Stratené - 15. Kapitola

14. dubna 2017 v 13:12 | Kelly145 |  Stratené

*** 15. Kapitola ***




Ani som si nestihla všimnúť príchod nového roku, tak rýchlo sa to odohralo.
Pre mňa to nebol žiaden významný deň, len ďalší večer v dome, ktorý bol plný ľudí tak že sa skoro sypali von oknami na dolnom poschodí.
Našťastie tento krát som nemala toľko práce, pretože Charlota najala obsluhu, ktorá sa starala o hostí a jedla zo sebou všetci priniesli toľko, že by sme z neho vyživili jedni celé vojenské kasárne.
S Pani Mullerovou sme jej za to boli obe samozrejme veľmi vďačné, pre nás to znamenalo že môžeme ísť skôr spať ,ak to v tom kriku zvládneme a nemusíme celý večer behať okolo šporáka, pretože tam bolo mnoho ďalších ktorý sa o to postarali.
Na druhý deň ma samozrejme čakalo nekonečné upratovanie po hosťoch, ale na to som si už nejako zvykla, dokonca mi to už ani tak dlho netrvalo, v porovnaní s prvým razom. Bola som rýchlejšia a efekt mojej práce bol rovnaký.
Keď som sa pozerala na čistú podlahu a koberce predo mnou, nemohla som sa ubrániť pocitu hrdosti nad svojim vlastným dielom. To by všetci pozerali kebyže ma vidia takto upratovať. Tetuška by určite od prekvapenia spadla na zadok.

O niekoľko dní neskôr po tom ako som skončila s mojou klasickou dennou rutinou a Charlota prišla aspoň trochu k sebe, po psolednom večierku, ktorý sa našťastie nekonal u nás v dome ale niekde úplne inde som jej doniesla do salóniku čaj.
"Dobrý deň." Pozdravila som ju. Aj napriek tomu že práve teraz vstala, už ráno nebolo.
"Dobrý." Odpovedala mi, opierala si hlavu o ruku a v druhej držala cigaretu.
"Nech sa páči." Položila som pred ňu čaj a šálky s trochou nejakého chleba, alebo čo to vlastne Pani Mullerova narýchlo urobila.
"Ďakujem." Povedala mi potichu a premerala si môj podnos z jednej strany na druhú. "Ako dlho ste u nás Sophia?" Opýtala sa ma keď som odchádzala.
Otočila som sa späť k nej a žalúdok i zovrelo.
"Dva mesiace." Odpovedala som. "A nejaký týždeň." Zdalo sa mi to ako oveľa oveľa viac, než len to.
"Myslím si, že je čas na to aby som vám povedala." Nadýchla sa a mne zastalo srdce. "Že u nás pokojne môžete ostať pracovať ako dlho budete chcieť." Bolo počuť ako mi zo srdca padol veľký balvan na zem.
"To budem veľmi rada." Povedala som a pokývla som hlavu na znak poďakovania.
"My tiež." Usmiala som sa. Otočila sa odo mňa preč a čakala že odídem, no ja som ostala stáť na mieste, mala som v pláne sa jej niečo opýtať už pred tým, ale teraz som si nebola istá že je to vhodné.
"Nechcem aby to znelo nevhodne." Oslovila som ju. Pohľad otočila zas ku mne a odpoveďou mi bolo len zdvihnuté obočie. "Vzhľadom na to čo ste mi teraz povedali, ale nevadilo by vám ak by som si dnes poobede vzala voľno, do večera budem späť, chcela by som ísť navštíviť…" Ani som to nedopovedala.
"Len choďte!" Zastavila ma a mávla nado mnou rukou. Usmiala som sa, nečakala som že to pôjde tak jednoducho. Skôr som čakala, že sa na mňa drzo oborí to k jej osobnosti sedelo omnoho viac, ale vzhľadom na to aká bledá bola, toho včera musela vypiť trochu viac a preto mi odkývala čo som chcela, aby ma už nemusela počúvať.


Konečne som sa mohla obliecť, trochu ako žena. V dome som nosila pomerne fádne oblečenie väčšinou v tmavých farbách bez ozdôb a volánikov. Aj keď som stále chcela vyzerať nenápadne, dopriala som si trochu luxusu v podobe blúzky a voľne rozpustených vlasov.
Obviazala som sa šálom a obliekla som si na seba poriadne teplý sveter a kabát, pretože vonku bolo takmer mínus dvadsať stupňov.
Dovolila som si na mihálnice dať trochu čierneho pigmentu a len ľahko som pretrela pery červeným rúžom, hlavne som si ich natrela nejakým olejom čo mi dala pani Mullerová, pretože v tej zime by mi bez ochrany popraskali, tak že by som nemohla hovoriť. Nemalo zmysel si na tvár dávať niečo viac, pretože v momente keď vykročím z domu, budem mať červené líca ako paradajka.

Tesne pred tým, než som odišla som sa ukázala v kuchyni, aby som im oznámila že musím ísť preč. Pani Mullerová si ma spokojne prezrela, aj keď jej výraz pri pohľade na moje nohavice nevyzeral veľmi súhlasne. Zastávala ten názor že nohavice by mali nosiť len muži, ale ako náhle je vonku pod mínus desať žiadne také ako silónky sa nennosí. Nechcem prechladnúť.
Okrem pár výletov na večierky a nákupoch v obchode som vonku nebola už ani nepamätám, tešila som sa už len na prechádzku po ulici.
Pri mojom odchode ma zastavil Hanz.
"Kam idete?" Opýtal sama so zaujatým pohľadom na tvári.
"Prejsť sa." Odpovedala som mu pohotovo a prešla som cez prah dverí, ktoré mi otvoril. Studený vzduch mi prudko vrazil do tváre, ale nezastavil ma.
Cestou dole po kamenných schodoch som musela veľmi dobre premýšľať nad tým kam presne položím svoju nohu pretože jeden chybný krok a skončila by som na zemi.
Aj keď sme sa s pánom Mullerom veľmi snažili udržiavať schody čisté, nedarilo sa nám to úplne podľa našich predstáv. Hlavne pretože boli vyrobené z veľmi zvláštneho kameňa, ktorý je sám o sebe šmykľavý. To tam rovno mohli dať kachličky.
"Chcete tam odviesť?" Preniesol Hanz pri bráne. Pozrela som sa na neho a pokúsila som sa o úsmev.
"Nie ďakujem."
"Ale urobil by som to rád."
"Tomu verím. Idete do práce?"
"Áno. Povinnosti nepustia." Mal toľko taktu aby sa neopýtal kam idem a bola som mu za to vďačná. Od jeho osudnej otázky na štedrý večer a mojej netaktnej odpovede bol s otázkami ktoré mi kládol veľmi opatrný a ja som bola ešte opatrnejšia s odpoveďami.
Navyše čas ako ten čo sme spolu sedeli v jeho kancelárií, už nenastal. Buď bol preč, alebo som ja mala práce nad hlavu, nebol na to čas, čo mi na jednej strane veľmi vyhovovalo, na druhej …

Vybrala som sa po svojej ceste smerom na električku, dúfala som že aj napriek mrazu budú premávať, pretože celú cestu by som pešo určite nezvládla a autobus je až o niekoľko ulíc ďalej.
Mala som šťastie.
Električka bola rozdelená na časť pre Nemcov a pre Poliakov, sadla som si do tej časti pre Poliakov, aj keď som odchádzala z prevažne Nemeckej štvrti.
Dokonca ma jeden milý pán pustil sadnúť, tak že som nemusela celú tridsať minútovú jazdu stáť.

Ocitla som sa pred Tomášovím domom, teda pred adresou, ktorú mi zadal a našťastie som si ju pamätala.
Našla som jeho meno na zvončeku a dúfala som že bude doma. Bol.
Vyšla som na úplne na najvyššie poschodie a ocitla som sa pred dverami v ktorých už spokojne stál a rozťahoval na mňa ruky.
Objala som ho, vďačná za to že ho vidím a že je v poriadku.
"Ahoj." Pozdravila som ho.

Ich byt bol útulný, primeraný ich pomerom.
"Ahoj!" Pozdravila som jeho ženu a rýchlo som si s ňou potriasla rukou.
"Páni vonku musí byť pekná zima!" Vyhlásila keď cítila moje studené ruky.
"Nie to vy tu máte veľmi teplo!" Odporovala som jej s úsmevom.
"Dáš si čaj Sophia?"
"Áno veľmi rada!"
"Nalej jej tam aj trochu rumu, je ako jeden veľký cencúľ." Zavolal za ňou Tomáš a po tom ako som sa vyzliekla z kabátu a on mi ho zavesil na vešiak uviedol ma do obývačky kde sme na chvíľku ostali sami.
"Ako sa ti darí?" opýtal sa ma.
"Dobre!" Vyhlásila som. "Odpusť že som za vami nemohla prísť skôr."
"Nie nie! To nevadí! Napísala si, že si v poriadku to nám stačilo, vedel si že prídeš keď budeš mať čas." Vďačne som sa na neho usmiala.
"Musím ti ešte raz za všetko poďakovať." Povedala som potichu.
"Nemáš vôbec za čo! Sľúbil som to a to som musel dodržať." Nadýchol sa a otočil sa cez plece smerom do kuchyne. "Je dobre že som ťa odtiaľ dostal." Zašepkal. "Len nedávno som sa dozvedel, že ani nie týždeň po tom čo zatkli Vladka sa u teba doma objavila polícia a hľadali ťa." Zrazu mi prišlo až príliš horúco. "Tvoj domáci ale zmizol aj z jeho rodinou."
"Nevieš čo s nimi je?"
"Och to skutočne netuším. Myslím si že sa mu nepozdávalo to ako rýchlo som ťa z toho domu dostal, tak zobral rozum do hrsti a teraz je spokojný niekde v strede Ameriky." Dva krát som prikývla a potom som upriamila svoju pozornosť na čaj, ktorý sa nám niesol.
"Ďakujem ti miláčik." Tomášova žena, nedokážem si spomenúť ako sa volala. Si sadla oproti nám dvom.
"Ako sa máte?" Opýtala som sa. "Aké ste mali Vianoce?"
"No tento rok pomerne skromné, odkedy sa tu rozťahujú tamtí, no.." Tomáš sa nadýchol. "Prisťahovalci, nie je jednoduché pre nás zohnať nejaké poriadne jedlo, ale poradili sme si, ako vždy." Zabolelo ma keď som si spomenula na preplnený stôl v dome. "Okrem toho, žijeme pomerne pokojne." Mykol plecami a odpil si z horúceho čaju.
Tiež som tak urobila. S tým rumom si nerobili srandu, skutočne tam bol, alebo to bol nejaký iný druh alkoholu, ktorý prebil chuť čaju na plnej čiare.
"O Vladkovi nič nevieš?" Prerušila som ticho ktoré medzi nami nastalo, možno nie najvhodnejšou vetou.
Tomáš sa na mňa pozrel, najprv vydesene, ako keby som sa pýtala na to kedy má v pláne Hitler zomrieť v strede kongresu, ale potom mu pohľad posmutnel a stemnel.
"No, nie."
"Snažili sme sa aspoň dostať k jeho telu, aby sme mohli pochovať, ale nepodarilo sa nám to. Pochybujem že by to ale prežil. Kto sa raz dostane ku Gestapu, prepustia ho len veľmi ťažko." Povedala mi Tomášova žena. Pozrela som sa dole na svoje ruky a vzdychla som si, keď som si predstavila čo všetko sa s ním mohlo stať.
"A viete aspoň ako sa k nim vlastne dostali?" Automaticky som stíšila hlas, ako by nás cez steny mohol niekto počuť.
Vymenili si medzi sebou pohľady a potom Tomáš povedal. "No nevieme."
"Ale to je nebezpečné." Pozrela som sa na neho. "Patríte k odboju tu vo Varšave to viem, Kaťa aj Vladko tam patrili, ak máte medzi sebou niekoho kto ich udal je to vážne! Môžete skončiť rovnako ako oni." Tomáš trochu našpúlil pery, ale nič mi na to nepovedal, nemal ani čo. Vedel že mám pravdu.

"Tak aké je to robiť pre Nemcov?" Opýtal sa zrazu a nalial si ešte trochu čaju. Bola to skutočne zaujímavá otázka vzhľadom ku téme na ktorú sme sa práve rozprávali.
"No." Nadýchla som sa a pozrela som sa najprv na jedného potom na druhého. "Nie je to tak hrozné, neviem možno som mala šťastie a našli ste mi takých, ktorý sa vedia normálne chovať. Sú pomerne milý aj keď ona je pekná semetrika. Kuchárka ktorá tam robí je tiež Poľka, milá staršia žena a jej manžel im robí šoféra." Obaja prikyvovali.
"A čo robia?"
"Ona vyspáva bolesti hlavy no a on…" Pozrela som sa na Tomáša. "Je z SS." Usmial sa na mňa a hodil očkom po jeho žene.
"Ako to vieš."
"Má na uniforme tie dva blesky a na druhom golieri má také tri štvorce."
"Tri štvorce…" Povedal Tomáš. "To je kapitán. Hm začína to dobre." Obaja očividne čakali na to čo všetko im prezradí, bolo mi ľúto že som ich musela sklamať.
"Prepáčte, ale nedostala som sa k ničomu. Doma nič nie je do jeho práce sa nedostanem, snažila som sa nájsť nejaký trezor, alebo niečo kde by mohol mať schované dokumenty ale v jeho pracovnom stole sú len čisté papiere." Zdvihla som palce a vložila som ruku do vrecka. "Keď sme pri čistých papieroch." Vytiahla som z neho ten papier, ktorý som hodinu dostávala z pod stola a podala som ho Tomášovi.
"Našla som toto. Bolo to pod stolom, trvalo mi než som to odtiaľ dostala, ale sa tam nejako zašuchol." Tomáš sa na papier zamračene pozrel.
"Namier ho do okna." Povedala som mu. Urobil to. Oči sa mu rozšírili keď uvidel znak.

Postavil sa a prešiel bližšie k oknu, papier si priblížil k tvári.
"Miláčik, mohla by si mi prosím ťa podať okuliare?"
"Nevedela som rozlúštiť čo je tam napísané." Len mi na to prikývol a potom schmatol do ruky okuliare, ktoré mu podala jeho žena.
Nedal si ich na nos ale pomocou nich sa snažil prečítať nápis okolo orla
"Do pekla." Povedal si potichu.
"Čo to máš?" Jeho žena sa okamžite postavila vedľa neho a ja som urobila to isté.
"No ak sa nemýlim je tam napísané Sicherheitsdienst." Nadvihla som obočie, nemala som tušenie čo je to.
"Čo?" Opýtali sme sa ho naraz. Tomáš sa na nás otočil.
"Sicherheitsdienst - SD - Heydrichovo Gestapo, sú to nemecké inteligenčné služby, špionáž." Oči mi takmer vypadli z jamôk tak neskutočne som ich na neho vyvalila.
"Pro- pro- pro- prosím?" Vyjachtala som zo seba.
"Veľa o tom neviem." Priznal sa. "Ich meno nie je tak zvučné ako meno gestapa, ale o to si väčšina ľudí myslí že sú nebezpečnejší. Majú na uniforme značku SD, tú si si pred tým nevšimla." Teraz keď mi o tom povedal, tak samozrejme že som si uvedomila, že niečo také Hanz na uniforme má, ale oni tam majú toľko znakov. "Má ale ja sa v nich nevyznám, nevedela som čo je to." Potrebovala som si asi sadnúť, na moment sa mi zastrelo všetko pred očami.

Gestapo vzbudzovalo hrôzu, ale počuť to že žijem v dome človeka, ktorý je ešte horší, alebo pracuje pre niekoho horšieho ako sú oni. Z toho mi prišlo zle.
"Ale to je výborné." povedala Tomášová žena nadšene. "Ak by si bola schopná z neho niečo vytiahnuť, tak nám to pomohlo, aj malá informácia by nám možno vedela zachrániť zadok." Jemu sa to hovorí, vytiahnuť, ako si to predstavuje? Mám mu nastrčiť lievik do hlavy alebo čo?

"Ale musíš byť veľmi opatrná, títo ľudia sú vycvičený na to aby videli to čo nemá byť videné. Musíš si dávať pozor keď s ním budeš hovoriť, alebo keď sa niečo budeš snažiť zistiť." Spustil na mňa celý monológ o tom ako sa baviť s takým človekom a ako sa pred ním správať, jediné čo mne behalo po hlave bolo, je možné že to on môže za ich smrť?
Krútila sa mi hlava a dokázala som prehovoriť, až po niekoľkých minútach odmlky.


"Nedostanem sa k ničomu." Zašepkala som. "Povedala som vám, že doma nič nie je a do jeho práce sa nemám šancu dostať."
"No možno sa ti niečo podarí násť, každý predsa robí chyby, možno časom, keď tam budeš dlhšie, získaš si jeho dôveru." Pozrela som sa na neho žalostným pohľadom.
"Sophia, ulovila si skutočne dobrú rybu, aj zo základnou previerkou sa cez neho premelie neskutočné množstvo informácií, aj kebyže sa do jeho kancelárie pôjdeš pozrieť len raz môže nám to pomôcť.
Okolo neho sa budú kumulovať podobný ľudia, možno začuješ rozhovor, alebo poznámku. To nám stačí." Najradšej by som z toho domu utiekla s krikom, ale keď som videla Tomášovu tvár vedela som že nemôžem. Čo som vedela isto bolo, že táto cesta len začala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama