Stratené - 21. Kapitola 1/2

26. května 2017 v 22:26 | Kelly145 |  Stratené

** 21. Kapitola **



V ten deň som prišla domov sama, na obed. Autom ktorý šoféroval jeden z Hanzových vojakov. V žalúdku som mala zvláštny pocit ťažoby, ako by sa mi v hrudníku usadilo všetko čo mi Hanz povedal a ja som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Pretože zakaždým keď som sa o to pokúsila niečo vo vnútri ma zabolelo. Bála som sa toho, že som prekročila hranice. Pretože, predsa len. Nech je akýkoľvek, je kapitánom SD, je to Nemec ktorý nosí na svojej hrudi nacistický odznak a ja som na to zabúdala. Akokoľvek som sa však snažila samú seba presvedčiť, nenávidieť ho zlyhala som. Pri každom pokuse. Nedokázala som to, aj keď som do tej snahy vložila všetky svoje presvedčovacie schopnosti.
Bil sa vo mne pocit zodpovednosti, sebazáchovy a srdce. Všetok strach, všetka opatrnosť ako by vyletela oknom zakaždým keď som s ním osamela. Nevedela som prečo to tak je a nedokázala som sa tomu brániť.

Položila som svoje veci na posteľ a sadla som si vedľa kabátu. Zaprela som si ruky o kolená a vložila som si tvár do dlaní. Vedela som, že som neprezradila nič dôležité, o to nešlo. Šlo o ten pocit vo mne! Takto by som sa predsa nemala cítiť s niekym ako je on!
"Do čoho si sa to zaplietla Sophia." Zašepkala som na seba a zdvihla som odhodlane hlavu. Mala by som prestať povedala som si a odhodlane som sa postavila.
Najlepšie bude keď zaženiem všetky pochybnosti manuálnou prácou. Tak že som sa rýchlo prezliekla a snažila som sa dohnať činnosti, ktoré som nestihla v predošlích dňoch. Vďaka večeriam a večierkom mi ostalo veľa nedokončenej práce, ako napríklad žehlenie, či pranie. Jediné šťastie ktoré som mala bolo že som veci nemusela prať ručne. Aspoň na niečo Charlota myslela keď zariaďovala svoju domácnosť.

Rozhodla som sa pred tým, než sa do toho pustím naplno, že obehnem celý dom aby som zozbierala špinavé prádlo prípadne prezliekla periny, ktoré sa mi nepáčili. Ak by náhodou prišli nejaký nečakaný hostia. Nepotrebovala som dostať od Charloty vynadané za to že periny do ktorých chcela uložiť svojich známych v hosťovských izbách boli pokrčené, alebo nebodaj špinavé.
Po tom ako som skontrolovala každú posteľ v hosťovských izbách ocitla som sa v tej, v ktorej spával Hanz.
S nádychom som otvorila dvere. Vstupovať do jeho izby bolo vždy ako vkročiť do tajomnej komnaty, ale namiesto pokladu som čakala že na mňa vybehne príšera.
Vždy mal dokonale upravenú posteľ a veci pokladané do políc pravdepodobne všetko zarovnané podľa pravítka. Mal tam jednu košeľu prehodenú cez vešiak na sako, ktorú som zobrala pretože bola očividne použitá. Nič iné som tam nenašla. Prehodila som si ju cez ruku k obalu na vankúš, ktorý som sa rozhodla prezliecť a zamierila som si to k poslednej miestnosti v dome.

Charlotina spálňa bola pravý opak tej Hanzovej, na rozdiel od neho mala všetko všade a väčšinu toho čo malo prísť do prania bolo nahádzané v samom strede miestnosti. Vždy som sa divila ako rýchlo dokáže v tej miestnosti urobiť neporiadok, trvalo mi hodinu ju dať do pôvodného stavu a ona príde a všetko rozhádže ako by to robila naschvál.
Zasekla som sa rovno pred dverami, keď som ju uvidela ako sedí v kresle si cigaretou v ruke a zo skleneným pohárom plným červeného viná v ruke.
"Neklopete?" Povedala úlisne a pozrela sa na mňa asi tým najhorším pohľadom aký mi kedy venovala. Kebyže mohla zabila by ma ním. Zdá sa že na včerajší rozhovor s Hanzom nezabudla.
"Prepáčte nevedela som že ste tu." Povedala som rýchlo a zvolila som taktiku ústupu, urobila som dva kroky smerom ku dverám. "Zbieram špinavé prádlo."
"Vypadni!" Zasyčala na mňa. Nebolo mi treba dva krát hovoriť, otočila som sa na päte, no pred tým než som stihla opustiť miestnosť a zatvoriť za sebou dvere, počula som ako sa postavila a potom už len zvuk rozbijajúceho sa skla o druhé krídlo dverí v ktorých som akurát stála. Kúsky skla sa rozleteli všade naokolo a tým že to bol kryštál bolo ich veľa, boli malé a poriadne ostré. Ucítila som ako ma niečo pichlo na líci, nemusela som hádať čo to bolo.
Šokovane som sa otočila smerom ku Charlote. Tá sa už úplne zbláznila? Z jej pohľadu som usúdila že áno, pretože ľutovala že sa netrafila domňa. Mala som chuť na ňu začať kričať, nech je kto je toto už je moc! Aj na mňa!
Namiesto toho som sa ale len zhlboka nadýchla a vystrela. Chytila som dvere. "Kebyže niečo potrebujete zavolajte na mňa." Povedala som chladným hlasom a v tom momente som dvere za sebou prudko zatvorila.
Rozbehla som sa dole po schodoch div som si nohy nedolámala, bála som sa totiž že z tej izby výde a v ruke bude držať zbraň.

Hodila som veci do práčovne a pozrela som sa na seba v malom zrkadle ktoré tam bolo umiestnené nad špinavým umývadlom. Mala som na tvári tri ranky pričom v každej bol zaseknutý kúsok skla.
Až v ten moment mi došlo ako ma to vlastne boli, navyše krvácali ako divé! Chytila som teda do ruky uterák a prebehla som do kuchyne.
"Bože dievča čo sa ti stalo?!" Zvolala na mňa Pani Mullerová hneď ako ma uvidela, zľakla sa tak že pustila všetky veci ktoré držala v ruke na zem.
"Nič." Povedala som jej a mávla som rukou.
"Aké nič!" Zvýšila panicky hlas. "Však krvácaš!"
"Som len nešika!" Povedala som jej a siahla som do skrinky po lekárničku, vďaka Hanzovej ruke, ktorú som mu zošívala som presne vedela kam mám ísť po pomoc.
"Prosím ťa sadni si!" Pani Mullerová ma chytila prudko za ruku a tým ma prinútila sa na ňu pozrieť. "Upokoj sa a daj mi to!" Prikázala mi a nastavila ruku aby som jej podala kufrík.
Urobila som to.
Sadla som si vedľa stola.
"Ukáž mi to!" Odtiahla mi ruku s uterákom a pozrela sa mi na tvár. "Och pre Boha!" Zvolala. "Dievča, čo si robilo?"
"Nehoda." Povedala som potichu. V jej pohľade bolo jasne vidieť že mi neverí. Našpúlila pery, ale nepovedala nič.
Po tom ako si umyla ruky mi tie tri kúsky skla vytiahla. Samozrejme mi ranu odenzifikovala, pálilo to teda strašne, ale zvládla som zo seba nevydať ani hlások.
Potom mi pri tvári držala obväz do momentu kým krvácanie neprestalo. Našťastie ranky neboli veľmi hlboké a ani široké tak že sa krvácanie zastavilo pomerne rýchlo.
"Nechcem aby ste mi tam dávali obväz!" Zavolala som keď som videla že mi chce tvár obviazať zo všetkých strán. "Nie je to nič vážne." Povedala som a zobrala som si od nej obväz ktorý mi držala na tvári.
"Dievča nešťastné." Lamentovala nado mnou a sadla si oproti mne. Pozerala som sa do zeme, cítila som sa ako keď som hrešila deti v škole, až na to že teraz som si vymenila rolu, ja som bola ten žiak.
"Nezahrávaj sa." Povedala ustarostene.
"Ja sa nezahrávam." Obrátila som sa na ňu okamžite. Len stiahla pery. "Skutočne." Zahrávala som sa, veľmi. Vedela som to, ale nie tak ako si to myslela ona. Po niekoľkých minútach, (alebo to boli len sekundy) vyčítavého pohľadu sa na mňa usmiala a odtiahla mi ruku. "No už to netečie vôbec, hádam ti tam neostanú jazvičky. Tej peknej tváre by bola škoda."

Okolo raniek sa do večera vytvorili malé modrinky, tak že aj keď sa mi nestalo nič vážne, vyzerala som ako by som bola napadnutá divokým zvieraťom, alebo ako keby som mala nejakú chorobu ktorá rozožiera mäso s ložiskom nad obočím a dvoma na líci.
Zapaľovala som akurát oheň v krbe dole vo vchodovej hale, keď Hanz prišiel domov.
"Dobrý večer." Pozdravil ma a hneď si začal rozopínať kabát. Šla som k nemu, aby som ho zobrala očistila a potom mu ho vrátila do izby, ako to robím každý deň.
"Dobrý večer." Pozdravila som ho cestou. "Pani Charlota Vás čak…" Hanz mi prudko chytil tvár medzi palec a ukazovák a natočil si k sebe stranu tváre s mojim malým zranením. Nevedela som, či to bolo tým že som sa ho zľakla, alebo jeho dotykom, ale srdce sa mi náhle rozbúchalo.
Zamračil sa a pustil ma z otázkou: "Čo sa ti stalo?"
"Nič." Povedala som okamžite, bez toho aby som sa na neho pozrela, vzala som rýchlo do ruky jeho kabát.
"Sophia?" Urobil krok do strany a tým mi zabránil v odchode. Zdvihla som pohľad a pozrela som sa mu do očí. "Nič!" Povedala som dôrazne. "Pani Charlota je dole v salóniku, čaká na vás s večerou." Dokončila som vetu, ktorú som začala a prešla som okolo neho. Utiekla som tak rýchlo ako som len mohla a počas celej večere som sedela dole v kuchyni. Nechcela som riskovať, nemusela som znášať ich pohľady, ešte by to skončilo hádkou a som si istá že by som z toho vyšla ako porazená ja.

Po tom ako sme všetko upratali zo stola ma pani Mullerová poslala preč z kuchyne, vyhlásila že v dnešný večer si mám právo oddýchnuť a ja som neprotestovala. Už dlho sa nestalo že by som si ľahla do postele o deviatej večer.

* * *


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama