Stratené - 21. Kapitola 2/2

26. května 2017 v 22:28 | Kelly145 |  Stratené

Stratené - 21. Kapitola 2/2



Nevedela som čo sa medzi nimi dvoma ten večer stalo, ale Charlota ani keď sme boli sami sa na mňa ani nepozrela. Vždy odvrátila pohľad o inej strany a keď som sa jej niečo opýtala len veľmi ťažko zo seba vydala hlásku. Nemôžem povedať, že by sa mi za jej príhovormi nejako cnelo. O pár dní sa vrátila do svojho režimu, tak že doma nebola skoro vôbec a keď náhodou tak bola zatvorená sama v jej izbe alebo v salóniku pri rádiu.

Ja som na druhú stranu skoro každý deň odchádzal s Hanzom, mala som stále viac a viac práce okrem prekladov, ktoré boli mojim každodenným chlebom ma Hanz- aj napriek tomu že povedal že to robiť nebudem- začal zamestnávať aj ako svoju sekretárku. Čo bola vlastne veľmi nudná práca až do dňa kedy mi povedal, že s ním pôjdem na kontrolu tovární.
Netušila som v čom tá kontrola spočíva a už vôbec nie aká bude moja úloha tam, ale keď som o tom povedala Tomášovi, skoro vyskočil zo stoličky od radosti. Povedal mi že si mám zapamätať všetko čo uvidím. "Ak by ťa zobral do nejakej priemyselnej výroby! To by bolo úžasné! Možno by sa nám potom podarilo ich výorbu aspoň na krátky čas sabotovať." Hovoril nadšene. "Musíš si všetko napísať, od toho odkadiaľ do továrne tečie voda až po tom kde majú záchody."
"A ako to zistím?"
"Neviem buď kreatívna!"

Ráno som vychádzal z domu s malou dušičkou, ktorá sa ešte zmenšila keď som videla tu záplavu uniforiem.
"Krásny dobrý deň, ja som Greta." Oslovila ma jedna žena v strednom veku.Postavila sa vedľa mňa s úsmevom a natiahla ku mne ruku na pozdrav.
"Sophia." Predstavila som sa jej a podala som ruku s ktorou som jemne zatriasla.
"Prvý krát?" Opýtala sa s pobaveným tónom. Musela som asi vyzerať dosť vydesene.
"Áno." Odpovedala som a pozrela som sa okolo seba na tú záplavu dôstojníkov.
"Občas takto chodia ku podnikateľom." Povedala mi Greta potichu. "Aby sa trošku ponaparovali a podporili si svoje ego." Žmurkla na mňa.
"To mi je jasné, ale nechápem čo tam robím ja." Nastúpila som do auta, od ktorého mi jeden z dôstojníkov otvoril dvere.
"Kto nemá sekretárku, ten nie je dôležitý, sme módny doplnok a dostaneme výborný obed zadarmo." Ozvala sa ďalšia slečna, ktorá si sadla do auta vedľa mňa.
"Aha." Bože. Mala som chuť prevrátiť oči. Muži sú niekedy divný a ešte viac keď sú to Nemci.
"Je to vlastne otrava." Povedala mi Greta. "Chodíme za nimi a prípadne od niekoho prevezmeme papiere." Ani nestihla dopovedať posledné slovo a opýtala sa ma "Ako dlho pracuješ pre kapitána?" Zaklipkala som očami.
"Už je to chvíľa."
"Ešte som ťa tu nevidela."
"Zaučovala som sa." Detail že som vlastne jeho upratovačka som radšej vynechala.
"Je to pekný chlap, máš šťastie. Nie ako ten môj tučný dedo, ale platí dobre."
"Prečo je dôležité že je pekný?"
"So škaredým predsa ten sex ide predsa len ťažko." Ústa mi padli asi až na podlahu auta.
"P-p-prosím?" Vyhapkala som zo seba.
"Och moja zlatá ty si tam skutočne nie si dlho čo?" Netušila som čo jej mám na to odpovedať a do líc sa mi nahrnula krv.
"On je ženatý!"
"Och to sú všetci." Mávla nado mnou rukou. "Naučíš sa! Má to viac výhod ako nevýhod." Neverila som tomu že sa táto konverzácia vôbec odohrala. Tak že sekretárka znamená osobná šlapka? To som netušila, koľko vecí sa ešte dozviem na tej krátkej dvadsaťminútovéj cesty cez mesto.

Ocitli sme sa pred veľkými dverami do továrne. Nikde nebolo žiadne meno, alebo nejaký znak, ktorý by popisoval kam sme to prišli. Pred dverami však stál vysoký muž v obleku s úsmevom na perách.

Keď som vystúpila z auta, s Hanzom sa nám stretli pohľady. Cítila som ako sa v lícach červenám. Hanz kývol hlavou a tým mi naznačil: Čo sa stalo?
Len som vyvalila oči a pokrútila som hlavou do strán. On nadvihol obočie a ja som kývla hlavou smerom k ženám ktoré stáli okolo mňa a prevrátila som oči. Hanz sa len pobavene usmial- bola som si istá že vie o čom bola celú cestu v aute reč. Za tých dvadsať minút som sa dozvedela kto s kým z mesta spí, kto s kým nespí, kto koho neznáša, kto komu podlieza a kto koho potrebuje.
A to bolo nič! Oproti tomu čo sa dialo na obede. Priviedli nás do peknej veľkej miestnosti s veľkým stolom a kobercom. Bola na strane továrne, tak že sme ani nemuseli prejsť cez výrobnú halu. Premýšľala som ako splním svoju úlohu, keď do továrne ani nestrčím nos.
Bože tie ženské mali tak strašne podrezané jazyky, nevedela som či sa mám červenať alebo sa hodiť pod stôl a zapchať si uši aby som to nemusela počúvať, skutočne som nemala potrebu vedieť čo ktorý dôstojník preferuje v posteli, bolo to tak nechutné! Nebola som žiadna panna, ale takéto veci by proste mali zostať v izbe za zatvorenými dverami a nikdy by sa nemali dostať von! NIKDY!

Po tom ako sme sa najedli a ja som sa snažila obsah svojho žalúdku udržať tam kde som ho ústami poslala, sme sa zas stretli v stredne veľkej miestnosti kde väčšina mužov fajčila cigary.
Hanz mi kývol aby som šla na stranu a ja som poslúchla. Vyzeral nanajvýš pobavene.
"Tak čo si zistila?"
"Prosím?"
"Myšlíš že som ťa sem priviedol len tak? Je to najlepší spôsob ako sa dozvedieť všetky drby z mesta, tak čoho sa mám báť a čo si prezradila, aby som vedel čo mám očakávať?" Chvíľu som na neho pozerala s otvorenou pusou.
"Ja ti to spíšem do správy." Hanz sa zasmial.
"Ty si vedel do čoho ma hádžeš?"
"Jasné že áno."
"Ďakujem!" Len sa pousmial. Neverila som tomu, urobil zo mňa dvojitého špióna!
"Teraz pôjdeme vedľa do haly, chce nám ukázať nové stroje ktoré má keď sa vrátime pôjdeme domov." Oznámil mi.
"A ja tu mám ako ostať s nimi?"
"No…"
"Nie nerob mi to!" Ďalšiu hodinu by som s nimi nezniesla. Hanz sa zas zasmial. "Nie ja to myslím vážne! Vezmi ma zo sebou!" S nadvihnutým obočím sa na mňa pozrel.
"Pán Hofman!" Zavolal na muža, ktorý nás pred chvíľou vítal v továrni. Pribehol ako psíček na zapískanie.
"Prosím kapitán Fursten?" Oslovil ho.
"Tuto slečna Herbrich nikdy nevidela továreň ako je tá vaša a veľmi rada by sa tu chcela poobzerať. Myslíte si že by ste jej mohli poskytnúť jedného zo svojich mužov, ktorý by ju previedol a ukázal jej to tu?" Hofman najprv prekvapene zaklipkal očami a potom prikývol.
"Myslím si, že by som to slečne mohol zariadiť." Povedal s úsmevom.
"H?" Otočila som sa na Hanza prekvapene, keď pán Hofman odišiel.
"Myslí si, že ťa posielam na inšpekciu, tak si poriadne všímaj všetko okolo seba a urob mi niekoľko poznámok, ak by sa ti niečo nepáčilo dobre?"
"Dobre."
Hanz mi to uľahčil, mala som exkurziu aj s výkladom. Okrem toho že utečiem tým sliepkam, tak možno zistím niečo čo sa Tomášovi bude hodiť.
Po továrni ma mal previesť jeden zo zamestnancov. Stále chodil okolo majiteľa tak že som predpokladala, že je to jeho zástupca, alebo niekym takým.
Vysvetlil mi, že u nich v továrni sa vyrábajú súčasti motorov, nie len do normálnych áut ale aj do vojenskej výroby, čo povedal s veľkou hrdosťou v hlase.
Ako sme prechádzali cez výrobnú halu všimla som si, že všade naokolo sú vojaci s puškami a strážia robotníkov. Zamračila som sa.
"Nepáči sa vám niečo slečna?" Opýtal sa ma keď zbadal môj výraz. Zatriasla som hlavou a povedala som : "Och len premýšľam prečo je tu toľko vojakov?" Jeho pohľad sa otočil hore a s úsmevom mi povedal. "Väčšina z našich robotníkov sú židia, musíme ich predsa strážiť." Musela som zapojiť všetko sebaovládanie, aby som na neho nevypleštila oči hneď ako to dopovedal. Pozrela som sa okolo seba. "Aha." Utrúsila som len.
"Smieme ísť ďalej ukážem vám stroj ktorý zvária diely dohromady, sami sme ho navrhli." Prikývla som.

Keď sme prechádzali pomedzi stroje a robotníkov, jediné na čo som mohla myslieť bolo-tak na toto Hitler potreboval vyradiť všetkých židov? Aby mohli pracovať v jeho továrni?!

Ani som nevnímala čo mi hovoril, prehliadala som si ľudí, premýšľala čím boli kým prišli sem.
Predo mnou bola skupina žien, ktoré spájali dohromady dva kusy kovových trubiek a posielali ich po páse ďalej. Každý z nich bola matka, niekoho dcéra, odvlečená z domu. Pri tom pohľade ma bolelo srdce, ale aj napriek tomu som na sebe nemohla dať nič znať, pretože ak by som prejavila čo i len kúsok súcitu s týmito ľuďmi, prezradilo by ma to.

Na moment svet zastal, a mne sa zatmelo pred očami. Hrudník mi zovrelo tak pevne, že som sa nemohla nadýchnuť, kolená sa mi podlomili a myslela som si že padnem na zem v bezvedomí.
Pre sebou, rovno predo mnou cez pult stála osoba ktorú som poznala.

Margaret…

Vyslovila som v mysli. Pozerala sa do zeme. Bola omnoho chudšia ako keď som ju videla naposledy, jej pohľad bol prázdny, pozerala sa na svoje ruky. Bože… Zalapala som po vzduchu, a pozrela som sa na môjho sprievodcu. Nič si nevšimol bol príliš zaujatý tým čo mi hovoril.
"Pár vedúci!" Zavolal na neho jeden muž a pribehol k nemu. Vytrhlo ho to z jeho monológu.
"Prepáčte ale máme problém s…" Muž ho zastavil rukou. "Počká to mám tu dôležitého hosťa." Ukázal na mňa rukou.
"Ale pád vedúci…" muž sa tváril veľmi naliehavo.
"Pokojne choďte, ani sa odtiaľto nepohnem sľubujem. Potom sa po mňa vrátite."
"Ale keď by som vás tu nemal nechať samú."
"Práca je dôležitejšia ako prechádzka. Určite by sa váš šéf nepotešil kebyže sa jeho návšteva dozvie že vám tu niečo nefunguje." Zahrala som na citlivú notu, aspoň som v to dúfala.
Našťastie ma poslúchol.
"Kebyže niečo potrebujete."
"Okolo je dosť vojakov, aby ma ochránili nebojte sa." Milo som sa na neho usmiala, neviem ako sa mi podarilo ten úsmev vyčarovať. Keď zašiel za roh rýchlim krokom neváhala som ani minútu.
Obišla som stôl, Margaret tam stála skoro sama, ostatné ženy boli opodiaľ, ani jedna nezdvihla pohľad aby sa pozrela na to kto prišiel.
Bolo to až desivé.

Postavila som sa k nej a potichu som povedala. "Margaret." Z rúk jej vypadlo náradie, ktoré držala.
Pár sekúnd jej trvalo dokým ho vzala späť do rúk a zodvihla pohľad smerom ku mne. V jej očiach bola radosť, že ma vidí ale tak isto aj smútok a zmätok.
"Tvár sa že mi ničo vysvetľuješ." Natiahla som ruku k nej a čakala som dokým mi podí trúbky ktoré držala v rukách. Trasúcou sa dlaňou mi ich položila do tej mojej.
"Sophia, čo ty tu… Ty si s nimi?" Že by to bola zloba, čo som počula v jej hlase? Na saku som mala pripnutý odznak strany, musela som.
"Nie je čas na to aby som to vysvetľovala!" Povedala som rýchlo "Nie nie som nikdy nebudem!" Otočila som trúbku v rukách a ukázala som na jedno miesto. Tvárila som sa že sa jej na niečo pýtam. "Ako ste na tom?" Opýtala som sa.
"Otec je na tom zle, je chorý zima bola ťažká, matka tak isto. Snažíme sa prežiť, ale je to ťažké. Kebyže to vidíš Sophia, je to peklo! Ja a Jozef sme mali šťastie dostali sme prácu mimo geto, ale kebyže to vidíš tak…" Hlas sa jej zlomil. "Denne tam zomierajú ľudia sú len tak položený na ulici Sophia, miznú! Nikdy sa nevrátia nikto nevie kam ich odvlečú, vždy prídu zo zoznamom a odvezú ich."
"Neplač!" V hlase mala strach, ale nik ju nesmel vidieť plakať. "Nesmieš plakať!"
"Neviem čo budem robiť keď príde rada na nás Sophia." Zdvihla ku mne žalostný pohľad, bol ako nôž do srdca.
"A ty? Čo tu robíš? Čo Káťa a Vladko?" V hrdle mi navrela veľká guča, cez ktorú som sa nemohla nadýchnuť.
"Sú mŕtvy." Povedala som potichu a vrátila som jej trúbky. Videla som ako sa jej nahrnuli slzy do očí.
"Prestaň!" Precedila som medzi zuby, aj ja som chcela plakať. Chcela som ju objať ako najsilnejšie som mohla a vziať ju zo sebou do bezpečia. Schovať ju, aj s jej rodinou. Aby boli v bezpečí, ale mohla som tam len stáť a pozerať sa na ňu. Snažiť sa nedať najavo všetku tú bolesť čo som v sebe cítila.
"Slečna Herbrich!" Oslovil ma vedúci ktorý sa spokojným krokom vracal ku mne. Videla som že Margaret sa ku mne prekvapene otočila, ale hneď sklonila zas hlavu smerom dole a natočila sa preč odo mňa
"Deje sa niečo?" Prezrel si Margaret od hlavy ku päte, podozrivo až opovržlivo.
"Och, len som sa zaujímala čo robí." Mykla som plecom a urobila som krok k nemu. "Ukazovala mi to."
"Je to nepodtatné, skladajú súčiastky ktoré potom…" A už sa zas rozbehol a začal kráčať smerom dozadu do továrne.
Pri odchode som Margaret venovala jeden pohľad. Ona sa na mňa nepozrela. Musím ju dostať do bezpečia, proste musím!

Hanz prišiel k autu s pomerne spokojným výrazom na tvári. Pozdravil ma, no ja som zo seba ledva dostala odpoveď.
Sadli sme si do auta spoločne a Hanz šoféroval smerom domov.
"Si v poriadku?" Opýtal sa po chvíli. Len som prikývla a otočila som sa k oknu. Nechcela som sa s ním rozprávať, nechcela som vedľa neho sedieť. Nechcela som od neho nič! Ani ho vidieť!
Tá uniforma čo mal na sebe reprezentovala všetko zlo na tomto svete. Všetká tá nenávisť bola stelesnená v tom jednoduchom kuse oblečenia ktorý mal na sebe. Ja som vedela že on nie je zlý človek, aspoň tá stránka z neho ktorú som mala možnosť spoznať, ale predsa. Bol to on a na druhej strane barikády sme stáli my. To nezmení nič!
V mysli som mala záblesky, jeden za druhým, videla som nás, mojich kamarátov moju rodinu roztrhanú na márne kúsky.
Moja myseľ preskakovala od jednej myšlienky ku druhej.
Videla som Jozefa, to ako odo mňa odchádzal v deň keď sa museli odsťahovať zo svojho domu.
Deň keď ma zatkli, znásilnili.
Katine oči, v ten moment keď sa z nich vytratil život.

"Sophia." Cítila som jeho ruku na predlaktí, zľakla som sa jej tak že ma myklo a prudko som ju odtiahla.
Stáli sme, na ulici ktorú som nepoznala. Pozrela som sa na neho. V očiach mal starosť. No ja som v ňom teraz, videla len dôvod, prečo sa to všetko stalo.
"Nechytaj sa ma. Prosím." Povedala som to potichu, prekvapivo pokojne.
"Urobil som niečo?"
"Môžeme ísť prosím domov?" Nekričala som, ale vybafla som to na neho. Snažila som sa upokojiť, zachovať rozvahu. Nemôžem to všetko pokaziť! Ale bola som len človek.
Hanz prekvapivo nenaliehal, našťartoval znovu motor a o niekoľko minút sme boli doma.

Vyletela som z auta rýchlosťou blesku. Nečakala som na nikoho a na nič, vedela som čo prichádza a nemohla som dovoliť aby ma pri tom niekto videl.
Zatvorila som za sebou dvere od svojej izby. Oprela som sa o ne a spustila som sa na zem. Nohy ma už nechceli niesť.
Konečne som mohla pustiť slzy, ktoré som zadržiavala od momentu keď som ju uvidela. Nekričala som, ani nevzlykala, len som ich nechala vytekať z očí v podobe pramienkov.

Keď som sa upokojila, pozviechala som sa zo zeme a postavila sa na nohy. Vyzliekla som sa pričom som strhla zo saka tak silno, že som ho skoro roztrhla. Žiaľ a beznádej vystriedala zlosť, tak ako som ju nikdy nepocítila.
Vždy som bola pokojný človek, s veľkou trpezlivosťou. Teraz? By som bola schopná niekomu vytrhať vlasy a vyškriabať oči.
Trvalo mi niekoľko minút dokým som bola schopná odísť z izby dole do kuchyne kde sa na mňa s úsmevom otočila pani Mullerová.
Keď však zbadala moju tvár skoro zjojkla.
"Nepýtajte sa prosím." Povedala som jej v momente keď sa naše pohľady stretli.
"Nebudem." Vedela som že som uplakaná, pravdepodobne biela ako stena, ale nemohla som jej vysvetliť čo sa stalo a nemohla som jej ani klamať.

Pomohla som jej pripraviť večeru.

Našťastie dnes sa nič nedialo, žiaden večierok ani bláznivá párty. Dokonca ani nik neprišiel na večeru.

Keď mi však pani Mullerová vložila do rúk tác s jedlom aby som ho odniesla Hanzovi, zdrevenela som.
"Deje sa niečo?" Opýtala sa ma. Pozrela som sa na tác a potom zas na ňu a len som nemo pokrútila hlavou. Nie, aký problém môžem mať.

Hanz sede v kresle vedľa krbu, mal v ruke otvorenú knihu. Aj napriek tomu že vonku už bola jar, v krbe bol zapálený oheň, menší však ako v zime.
"Dobrý večer." Pozdravila som a položila som tác s jedlom na miesto, kam ho kladiem vždy keď mu ho večer nosím.
"Sophia." Oslovil ma tesne pred tým než som zas otvorila dvere. Zastala som a zatvorila som oči, nechcela som sa s ním rozprávať nie dnes.
"Prosím." otočila som sa smerom k nemu. "Potrebujete ešte niečo?" Hanz nespokojne vytočil kútik dovnútra a otočil sa ku mne na stoličke.
"Ja dneska nemôžem." Povedala som potichu, skoro tie slová nebolo ani počuť. "Dnes proste… nemôžem." Dovolila som si, pozrieť sa na neho.

Vyzeral ustarostene, bolo to skutočne? Bál sa o mňa? Alebo to bolo len predstierané? Mohol byť vôbec taký, akého som ho videla ? Bolo možné, aby niekto ako on, v jeho pozícií mohol mať súcit, alebo iné zmýšľanie?
"Sophia ja…"
"Nič si neurobil." Skočila som mu do reči.
"Tak čo sa stalo? Proste mi to povedz!" Sekundy ubiehali tak pomaly, bolo počuť len tiché pukanie ohňa a prudké nárazy srdca v mojich ušiach.
"Margareta Dubrovski. Naposledy som ju videla keď odchádzala do geta a dnes. Tam. A ja som tu, v tvojom dome s tebou a nemôžem…" Neviem ktorá pomätená myseľ ovládla tú moju a prinútila ma vysloviť to. Možno to bolo pobláznenie, možno nádej ktorú som v sebe chovala, v dobro a v dobrých ľudí.
Hneď ako som to dohovorila som si uvedomila, že ma to bude stáť život. Uvedomila som si komu som to povedala ale vyslovené slovo je ako vtáča, vypustené z klietky, nevrátite ho späť. Nikdy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 27. května 2017 v 10:53 | Reagovat

Och bože to bola ale kapitola! Chúďa Margaret :( Ale naozaj mala šťastie v nešťastí a aspoň pracuje v továrni aj keď je to tam na hovno tak či tak... ale aspoň žije. Som zvedavá čo bude ďalej

2 Zuzulet Zuzulet | Web | 1. června 2017 v 16:46 | Reagovat

To teda bola kapitola to musím súhlasiť s hore uvedeným komentárom :) Som zvedavá na pokračovanie, lebo teraz to začína byť naozaj zaujímavé :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama