Stratené - 16. Kapitola 2/2

14. dubna 2017 v 13:15 | Kelly145 |  Stratené


Časť 2




Hanz sedel na prednom sedadle vedľa Alberta a o niečom sa bavili, popravde ich rozhovoru som nevenovala veľmi veľkú pozornosť, radšej som obdivovala vysvietené ulice bohatých Varšavských štvrtí a prezerala som si domy okolo ktorých sme prechádzali.
Ten pred ktorým auto konečne zastavilo, bol jeden z najväčších aké som kedy videla, v akých som kedy mala tú česť byť.
Znervóznela som, keď som z auta vystúpila a uvedomila som si aká malá som v porovnaní s veľkým vchodom.
"Tak kedy budeme odhádzať?" Opýtala som sa pred tým, než som Hanza opustila pred vchodovými dvermi, tie nikdy neboli určené pre niekoho ako som ja.
"Po polnoci." Povedal.
"Dobre, tak prijemny večer."
Dokým som ten neskutočný dom obišla trvalo mi to niekoľko minút. Nikdy som sa nezaujímala o toho, kto vlastní dom v ktorom som vypomáhala. Ale niečo mi nahováralo, že tento bude niekym veľmi dôležitým. Zadné dvere neboli našťastie skryté. Niekedy bývajú za stromom alebo krými, aby ich od záhrady nebolo vidieť, tieto neboli prilepené rovno na stenu, ale schádzalo sa k nim po pár schodoch.

Otvorila som si ich, bez toho aby som zaklopala a ocitla som sa v malej predsieni, v ktorej bolo uložených už niekoľko kabátov.
Dala som svoj tak aby som ho ľahko našla, aj keď sa vešiak ešte zaplní a vošla som chodbou do kuchyne, ktorá bola tak tri krát väčšia ako tá v ktorej som varila ja.
"Dobrý večer." Pozdravila som. Niekoľko tvári, ktoré sa na mňa otočili som poznala. Pár dievčat mi veselo zakývalo, iné len prikývli na pozdrav.
Prešla ku mne pomerne vysoká staršia pani s pevným uzlom v zadu na hlave, ktorú som nikdy pred tým nevidela.
"Dobrý večer aj vám." prekvapil ma jej milý tón.
"Dobrý večer, som od Herr Furstena." Predstavila som sa rýchlo. Na mojom vlastnom mene tak veľmi nezáležalo.
"Och výborne, tak si sadni a pomôž tam dievčatám." Ukázala mi na skupinku žien ktoré som poznala snáď od prvého večierku.
Prešla som k nim a sadla som si na voľné miesto na lavici. Chytila som do ruky kus mrvy a začala som ho krájať.
"Ako sa máš Sophia?"
"Dobre a čo vy dievčatá?"
"Och, tí moji sa neprestávajú hádať, nikdy som niečo také nevidela! Hádzali po sebe taniere za niekoľko stoviek, prisahám. Taniere lietali po celom dome ako by sme boli na nejakom letisku." Vtrhla som do stredu debaty, ale nepotrebovala som aby mi niečo vysvetľovali.
"Nič mi nehovor. Mňa čakajú zásnuby!"
"Tvoje?" Opýtala som sa rýchlo.
"Ale čo by." Mladá slečna, myslím že sa volala Mária na mňa hodila otrávený výraz. "Ich syna, ide si brať nejakú šľachtíčnú bohvie odkiaľ!"
"Tak to budeš mať veselo." zavolala ďalšia.
"Veselo! Tak to určite! Všetko sa bude diať u nás ! Nezastavím sa dokým si nepovedia áno!"
"No ani potom nie." podpichla som ju. "A predstav si že ostanú bývať v tom krásnom veľkom dome ktorý majú a prídu deti!" Deti aj keď sme ich všetky milovali, boli našou každodennou nočnou morou, teda ich nočnou morou ja som sa niečoho takého nemusela obávať ani v najmenšom, teda pokiaľ sa Charlote nestane nehoda s nejakým milým pánom vojakom.
Ale vedela som si predstaviť čo všetko prežívajú.
Väčšina z tých žien boli ako Charlota, pochybujem že by sa niekedy starala o svoje dieťa a tak by všetka práca skončila na mne. A navyše Nemci a hlavne pán Gobles zastávali názor že mocný Nemecký národ treba rozširovať tak že väčšina manželov skončila s deťmi keď sa dostali aspoň na číslo päť.
"O deťoch mi nič nehovor! Tá je zas tehotná! Dali si prestávku poriadne ani rok! Chápete ani rok! Ja z nich zošediviem!"
"Neboj sa to už si!" Nahlas sme sa zasmiali.
"Veľmi veľmi vtipné!" Po chvíľke smiechu sa ozvala ďalšia slečna z kruhu "A viete na čo je dnes tá veľká oslava?"
"Och to sa mňa nepýtaj moja milá, má prísť nejaký významný neviem čo z Berlína, tak sa z toho všetci idú…" Odpovedala jej ďalšia.

Dokým som dokrájala zeleninu, dozvedela som sa že sa nachádzam v jednom z oficiálnych domov NSDAP a že sa tu skutočne stretne samá smotánka.
Dúfala som, že to bude pre mňa príležitosť konečne začuť nejaký tajný rozhovor, ktorý by konečne priniesol cennú informáciu pre Tomáša.
Preto som bola veľmi rada, keď som dostala do ruky tácku a mala som roznášať pomedzi hostí chlebíčky.

Keď som vystúpila po schodoch ocitla som sa v obrovskej krásnej hale, vyzerala ako tanečná. Taká ako býva na hradoch a zámkoch.
Vonku už bola tma a tak museli byť rozsvietené svetlá, ktoré tlmene osvetľovali parket plný ľudí pod nimi.
Všade boli rozvešané červené hákové kríže strany, veľký orol a nad ním, svojim prísnym a zamysleným pohľadom do diaľky na všetko dozeral veľký vodca.
Ľudia boli rozťahaný po celej miestnosti.
Niektorý sedeli na svojich miestach za okruhlými stolami, iný stáli v krúžku ľudí a rozprávali sa. Ďalší sa venovali partnerkám n parkete, ktoré na sebe mali tie najkrajšie plesové róby aké som videla.
Charlota praskne od hnevu keď zistí o akú veľkú slávu prišla.

Snažila som sa medzi tými všetkými ľuďmi nájsť Hanza, ani neviem prečo, ale nepodarilo sa mi to.
Vždy som ušla len niekoľko metrov od schodov a tácku som mala razom prázdnu. Ani neviem spočítať koľko krát som prešla cez tie schody tam a zas späť.

Ako sa večer pomaly blížil k polnoci nálada, ako to býva keď sa pije toľko alkoholu a šampanského sa začala uvoľňovať. Hudba bola rýchlejšia, smiech hlasnejší a rozhovory sa z menej vážnych politických tém presunuli úplne niekde inde.
Prechádzala som pomedzi hostí a snažila som sa pôsobiť čo najnenápadnejšie. Čím viac sa generáli a majiteľa podnikov opili, tým viac boli hrubý, aj keď vedľa nich stáli ich manželky si dovoľovali poznámky, ktoré nepatrili ani do smradľavej krčmy a nie to ešte na večer aký bol tento.
Na moment som sa zastavila medzi dvoma skupinkami aby som si vydýchla.
Predo mnou som uvidela Hanza, stál v kruhu dvoch mužov približne v jeho veku a troch dám, slečien, ktoré som videla len od chrbta alebo z boku.

Prekvapilo ma, že Hanz ku mne zdvihol zrak a pohľady sa nám na moment stretli. Mal na sebe oblečenú len uniformu, čiapku určite nechal položenú na stole.
Pousmial sa keď zbadal, že sa na neho pozerám, a nanenápadnejšie ako mohol, len na pár sekúnd zatvoril pomaly oči s tým že ich pred tým prevrátil dohora. Nevedela som, či je otrávený z toho čo mu tá slečna vedľa neho vtĺkala do hlavy, alebo z celej tejto oslavy, ale bolo to rozkošné.
Dva krát som kývla hlavou aby som mu dala za pravdu. Cítila som sa podobne, aj keď to bol prijemny spôsob ako vypadnúť z rutiny v dome, tieto večierky boli veľmi vyčerpávajúcou záležitosťou. Hlavne keď musíte chodiť hore dole po schodoch každých desať minút.
Na moment som odvrátila pohľad od Hanza a upriamila ho na tučného pána, ktorý ku mne prišiel aby si na servítku, ktorú držal v ruke naložil niekoľko chuťoviek, ktoré mi ešte ostali na tácke.
Zas mi neostala ani jedna, čo znamenalo, že sa zas budem musieť prejsť dole do kuchyne.
Pred tým než som sa otočila späť ku schodisku, pozrela som sa na Hanza, ktorý sa našťastie nepohol z miesta.
Slečna s blond vlasmi v jasno zelených šatách a s červenými perami, zdá sa upútala jeho pozornosť, pretože teraz sa rozprával len s ňou.
Natočili sa trochu viac mojim smerom, tak že som jej mohla vidieť do tváre, bola veľmi pekná a očividne Hanzom úplne zaujatá.
Zrazu ma oblial studený pot, cítila som ako mi srdce začao byť tak neskutočne rýchlo, že som mala pocit, že mi vyskočí z hrude. V krku sa mi vytvorila veľká guľa cez ktorú som nemala šancu prehltnúť.
Ruky mi zdreveneli tak, že mi z nich skoro vypadla tácka, ktorú som zachytila len tak tak v poslednej chvíli pred dopadom na zem, tým že som ju pritlačila k svojmu bruchu.
Pozerala som sa za Hanza a to čo som tam videla bol duch. Duch z minulosti ktorý ma prišiel strašiť- bol to Kapitán, ten ktorý ma pred niekoľkými mesiacmi vyviedol po práci zo školy a tým, tým všetko začal.
Bolo mi jedno či si niekto všimol moju vydesenú tvár, alebo to ako rýchlo som z tej miestnosti ušla. Vedela som, že musím zmizniť!
Keď som utekala po schodoch dole do kuchyne modlila som sa aby si ma nevšimol. Kebyže príde na to že som tu. Bože!

Hneď ako som bola v bezpečnej zóne pritlačila som chrbát ku stene, musela som sa o niečo oprieť pretože sa mi zdalo, že moje nohy mi veľmi skoro vypovedia službu.
Tlačila som strieborný podnos k sebe a snažila som sa zastaviť ten kolotoč myšlienok, ktorý sa mi teraz rozvíril v mysli.
Vedela som, že je možné že si ma nebude pamätať, musela som byť len jedna z mnohých, určite som nebola prvá ktorú zatkol a ani posledný, ale čo ak si ma pamätá, čo ak sa zrazu objaví pred dverami môjho domu a prezradí ma.
V hlave sa mi vytvorilo toľko možných aj nemožných scenárov, že som sama žasla nad svojou zvrátenou kreativitou.
Bolo to ako sledovať nejaký šialený film, ktorý ma nespočetné množstvo dejov a strašidelných koncov.
"Sophia?" Oslovila ma Mária, ktorá akurát prechádzala okolo mňa. "Si celá bledá si v poriadku? Čo ti je?"
"Ja." Pozrela som sa hore smerom na chody. "Ja." Snažila som sa niečo rýchlo vymyslieť. "Ja som tam niekoho stretla." vyjachtala som nakoniec zo seba a nešťastne som sa na ňu pozrela.
"A koho prosím ťa ducha?"
"Niečo horšie." Odpovedala som jej nešťastne.
"Milenca?" V jej očiach sa zjavili šibalské iskričky.
"No… Skôr bývalého." Nadvihli sa jej pomaly obe obočia.
"Čo sa stalo?"
"Nebolo to prijemne rozlúčenie." Maria našpúlila pomaly pery a pozrela sa hore smerom ku schodom.
"Bol zlý?"
"Aj tak sa to dá povedať."
"Ktorý to je?"
"Nepoznáš ho." Odlepila som sa pomaly od steny. "Prosím nemohla by si chodiť hore ty? Ja nemôžem byť v tej istej miestnosti ako on." Vyvalila som na ňu prosebne oči, ako by som bola smutný pes na okraji cesty a žiadala ju o kúsok slaniny.
"Samozrejme." Prekvapilo ma že súhlasila tak rýchlo, ale bola som jej za to skutočne vďačná. Mala som šancu, že si ma vôbec nevšimol a teraz? Teraz si ma nevšimne určite.
"Si v poriadku?" Opýtala sa ma keď si brala tác z mojej ruky.
"Dala by som si cigaretu." Povedala som potichu a spoločne sme vošli do kuchyne.
"Tak to musíš ísť ale von, pretože vo vnútri to je zakázané. Teda aspoň tu."
"Budem na to myslieť." Prikývla som a nechala sa odviesť do kuchyne.

Ruky sa mi celý čas triasli, nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som pohľad na toho človeka dostať z mojej hlavy. Vždy keď som sa čo i len na sekundu zabudla tak som ho videla ako tam stojí a popíja víno v spoločnosti dvoch ďalších ľudí.
Vedela som, že preháňal. Ale nedokázala som sa zbaviť toho zlého pocitu, ktorý mi zo žalúdka vytvoril kameň.
"Prosím ťa Sophia." Oslovila ma tá staršia pani, ktorá ma výtala pri mojom príchode.
"Prosím?" Zdvihla som k nej zrak.
"Mohla by si prosím ťa zabehnúť dozadu do skladu ešte po jednu krabicu vína? Vypýtali si ružové a to dole v pivnici nemám. Poslala by som tam nejakého chlapa, ale všetci sú hore a…."
"Nie nie v poriadku to zvládnem kde ju nájdem?"
"Pôjdeš von rovno po vyšlapanom chodníku pred dverami, je to tá drevená búdka, schovala som ho tam aby sa dobre vychladilo, aspoň k niečomu je ten mráz dobrý. Kľúč nájdeš vedľa vešiaka."
Dva krát som prikývla.
"Počkaj! Pôjdem s tebou." Povedala rýchlo Mária a hodila tác na stôl a dokým som si okolo pliec prehodila šál stála pri mne v plnej zbroji a s cigaretou v ruke. Ešte som ani za nami nezatvorila dvere a už si zapaľovala.
"Tak povedz mi o ňom?" Zašepkala keď za mnou pomaly skackala po vyšľapanom chodníku v zmrznutom snehu.
"O kom?" Opýtala som sa zmätene a zastrčila som kľúčik do zámku, mala som problém ho otvoriť, pretože vonku skutočne silno mrzlo a zámok zamrzol z vrchnou vrstvou snehu, ale nakoniec sa mi ho podarilo zlomiť.
"No predsa o tom tvojom bývalom." Vyskočila na stôl hneď vedľa dverí a pozerala sa na mňa ako ich zatváram.
"Nechce sami o tom baviť." Odvrkla som jej a začala som prehľadávať nespočetné množstvo krabíc ktoré boli všade po podlahe a poličkách.
"Ah… to muselo byť pekne zlé."
"Bolo." Neklamala som až tak, bolo to zlé.
"No dobre ak mi aspoň niečo povedz o tom tvojom fešákovi, ktorého máš doma!"
"A o kom to hovoriš teraz?"
"No predsa o Herr Furstenovi." pozrela som sa na ňu jedným očkom a videla som aj napriek tomu že v miestnosti bolo šero a svietila tu len jej cigareta ktorú si akurát vložila do úst som videla ako na mňa rýchlo dva krát zažmurkala.
"A čo chceš vedieť?"
"No nikdy o nich nič poriadneho nepovieš! Prečo je tu dnes sám?"
"Charlota išla za rodinou do Nemecka."
"Och to musíš mať riadnu pohodu."
"To áno, konečne je tam aspoň trocha pokoja."
"Nerob si z toho ťažkú hlavu, všetky sú fúrie, niektoré len trošku väčšie." Zasmiala som sa a vytiahla som jednu krabicu, náhodne. Pozrela som sa do nej a prekvapivo som sa trafila,boli tam nejaké fľaše a zdá sa že boli od vína. Dokonca podľa tej váhy sa zdalo že budú aj plné.

Mária hodila cigaretu na zem a zahasila ju rukou, našťastie to nebolo drevo len studená vyšlapaná zem.
"Nechápem." Natiahla som sa a vybrala som krabicu z poličiek.
"Prečo to nemajú všetko tam."
"Pretože víno je najlepšie studené." Okomentovala to Maria a vzala krabicu do svojich rúk. Otvorila si lakťom dvere počkala dokým víjdem.
"Chcela len jednu?"
"Áno."
"Nevezmeme radšej dve? Aby sme sa sem nemuseli vracať?" Pozrela som sa na poličky.
"No asi máš pravdu, keď sme na to dve, choď dovnútra, aby si tu nemrzla dokým nájdem druhú správnu krabicu." Prevrátila som oči.
"Dobre." Prikývla a zafučala. Pomaly tým jej zvláštnym nadskakujúcim krokom sa vybrala späť k domu, vyzerala tak vtipne, že som sa musela zasmiať.

Zas som prehľadávala krabice, pretože nemohli byť uložené pekne vedľa seba, víno k vínu, poháre ku pohárom, nie vyzeralo to ako keby tam tie veci niekto hádzal od dverí bez akéhokoľvek premýšľania nad tým či ich uloženie je prehľadné alebo nie je.
Aspoň som mohla vynechať krabice, ktoré som už prezrela pred tým, ale tak či tak to moju prácu nejako neskrátilo.

"Nemusela si sa vracať, zvládla by som to." Ozvala som sa keď som počula ako sa pootvorili dvere.
Už som sa ale nestihla otočiť a pozrieť sa smerom ku dverám na toho kto prišiel.

Niekto ma prudko schmatol za vlasy a zakryl mi ústa rukou, keď som ucítila jeho ruku na mojom krku nemusela som sa pýtať na to kto je to.
Vedela som to, až príliš dobre.
"Spomínaš si?" Na ten hlas sa dá len veľmi ťažko zabudnúť, keď som ho počula znovu, prebehol mi mráz po chrbte.
Chcela som sa od neho odtiahnuť, ale nemohla som, zaplietol svoje a moje ruky tak že som nemala šancu urobiť ani jeden jediný pohyb.
Prudko ma otočil chrbtom k stene na ktorú ma pritlačil. "Nikdy by mi nenapadlo, že tu stretnem tú ktorá mi zničila kariéru. Konečne mi to môžeš oplatiť."


Zvalil ma na zem, videla som všetko zmätene ako by len v zábleskoch zahalených v hmle, chcela som sa ubrániť, ale nemohla som, nedokázala som na to na to som bola oproti nemu až príliš slabá. Počula som ako sa trhá látka a chuť krvi v ústach. Jeden moment som zacítila prudkú bodavú bolesť, na strane hlavy, celý svet potom zvláštne stemnel, ako by som na moment odišla z môjho tela a všetko som to sledovala len v krátkych zábleskoch ako nestranný pozorovateľ.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Siginitou Siginitou | E-mail | Web | 15. dubna 2017 v 13:17 | Reagovat

Tak to skončilo velmi zajímavě, doufám že bude v pořádku :(
Jako vždy naprosto super kapitola. Těším se na pokračování.

2 Kristen Kristen | Web | 15. dubna 2017 v 18:32 | Reagovat

Och bože Hanz kde v pekle si? Čiň sa!
Dobré kapitoly obe :)

3 Zuzulet Zuzulet | Web | 16. dubna 2017 v 22:13 | Reagovat

Toto by som nečakala, že to bude mať takéto pokračovanie, ale som zvedavá aké bude pokračovanie...

4 ┼Nemessis Rio Kurumi ┼ ┼Nemessis Rio Kurumi ┼ | Web | 19. dubna 2017 v 14:45 | Reagovat

krása

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama