa rozhliadla okolo a nikto tam nebol.
Ale musela som zachovať aspoň niečo z toho života ktorý som žila pred tým. Musela som si sadnúť za stôl pomodliť sa tak ako som to robievala každý jeden rok pred tým a poďakovať za to, že aj napriek tomu že som tu takto sama, všetko to čo sa mi stalo je pre mňa vlastne darom, pretože ešte stále dychám, môžem svoj život prežiť a to je veľkým darom, aj keď… to nebolo jednoduché. Hlavne, keď moju vieru pomaly ale isto rozfúkaval vietor a trhal ju na márne kúsky.

Čas ktorý som jedla, som strávila tým že som premýšľala nad všetkými svetlými a krásnymi momentami, ktoré som strávila zo všetkými. Napĺňalo ma to horkým šťastím, ale dokým na nich smiem spomínať všetci sú tu predsa so mnou nie?
Spomínala som si na Tetu a Ujca, ktorým som sa vždy snažila dokázať že som hodna toho aby ma mali tak strašne radi ako ma mali. Vždy som sa im na Vianoce pokúsila vyrobiť darček, ktorý by nebol len nejakou cetkou, ale aby bol skutočne od srdca a prekvapivo sa mi to vždy darilo.
Zakaždým som tetu rozplakala a najviac plakala keď som jej uplietla svoj prvý sveter, aj keď určite nebol dokonalý strašne sa jej páčil a nosila ho dovtedy dokým sa nerozpadol vďaka mojej nedokonalej technike. Vtedy na mňa bola tak hrdá, možno ešte viac ako keď som sa dostala na školu a našla si prácu ako učiteľka.
Vždy síce dúfala, že pôjdem v jej šlapajách, že budem zdravotná sestra tak ako ona, ale na to som sa nikdy necítila spôsobilá, nevadila mi krv, ani zošívanie ako som už predviedla aj tu, skôr proste, tá zodpovednosť.
Vychovávanie mládeže mi prišlo ako omnoho ľahšia úloha.

Spomínala som na Jozefa, aj keď oni Vianoce nikdy neoslavovali, zakaždým sme mu kúpili nejaký darček, rovnako ako Margaret.
Samozrejme že sme im ho museli dať tajne, aby sa to rodičia nedozvedeli, ale pamätám si ako sa z toho vždy tešili.
Vianoce bol pre nich sviatok, ktorým trpeli najviac, pretože ako deti sme vždy dostali nové darčeky a oni nedostali nič a tak sme sa im to aspoň trochu snažili vynahradiť.
Aj keď darčeky od nás neboli nič moc, väčšinou len niečo vyrobené nami dievčatami, alebo kúpené za almužnu, ale aj tak vždy sa im krásne rozsvietili oči a zostalo nám to až do dospelosti, čo bolo najkrajšie.


Napadlo ma, čo asi robia teraz?
Sú tam niekde v gete? Spomínajú aj oni na to aké boli roky pred tým, držia sa? Dúfajú ešte?
Dala by som všetko za to aby som ich všetkých mohla ešte raz objať, pozhovárať sa s nimi. Priala som si aby sme mohli mať jeden z tých naších bezstarostných rozhovorov s dievčatami, v ktorých sme si robili srandu s Kati a Vladka, v čase keď ešte odmietali to ako veľmi do seba boli zamilovaný.

Cítila som ako mi po líci stiekla slza, dopadla na drevený stôl a vydala pri tom ľahký tichý zvuk.
Vzdychla som si a naliala som si do pohára viacej vína. Boli by na mňa všetci hrdý, nikdy ma neprinútili piť alkohol, aj keď sa všetci veľmi snažili.
Zásterou ktorú som mala položenú na stole som utrela tých pár sĺz, ktoré mi vybehli z očí.
Rukou som sa oprela o stôl a pozerala som sa do plameňa sviečky.

"Nečakal som, že o tomto čase tu ešte budeš." Takmer som vyskočila z kože, trhlo so mnou tak, že som rozliala pohár s vínom- teda s tým zvyškom čo v pohári ostal po celom stole.
Pozrela som sa smerom ku vchodu do kuchyne. Hanz už zhodil kravatu aj oblek a teraz mal na sebe len košeľu a nohavice, samozrejme zas bez ponožiek.
Nemala som ho chuť vidieť ani sa s nim baviť, momentálne predstavoval všetky zlé veci, ktoré sa mi v živote stali, aj keď som vedela že za to on sám nemôže.
Ale v tento večer, v tento moment som sa na neho nedokázala pozrieť inak ako na Nemca.
Neodpovedala som mu na to čo povedal a okrem krátkeho pohľadu, ktorý som mu venovala pri jeho vchode do miestnosti som sa na neho nepozrela.
Začala som utierať stôl, zas mojou zásterou ktorú budem musieť zas nechať vyprať.
"Moja žena ti nedala voľno?" Opýtal sa a prešiel na opačnú stranu stola, zdá sa že sa ale konverzácií s ním nevyhnem. Možno si myslel že sa tak správam, pretože som nahnevaná na to že som tu.
Bola som na to nahnevaná, ale z dôvodu, ktorý si myslel on.
"Nepýtala som si ho." Povedala som potichu a vložila som pohár do hlbokého keramického dresu.
"Skutočne?" Musela som sa nadýchnuť a prinútiť sa k nemu otočiť.
"Potrebujete niečo, alebo smiem ísť ?" Opýtala som sa chladne. Hneď ako som to povedala som sa mu chcela ospravedlniť, pretože to bolo neslušné, ale neurobila som to. Musela som sa dostať z tej miestnosti preč. Tým že do nej vkročil mi zabránil v tom aby som mohla voľne dýchať, ako by mi zrazu v hrudi narástol obrovský kameňa a nedovolil mi nadvihovať hrudník.
Pokýval hlavou a naznačil mi rukou že môžem ísť.
Otočila som sa smerom ku východu, neviem prečo ale spustili sa mi slzy a dokým som sa dostala ku schodom tak som nahlas zasmoklila.
"Si v poriadku Sophia."
"Áno." Vystúpila som na prvý schod.
"Vianoce by človek nemal tráviť sám." Hovoril mi to, ako keby som to dovtedy nevedela, ako keby to bola úplne samozrejmá vec, ktorú môj úbohý mozog proste nepochopil, nahnevane som sa k nemu otočila.
"Na cintoríne by to ale nebolo veľmi prijemne. Dobrú noc." Radšej som mu nedala šancu na to aby mi mohol odpovedať a ušla som preč do svojej izby, kde som sa zamkla, ak by náhodou ho napadlo ísť za mnou.

Na druhý deň odchádzali z domu pomerne skoro.
Moja nálada, ktorú som si vybudovala večer pred tým nanešťastie neodplávala zo spánkom, ktorého mi v tento deň tak či tak nebolo veľa dopriate. Cítila som sa hrozne, ako by mi niekto v hrudi nechal vykopať dieru a ničím ju nezaplnil, aj napriek tomu som dokázala na tvári vyčarovať úsmev, nik nemusel vedieť ako mi skutočne je.

Po tom ako sa mi úspešne podarilo navariť jednoduché raňajky, ktoré mali prekvapivo vysoký úspech, som dostala niekoľko pokynov od Charoty. Našťastie ich bolo málo, tak že som vedela, že polku dňa budem mať určite voľnú.
Hanz bol jediný človek, ktorý aj keď bol v uniforme vo mne nevzbudzoval strach. Neviem či to bolo pre jeho osobnosť, alebo pretože som ho inak nepoznala, každopádne mu padla ako málokomu.
Keď sa naše pohľady stretli ľutoval ma, videla som to na ňom a čím viac sa na mňa pozeral tým viac ma to hnevalo.
Nepotrebovala som jeho ľútosť, ani jeho pochopenie a skutočne by som mu bola vďačná kebyže pred všetkými na mňa nehádže pohľady ako ma malomocnú vyhnanú za hradby mesta umrieť.
Dala by som mu za to facku keby som mohla. Preklínala som v sebe moment, keď mi tie slová o cintoríne vyšli z pusy, mala som byť ticho. Nikdy som sa s nim nemala poriadne púšťať do reči, bola to chyba, ktorú už nehodlám zopakovať.

Keď som za nimi zatvorila dvere, rýchlo som splnila všetky povinnosti na mojom pomyslenom zozname úkonov a z radosťou som zhodila zásteru keď som bola hotová.
Prvý krát som v tomto ohromnom dome bola sama, bez žiadnych svedkov a aj keď som vedela že musím byť opatrná neodolala som. Aj napriek tomu, že som ten dom mala prezretý už niekoľko krát, popri upratovaní, nikdy som v sebe za tých pár týždňov nenašla odvahu na to ho skutočne prehľadať. Vždy som mala pocit. že môžem byť pristihnutá pri čine a nedokázala som prekonať ten strach, ale dnes to všetko opadlo a ja som sa začala prehrabávať v každom šuflíku v každej miestnosti.
Dolné poschodie nebolo tak zaujímavé ako to horné. V spálni som prešla celý šatník, prezrela som si šperky, ktoré Charlota vlastnila a pri mnohých ma až straslo keď som si predstavila ich cenu.
Ale omnoho zaujímavejšie boli súkromné veci, ako napríklad album ktoré som našla. Prešla som len pár strán, nebolo tam veľa zaujímavých fotiek, prevažne tam bola Charlota- odvodila som že je to jej album. Zdalo sa, že si nikdy nežila v biede, dom a záhrada kde bola odfotená na fotkách ako dievča, vyzerali podobne ako ten v ktorom som teraz stála.
Bolo zvláštne ju vidieť usmievať sa, teraz bola ľadovou kráľovnou, dokonca aj ľad pri nej dokázal zmrznúť ešte o niečo viac.

Posledná fotka,ktorá v albume bola ma ale prekvapila. Bola na nej totiž to s mladým mužom v ktorom som okamžite spoznala Hanza.
Fotka bola odfotená v horách, kde obaja sedeli na tráve, jeden vedľa druhého. Charlota sa o Hanza spokojne opierala a mala na tvári nie len úsmev, ale šťastný a spokojný výraz. Hanz ju držal a dlane a prsty mali prepletené. Obaja sa usmievali-boli šťastný. Zaujímalo by ma čo sa stalo, že sa z tohto páru na fotke stalo to čo teraz vidím ja.
Radšej som to zatvorila, aj keď som bola zvedavá predsa len, ich osobný život nie je moja vec, už dosť že som si prezrela fotky z jej detstva.

Nakoniec som sa prepracovala až k jeho pracovni. Nevedela som čo presne tam mám čakať, ale povinnosť vo mne kričala aby som do nej vkročila.
Nešla som tam preto aby som našla súkromné dopisy, denník alebo rodinné album, šla som tam aby som zistila čo Hanz robí, aby som bola schopná niečo z jeho práce vyniesť von, zúfala som si.
Patril k SS, bol vojakom, ktorý očividne mal významné postavenie, na chod domácnosti ako je táto nemôže robiť len nejakého držiaka dverí, aj keď netušila nič o jeho hodnosti usudzovala som že nízka nebude, pretože každý vojak ktorý prešiel okolo neho počas večierkov mu preukazoval istý rešpekt, teda aspoň mne sa to tak zdalo.

Stála som v tej dokonale upravenej miestnosti kde všetko malo svoje presné miesto, nikde nič nepresahovalo cez okraj, všetko bolo zarovnané, na jednu stranu ma to fascinovalo, na druhú to bolo trochu desivé.
Prešla som pohľadom cez vysoké police kníh a zastavila som sa nad kozubom. Nad ním bol obraz, ani neviem kto na ňom bol.
Bola som rada že tam nie je Hitler, jeho odporný pohľad, ktorý som vídala na obrazoch po celom meste by som v tomto dome len ťažko zniesla- vtedy som si uvedomila, že aj napriek tomu že je Hanz v SS žiadny obraz vodcu tu nie je.
Bol pre mňa príliš vysoko, aby som sa k nemu mohla len tak natiahnuť a tak som si vzala na pomoc stolček, a modlila som sa aby sa pod mojou váhou nezlomil, to by sa mi len veľmi ťažko vysvetľovalo.
Prešla som skúmavo rukou po ráme obrazu a trochu som ho nadvihla, bol ťažší ako som si myslela, že bude, ale zvládla som ho nadvihnúť natoľko aby som sa mohla pozrieť čo je pod ním.
Na moje veľké sklamanie tam nebolo nič, čakala som že tam bude aspoň nejaký malý trezor, aj keď som nemala šancu sa do neho dostať, tak mala by som dobrý pocit z toho že som ho našla.

Sklamane som sa zviezla nohami zas na pevnú zem a vrátila som stolček na jeho pôvodné miesto.

Posledná nádej bol stôl. Dobre som vedela, že jeden zo šuflíkov je zamknutý, ale predsa len-musela som to skúsiť.
Prvý krát som sa pozrela všade, pod miesto na písanie, pod dosku, každý šuflík som prešla po jednom a skúsila som dokonca vybrať dno, ale ani jedna z variant mi nedopomohla ku kľúčiku.
Musel tam ale niekde byť predsa zakaždým keď do neho pôjde nebude chodiť cez celú miestnosť, pokiaľ ho nenosí stále pri sebe. Pri tej vete som bola zvedavá ešte viac.

Avšak po niekoľkých neúspešných pokusoch otvoriť ho, dokonca sponkou z vlasov som ostala sedieť pred mojim nepokoreným nepriateľom a žalostne som si vzdychla. To skutočne nie je fér.
Pokrútila som hlavou a vrátila som si sponku späť do vlasov, odkiaľ som ju pred tým vzala.
Ako špión, či ako by som mala nazvať moju úlohu, som zlyhala na plnej čiare. Nevedela som že je tak zložité získať nejaké informácie! Ako to tí ľudia vôbec robia?
Zasmiala som sa na sebe a spomenula som si na Tomášové slová. Hlavne aby som bola v bezpečí.
To tu som, do doby kým si zas neotvorím ústa.

Už som sa z tej zeme chcela zdvihnúť, keď som si všimla niečoho, čo vykukovalo z pod stola. Bol to… ako by zaseknutý papier.
Nadvihla som obočie a priblížila som sa k nemu opatrne, ako by sa mal schovať. Zdalo sa že sa tam dostal náhodou, vypadol a zasekol sa pod stolom.
Postavila som sa na rovné nohy a zaprela som sa do podlahy, nadvihnúť časť toho obrovského ťažkého stola bol pre mňa nadľudský výkon, ale dokázala som to urobiť tak aby sa nadvihol v tej časti kde som potrebovala a nohou som rýchlo špičku papiera posunula po koberci, keď som už nevládala opatrne som stôl zas položila na jeho miesto a takto som proces zopakovala, až kým nebol papier z prevažnej časti z pod stola von.
Potom som ho opatrne uchopila a kúsok po kúsku som ho ťahala von, tak aby sa mi neroztrhol.

Keď som ho konečne dostala do rúk celý, otočila som ho.

Bol celý pokrčený a zaprášený, vyzeral ako by tam bol pekne dlho. Na moje veľké sklamanie na ňom nebolo nič. Ani z jednej ani druhej strany, bol to len prázdny pokrčený papier.

Postavila som sa chcela som ho pokrčiť v rukách, keď som si všimla niečo zvláštneho, na okraji. Otočila som sa smerom ku svetlu a naklonila som papier smerom k oknu. Tak že ho bolo vidieť len proti svetlu, nevedela som či je to pretože tam už chvíľu ležal, alebo pretože to bol účel, bol v strede papiera vytlačený nacistický orol, zvierajúci hákový kríž, tak ako na všetkých fotkách, pochodoch a preukazoch no bolo tam ešte niečo, niečo čo som nedokázala prečítať, ale rozhodla som si ho nechať a ukázať Tomášovi, možno on bude vedieť viac.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 9. dubna 2017 v 11:58 | Reagovat

No ešte ku komentu na mojom blogu. Táto posledná séria nebola nejaká dobrá tiež ma až tak nebavila, celá ta vec s Neganom... nebezpečnejší bol Guvernér, ale tie diely kde väznili Daryla boli dobré. Možno preto, že táto séria bola taká nudná ma napadla FF :D
Inak minule asi pred dvomi dňami sa mi o tejto poviedke snívalo a nabralo to celkom zaujímavý spád :D
Kapitola dobrá, takže Sophia našla prvý dôkaz :) Teším sa na pokračko

2 Siginitou Siginitou | E-mail | Web | 9. dubna 2017 v 13:43 | Reagovat

Tak to je dokonalost :)
Miluji to. Mega sa těším na pokračování :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama