Stratené - 22.Kapitola 1/2

2. června 2017 v 23:03 | Kelly145 |  Stratené

** 22. Kapitola **



V tú noc som čakala na moment, keď sa mi rozletia dvere na izbe a vytiahnú ma z postele vojaci.
Čo i len zmienka náklonnosti k židom sa rovnala samovražde. K rozsudku smrti bez súdu a ja som mu to povedala na plné hrdlo.
Stále som mala pred očami, ako mu skamenela tvár, ako sa na mňa zvláštne pozrel. Vedela som že sa niečo zmenilo a že to znamená môj koniec.

No do rána sa nič nestalo, ani celý deň ani deň potom. Bolo to mučivé ticho pred búrkou, ktoré ale netrvalo deň, alebo dva ale týždne. Počas ktorých sa na mňa Hanz ani len nepozrel. Vyhýbal sa mi nie len slovom, ale aj pohľadom. Bolo to ako keby ma zamkli v jednej klietke s predátorom a ja som len čakala na moment kedy po mne vyskočí a podreže mi krk, alebo roztrhá telo na márne kúsky.

Ale neprichádzalo to, čím dlhšie to však pretrvávalo tým viac som bola paranoidná. Snívali sa mi tie najdivokejšie sny, najhoršie nočné mory.
Bála som sa odísť z domu, pretože vždy tu bola šanca že ma niekto zbalí na ulici a už ma nikdy nikto nenájde.
Za Tomášom som nemala odvahu ísť, ani mu len napísať. Teraz keď som na seba strhla toľko pozornosti, nebolo by správne aby som ho svojou ďalšou hlúposťou ohrozila.
Preklínala som moment, keď som mu povedala TÚ vetu. Bolo to ako by som mala zatmenie, ako by som sa pri ňom nedokázala vôbec chovať racionálne. Bolo to tak nelogické! Tak zvláštne! Tak šialené! Že som mala chuť si sama za to nafackovať.

Premýšľala som nad možnosťou že utečiem. Že si vezmem najnutnejšie veci a utečiem niekde na západ, ale kam by som šla? Pravdepodobne by som sa neostala ďaleko, pretože ak Hanz na mňa niekoho nasadil pri prvom pokuse by ma zastrelili.

* * * *
Prešli týždne mojej osudnej návštevy, do Hanzovej kancelárie som nevkročila už ani nepamätám a do jeho práce som tak isto nešla. Však prečo by si tam vodil niekoho ako som ja? To by bolo ako dať výpalníkovy zápalky a ešte ho povzbudzovať.
Bola som prekvapená tým, že ma nechal v jeho dome, nechápala som prečo- možno lebo ma chcel mať neustále na očiach. Možno len čakal na tu správnu príležitosť.

Každopádne, keď som sedela sama v kuchyni a dojedala som posledne kúsky obeda Hanz za mnou prišiel.
Bol to presne mesiac a dva týždne, čo so mnou naposledy prehovoril. Keď som ho videla okamžite som sa postavila.
"Pôjdeme do kancelárie, asi za hodinu." Povedal neutrálne, ani nečakal čo mu na to odpoviem a odišiel.

Srdce sa mi prudko rozbúchalo, bolo to tu? Prišiel koniec? Po takom dlhom čase mučenia? Možno čakal, že sa mi uľaví a pôjdem pokojne a pokorne, vďačná za to že mám zase jeho priazeň. Bol to trik?

Upratala som po sebe najrýchlejšie ako som mohla a utekala som sa prezliecť zo špinavého oblečenia. Ak ma má niekto odviesť na porážku ako dobytok, nepôjdem tam v špinavej zástere a starých topánkach.
Nechcela som mu dopriať to potešenie a ukázať ako veľmi sa bojím, aj keď mi robilo problémy zapnúť si gombíky na šatách. Tak veľmi sa mi triasli ruky.

Čakala som ho dole pri schodoch, tak ako vždy.

Potom ako sme nastúpili do auta, som zažila tie najdlhšie minúty v mojom živote. Bol to trest! Skutočne! Trest za moju nerozvážnosť a hlúposť.

Veľmi rýchlo som zistila, že nejdeme do práce tú cestu som poznala naspamäť, mierili sme niekde, kde som pred tým nikdy nebola, ďalej než boli hranice mesta.
Celú dobu nepovedal ani jedno slovo, nepozrel sa mojim smerom, dokonca som mala pocit, že ani nedýcha.

Keď auto zastalo v strede ničoho, okolo som videla len hustý les, ktorý sa pomaly po dlhej zime začal preberať k životu. Nevedela som prečo ma sem priviedol a skutočne som mala strach.
"Vystúp." Jeho tón ma prekvapil. Čakala som že to zakričí, alebo bude znieť chladne, ale nie. Bol pokojný, tichý, taký akého ho poznám.

Keď som vystúpila z auta položil vedľa mňa na jeho kapotu svoju vojenskú čiapku. Už nenosil kabát pretože bolo vonku dostatočne teplo len na uniformu. Chvíľu sa na ňu pozeral, neviem čo mu v ten moment chodilo hlavou, ale jeho tvár sa ako by vystrela, zamyslené vrásky ktoré mal na čele sa stratili a zdalo sa ako by nadobudol zvláštny vnútorný pokoj, až neskôr som pochopila prečo to tak bolo.
"Ostaň tu dobre. Za žiadnych okolností sa odtiaľto nepohneš." Pozrel sa na mňa spod mihalnic a usmial sa nad mojim zmäteným výrazom. Zvládla som len prikývnuť.

Pozrel sa na svoje krásne kožené hodinky a potom urobil pár krokov smerom dopredu.
Pred nami bola križovatka, vytvorená len nejakými koľajnicami v hline, ktorú vychodili auta a vozy s koňmi ktoré pravdepodobne zvážali drevo z lesa dole do okolitých dedín a možno aj do samotnej Varšavy.
Boli sme od mesta možno aj dve hodiny cesty z toho hodinu sme šli podobnou cestou. Vtedy by som neverila, že tento pokojný les sa za pár rokov bude máčať v krvi vojakov, ale o tom neskôr.

Stromy pokojne šumeli, zelené lístie prepúšťalo tých pár slnečných lúčov dole smerom k nám a ja som nemohla z neho spustiť oči. Stál tam na okraji križovatky a čakal.
Srdce mi zovrelo keď som začula auto, prichádzalo z cesty po pravej strane.

Pomedzi stromy som videla, že je to jedno z nákladných áut, ktoré majú cez nákladový priestor prehodenú hrubú plachtu. Hanz uprel svoj zrak smerom k neňu.
Auto zastalo tesne pred križovatkou, keď zhasol motor vystúpil z neho starší muž v ošarpaných šatách a aj napriek tomu, že som ho nemohla jasne vidieť cez kríky a malé stromy počula som nemecký dobrý deň.
Prišiel až ku Hanzovi, ktorý k nemu spravil len pár krokov a ten muž mu ako prvý podal ruku. Usmieval sa na Hanza, možno až s otcovsky hrdým výrazom na tvári.
"Ako sa máš?" Opýtal sa ho.
"Dobre." Odpovedal Hanz a pozrel sa smerom ku autu. "Vďaka že si prišiel."
"Samozrejme chlapče, samozrejme." Povedal mu starší muž. Jeho prízvuk bol zvláštny, nevedela som ho presne odhadnúť, taká zbehlá som v nemeckých končinách nebola, ale určite nehovoril tak čisto a jasne ako Hanz.
Muž zaletel pohľadom smerom ku mne, bola som opodiaľ a stromy ma čiastočne zakrývali, ale vedela som že ma vidí.
Hanz zbadal kam sa pozerá a odkašľal si, aby jeho pozornosť zas strhol na seba.
Než si stihli vymeniť ďalšie pozdravy z druhej strany bolo počuť druhé auto, rovnakého tvaru a možno aj značky ako to prvé.
Aj v tomto sedel muž, ktorý zastal rovnako ako ten pred tým na okraji križovatky. Bol možno ešte o niečo starší ako ten prvý, hoci jeho oblečenie vyzeralo o niečo lepšie. Pozdravil sa s Hanzom no hneď ako si potriasli rukami rýchlym krokom prešiel ku zadnej časti auta a odhrnul plachtu.
Na túto časť som videla horšie, preto som sa posunula postavila som sa za jeden zo stromov aby som mohla vidieť čo sa tam deje, stala som si na jeden z koreňou aby som bola dostatočne vysoko, tak aby som prehliadla cez zelene kríky až k autu.
Vyskočili z neho tri ženy. Všetky boli mladé, na hlavách mali šatky a oblečené boli v špinavých šatách. Dve z nich som nepoznala, tú tretiu áno.
Zovrelo mi srdce keď som spoznala jej tvár, aj keď bola ďaleko a nevidela som ju jasne vedela som že je to ona. Margaret.

Všetky tri boli vydesené, jedno dievča sa vrhlo okolo Margaret, ktorá sa postavila pred ňu ako by ju chcela chrániť. Keď zbadala Hanza a jeho uniformu ďalšia až zapišťala. Zabolelo ma z toho srdce, čo si asi museli myslieť že sa s nimi stane?
"Frank." Obrátil sa na jedného z mužov Hanz a povedal mu v nemčine. "Povedz im prosím nech sa neboja." Muž, ktorý prišiel ako prvý menom Frank sa otočil k dievčatá všetkým trom sa uklonil.
"Dobrý deň dámy." Povedal Poľsky. "Mám vám povedať že sa nemusíte ničoho bát." mal prízvuk, ale trafil výslovnosť aj gramatiku.
Margaret sa pozrela na Hanza, vedela som že mu neverí, nemusela som ani poriadne vidieť jeho tvár. Toto by nepresvedčilo nikoho.
"Povedz jej že ma posiela jej kamarátka." Frank tú vetu preložil. Margaret sa zmätene pozrela smerom na Hanza a ten povedal len "Sophia."
"Och môj…" Margaret si zakryla ústa rukou. Pozrela sa na slečnu ktorý stála vedľa nej. Nemusela jej nič hovoriť. Jej oči povedali všetko.
"Poďte dámy, nemáme veľa času!" Vyzval ich Frank a ukázal rukou smerom ku svojmu autu. Všetky k nemu prebehli a schovali sa na chvíľku vo vnútri. Frank im niečoho hovoril, nerozumela som čo a potom zase prebehol späť k Hanzovi.
Ten vytiahol z vnútra svojej uniformy dve obálky, ktoré im dal do ruky. "To je pre vás." Povedal.
"Hanz, ja to nechcem!" Povedal mu Frank, skoro až urazeným tónom.
"Tvoj otec bol dobrý človek, vojna z ľudí robí niekoho iného než sme. Zasiahlo ho to všetko viac ako nás, ale predsa sme mu obaja dlžný životom. Jemu to už splatiť nemôžeme, ale tebe áno." Hanz sa na nich pozrel ale obálky ktoré mu dávali do ruky si nevzal.
"Dajte to im keď to nechcete." Povedal pokojne a pozrel sa smerom k druhej dodávke. S ktorej všetky zas vyskočili späť. Mali na sebe nové šaty, pomerne pekné. Tváre mali čisté, ale čo na tom bolo najkrajšie, bola tá nádej ktorú mali všetky v očiach.

Prišli k nim a Hanz dvom z nich dal niečo čo vyzeralo ako doklady.
"Postaraj sa o nich." Povedal Hanz Frankovi. Ten prikývol a natiahol k nemu ruku. "Postarám." A otočil sa na ne "Slečny, ak by ste boli tak milé a šli za mnou." Nastúpili s ním do auta a už ich nebolo.

Hanz natiahol ruku smerom k Margaret, ktorá sa na neho veľmi neisto pozrela, videla som ako má pohľad upretý na jeho zbraň ktorú mal pripnutú na páse, keď jej kývol dlaňou urobila k nemu opatrne pár krokov.

Hanz vytiahol z uniformy ešte jednu obálku a veľmi lámanou Poľštinou povedal. "Tu sú…. papiere. Je tam nie len…" Pozrel sa smerom k mužovi ktorý sa opieral o dvere svojho nákladného auta a fajčil cigaretu. "Nie len s ním …" Margaret vzala do ruky papiere ktoré jej podával a prezrela si to. "Pracovať… Všade." povedal Hanz dúfajúc že pochopí čo sa jej snaží povedať. Vedela som čo jej dával: boli to nie len doklady o totožnosti, ale tiež pracovné povolenie, pre celé územie Nemecka. Davál jej úplnú voľnosť.


Margaret sa na neho prekvapene pozrela "A toto schovať." Povedal Hanz a dal jej obálku, pravdepodobne plnú peňazí.
"Bože." Povedala Margaret a neveriacky hľadela na ten poklad čo drží v rukách.
"Choď!" Kývol jej a spoločne s ňou prešli do prednej strany auta.
"Postaraj sa o ňu!" Povedal prísne Hanz a postavil sa pred muža.
"Hanz." Vzdychol si. "Tu nejde len o to že splatím dlh tvojmu otcovi. Ale ak môžem pomôcť, čo i len malinkým kúskom k tomu aby ten nenávistný sviniar nedostal čo chce, tak to urobím! A toto, toto nie je niečo malé."
"Ďakujem!"
"Opatruj sa chlapče. Ak ti na toto prídu budeš visieť."
"To my všetci."
"Hej, ale ja som svoj život už prežil. Dúfam že tá Sophia, za to stojí." Hanz mu neodpovedal.
Keď muž nasadol do auta, ešte vykukol z okna zdvihol ruku tak ako to robia Hitlerovi vojaci a zavolal po anglicky: "Fuck Hitler!" Potom naštartoval motor a bol preč.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 3. června 2017 v 10:55 | Reagovat

Tak to ale pekne zariadil :) Som rada, že jej napriek všetkému a všetkým pomohol a že sa ukázalo, že je dobrý človek :)

2 Kristen Kristen | Web | 3. června 2017 v 22:36 | Reagovat

Bože hotový Schindler :) úžasná kapitola som zvedavá na ich rozhovor po tomto

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama