Stratené - 22. Kapitola 2/2

6. června 2017 v 10:15 | Kelly145 |  Stratené

22. Kapitola 2/2





(Dlho som hľada niekoho kto by zodpovedal mojej predstave Hanza. A našla som ho Marlon Brando, čo myslíte?)



Keď sa Hanz vrátil smerom k autu, nevedela som čo mám povedať. Nevedela som ako mu mám poďakovať za to čo práve spravil. Riskoval, tak veľa pre to aby zachránil niekoho kto mi je blízky.
Aj keď som ju nemohla objať, vedela som niekde vo vnútri že bude v poriadku. Všade jej bude lepšie ako tu.
"Som rád, že si poslúchla a nešla si tam. Dosť, že ťa už videl Frank a vedia tvoje meno. Len chcel som aby si to videla." Ešte stále som mu nebola schopná dať nejakú odpoveď, dokonca ani úsmev.
"Prejdeme sa?" Opýtal sa a vzal si pod pazuchu svoju čiapku. Len som prikývla.

Kráčali sme potichu, celý čas. Ani jeden z nás neprehovoril, ale cítila som ako napätie opadlo, to sme nechali niekde tam v aute. Zas som sa cítila tak ako s a sním cítim vždy, ľahko, voľne.

Po niekoľkých minútach sme prišli k jazeru. Nebolo veľké, ale bolo tak čisté, že si z neho okolité stromy mohli urobiť zrkadlo. Aj z miesta kde som stála bolo vidieť na dno.

Hanz sa postavil predo mňa a po chvíli dlhého ticha povedal.
"Vieš." Hodil čiapku a opasok so zbraňou do trávi. Rozopol si prvé dva gombíky na uniforme. Pozrel sa na mňa.
Stála som kúsok od neho, ruky som mala zopnuté pevne na hrudi a nedokázala som z neho spustiť zrak. "Keď sa to všetko začalo." Povedal. "Veľmi som nad tým nepremýšľal, keď si mladý, nezaujímaš sa o nejakého blázna, ktorý v rádiu kričí svoje nezmysli. Ktorý sa pokúsil o puč a prevrat spoločnosti.

Až do momentu keď ti ten blázon začne rozprávať o tom ako my Nemci- pretože som sa nejako nikdy nestotožňoval s mojim Rakúskym pôvodom. Môj otec nebol najlepší vzor a preto som sa od tej časti dištancoval najviac ako som mohol." Odmlčal sa a vložil si ruky do vreciek na nohaviciach.

"Tak dokým ti tento človek nezačne hovoriť o životnom priestore, o tom ako Nemci potrebujú nájsť samých seba, ako nám bolo všetko odobrané a bla bla." Mávol rukou a neveriacky pokrútil hlavou. Mohla som vidieť jeho myšlienky v ten moment: Ako som niečomu takému mohol niekedy veriť.
"Moji rodičia boli zo začiatku jedny z tých nerozhodných ale potom, potom sa pridali. Všetci sa pridali. Vieš bolo to ako by zrazu ten svet, mal nejaký zmysel. Zrazu boli všetci nejako viac spokojný, ako by im odkryl cieľ, ktorý pred tým nevideli.

Samozrejme, že som sa pridal k armáde, nie len že to bola moja povinnosť, ale ja som chcel. Chcel som byť jeden z tých mužov, ktorý pochodujú cez mesto chcel som byť ako tí dokonalý vojaci s čiernymi uniformami na mieru od SS, ktorí strážili Hitlera." Vzdychol si.

"Neviem či presne môžem opísať to, ako to vtedy vyzeralo. Môj výcvik boli nie mesiace, ale roky sústavného presvedčovania o tom, že to čo oni hovoria je vlastne pravda. Deti, mladšie ako ja ktoré v tom vyrastajú doslova celý život sú…" Zas pokrútil hlavou. "Odkedy sa dalo tak nám tlačili do hlavy niečo čo je absolútny nezmysel! Neviem či si niekedy počula o tom, čo všetko sa v Nemecku deje a dialo. Neexistuje nič čo nevytvorili oni, nepočuješ žiadnu inú hudbu, nevidíš film ktorý by im neprešiel pod rukami. Všetci, ktorý povedali čo i len slovo proti proste zmizli a neraz to bola moja vina.
Mladé pári pred tým ako sa vezmú musia predložiť nie len dokument o tom, že sú čistokrvný, ale dievčatá, ktoré nie sú z dobrých rodín a neprešli doslova výcvikom si nemôžu zobrať muža z SS. Neexistuje aby si niekam cestovala bez toho aby o tom vedeli. Neexistuje aby si ovládala cudzí jazyk bez toho aby o tom vedeli. " rozhodil rukami.
Trvalo mu chvíľu než povedal ďalšiu vetu. "Keď som si vzal Charlotu, neviem či to bola zhoda okolností, alebo v tom mal prsty jej otec, ale vybrali ma do SD. A nech si hovorí kto chce čo chce, tam sa len tak niekto nedostal. Ako to hovorí Heydrich je to šľahačka na torte s SS a je to tak. Pracovať pre inteligenčnú zložku SD…" Pousmial sa a ja som stŕpla. Inteligenčná služba, ach môj Bože!

"Himler sa s jeho Gestapom môže ísť šmýkať." Pozrel sa na mňa, asi som musela veľmi zblednúť pretože na chvíľu prestal rozprávať, a videla som že premýšľa, či má pokračovať, alebo nie.
"A najhoršie je na tom to, že som v tom dobrý." Povedal. "Veľmi rýchlo som dosiahol hodnosť, ktorú mám teraz a kebyže…" Nadýchol sa a pozrel sa dole na zem, hľadal správne slovo. "Nepoľavím, tak by som bol ešte vyššie než som teraz." Rozhodil rukou.

"Bolo to tak jednoduché, predsa to boli odporcovia režimu, odboj, komunisti neprajníci, ktorý nechceli aby bolo Nemecko zas veľké. Ktorý hovorili o Hitlerovi že je blázon, bolo tak jednoduché ich nájsť pochytať zatvoriť a pravdepodobne polovička z nich skončila potom niekde obesená, alebo zastrelená. Bolo to tak strašne jednoduché." Stlačil pery a privrel oči. "Až do momentu." vzdychol si. Spomínal. "Až do momentu, keď sme šli so Charlotou po meste a tam bol obchod. Židovský obchod a ja aj keď to omieľal v jednom kuse dokola, nikdy som nejako nevnímal židov ako podľúdí ako to hovorili. Bola to v mojich očiach skôr nepodstatná skupina ľudí, neboli hroší ako oní. Nevidel som ich ako podstatného nepriateľa, aj keď sa nás o tom všetci papaláši snažili presvedčiť každý deň." Pozrel sa na mňa.

"No a kráčam spoločne s mojou ženou, ktorá bola tehotná a mala jeden z lepších dní tak že som ju zobral sa prejsť, no a sme pred tým obchodom, ktorý poznám pretože je v našej štvrti už roky, nakupovali sme tam, kedysi. No ten obchod je rozmlátený na márne kúsky, muži od SS vyťahujú tehotnú manželku majiteľa obchodu na ulicu za vlasy a mlátia ju obuškami, za ňou ťahajú jej deti a manžel je bohvie kde.
Ten krik, nezabudnem, nikdy, Sophia.
Bol to ako by sa niečo v mojej hlave, proste spojilo, vytvorila sa cesta ktorá si pred tým nespojila bod A s bodom B, tak strašne sfanatizovaný som bol. Ja ti to nedokážem ani vysvetliť, ale bolo to ako by niečo proste kliklo! Zrazu niekto rozsvietil svetlo a videl som svet úplne inak ako pred tým.

Vedľa mňa bola moja žena v rovnakom stave ako tá čo ležala na zemi. Nebola o nič vyššia, nižšia ani tmavšia či bledšia než ostatný. Nemala v ruke zbraň ani nevypaľovala snem. Proste len žila svoj život v inom náboženstve ako my všetci ostatný a za to si zaslúžila byť zmlátená, pred očami jej detí?" Odfrkol si a pokrútil neveriaco hlavou.

"Keď sa odohrala Kryštálová noc, bolo to ako facka do tváre. Neveril som, že niečo v čo som tak strašne veril, bolo to čo som videl o čom som počul. Bolo mi zo seba zle, pretože j.. ja som bol ten čo dopomohol k tomu aby sa to všetko tam stalo a ver mi že si to nikdy neodpustím." Vedela som, že mi neklame, neviem čím to bolo, ale vedela som to, tak jasne ako viete že na oblohe žiari slnko.

"Odvtedy sa moja služba vlasti premenila na… nemôžem povedať že sabotovanie, pretože ak by som nevykazoval žiadnu činnosť budem podozrivý, ale robím len to čo je nutné, ako všetci." Hneval sa, sám na seba na svet, za to že ho dal do pozície v ktorej nechcel byť. Vedela som ako sa cíti.

"Hanz." Konečne som zo seba dostala nejaký zvuk. Pozrel sa na mňa.
"A aj tak mi trvalo dlho dokým som sa rozhodol že jej pomôžem." Priznal sa. "Pretože viem čo tento režím dokáže a nechcelo sa mi prísť o život, ale potom." Nadýchol sa. "Som si uvedomil, že ten môj nie je o nič drahocennejší než ich a keď môžem pomôcť tak to chcem spraviť, aspoň sa o to chcem pokúsiť."
"Ďakujem." Povedala som mu a v tom momente by som ho najradšej silno objala.
"Nie je za čo ďakovať." Povedal a pokúsil sa o úsmev.
"Je."

Chvíľu sme ostali potichu a ja som nabrala odvahu aby som k nemu urobila krok bližšie. Pohľad mal upretý na vodu jazierka.
"Ako si to urobil?" Opýtala som sa. Pousmial sa.
"To radšej nechci vedieť." Pozrel sa na mňa.
"Nie, ja chcem!" Povzdychol si a pozrel sa pred seba.
"Vyrobiť falošné papiere bolo pomerne jednoduché, vymyslieť im kam pôjdu tiež. Tí dvaja muži čo sem po ne prišli. Okrem toho že môjmu otcovi dlhovali život, pretože ich počas prvej vojny zachránil, tak sú obaja utečenci z Nemecka. Jeden z nich bol novinárom, ktorému sa nepáčili Hitlerove nápady ten druhý vycítil aké to v Nemecku bude, čo sa bude diať zo Židmi tak ušli sem. Nikomu z nich vtedy nenapadlo, že chápadlá dosiahnú až za hranice Nemecka. Ten s ktorým šli tie dve slečny má farmu neďaleko. Ten s ktorým odišla Margaret je tiež farmár, ale žije pri hraniciach s Československom.
Najhoršie bolo vymyslieť ako ich odtiaľ ostať. Myslím z geta. Pretože to nie je len tak. Na všetko sa robia dlhé zoznamy, na každý presun musíš mať doklad a dôvod. Tí z nich ktorí sú niekde takto zamestnaný, no povedzme že si ich majitelia veľmi nechcú pustiť z dohľadu.
Takže pre niekoho ako som ja, čo nemám na starosti továrenskú politiku, ani administratívu ani nič tomu podobné …."
"Ako sa ti to teda podarilo?" Nechápala som. Neisto sa na mňa pozrel.
"No vieš." Nadýchol sa a neisto sa na mňa pozrel. "Je také jedno neoficiálne pravidlo, alebo skôr by som to nazval službou pre dôstojníkov všade v Nemecku, na ktoré sa nevťahuje žiadny rasový ani iný zákon." Nadvihla som nechápavo jedno obočie.
"No." Zas ten neistý pohľad. "Proste dôstojníci si môžu vybrať spoločníčky." Obočie sa mi stiahlo k sebe a chvíľu mi trvalo dokým mi to došlo.
"Myslíš" Zamračila som sa "Ako kurvy?" Opýtala som sa.
"Nechcel som to tak povedať, ale áno." Moja sánka mi pomyselne padla až na zem.
"To nemyslíš vážne?!" Nemyslela som si, že sa mi ten režím môže zhnusiť ešte viac.

"Myslím!" Odfrkol si "Koľká vypočítavosť čo? Je to odporná zver na ktorú sa nechceš ani pozrieť do momentu kým nie je pekná a ty nevieš kam by si skôr zasunul vtáka." Neviem čo ma šokovalo viac, spôsob akým sa vyjadroval- pretože takto som ho nikdy rozprávať nepočula, alebo to o čom mi vlastne rozprával.

"Skôr je to nechutné." Zmraštila som pery do grimasy.
"A to je moja milá, iba vrchol ľadovca nechutnosti." Na moment sa zahľadel dopredu, ako by sa mu v hlave premietal film z obrázkami. Nechcela som vedieť čo na nich je. Preto som sa radšej opýtala. "Ako… ako si ich?"

"No, nie je to nič pekné. Väčšina z nich nejde dobrovoľne- samozrejme. Navyše sa v tom väčšina dôstojníkov vyžíva prídu si v noci s pár mužmi do domu a vyberú si koho chcú, je jedno či je to matka, dcéra nevesta ba dokonca niektorým je jedno koľko má rokov." Asi idem zvracať. Pomyslela som si a hľadala som miesto kde by som sa na moment mohla oprieť, keď si to predstavím, Bože!

"No… skutočne som sa snažil to urobiť čo najdiskrétnejšie ako som len mohol ale aj tak, keď sa o tom dozvedeli ostatný bolo to." Prevrátil oči a povzdychol si. "Je to banda prasiat." Spomenula som si na veľmi milé rozhovory, ktoré viedli slečny sekretárky na obede, vedela som si presne predstaviť o čom hovorí a žalúdok sa mi prevrátil ešte viac.

"Tak že sme proste prišli, ja som vybral a bolo. Hoci verím že jej brat, teda aspoň mysím že to bol jej brat by mi rozmlátil hlavu holými rukami, kebyže môže." Urobilo sa mi mdlo a v krku mi narástla veľká guľa, ktorá mi zabránila v dýchaní. "Jozef?" Zašepkala som.

"Áno." Povedal a konečne sa na mňa pozrel. On žije? Vedieť to naisto…
"Bola to asi jedna z najhorších vecí, ako som kedy musel spraviť. Bojoval by o ňu kebyže môže a jeden z mužov ho chcel zastreliť, ale tomu som zabránil, našťastie."
"Čože?" Zapišťala som potichu, nečakala som, že zo seba vydám taký tón. Hanz to našťastie ignoroval a rozhodol sa dokončiť svoj príbeh: "Tomu dôstojníkovy som povedal , nech si ho nechá ten pohľad užiť." Pokrútil hlavou do strán. "Nechápem ako v tom niekto môže nachádzať potešenie." Povedal šeptom a pretrel si tvár rukou.
"Tak som si ich vyberal a nechal ich priviesť do jedného bytu, ostatný si ich vodia do bordelu, ale kde vlastne skončia a ako to už je každému jedno."
Chvíľu mi trvalo dokým som mohla niečo povedať. "Kedy sa to stalo?"
"Predvčerom."
"Bože."
"Si v poriadku?"
"Asi si potrebujem…moment." Prešla som si rukou cez tvár. Snažila som sa skoncentrovať, usporiadať si myšlienky a prinútiť svoju hlavu aby sa prestala točiť dokola.
"Nič moc čo?" Povedal po chvíli odmlky Hanz a ja som sa na neho pozrela. "Ako veľmi je vzdialená vízia od reality." Vzdychli sme si, skoro naraz.

"Pred tým než ťa odveziem zas domov." Otočil sa ku mne a pozorne sa mi zahľadel do očí.
"Áno?"
"Chcem pomôcť."
"Prosím?"
"Neviem ako veľmi si spojená s vnútorným odbojom tu vo Varšave, ale ak si chcem pomôcť."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 8. června 2017 v 21:39 | Reagovat

Och bože. Ja ani nemám slov na genialitu tohto príbehu. Som zvedavá na pokračovanie

2 Siginitou Siginitou | E-mail | Web | 11. června 2017 v 13:00 | Reagovat

Je to naprosto dokonalý ani nemám slov. Umíš dobře psát, to vím už dávno. Ale po dlouhé době co jsem zde nebyla mi to vyrazilo dech :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama