Stratené - 16. Kapitola 1/2

14. dubna 2017 v 13:14 | Kelly145 |  Stratené
Keď už sú tie sviatky... tak mám pre vás dve kapitoly




*** 16. Kapitola ***

časť 1




Bol koniec februára, vonku ešte stále zúrila zima a nezdalo sa že by chcela odovzdať svoje žezlo veľmi pomaly prichádzajúcej jari.
Život prebiehal až zvláštne pokojne, možno pretože som ho obmedzila len na pár miest. Keď som nebola doma a neobskakovala som okolo Charloty tak som sa chodila prejsť do neďalekého parku, pokiaľ mi to dovolilo počasie.
Z času na čas som sa dozvedela nejaké novinky z vojnového frontu, jednotným bodom bolo, že Nemci vyhrávali, všade a neustále. Bolo to ako keby nad nimi stál nejaký ochranný anjel, ktorý im zaručuje víťazstvo hocikedy keď vytiahnu zbrane.
Od Tomáša som sa z času na čas dozvedela nové informácie z geta. Aj keď sa snažil o Jozefovi ani Magde nič nezistil. Ale veci, ktoré mi rozprával sa zdali tak neuveriteľné, nevedela som odkiaľ ani ako to vie, ale často som ho musela zastaviť, aby už nerozprával ďalej. Nechcela som počúvať všetky tie hrôzy, ktoré Nemci robia a nie len tu vo Varšave ale v celom Poľsku. Niektoré historky boli tak desivé, že sa zdali neuveriteľné.
Okrem toho, že som konečne vedela čo znamená značka SD na hanzovej uniforme, ktorú som si popravde dovtedy ani nevšimla, sa môj postoj k nemu nezmenil. Bolo to zvláštne a sama sebe som si to nedokázala vysvetliť, ale nebála som sa ho. Nepotrebovala som sa schovávať keď som ho videla, aj keď som si dávala omnoho väčší pozor na to čo a kedy mu poviem.
Tak či tak, na naše rozhovori nebolo veľa príležitosti, tak ako pred tým ani teraz netrávil veľa času doma a niektoré dni som ho ani nevidela.
Za to Charlota bola všade a vždy a všetko videla.

Nechápala som ako to robí, našla všade nejakú chybičku, aj keď som vedela že som urobila všetko tak ako mi povedala, vždy sa niečo objavilo a neraz na mňa veľmi neprijemne nakričala. Sprvu ma to privádzalo k slzám a neraz som Panu Mullerovej plakala na ramene, ale potom som si na to zvykla, vravela som si že niekto taký mi môže byť skutočne ukradnutý a väčšinou som jej len pritakávala a pokiaľ som mohla svoju chybu som napravila.
Preto som sa veľmi tešila, keď oznámila že ide za svojou rodinou do Nemecka. Predstava jej mimo domu na viac ako týždeň bola tá najlepšia správa za niekoľkých pár mesiacov.
"Ale ja som sa s mojimi rodičmi dohodla! Plánujeme to už dlho!" Hovorila zvýšeným hlasom Hanzovi. Počula som ich spoza dverí, väčšinou som sa nezastavovala, keď som ich počula hádať sa.
Bol to jeden z ich obyčajných duetov, väčšinou boli ticho, alebo sa hádali. Len málokedy som ich videla pri normálnej konverzácií a už vôbec si neprejavovali náklonnosti, okrem momentov kedy bol v miestnosti s nimi ešte niekto iný. Vtedy sa obaja vsadili do svojej role dokonalého páru a hrali to tak presvedčivo, že by som im to uverila aj ja. Aj keď som vedela čo sa deje keď sa za posledným hosťom zatvoria dvere.
"Ja viem Charlota." Odpovedal jej Hanz úplne pokojným tónom.
"Tak čo mám teraz robiť?"
"Charlota nič sa nedeje, tak tam nebudeš, choď za rodičmi ako si im sľúbila."
"Ale je to predsa dôležitá udalosť."
"Nie je, takých ešte bude veľa."
"Nechceš ma tam! To preto ma tak jednoducho posielaš preč!" povedala vyčítavým tónom. Počula som zvuk, ako udrel pohár o drevo.
"Charlota, dneska nie. Nemám na to náladu."
"Samozrejme že nemáš."
"Charlota!" Povedal otrávene Hanz. Keď sa postavil z gauča zavŕzgal. Usúdila som, že je načase sa pobrať preč, kebyže sa náhodou rozhodne odísť z miestnosti, nebolo by vhodné aby ma pristihol načúvať za dvermi.

Zišla som rýchlo dole po schodoch a zamierila som si to do kuchyne, kde Panu Mullerová miešala polievku k večeri.
"Potrebujete pomôcť?" Opýtala som sa, ale bez toho aby som počkala na jej odpoveď som sa natiahla k vareške, ktorú držala v ruke. S úsmevom na perách mi ju podala.
"Miešaj pomaly." Prikázala mi a sadla si na stoličku vedľa mňa.
"Už som hotová, len zohrejem tú polievku. Akurát dokým sa dopečie kura." Obdivovala som ju, že dokázala navariť všetky jedla a a skončiť v jednotnom čase.
"A čo máme dnes na večeru my?"
"To isté." Len som dva krát prikývla.
"Kde sú tí dvaja?" Opýtala sa ma po chvíľke odmlky.
"Hore."
"A čo robia?" S nadvihnutým obočím som sa na ńu pozrela.
"Bože to si nevedia dať pokoj?" Rozhodila rukami a postavila sa na nohy.
"Asi nie."
"A čo zas?"
"Neviem."
"Hm výborne."


Po tom ako sme zjedli a upratali večeru som sa šla prejsť po dome. Robila som to každý deň. Charlota všade nechávala poháre a popolníky plné cigariet. Vždy keď sa odpratala do svojej spálne, tak som sa po dome prešla a všetko som pozbierala. Ráno som potom mala menej práce a radšej som sa šla prejsť.
"Dobrý večer." Pozdravila som keď som vošla do salóniku. Prekvapivo tam pri krbe nesedela Charlota, ale Hanz.
"Aj tebe." Otočil hlavu a pozrel sa na mňa. Všimla som si že v ruke drží zopár papierov a v tej druhej cigaretu. Bolo to prvý krát čo som ho videla fajčiť.
"Nebudem rušiť." Chcela som sa hneď otočiť a odísť, samozrejme že ma zastavil.
"Sophia?" Oslovil ma.
"Prosím?"
"O týždeň, keď bude Charlota preč." Zahasil zvyšok cigarety, položil papiere na kreslo vedľa neho a postavil sa.
"Áno?"
"Tak je jedna stranícka udalosť a tá čo to organizuje prosí aby sme … emh."
"Aby jej personálu prišiel niekto pomôcť." Dokončila som za neho. Vedela som čo chce povedať, výpomoc na straníckych akciách a večierkoch bolo moje druhé povolanie, ktoré mi skutočne nevadilo. Bola to príležitosť ako sa dostať z domu navyše všetky dievčatá som už poznala, tak že sme sa spolu vždy dobre zasmiali a nikto by mi neveril kebyže mu poviem všetky tie klebety, ktoré som sa od nich dozvedela. Nemalo to nič spoločné z vyššími významami ako bolo vedenie vojny za to som vedela všetko o súkromnom živote Nemeckej smotánky vo Varšave.
Navyše som tam väčšinou nerobila nič, pretože pokrmy a víno rozdávali čašníci v smokingoch, my sme sedeli v kuchyni bavili sa a popri tom zdobili chuťovky.
"Presne." Prikývol a zdalo sa mi, že sa mu uľavilo, že som to povedala ja a nie on.
"Samozrejme." Popravde sa mi uľavilo, že ma nepožiadal to aby som šla zo Charlotou . Občas som jej pomáhala obliecť sa, namaľovať sa a učesať, nie že by som pokladala svoje služby za nenahraditeľné, ale v jej hlave sa často objavuje veľa nepochopiteľných myšlienok a požiadaviek.

Pomomohla som Charlote zbaliť sa. Čo znamenalo, že som vyberala veci ktoré mi prikázala, skladala som ich a ukladala ich do nespočetného množstva kufrov. Premýšľala som ako bude možno toľko vecí zmestiť do jedného tak malého auta. S týmto všetkým jej nebude stačiť ani jedno celé kupé vo vlaku.
Keď opustila dom a ja som za ňou zatvorila dvere bolo počuť ako mne aj pani Mullerovej spadol kameň zo srdca. Znamenalo to, že máme pred sebou dva a pol týždňa blaženého pokoja.
Hanz v dome skoro nebude, tak že budeme variť len pre seba.
Žiadne večierky! Žiadne varenie pre desiatky ľudí, od tohto všetkého sme mali na blažených pár dní pokoj.
Tešila som sa ako si budem môcť ráno trochu prispať a prvé čo urobím nebude utekanie po schodoch aby som milostivú zobudila, ale raňajky a teplý čaj.
Pozrela som sa na Pani Mullerovú, ktorá stála vedľa mňa a pozerala sa na dvere s tak blaženým úsmevom na tvári, že nepotreboval žiaden komentár.
"Tak čo dáme si čaj?" Prerušila som ticho naplnené blaženosťou. "Ó áno moja milá , to teda dáme."

Dva dni na to som sa snažila obliecť sa do veľmi tesného oblečenia, ktoré mi priniesol Hanz. Za posledných niekoľko mesiacov som schudla tak ako nikdy aj napriek výbornými kuchárskym schopnostiam Pani Mullerovej, ale očividne služobnej tejto ženy majú 150cm aj z topánkami.
Aj keď som sa snažila všetkými silami, nedokázala som sa do tej čiernej sukne obliecť, preto som si v mojom šatníku našla jej podobnú, aj spoločne s košeľou.
Jediné čo som dokázala využiť, bola tá neskutočná zástera z volánikmi.
Jediné čo musím Charlote priznať bolo, že nedbala na to ako chodím oblečená po dome. Bola som rada, že nemusím na sebe nosiť hrôzu v podobe zástery s volánmi na pleciach.

Obliekla som si na seba hneď kabát, obula pohodlné topánky a upravila si vlasy do pevného uzla, aby mi nezavadzali keď budem pobehovať okolo.
Hanz ma čakal pri dverách.
Nadvihla som prekvapene obočie. Väčšinou chodil personál skôr, pretože musel všetko pripraviť a skutočný hostia začali prichádzať až vo večerných hodinách.
"Dobrý večer." Pozdravila som.
"Albert nás čaká von." Kývol hlavou a nasadil si na hlavu čiapku. Otvoril mi dvere cez ktoré som prešla najrýchlejšie ako som mohla.

Aj napriek tomu, že táto rodina auto vlastnila ja sama som sa v ňom viezla len málo kedy. Charlota si ho väčšinou zabrala pre seba a pokiaľ sme chodili na nákupy potravín museli sme si s Pani Mullerovou vystačiť sami.
Preto vždy keď som si do neho sadla, bola som trochu v pomykove. Prišlo mi to ako by som sedela v nejakom vzácnom kočiari, ktorý voňal ako čerstvá koža a ja som sa viezla niekde na bál.
Nebolo to také auto, aké obyčajne chodilo po Varaše, také by pre Nemca znamenalo poníženie.
Bolo elegantné, voňavé a netriaslo s ním tak ako obyčajnými nákladnými autami, alebo im podobnými vozidlami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama