Stratené - 19. Kapitola

6. května 2017 v 10:21 | Kelly145

19. Kapitola




Nevedela som, či som sa náhodou úplne nepomiatla, keď som súhlasila s Hanzovou ponukou, v ten moment som si neuvedomila, že si určite bude chcieť overiť kto som a či to čo mu hovorím je pravda a keď som mu raz povedala áno, nedokázala som sa z tej cesty už vrátiť späť.
Niekto ako Hanz, bol to len môj osobný dojem z neho, si na svoj dvorček nevpustí len tak niekoho a to vo mne vzbudzovalo strach. Bála som sa že príde na to kto som, že som klamala, prípadne objaví moju spojitosť s Kaťou a Vladkom, čo by pre mňa znamenalo odhalenie. Pretože síce som nebola oficiálnou členkou Varšavského vnútorného odboja, ale vedela som veľmi dobre že Tomáš je a ak prídu na to odkiaľ mi prišli falošné papiere skončila som. Len náznak napojenia na nich znamená rozsudok smrti.
Tomáš sa však tváril veľmi pokojne, keď som mu o tom povedala. Dokonca bol nadšený, pretože si od toho sľuboval veľké veci. Hoci… ja som o veľkoleposti mojej úlohy veľmi pochybovala. Aj keď na mňa mal Hanz očividne slabosť, určite mi nedôveroval natoľko aby mi zveril všetky plány Tretej ríše.

Preto, keď som spoločne s ním nasadala do auta len veľmi ťažko som skrývala nervozitu, ktorú som pociťovala. Noha sa mi triasla v pravidelných rýchlych intervaloch a ja som sa snažila aby opätok nedopadal na podlahu v aute a nevydával tým žiaden zvuk.
Han sedel na prednom sedadle, oblečený vo svojom vojenskom obleku a kabáte, ktorý mal rozopnutý. Čiapku mal položenú na kolene a v rukách držal nejaké papiere, do ktorých bol očividne vášnivo začítaný.
Pán Muller šoféroval a aj keď som jeho tvár nevidela veľmi dobre v spätnom zrkadielku som mohla dobre rozoznať jeho až skoro neprítomný pohľad. Zdá sa že cestou, ktorou sa viezol šiel už po miliónty krát, tak že jej nemusel venovať veľkú pozornosť.

Pre mňa boli cesty autom stále vzácne, aj keď v dome boli prítomne dve autá, pretože Hanz mal jednou auto k dispozícií stále pre seba, aj keď nepatrilo jemu ale strane, nevozila som sa v nich, teda nie veľmi často.
Ulice mi z okna auta prišli zaujímavejšie a domy omnoho vyššie.
Viezli sme sa cez štvrte Varšavy v ktorých som nikdy nemala možnosť byť. Pre niekoho ako som bola ja, zo zázemia strednej vrstvy boli ulice ako tieto nedosiahnuteľné. Keď som nad tým tak premýšľala, môj život pred tým sa veľmi nevzďaľoval od ulice kde som žila a pravdepodobne by sa to nezmenilo, nebyť všetkých nepredvýdaných okolností, ktoré nastali v priebehu posledných rokov.

Niektoré domy na sebe niesli známky poškodenia z invázie, ale toto boli štvrte kde opraviť dom pre nikoho nepredstavoval problém, museli byť predsa pripravené pre okupantov.
Pozrela som sa na svoje ruky, ktoré som mala v rukavičkách položené na nohách. Zrazu som znervóznela, veľmi.

Kolaborovať bol hriech v očiach všetkých, ktorých som poznala. Každého obyvateľa Poľska, ktorí sa tu narodil. Aj keď som nebola rodená v tejto krajine, pokladala som ju za svoju a to čo som robila, že som vôbec sedela v tom aute, mi prišlo ako zrada, nejakého malého kúska samej seba. Ale predsa robila som to pre vyššie dobro, je to šanca. Šanca sa dozvedieť niečo čo môže Tomášovi a jeho priateľom pomôcť, už len to dodávalo pokoj do mojich nasledujúcich krokov von z auta.

Keď išla za Hanzom, ktorého som sa držala ako kliešť, ani som sa nepozerala okolo seba, tvár som mala upretú k zemi pohľad sklopený a nasledovala som jeho topánky, ktoré sa mi mihotali v zornom uhle a viedli ma po kamenných podlahách chodby smerom k miestu kde pracuje.
Pôsobilo to na mňa ako závažie, ktoré ma ťahalo smerom k zemi a s každým krokom som toho mala na svojich pleciach viac a viac, až som mala časťami pocit, že nedokážem uniesť nič viac.

Zastavila som sa pred drevenými dverami, ktoré mi otvoril a čakal na to aby som nimi prešla.
Ocitla som sa v pomerne peknej miestnosti, obloženej drevom do výšky okien, tak ako to bolo teraz v móde.
Oproti dverám boli veľké okná, ktoré púšťali do miestnosti prekvapivo veľa svetla. Pred nimi boli umiestnené dva stoly, oba boli natočení jednym koncom ku dverám druhým k oknu, tak aby dotyčný ktorý za jedným z nich sedí mohol vidieť na celú miestnosť a zároveň na svojho kolegu.
Jeden bol plný papierov, ktoré však boli veľmi elegantne utriedené do kopčekov a ten druhý bol skoro prázdny.
Po pravej strane od miesta kde som stála bola stena z matného skla s dverami do vedľajšej miestnosti. Cez polootvorené dvere som mala možnosť vidieť len jedno okno.
"Tak." Ozval sa Hanzov hlas spoza mňa prinútilo ma to sa k nemu otočiť. Akurát si zavesil kabát na vešiak hneď vedľa dverí a naťahoval ruku smerom ku mne a chcel aby som mu podala ten svoj. Dala som mu ho aj s rukavičkami šatkou a klobúkom.
Kývol mi aby som šla za ním.
Miestnosť vedľa bola samozrejme väčšia ako tá pred tým. Jeho pracovňa nebola tak
honosná, ako tá ktorú mal doma, ale určite sa nemal za čo hanbiť. V strede bol veľký podlhovastý stôl z párnym počtom stoličiek umiestnených oproti sebe, na ktorom nebolo položené nič.
V čele miestnosti boli dve veľké okná a pred nimi umiestený stôl z tmavého dreva na ktorom bol dokonalý poriadok, všetko malo svoje miesto, ako keby to zarovnával podľa pravítka.
Bolo tam niekoľko políc s knihami, ale prevažne fungovali ako odkladací priestor na papiere. V rohu boli dve veľké kožené kreslá a vedľa nich toaletný stolík s kryštálovými pohármi a veľkou fľašou naplnenou alkoholom.
Na stene bez okien bol umiestnený obraz Vodcu, ktorý svojim prísnym pohľadom pozoroval miestnosť pod ním. Vyzeral ako by skutočne cez ten obraz mohol vidieť. Hanz zbadal že sa na obraz pozerám, ale nepovedal nič.
"Ten prázdny stôl je tvoj, nechám ti sem ešte priniesť písací stroj. Ten stôl vedľa patrí ešte jednému pomocníkovi, bude tu čo nevidieť. Je to tak v poriadku?" Opýtal sa a popri tom položil svoju čiapku na veľký stôl v strede miestnosti.
"Áno." Odpovedala som pohotovo.
"Nie si moja sekretárka, väčšinu tej práce urobí Otto."
"Pomôžem mu." Ponúkla som sa okamžite. Hanz sa pousmial.
"Najprv urob to čo máš a jeho nechaj robiť to čo má on, dobre?" Odpovedal mi na to milým tónom, ale z jeho výrazu som pochopila, že toto nie je jeho dom, tu si nemôžem veci robiť tak ako chcem ja ale tak ako mi on povie, to bolo jasnejšie ako facka.
Musela som sa prinútiť k nádychu.

Otočila som sa za zvukom otvárajúcich sa dverí. Pochopila som, že ten čo vošiel je Otto. Bol to mladý chlapec, hádam tak starý ako som ja sama. Mal blond vlasy modré oči, na sebe uniformu.
Postavil sa kúsok vedľa mňa a pozdravil- vždy ma vo vnútri myklo keď som videla vojakov zdvíhať ruku na pozdrav aj keď pri tom nekričali a neudierali topánkami jednu o druhú, tak ako to teraz urobil on. Aj napriek tomu, to bolo gesto, ktoré mi zakaždým keď som ho videla zabodlo do srdca malú ihlu.
"Dobrý deň desiatnik." Oslovil ho po nemecky Hanz. Natiahol k nemu ruku, aby si vzal papiere, ktoré Otto držal v ruke. Ten mu ich rýchlo podal.
"Toto je Sophia, spomínal som vám že ju dnes privediem."
"Desiatnik Otto Fank, slečna." Uklonil sa mi hlavou.
"Sophia Herbrich teší ma." Natiahla som k nemu ruku aby som ho pozdravila. V tej dobe, ešte muž čakal na to, či sa mu žena bude ochotná pozdraviť a podať mu ruku a neponúkal jej ju ako prvý, pokiaľ nebol výrazne na vyššej pozícií.
"Teší ma."

"Vysvetlili by si prosím Sophii jej dnešnú prácu?"
"Samozrejme pane."
"Dobre." Hanz vzal do ruky papiere a otočil svoj pohľad smerom k nim. Otto mi naznačil aby som šla za ním a rýchlo prešiel cez dvere ku svojmu stolu.
Pri mojom odchode som sa ešte raz pozrela na Hanza, spoza papierov ma pozorne sledoval, pred tým než som za sebou zatvorila dvere sa usmial a žmurkol.

Práca, ktorú mi dal nebol nejak zložitá, mala som preložiť niekoľko spisov, ktoré mi položil na stôl z poľštiny do nemčiny. Až po niekoľkých riadkoch mi došlo čo to vlastne čítam a musela som s dáť veľký pozor na to aby som nevyskočila zo stoličky.
Boli to udania, alebo hlásenia, nevedela som to ešte presne. Vždy tam bolo meno toho kto vypovedal a toho kto ho spovedal, celá odpoveď tam bola zaznamenaná od slova do slova. Boli to preklady ako by z telefónneho rozhovoru.
"Deje sa niečo slečna?" Opýtal sa ma Otto, pri čítaní tretieho riadku mi asi obočie muselo utiecť z tváre, tak vysoko sa mi vysunulo.
"Ja len…" Pozrela som sa na neho a potom rýchlo späť na papier. Otto sa postavil a v priebehu sekundy stál vedľa mňa.
"Potrebujete s niečim pomôcť?" Opýtal sa ma a pozrel sa na dokument rozložený na stole.
"Ja neviem či sa na to môžem…" Pozrela som sa neisto na dvere a potom zas na neho.
"Opýtajte sa." Naklonil sa bližšie ku mne, ale stále zachoval dôstojný odstup.
"Prepáčte, ale čo je to?" Otto sa pozrel na papier a prečítal si prvé dva vyplnené riadky.
"Och to sú záznamy z telefonátov, alebo z výpovedí prevažne domáceho obyvateľstva, sú to udania, podozrenia, hlásenia nelegálnej činnosti. Všetky sú kontrolované, ale vzhľadom na to, že sú podávané väčšinou v Poľštine musia byť prepísané do nemčiny, tak znie nariadene." Povedal ako by to bola úplne normálna vec, ako kebyže sa rozprávame o počasí.
"A smiem to vidieť?" Nechcela som sa tú otázku opýtať a oblial ma studený pot v momente keď som videla ako prekvapene sa na mňa pozrel. No po chvíli mu moja otázka asi prišla hlúpa, alebo možno roztomilá.
"Samozrejme, neboli by ste tu kebyže ste neprešla preverením, samozrejme nič z toho nesmiete vyniesť mimo dvere tejto budovy." Prikývla som hlavou a v žalúdku mi ostal veľký kameň.

Previerkou?

Z toho slova sa mi urobilo nevoľno rezonovalo mi v ušiach ako hukot p výbuchu. To znamenalo, že Tomáš urobil dobrú prácu? Nervózne som sa pozrela na papier vedľa písacieho stroja. Och bože… Povedala som si.
Ale sedím tu, povzbudzovala som samú seba. Znamená to že nemá podozrenie. Držím v rukách niečo čo by nám mohlo pomôcť, len musím prísť na to ako vytriediť tie užitočné
informácie a tie ktoré sú nám nanič. Ak by sa mi podarilo nájsť zradcu z našich kruhov, niekoho kto nahlásil aktivitu pozemných skupín, bola by to určite veľká výhra. Vedeli by na koho si dávať pozor prípadne tú informáciu zneužiť aj inak.

Moje sklamanie opadlo ale veľmi rýchlo, väčšina toho čo som prečítala sa mi nezdala nejako dôležitá.
Pripadalo mi to ako keby som čítala zápisy z inkvizície, ktorá naháňala v stredoveku čarodejnice, až na to že to už neboli čarodejnice, ale židia a kňazi vymenili svoje rúcha za nacistické uniformy.
Neverila som tomu, ako niektorý ľudia žiarlia, aký sú k sebe odporne krutý. Napríklad jedna výpoveď bola od pekára, ktorý nahlásil iného kvôli tomu, že vyhadzoval nekvasený chlieb, pravdepodobne to bola len nepodarená várka, ktorá nevykypela-pretože droždie v poslednej dobe bola veľká vzácnosť, ale on si to vysvetlil ako pečenie chleba pre židov, ktorý ho používajú pri svojich obradoch.
Netušila som nič o tom, ako prebiehajú židovské obrady, netušila som či ako my používajú chlieb ako telo Pána a víno ako jeho krv, každopádne mi to prišlo viac ako nezmyselné.
A takýchto tam bolo na mraky.

Niekedy som si musela napísať preklad najprv na papier ceruzkou, pretože som sprvu nevedela vetu správne preložiť do správneho tvarú a to mi umožnilo si robiť poznámky z toho čo som čítala, zapísala som si väčšinou meno toho kto udával a meno toho, ktorého sa týmto spôsobom snažil dostať do basy. Nepísala som si ich veľa, vyberala som len tie zaujímavé, napríklad jedna výpoveď hovorila o tom, že sa na rohu ulice stretáva skupina dvoch maximálne štyroch ľudí. Nevedela som ako ten papier dostanem odtiaľto domov, ale rozhodla som sa tento problém riešiť až keď nastane.

***
V aute domov sme sedeli len sami dvaja.
Môj prvý deň v práci bol zakončený trochu skôr ako som si myslela. Hanz prichádzal domov niekedy v strede noci, inokedy okolo ôsmej večer, teraz bolo vonku ešte stále vidno.
Aj keď som myšlienkami nebola prítomná v okamžiku, po chvíli som si všimla že ulice za dverami nie sú tie ktoré poznám a že smer ktorým pravdepodobne ideme, nie je ten ktorý vedie k nášmu domu.
Zmätene som sa pozrela na Hanza, ktorý pokojne držal volant od auta.
"Kam ideme?" Opýtala som sa potichu, bez toho aby som na sebe dal znať ako veľmi mi
zovrelo žalúdok od nervozity.
Len sa pousmial. "Neboj." Povedal, ako by vycítil môj strach.

Auto šlo dlho, alebo sa mi to tak aspoň zdalo. Nakoniec sme sa dostali až za hranicu mesta k lesom za mestom. Chcela som otvoriť ústa a spýtať sa čo tu robíme, ale zatvorila som ich bez toho aby som zo seba vypustila nejakú hlásku.
Vystúpila som z auta a zatvorila som za sebou pomaly dvere, tak ako to urobil Hanz.
"Len sa prejdeme." Povedal pokojne a pozrel sa na mňa cez plece, keď videl, že sa mi za ním veľmi ísť nechce.
Pomaly som prehltla, ale v ústach som mala ako si sucho, pozrela som sa na cestu ktorá viedla do lesa. Stromy ešte nemali listy, ale ich púčiky sa pomaly prebíjali na povrch, vo svetle zapadajúceho slnka, ktoré malo dnes jasne červenú farbu to vyzerala ako magická cesta do čarovného lesa.
Prikývla som, svoju kabelku som nechala položenú v aute a prešla som k nemu.
Ruky mal založené za chrbtom ale jednu z nich mi nadstavil, lakťom smerom ku mne, aby som ho mohla za ňu chytiť myslím. Tak som to urobila, aj keď sa mi pri tom pohybe rozklepali kolená.

Pár krokov ma viedol úplne potichu, pozeral sa na zem, mysľou plával niekde úplne inde, rada by som vedela kde.
Keď som si uvedomila, že sa na jeho tvár pozerám až priveľmi otočila som sa a radšej som venovala pozornosť lesu predo mnou.
Pomaly odo mňa začal ťahať ruku a tak som ho pustila, hneď ako sme zašli z dohľadu posledných domov na ulici ktorou sme sa sem dostali.
"Aby si niekto nemyslel." pozrel sa dozadu a vysvetlil jeho gentlemanský ťah. Prikývla som a ruky som si rýchlo schovala do vreciek na kabáte, len aby som im našla miesto, pretože som nevedela čo s nimi iné ma urobiť.

Niekoľko následných minút sme kráčali potichu, až nakoniec na mňa prehovoril s otázkou
"Tak že si vyrástla tu?" Otočil sa na mňa, len čiastočne, asi aby videl výraz mojej tváre. Nadvihla som obočie, nečakala som že sa ma bude pýtať práve na toto.
"Áno." Odpovedala som potichu. "Ale to vieš."
"Len som sa snažil nejako začať." V ten moment som si uvedomila, alebo to možno boli len moje predstavy, ale zdalo sa mi že je nervózny.
Rozhodla som sa teda, aj keď to bolo asi hlúpe, že mu pomôžem. Neviem dôvod prečo sme tu, ale ak mi bude veriť, možno sa dozviem niečo čo by mi mohlo pomôcť.
"Prečo sem chodíš?" Opýtala som sa.
"Ako vieš že sem chodím často?"
"Asi intuícia." Mykla som plecom.
"Skutočne?" Neodpovedala som, len som nadvihla obočie.
"Sleduješ ma?"
"To je tvoja práca nie?" Pobavene sa zasmial.
"Chodím premýšľať." Povedal po chvíli odmlky. "Po tom ako odídeš z kancelárie, potrebuješ chvíľku, pokoja. Nazval by som to tak. Doma ho veľmi nedostanem." Smutne som si premerala jeho tvár. Vedela som čo myslí. Charlota nie je typ človeka s ktorým si oddýchol.
"To chápem." Povedala som potichu a pozrela som sa do zeme. "A prečo som tu dnes ja?" Spomalil až úplne zastal a pozrel sa na mňa.
Chvíľu si ma premeriaval, pomaly. Tie prenikavé zelené oči vedeli človeka rozrezať na malinké kúsky, až z neho neostalo nič. Ale bol to tak krásne zvláštny pocit…
"Pretože mám rád tvoju spoločnosť." Povedal potichu. "Ale ak ti to vadí pôjdeme domov." Mohla som mu povedať, že chcem ísť preč, že tu s ním byť nechcem. Bolo to zakázané, hlúpe a nebezpečné, ale nedokázala som odolať. Jemu.
"Nie, je to v poriadku." Povedala som rozhodne a zároveň som sa rozhodla zmeniť tón.
"Tak čo kebyže mi ty povieš o tom kde si vyrastal?" Povedala som odhodlane a rukou som ho otočila smerom na cestu. Potom som ho samozrejme hneď pustila.
Hanz sa usmial.
"Narodil som sa v Rakúsku."
"Áno to si spomínal."
"A potom sa moji rodičia presťahovali do Nemecka, tesne pred vojnou."


A tak to bolo, kráčali sme tam, cestou v lese. Neviem čím to bolo, ale v aute sme nechali všetko. Problémy, rodinu, vojnu aj rozdiel ktorý medzi nami bol. Ako by sme na moment prekročili nejakú neviditeľnú čiaru ktorá nás previedla do snového sveta, do sveta kde neboli rozdieli, kde neboli hrdinovia ani porazení, len dvaja ľudia. Dve stratené duše, ktoré sa na malý moment snažili nájsť pokoj.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 6. května 2017 v 13:49 | Reagovat

Úžasná kapitola. Som zvedavá ako táto Sophina druhá práca bude prebiehať, či niečo nájde, alebo naopak praskne jej identita a ako sa k tomu všetkému postaví Hanz.

2 Zuzulet Zuzulet | Web | 6. května 2017 v 17:58 | Reagovat

To som aj ja zvedavá nato ako sa to celé vyvinie :)

3 ┼Smrtka Nosferatu┼ ┼Smrtka Nosferatu┼ | Web | 10. května 2017 v 14:28 | Reagovat

úžasné

4 Elis Elis | Web | 11. května 2017 v 15:14 | Reagovat

Úžasná kapitola, máš velký talent, musím si dočíst předcházející kapitoly... v dubnu jsem blog nestíhala, celý měsíc jsem vynechala, další část příběhu jsem publikovala až včera, čas je můj nepřítel...

5 Nikola • newin.blog.cz Nikola • newin.blog.cz | Web | 13. května 2017 v 12:54 | Reagovat

Udělala jsem chybu, že jsem nečetla od začátku a jdu na to ať vím o co jde ! :) protože už teď mě zajímá to, jak to dopadne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama