Stratené - 18. Kapitola

30. dubna 2017 v 11:09 | Kelly145

18. Kapitola



Spánok ku mne prichádzal veľmi pomaly, vždy som sa prevaľovala z jednej strany na druhú dokým spánok konečne prišiel a keď sa tak stalo, cítila som sa unavená. Spánok mi nedoprial odpočinok aký by som potrebovala, cítila som sa ako chodiaca mátoha, každé ráno keď som vstala. Ako nejaká handrová bábika.
Aj keď sa rany zmenšovali a modriny hojili, nedokázala som prebudiť svoje vnútro. Nájsť potešenie v tých maličkostiach, v ktorých som ich nachádzala pred tým. Bolo to to jediné čo ma držalo ešte ako tak nad hladinou a teraz mi bolo zobraté aj to.
Ten chlap mi vzal všetko, všetko čo mi ostalo. Zničil moje malé miesto v duši ktoré som mala zaplnené radosťou a z ktorého som dokázala čerpať energiu aby som každý deň mohla vstať a byť v tomto prekliatom dome. Vzal mi to a ja som nevedela, čo mám robiť, kam sa pohnúť ba dokonca ani už čo si myslieť.
Rozčuľovalo ma ako sa snažili byť na mňa všetci milý, hnevalo ma ako sa na mňa Panu Mullerová pozerá, ten jej utrápený pohľad zakaždým keď sa naše oči stretli ma privádzali do nepríčetnej zúrivosti a to nemusela nič hovoriť.
Keď som mohla trávila som čas sama, nesedávala som pri nich tak ako pred tým, urobila som si svoju prácu a šla som si sadnúť na svoju posteľ a väčšinu času som trávila len tým že som sa pozerala pred seba.
Z času na čas som vzala do ruky knihu a čítala som, ale pristihla som sa v momentoch že ani nevnímam to čo vlastne čítam.

Kráčala som hore po schodoch a v rukách som držala tác s jedlom, tak ako veľa krát pred tým som Hanzovi do kancelárie niesla večeru.
Ticho som zaklopala a bez toho aby som čakala na jeho odpoveď som pootvorila lakťom dvere.
Stál pri svojom stole, košeľu mal vykasanú z hnedých dlhých nohavíc. Ruku mal vloženú vo vrecku nohavíc. a v tej druhej držal telefónne slúchadko. Mračil sa na zem a keď počul ako sa otvorili dvere kývol mi aby som šla dnu.
"Počúvaj ma!" Povedal nahnevane, keď som prechádzala k jeho stolu. "Je mi jedno ako, urob čo ti hovorím." Bez toho aby sa rozlúčil položil telefón s ráznym udrerom späť.
"Idioti." Povedal nahnevane sám pre seba. "Pardon." Pozrel sa na mňa vydesene ako keď rodič pristihne dieťa pri tom ako nadáva.
"Nič sa nestalo. Dobrú chuť." otočila som sa že odídem.
"Dočítala si už tú knihu?" Prekvapene som sa na neho pozrela. Ako vie že som si od neho niečo požičala, nebol doma keď som ju vyťahovala z police a má ich tu stovky, to si stihol všimnúť, že som si jednu vzala?
"Ešte nie." Pokrútila som hlavou priložila som jednu nohu ku druhej.

Bola som rada v jeho spoločnosti, hanbu som zakopala niekde hlboko pod zem a nechala som priestor druhému pocitu, ktorý som pri ňom mala a to bol pokoj. Zmenilo sa to v ten večer, v momente keď som počúvala jeho srdce a dokázala som pri ňom zaspať ako malé dieťa, vtedy sa niečo vo mne prelomilo.
Bol jediný v dome ktorý sa na mňa nepozeral ako na chuderu ale správal sa presne tak ako pred tým. Vtipné bolo že mi to vtedy prišlo neprijemne, teraz by som jeho spoločnosť nevymenila za nič. Aj tých pár krátkych minút, čo som s ním strávila mi pomohlo. Netuším ako, ani čím to robil. Bol to len môj pocit, nič viac.

Pozerali sme sa na seba, niekoľko sekúd, minút hodín? Neviem. ale bolo to pár najprijemnejších chvíľ v tom dni.
"Kto ťa hnevá?" Opýtala som sa a prerušila som tým ticho. Ľahko som pri tom hlavou kývla ku telefónu.
Hanz prevrátil oči a obišiel stôl.
"Ani sa nepýtaj." Mávol rukou a urobil pár krokov ku kreslám pred krbom v ktorom blkotal pokojne oheň.
Nalial do dvoch pohárov alkohol z kryštálovej fľaše a natiahol jednu ruku smerom ku mne.
Neváhala som, prešla som k nemu vzala som pohár do ruky a bez toho aby ma k tomu vyzval som si sadla do druhého kresla.
Teraz som už nesedela ako dáma s vystretým chrbtom a v napätí ako prvý krát. Nedbala som na to čo si o tom pomysli, sadla som si úplne dozadu, vyzula som si topánky, skrčila nohy k sebe a zakryla sa lemom sukne. Hanz sa spokojne pousmial, keď ma uvidel.
Sadol si do kresla oproti mne, prehodil si jednu nohu cez druhú a hlavu si oprel o prsty.
"Hlavne." Vystrela som prsty na ruke a nastavila som dlaň smerom k nemu. "Sa ma prosím nepýtaj ako mi je."
Najprv sa mu obočie zmraštilo, ale potom sa mu pery pomaly roztiahli do úsmevu.
"V poriadku."
"Ďakujem." Odpila so si trochu z alkoholu ktorý mi nalial, niektoré veci sa nikdy nezmenia a to ten odporne hnusný pocit, keď vám alkohol dopadne na jazyk a vy ho musíte prehltnúť, ako to niekomu môže chutiť.
Keď Hanz zbadal môj výraz pobavene sa zasmial. "To je jedna z najlepších whisky."
"To neznamená že mi musí chutiť." Odporovala som mu a radšej som pohár odtiahla od úst aby som nemusela vdychovať ten hrozný zápach.
"Keď nad tým nebudeš hneď krčiť nosom, tak možno ti chutiť začne."
"O tom veľmi vážne pochybujem."
"Neboj sa nakoniec ťa zlomím." Bojovne sa na mňa pozrel a priložil si pohár k perám. Nemohla som sa nezasmiať. "To vraveli už mnohý a nikomu sa to ešte nepodarilo."
"Mnohý?" Chvíľu som ostala ticho, premýšľala som či mu chcem povedať tie slová, ktoré sa mi drali na jazyk, ale nakoniec… "Keď sme mali s dievčatami asi pätnásť rokov podarilo sa jednej ukradnúť fľašu vína od jej rodičov zo skrýše, vyšli sme na naše tajné miesto a aj z toho mála vína čo tam bolo sme zvládli sa opiť tak, že nám museli pomôcť domov, vtedy mi moja teta tak neskutočne vynadala, že na to nikdy v živote nezabudnem a zobudila som sa zo strašnou bolesťou hlavy, odvtedy sa tej pekelnej veci dotýkam len vo veľmi výnimočných prípadoch." Hanzove pery sa roztiahli ešte do väčšieho úsmevu. "Ona by na to ani neprišla, ale domov som sa dostala tak že som rozrazila dvere, potkla som sa o vlastnú nohu. A potom som jej niečo rozprávala netuším čo ale urazila sa na mňa tak strašne že sa so mnou nebavila dva- tri týždne. Z čoho mal Ujo skutočne veľkú zábavu, tvrdil že si po pätnástich rokoch manželstva konečne poriadne oddýchne, čo ju samozrejme hnevalo ešte viac. " Bolo to prvý krát, čo som ho videla úprimne sa zasmiať.
"Nemala by si sa nechať odradiť prvým traumatickým zážitkom. " Usmiala som sa.
"Ja som sa prvý krát napil keď som mal osemnásť."
"Hm poctivý." Zdvihla som pohár a uznanlivo som kývla hlavou.
"Aj tak sa to dá povedať."
"Hm? To znamená čo?" Pritlačil pery k sebe a ostal potichu. Bolo jasné že som sa dostala na citlivé miesto, o to viac som bola prekvapená keď povedal. "Po tom ako sa otec dopil k smrti, to pre mňa nebolo lákavé a potom, potom." Vzdychol si "Potom sa veci okolo zmenili."
"Prepáč." Uvedomila som si že ten muž, ktorý sem prišiel na Vianoce pravdepodobne jeho otec nebol.
"Čo."
"Dotieravé otázky?"
"Nevedela si a mne to nevadí. Nehanbím sa za to odkiaľ som." Pokiaľ nie si žid. Povedala som si sama pre seba v hlave. Nezabúdala som na to s kým sa bavím, aj keď teraz som z toho nemala tak zmätené pocity ako pred tým.
"Smiem sa ťa niečo opýtať?" Trochu som sa zahniezdila.
"Prosím."
"Ako si sa dostal sem? Do Poľska?" Ostal ticho, prezrel si moju tvár.
"Prečo sa pýtaš?"
"Popravde?" Prikývol. "Len tak." Zasmial sa. "Skutočne!"
"Poslali ma sem, nevybral som si to. Aj keď…" Nadýchol sa a pozrel sa na pohár. "Som sa nebránil. Bola to príležitosť. Aj keď je divné povedať túto vetu pred tebou."
"Pretože hovoriš o napadnutí ďalšej krajiny ako o výhodnom nákupe na trhu?" Nemyslela som o tak urazene ako to vyznelo.
"Áno." Odpovedal priamo. "Keby to bolo na mne neurobil by som to, ale v tomto svete sa neriadime tým čo chceme, ale čo nám je prikázané."
"Tak to nemusí byť vždy."
"Pokiaľ chce človek prežiť, tak áno." vedela som o čom hovorí. Vykročiť z radu znamenalo v Poľsku zatknutie možno aj smrť.
Obaja sme ostali ticho, ja som sa pozrela smerom k ohňu, zahľadela som sa na plamene.
"Ako si sa stala učiteľkou Sophia?" Opýtal sa ma z nenazdajky.
"Ako si sa ty stal vojakom?"
"Ja som sa opýtal ale prvý." Pousmiala som sa.
"Proste sa to stalo, vždy som mala talent na jazyky, nechcelo sa mi len niekde sedieť a prekladať, tak som sa rozhodla to využiť tak že budem učiť." Mykla som plecom.
"Chýba ti to?"
"Občas." Usmial sa.
"Si na rade."
"S čím?"
"Ako si sa stal vojakom?"
"Očakávalo sa to odo mňa."
"Kým?"
"Všetkými." Odfrkla som si. Han sa odmlčal. Predklonil sa a vypil zvyšok tekutiny, ktorú ma v pohári.
"Napadlo ma." Povedala jedným okom sa na mňa pozrel. "Keď už sa bavíme o práci." prikývla som a srdce sa mi rýchlo rozbúchalo. "Že možno by som mohol využiť tvoje služby u mňa v kancelárií." Cítila som ako mi začali červenať uši.
"Potreboval by som niekoho kto vie dobre prekladať a navyše by bol ochotný mojim mužom pomôcť s jazykmi." Nadvihla som pomaly obočie tak vysoko, že sa mi možno stratilo z tváre. "Ak by to teda pre teba nebol veľký problém."
"No."
"Samozrejme by to bola práca navyše, pretože pochybujem že sa ťa Charlota bude chcieť vzdať, ale myslel som si že dva dni v týždni by si mi takto mohla vypomôcť. Finančne to samozrejme vyrovnám." Pomaly sa mi k sebe stiahlo obočie.
"A čo konkrétne by som mala prekladať?" Opýtala som sa opatrne. Samozrejme že mu poviem áno, aj kebyže tam mám vytierať podlahu, dostať sa do jeho kancelárie znamená obrovskú príležitosť, navyše ak by sa mi podarilo dostať k nejakým dokumentom, možno po mne bude chcieť prekladať výpovede, to by znamenalo, že by som mala prístup k tým najlepším informáciám, aj keď si nemyslím, že mi natoľko dôveruje. Ale v našej situácií, je človek vďačný aj za málo.
"Záleží na to čo bude akurát na práci." Odpovedal mi pokojne a natočil hlavu do strany. Zaklipkala som rýchlo očami a potom som mu povedala.
"Samozrejme, ak to nebude veľmi vadiť mojej práci tu. Nemám s tým problém."



A tak som sa upísala diablovi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 30. dubna 2017 v 18:15 | Reagovat

Z jednej strany to vyzerá tak, že on je jej tým ktorý jej pomáha v týchto časoch, ale na druhej strane zas , že predsa len niečo medzi nimi je niečo čo im nedovoľuje aby boli spolu :)

2 Kristen Kristen | Web | 1. května 2017 v 15:46 | Reagovat

On vyzerá ako úžasný človek ale pre boha určite ešte za tým niečo je... nejaké tajomstvo, temná minulosť. Úžasná kapitola!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama