Stratené - 20. Kapitola

15. května 2017 v 16:18 | Kelly145 |  Stratené

** 20. Kapitola **




Čas, ktorý som trávila z Hanzom nedokážem veľmi dobre opísať. Bolo to obdobie, plné protikladov a rozporov vo mne samej, pretože nech som sa tomu bránila, ako som len chcela. Mala som toho človeka rada. Nedokázala som sa ubrániť tomu zvláštnemu čaru, ktorým na mňa pôsobil. Bol skoro ako magnet. To aký bol, ako hovoril. Bolo všetko tak iné, lákavé.
Bol to nejaký stabilný bod v chaose ktorý okolo mňa nastal a zdalo sa mi že na neho pôsobím presne tak isto ako on na mňa.

Robila som si svoju "špionážnu" prácu ako najlepšie som vedela, odovzdávala som Tomášovi všetky informácie, ktoré mi prešli cez ruky a pôsobili aspoň trochu dôležito. Čoskoro som si v tom našla systém, tak že som si nemusela mená ani písať. Proste som si ich pamätala. Neviem čo všetko z toho čo som sa dozvedela bolo užitočné, každopádne som sa snažila odovzdať čo najväčšie množstvo informácií. Tomáš o tom čo sa s nimi potom stalo nehovoril. O našich prechádzkach s Hanzom som mu samozrejme nepovedala. Vlastne o nich nevedel nikto. Hoci ich frekvencia sa stále zvyšovala.

Bavili sme sa o všetkom, preberali sme knihy, filmy a hudbu. Preberali sme vážne témy, ale aj tie absolútne nepodstatné. Samozrejme sme sa takticky vyhýbali všetkým otázkam ktoré sa týkali Tretej ríše, Vodcu jeho politiky a tak ďalej. Asi sme si na malý moment obaja chceli pripadať normálne, ako obyčajný ľudia.

Pani Mullerová sa na mňa síce niekedy veľmi podozrivo pozerala, ale nikdy sa ma neopýtala čo vlastne pre Hanza robím, za čo som jej vlastne bola veľmi vďačná. Neviem čo by som jej na takú otázku odpovedala.

* * *

Bolo neskoro večer a ja som konečne upratala všetky riady, ktoré ostali od večere na ktorú bolo klasicky pozvaných milión ľudí. Ako keby sa Charlota raz nemohla najesť len so svojim manželom. Hostia po sebe vždy zanechali tak veľa neporiadku, že mi trvalo hodiny dokým som navrátila kuchyňu a zvyšok domu do pôvodného stavu. Pretože predsa to nemôžem robiť ráno. To už musí byť dom vypucovaný do poslednej smietky na podlahe. To aby sa tu človek rozdvojil!
Bolo mi hlúpe pýtať si pomoc od Pani Mullerovej, ktorej sa oči zatvárali ešte pred tým než sme podali dezert. Aj keď mi ochotne pomáhala, vždy som ju poslala aby si šla ľahnúť.
Zhodila som zo seba zásteru a prehodila som ju cez stoličku. Zhasla som svetlá v miestnosti a vybehla som hore po schodoch.
Rozhodla som sa ešte raz pred tým ako pôjdem spať skontrolovať celý dom, aby som si bola istá, že Charlota ráno nebude mať dôvod na mňa kričať. Pri množstve whisky ktoré však dnes v noci vypila, by som nebola prekvapená, ak by som sa stihla vrátiť s Hanzom z práce, dokým sa zobudí.

Vstupná hala a salónik, kde sa hostia zdržiavali vždy najviac boli čisté. Usmiala som sa, spokojná sama zo sebou.
Pri odchode z miestnosti som sa ešte pozrela hore na schodisko a neodpustila som si tiché zavrčanie keď som uvidela pohár lesknúci sa na úplne poslednom schode na hornom poschodí. To ho tam Charlota určite zas nechala. Prevrátila som oči ako sa mi len dalo, pretože ten jediný kus krištálu znamenal cestu po schodoch. Vybehla som po nich najtichšie ako som mohla, topánky som vyzula už dávno a našťastie moje kroky nerobili príliš veľký hluk. Aj za to na mňa bolo veľa krát nakričané, nesmela som predsa robiť hluk keď Charlota spí. Pri tej myšlienke som prevrátila očami ešte raz.
Vzala som pohár do ruky a chcela som sa otočiť a odísť keď som počula.
"Charlota dosť!" Bol to Hanzov hlas. Ozýval sa z otvorených dverí pracovne. Aj napriek naliehavosti tónu, neznel nahnevane ani nekričal. Viem že som sa mala otočiť a odísť, nemala som ich rozhovor počúvať, ale zvedavosť ma prinútila ostať na mieste a natiahnuť krk čo najviac, aby mi neušlo ani jedno slovo.
"Ale…"
"Charlota!" Povedal otrávene a počula som ako urobil dva kroky.
"Prečo to robíš?!" Ozval sa Charlotin vyčítavý hlas.
"Prečo robím čo?" Opýtal sa Hanz pokojne.
"Toto! Mne! Nám! Prečo? Si chladný, ani sa na mňa nepozrieš!"
"To by si sa mala skôr pýtať sama seba nie?"
"Hanz ja…!"
"Čo!" Zvýšil hlas tak náhle, že aj mňa myklo dozadu. Pár sekúnd bolo ticho a potom spustil. "Čo ty? Charlota?" Nekričal, ale jeho tón bol chladný, až nepriateľksý. "Čo mi chceš ešte vyčítať? Prosím! Spusti! Nech to máme za sebou!"
"Mňa to tak mrzí Hanz!"
"Čo?! Že som ťa videl?!" Hneď mi bolo jasné o čom sa rozprávali. "Vieš Charlota, kebyže je to jeden krát, tak by som ešte mohol nejako potlačiť svoje ego a povedať si dobre, každý sa môže pošmyknúť, ale" Zasmial sa "To nebolo raz, ani dva krát. Bohvie ako dlho sa s ním stretávaš, bohvie koľko ešte ďalších je! Ponížila si ma, zahanbila! Si myšlíš že o tom nik nevie?" Odfrkol "A ty máš ešte tú drzosť si žiadať odpustenie, alebo ešte lepšie! Mne niečo vyčítať! Skutočne! Kde sa to v tebe nabralo!" Dlho ostalo ticho. Počula som ako si Hanz nahlas vzdychol.
"Nechcem sa tváriť, že sme niečo čo nie sme Charlota. Jediná vec, prečo tu ešte som, prečo si v mojom dome ty! Nie je ako by to vyzeralo v očiach tvojho otca, alebo pred stranou, to mi je jedno. Si tu preto všetko čo sme spolu prežili, pretože po tom čo sa stalo ťa nemôžem vyhodiť na ulicu a proste sa s tebou rozviesť." Nadýchol sa. "Ale nechcem sa pretvarovať, ani sa snažiť. Ja už ti nechcem… Ja už od teba nechcem nič." Posledné slovo vyslovil dôrazne. Ale na ňu to neplatilo.
"Hanz no tak! Máme ešte…"
"Nechytaj sa ma!" Zvolal.
"Tak že ty len tak odídeš?"
"Áno, som unavený. Idem si ľahnúť." Ustúpila som o krok dozadu pripravená na rýchli útek.
"Najlepšie s ňou že!" To bola veta, ktorá ma zastavila pred tým aby som sa rozbehla dole po schodoch do mojej izby. Prekvapene som otočila hlavu smerom ku dverám a natiahla som uši.
"Prosím?"
"Robíš zo seba svätého!" Kričala Charlota. "A pri tom robíš presne to isté ako ja! Len že to sa neráta však! Predsa si muž, ten si môže robiť čo chce."
"Nechápem o čom hovoríš."
"O tebe a tej Poľskej cundre." Na moment mi vynechalo srdce. Ja?! Ježiši.
"Bože Charlota." Ozvalo sa po nekonečne dlhéj chvíli ticha. "Už skutočne nevieš čo by si povedala však."
"Si mysliš, že to neviem? Že sa s ňou ťaháš?"
"Áno a ? Od prvého momentu čo vkročila do tohto domu. Čo ťa do toho." Hanz sa postavil do ofenzívy, ten sarkazmus som cítila až sem na chodbu. "Mal by som ti za to poslať vlastne kvety, keď že si ju najala ty." Bože! Čo jej to hovorí?!
"Priznávaš to?" Zdalo sa ako by ju samotnú, jeho reakcia zaskočila.
"Charlota, je to presne tak ako si povedala." Povedal potichu a videla som jeho tiež tesne pri dverách. "Ja si môžem robiť čo sa mi len zachce a ty s tým nič nenarobíš. Skončil som, rob si čo chceš, mysli si čo chceš, mne je to jedno." Mohla som vidieť ako pomaly vystupuje z dverí. "A!" otočil sa k nej. "Ak si mysliš, že sa tomu dievčaťu budeš mstiť za tie blbosti, ktoré si si vytvorila v hlave, tak mi dovoľ ťa na niečo upozorniť dopredu. Jedno slovo, jeden zlý pohľad a prisahám ti, že vyhodenie na ulicu nebude to najhoršie čo sa ti stane a je mi jedno že sa ockovi pôjdeš vyplakať na rameno." Posledné slová som počula už z dolného poschodia, nemohla som riskovať že by ma uvidel ako počúvam ich rozhor.

Prebehla som cez celý dom do svojej izby. Rýchlo som za sebou zatvorila dvere a zamkla som ich. Urobila som pár krokov dozadu a dopadla som na posteľ. Srdce mi rýchlo bilo a dýchať som takmer nemohla. Cítila som ako vnútro zovrelo niečo ako veľké ruka, ktorá sa ho snaží cele rozdrvíť medzi prstami.
Zovrela som si vlasy prudko a silno tak že som mala strach že si ich všetky vytrhnem.
Bála som sa že Charlota bude každú chvíľu udierať na moje dvere a v ruke bude držať prinajhoršom nabitú zbraň.
Bože!
Zakričala som v mysli, čo jej to povedal. Prečo jej to tak povedal! Teraz si bude myslieť bohvie čo a ja prídem zajtra o prácu, ak mi pred tým v spánku nepodreže hrdlo!


Ráno som mala ísť s Hanzom do jeho práce, nachystala som sa tak ako vždy a čakala som na neho pred dverami.
Miestnosť bola osvetlená ranným mäkkým slnkom, ktoré prechádzalo cez veľké okná a v pravidelných pruhoch dopadalo na drevo v miestnosti. Videla som v ňom kúsky prachu.
V noci som nespala dokopy ani hodinu, prevaľovala som sa na posteli a stále som sa pozerala na kľučku na dverách. Charlota bola až príliš výbušná a prišli opitá na to aby som si dovolila ten luxus a nebála som sa jej. Aj keď som si uvedomovala ako veľmi paranoidné to je. Ale kto vie ako sa zachová žena s povahou akú má Charlota, ktorej muž povie niečo také. To nemôže odhadnúť nik.

Hanz sa objavil na minútu presne. Oblečený už aj vo svojom vojenskom kabáte, ktorý však nebol tak hrubý ako ten zimný, ktorý nosieval.
Cez plece mal prehodenú svoju koženú tašku v ruke držal čiapku. Keď ma videl ako stojím pri dverách a čakám na neho pousmial sa a kývol mi na pozdrav. Tiež som to spravila, aj keď úsmev ktorý som vyčarovala na perách bol neistý.
Keď prišiel bližšie a pásy svetla mi už nebránilo v tom aby som mu jasne videla do tváre trochu som sa vydesila.
Taký výraz som na jeho tvári ešte nevidela, bola tak prísna, chladná. Ani ma nepozdravil keď ku mne prišiel, len mi pootvoril dvere a dovolil mi aby som cez ne prešla ako prvá.
Obyčajne nás do práce vozil Pán Muller ale dneska tomu tak nebolo.

Hanz bol celú cestu ticho a nie len že nehovoril, ale ani sa nehýbal nepousmial sa nepozrel sa na mňa, kebyže nedýcha myslela by som si že sa premenil na nejaký kamenný stĺp.
Veľmi rýchlo som pochopila, že nejdeme do práce. Netušila som kam ma viedol. Pretože toto nebola cesta ani k "nášmu" miestu.
Snažila som sa upokojiť, nešuchať si ruky, nepozerať sa nervózne okolo seba. Vedela som, že sa chce porozprávať, ale o čom keď musíme kvôli tomu odísť z mesta?

Keď sme konečne zastali, boli sme v strede ničoho. Počula som že neďaleko od nás je Visla, zvuk pretekaúcej vody sa prebíjal pomedzi stromy.
Hanz počkal dokým ho doženiem, na vyšliapaný úzky chodník ktorý viedol pomedzi stromy. Trasa, ktorá sa nehodila na topánky ktoré som mala na nohách. A keď že som si nemohla dovoliť ich zničiť vyzula som sa.
Hanz si všimol že som zastala a otočil sa smerom ku mne. Pozrel sa na moje bosé nohy, na ktorých som mala len pančušky, nadvihol jedno obočie ale nepovedal nič- pokračoval ďalej.
Našťastie cesta lesom nebola tak dlhá ako som si myslela že bude.
Ocitli sme sa na kamenistom brehu Visly. Na druhú stranu to bolo pár metrov. V tejto časti bola rieka prekvapivo pokojná, pretekala pomedzi veľké kamene a drevá a na to že bolo tesne po zime jej voda bola dnes prekvapivo čistá, až tak že som mohla vidieť na dno.
Hanz zamieril k jednému z kmeňov povalených po okrajoch rieky. Rozopol si kabát a čiapku zavesil na konár.
Nasadila som si topánky a pomaly, opatrne aby som si nevyvrtla kotník, som k nemu prešla.

Pozrela som sa na kôru stromu a skontrolovala som či je sucha, potom som sa o ňu zaprela. Ruky som preložila na prsiach a otočila som tvár na Hanza. Slnko ktoré mi svietilo priamo do tváre ma oslepovalo, ale zároveň prijemne hrialo tvár. Zdalo sa mi ako keby mi chcelo roztopiť zmrznutú tvár po zime a možno vyliečiť srdce. Bolo to tak prijemne že som na moment zatvorila oči a len si to vychutnávala. Až do momentu kedy kamene pod Hanzovou topánkou nevydali bolestný zvuk.
Pozeral sa do zeme, ako by sa tam snažil nájsť odpoveď. Na niečo. Pozorovala som ho ako chodí sem a tam. Snažila som sa prísť na to prečo som tu, aj keď som mala tušenie že to má spojenie zo včerajším večerom. Z ktorého sa možno Charlota vyspí a možno naň aj zabudne, ale Hanz očividne nie.
Vložil ruku do vrecka na kabáte a vytiahol z neho striebornú tabatierku a zapaľovač. Pred tým, než si jednu vzal natiahol ruku ku mne a čakal či sa ponúknem alebo nie. Po chvíle premýšľania som vzala medzi prsty jednu z nich a opatrne som ju vytiahla z krabičky.
Počkal dokým som si ju vložila do úst a zapálil mi ju.
Pár krá si potiahol.
"Prvý krát, keď som videl Charlotu, hneď ma zaujala." Nadvihla som obočie, skutočne rozprával o tom, o čom si myslím? "Už som bol vojak, nikto výnimočný, ale." Povzdychol si. "Bolo jedno čo si, hlavne že si mal na sebe uniformu. Nemôžem povedať že sme si pozornosť neužívali. Hlavne keď sme mali voľno a mohli sme sa prejsť po meste, všetky oči sa za nami pozerali." Chcela som mu povedať aby prestal rozprávať. Pretože som vedela, že to čo mi chce povedať je osobné, intímne. Nevedela som, či chcem počuť všetko to čo sa mi chystá zdeliť. Ale, na druhej strane, bola vo mne toľká zvedavosť, že akýkoľvek pud sebazáchovy bol potlačený.
"Bola … iná. Okrem toho, že vyzerala výborne, tak bola hrozne vzdelaná, prečítala snáď všetky knihy na svete, bola strašne vtipná a skoro stále sa smiala." Predstava usmievajucej sa Charloty bola pre mňa priam nedosiahnuteľná. Nedokázala som si predstaviť jej nahnevanú tvár v inej forme. "Zamiloval som sa do nej, teda aspoň som si to vtedy myslel. Po veľmi krátkej dobe som jej otca požiadal o jej ruku a doteraz neverím tomu že súhlasil. Pretože okrem tej uniformy som toho nemal veľa čo ponúknuť. Nepochádzal som úplne zo skromných pomerov, ale predsa môj otec bol mŕtvy, moja matka druhý krát vydatá, peniaze ktoré sme mali patrili môjmu nevlastnému otcovi nie nám, ešte som o štyri roky starší než ona. Ale predsa zvoli." Ofrkol si. "Jej otec už vtedy veľmi úzko spolupracoval s NSDAP a vynieslo mu to veľmi veľa peňazí, ešte viac ako mal pred tým než sa vôbec Hitler dostal k moci. Bol jeden z tých šťastných, ktorých kríza pripravila o jedno z desiatich sídel, ktoré vlastnil." Potiahol si. "Tak že keď sme sa zobrali a ja som si Charlotu odviedol z domu, náhodou na moje dvere zaklopal vyšší dôstojník z SD, ktorý mi oznámil, že som bol prijatý do ich služieb. Neviem či to bola jeho zásluha, alebo len zhoda okolností. Každopádne na pozíciu kde som teraz som sa dostal sám." Mykol plecom a pozrel sa na mňa kúskom oka. Zdá sa že môj výraz na tvári bol neutrálny do takej miery, že som ho neodradila od ďalšieho rozprávania, tak pokračoval, s pohľadom upretým pevne pred seba.
"Tak že sme mali veľkú svadbu, prevelili ma, časom povýšili, tak že sme si mohli dovoliť ešte väčší dom, a samozrejme ďalším krokom logicky mali byť deti." Zovrelo mi vnútro. "A tie neprichádzali. Dlho." Pomaly sa nadýchol. "Veľmi dlho." Prešiel si rukou po vlasoch a urobil pár krokov do strany.
"Keď sa to konečne stalo, bolo to… úžasné." Usmial sa, len na moment, pri šťastnej spomienke ktorá preletela jeho mysľou. "Ale." Úsmev mu pomaly opadol. "Charlota, bola ako vymenená. Všetci vraveli že je to normálne, že sa to ženám stáva keď otehotnejú. Ale… podľa mňa si to dieťa v hĺbke duše nepriala.
A keď sa narodil Eduard, všetko sa to ešte zhoršilo. Nie len že sa nebola schopná o to dieťa vôbec starať fyzicky, psychicky bola úplne mimo. Neviem ti to presne opísať, ale boli momenty keď som si skutočne myslel že ju budem musieť odviesť do nemocnice, pretože som sa bál že si ublíži. Ale to mi jej rodina nedovolila! Neexistuje aby člen vyššej Berlínskej spoločnosti skončil po pôrode na psychiatrií. Veď rodiť deti je prirodzenosť, každéj ženy!" Napodobnil hlas niekoho, asi Charlotinho otca. "Ostal som s ňou doma, chvíľu staral som sa ako som len mohol, to jej trochu pomohlo, ale nebolo to dosť. V momente keď som odišiel do práce…" Vzdychol si a prešiel si rukou po tvári. Na chvíľu sa odmlčal a pozeral do zeme. Dokonca ani nežmurkal "Jeden deň som prišiel domov o niečo neskôr ako som sľúbil pretože, proste to inak nešlo. No žena ktorá jej mala pomáhať už bola preč pretože som mal prísť ja, ale…" Začal hovoriť úplne potichu. Pustila som na zem cigaretu, ktorú som nechala dohorieť až na koniec a pálila ma medzi prstami. "A dom bol úplne tichý a keď som vyšiel na poschodie našiel som Charlotu v kúpeľni v stave… Nebola ani schopná sa na mňa pozrieť, len sedela na zemi opretá o stenu a pozerala sa pred seba. Chvíľku mi trvalo dokým mi napadlo ísť skontrolovať Eduarda.
Izba vyzerala ako po výbuchu, ale on bol položený v postieľke prikrytý perinkou a ležal tam bez pohnutia." Položila som si ruku na pery. "A neviem čo sa stalo, či to urobila ona, v nejakom záchvate, alebo ten záchvat prišiel s tým že ho tak našla. Netuším a…"Zatvoril bolestivo oči. "A ani to nechcem vedieť." Chvíľu mu trvalo dokým ich otvoril a pozrel sa na mňa.
"Pýtala si sa ma, raz. Prečo som sem prišiel, odpoveď je že som asi hľadal nový začiatok. Po tom ako sa Charlota zotavila som pre nás chcel nový začiatok, aj keď to prišlo za tých najhorších okolností pretože nikto by nemal stavať svoj nový život na troskách niekoho iného domova, ale tak to bolo a… dúfal som že to pomôže. Zo začiatku sa zdalo, že sa niečo zmení, ale Charlota našla vyslobodenie zo smútku, možno z viny inak ako som si predstavoval." Zasmial sa.
"Tak že mám manželku, ktorá je taká aká je s ktorou som prežil to všetko čo som prežil, pristihol som ju inflagranti s jedným z mojich najlepších priateľov a napriek tomu je stále pod mojou strechou a ona… mi ešte niečo ide vyčítať?!" Neveriacky pokrútil hlavou a prešiel bližšie ku mne. "Ja som ale idiot." Prešiel si oboma rukami po tvári ,sklonil hlavu k zemi a založil si ich potom na prsiach.
"Prepáč že ti to hovorím, ale…" Zastavila som ho tým že som mu rýchlo položila ruku na predlaktí. Dotkla som sa ho len jemne, špičkami prstov, ale aj to ho prinútilo sa na mňa pozrieť.
Nebola som si istá, čo mu mám povedať. Snažila som sa nájsť v sebe nejaké slová útechy, ktoré by pravdepodobne nefungovali. Pretože žiadne slovo nemôže utíšiť tú bolesť ktorú v sebe mal a ktorú som mu videla v očiach, aj keď to na sebe nechcel dať znať.
"Nie si hlupák Hanz" Povedala som nakoniec. "A nevadí mi že mi to povedal." Popravde som bola prekvapená, že sa mi zveril s niečim tak… osobným. Bolo to ako keby mi do ruky vložil zapálený dynamit a ja som teraz čakala dokým mi vybuchne do tváre.
Oprel sa o peň kúsok vedľa mňa.

"Niekedy sa nám dejú veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Nikdy nič nejde podľa plánu a tieto udalosti nás formujú. Robia z nás to čo sme. Si dobrý človek Hanz."
"Som rád, že si to myslíš." Chvíľu sme tam stáli v tichosti a potom sa na mňa otočil s otázkou: "Ako veľmi ďaleko si od svojich plánov?"
"Na stovky kilometrov." Povedala som s úsmevom.
"A si šťastná že sa to stalo?" Pozrela som sa mu do zelených očí, ani som nad tou odpoveďou veľmi nepremýšľala proste zo mňa vyšla. "Áno." Najzvláštnejšie bolo, že v tom momente, keď som to povedala, som to myslela vážne. Nepremýšľala som nad ničím, ako som povedala keď sme boli spolu boli sme to len my dvaja a celý svet ostal za dverami niekde úplne mimo nás a v tom malom svete, s ním. Som bola spokojná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 15. května 2017 v 19:14 | Reagovat

Ježiš tej Charlote a aj jej rodine by som tak nafackala. A odnieslo si to úbohé dieťa :( Chudák Hanz.
Smutná ale dobre čitateľná kapitola ako vždy. Som zvedavá na pokračovanie! :)

2 Elis Elis | Web | 16. května 2017 v 9:00 | Reagovat

Úžasné, krásně popisuješ situace a emoce zúčastněných postav a závěr je mnohoznačný, něco se tam rodí, Hanz má něco do sebe, jsem zvědavá na pokračování...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama