Stratené - 23. Kapitola

13. června 2017 v 12:00 | Kelly145 |  Stratené


**23. Kapitola**



Pomaly sa mi rozšírili oči, ako by ani oni nechceli veriť tomu čo práve povedal.
"P…" Nadýchla som sa a vrátila som svoju tvár do čo najneutrálnejšej podoby. "Prosím?" Ako na to sakra prišiel? Že mám niečo spoločne s odbojom?

Hanz sa pousmial a prezrel si moju tvár. "No…" Nadýchol sa. Vedela som, že uvažuje nad tým ako mi má správne podať informácie, ktoré chce. Aj keď z jeho tváre sa toho veľa vyčítať nedalo.
"Vieš…Povedal som, že som dobrý v tom čo robím a nechcem aby si sa zľakla."
"Práve si mi zdelil, že si nemecký dôstojníci odvážajú ženy z domov a zatvárajú ich do bordelov ako kurvy myslím si že horšie to byť nemôže." Povedala som automaticky. Len po mne rýchlo prebehol pohľadom a potom povedal.
"Vtedy v zime, keď sa ti stalo…" Odmlčal sa a radšej sa pozrel niekde inde. Nemusel mi hovoriť čo sa mi stalo, veľmi dobre som vedela na čo miery tak som to dokončila za neho. Nehanbila som sa za to ba dokonca to vo mne už nevzbudzovalo ani strach. Skôr hnev.
"Keď ma znásilnil ten muž, áno." Bokom oka sa na mňa pozrel. Nedal na tvári však znať žiadnu emóciu.
"Áno." Kývla som a on sa nadýchol. "Tak som ho zatkol." Zovrelo mi žalúdok. "A nedalo mi to, trochu som pátral." Zas som mala v krku tú neprijémnu veľkú guľu a cítila som ako mi na hrudi narástol tlak.
"Našiel som že ho degradovali s neuvedeného dôvodu, čo mi prišlo veľmi zvláštne. Keď som sa prehrabával spismi a v tomto je jediná výhoda tohto režimu, všetko si bláznivo zapisuje, každý detail musí byť zdokumentovaný aj tri kráť.
No…
Každopádne som našiel, že bol degradovaný po týždni ako vypočúval jednu mladú ženu, obvinenú z napomáhania vnútornému odboju, nebola tam fotka,ani žiadny zápis z výsluchu a zaujalo ma jej prvé meno a dôvod prepustenia, tam bol len podpis jedného veľmi bohatého investora. Ktorý sa za ňu zaručil.
Zhoda prvého mena samozrejme nič neznamená." Otočil sa ku mne.

"Ale aj napriek tomu, že v tomto prípade sa nepodnikali ďalšie kroky pri tom mene bol odkaz na ďalšie dva spisy a tie sa týkali Kati a Vladka Voldanskych." Snažila som sa nedať najavo to ako som znervóznela, ale srdce mi búchalo ako o závod, až tak že som v ušiach nepočula skoro nič iné.
Siahol do svojho vrecka na nohaviciach a vybral odtiaľ malý papier zložený na dve časti a bez toho aby to otvoril ku mne natiahol ruku. Moje prsty sa triasli keď som si ho brala do ruky, tomu som nemohla nejako zabrániť. Už podľa dotyku som vedela čo je to a keď som ho otvorila potvrdilo sa mi to.
Bola to fotka, jedna z mála, ktorú sme mali vzhľadom na to, že fotky boli vzácne. Kaťa a Vladko ju mali v byte. Boli sme tam všetci tesne pred tým než sa začalo to peklo.
"A ak sa nemýlim si tam s nimi." Mala som sucho v ústach, nedalo sa mi ani prehltnúť. Pozerala som sa na tú fotku čo som mala v rukách a nevedela som, ktorá otázka z tých ktoré mi teraz prúdia mysľou je tá najvhodnejšia.
"Ako dlho?" Konečne som zdvihla pohľad smerom k nemu. Ako dlho vedel, že to meno, ktoré pozná nie je moje.
"Dlho." Povedal. Hlas mal pokojný a tváril sa… ako by mu odľahlo, ako by sa zbavil tajomstva, ktoré ho ťažilo. "Tá fotka je z toho spisu."
"A prečo si nič…"
"Nechcel som." Skočil mi do reči. "Napadlo ma to." Povedal a oči mu rýchlo prebehli zo strany na stranu. "Dokonca som chvíľu premýšľal, no…" Ťažko prehltol. "No že ťa zatknem…" Také priznanie som teda nečakala. "Ak by niekto prišiel, že som si ťa nasťahoval do domu a do práce. Nik by mi neveril že v tom nemám prsty a že som o ničom nevedel. Ale…" Vzdychol si "Nemohol som to spraviť."
"Prečo?"
"Vieš prečo." Povedal a pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý nepotreboval žiadne vysvetlenie.
Jeho odpoveď ostala vysieť vo vzduchu. Ani jeden z nás neuhol pohľadom, dokonca som mala pocit, že ani nedýcham. To ticho vydalo za miliardu slov. Vedela som, že ma nezatkol z rovnakého dôvodu, aký ma viedol k tomu, že som ho požiadala o to aby zachránil Margaret. Nebol to len ten zvláštny pocit pokoja, ktorý som v sebe cítila keď som bola s ním. Bola to dôvera, ktorú som k nemu mala, aj napriek jeho postaveniu a tomu ako sa často krát prezentoval.

"Bol si tam?" Prerušila som nakoniec ticho otázkou, ktorá mi kričala v hlave a snažila sa dostať von. Musela som to vedieť, aj keď som si uvedomovala, že odpoveď počuť nechcem.
"Kde?" Opýtal sa.
"Keď zatkli Vladka a Ka…" Hlas sa mi zlomil. Musela som si venovať jeden veľmi hlboký nádych aby som si dodala silu tú vetu dopovedať. "Kaťu." Vyslovila som jej meno a pri srdci ma pichlo.
"Nie." Povedal a pozeral sa mi pri tom do očí. "Aj keď viem čo sa tam stalo." Povedal potichu. Snažila som sa zastaviť prúd obrazov, ktoré sa mi vynorili v hlave, spojené s tou nocou. Cítila som ako mi zdreveneli ruky a prsty, pohľad mi padol na fotku, ktorú som zvierala medzi dvoma prstami, ale cítila som ako sa mi z nich vytráca cit. Bolo toho až príliš naraz.
"Aj keď Vladka som stretol." Pohľad mi v tom momente vyletel k nemu. Cítila som ako ma začali páliť oči.
"Aj keď mi toho veľa nepovedal, Bohužiaľ. Ak áno možno by to skončilo inak… Hoci pohybujem že lepšie. Len tá cesta by bola jednoduchšia." Zmätene som sa na neho pozrela.
"Nevypočúvam ľudí na to nie som ten pravý, to neznamená, že nepoznám spôsoby akými sa to robí. No ja na to nemám žalúdok." Zovrelo mi srdce tak prudko, že mi ruka vystrelila k hrudi, ako by tomu pocitu chcela uľaviť.
Tak že bolo to tak, Vladko bol mŕtvy a cesta, ktorou ku svojej smrti došiel nebola dláždená mramorom tým som si bola istá. Do momentu kým to niekto nepotvrdí, to nie je reálne, ale aj keď som to tušila, dokonca môžem povedať že som to vedela, stále som v sebe mala kúsok nádeje, plamienok ktorý horel a dúfal, že možno mal šťastie. Ale ten teraz zhasol a vo mne naraz ostalo prázdno. Navyše predstava toho, čo všetko musel prežiť, keď sa na to Hanz nemôže pozerať mi nepomohla.

Snažila som sa zabrániť slzám aby sa vydrali na povrch, ale pár z nich som nezadržala. Počula som ako ku mne urobil krok a vedela som, že ma chce chytiť, ale ako sa on posunul smerom ku mne ja som uhla. Nemohla som, nie teraz. Nemohol na mňa vychrliť všetky tieto informácie a čakať, že sa mu za ne vrhnem okolo krku.

"Prepáč." Povedala som hneď ako som si uvedomila čo som urobila. Bilo sa to vo mne, všetko to čo som vedela, všetko to čo som vedela o ňom a všetky tie domnienky, ktoré sa mi teraz rojili v hlave. Všetky predstavy ohľadom jeho práce.
"V poriadku, asi som to mal povedať trochu inak." Zrazu bol neistý, takého som ho ešte nikdy nevidela. Prezeral si ma od hlavy k pätám stále dokola, ako by premýšľal nad tým či sa mu nerozsypem pred očami. Na moment ma pustil pod tú svoju masku a ja som videla, že je asi rovnako vyvedený zmiery ako ja. Možno z toho všetkého čo mi povedal. Možno pretože v sebe všetko doteraz dusil a teraz sám netuší ako sa má chovať.

"To nevadí." Povedala som nakoniec a spustila som ruku z hrude a všetky slzy som zas zatlačila späť do kanálikov tam kam patria. "Len si zasiahol pekne citlivé miesta, potrebujem chvíľu." Vysvetlila som mu, snažila som sa vystrieť a pri tom usporiadať všetky myšlienky a upokojiť ten zmätok čo som mala v hlave.

"Preto, ťa to napadlo?" Opýtala som sa.
"Čo?"
"Odboj? Kvôli nim dvom? Pretože oni k nemu patrili? Tak že k nemu patrím aj ja?" Hanz nadvihol obočie.
"Patrili? Skutočne?" Na sekundu sa zahľadel na mňa do diaľky. "Nepriznal sa k tomu." Povedal potichu, aby vysvetlil jeho moment zamyslenia. Všetky myšlienky neistoty ktoré mi v ten moment opäť vybuchli v hlave som zahnala rýchlym nádychom.
"Popravde nie. Bol to ale zdroj nápadu."
"Akého?"
"Pozrieť sa na tvoje papiere." Odpovedal pokojne. "Máš perfektný falošný pas, také vyrába len pár ľudí v celom Poľsku." Pousmial sa. "Jeden z nich je tu vo Varšave samozrejme. Už dlho sa ho snažíme chytiť." Dodal. "Preto ma to napadlo. Som, ale prekvapený že si mi to potvrdila."
"Skutočne?"
"Áno."
"A čo si čakal?"
"No že budeš zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Popravde."
"Má to zmysel? Ak by si chcel aby som bola mŕtva už som." Nadvihol pobavene obočie. Rozohrala som nebezpečnú hru, ale odmietala som z nej ustúpiť, už som potiahla figúrkami, nemohla som ísť späť.
"No možno som len dobrý klamár. A veľmi vypočítavý človek."
"A preto by si dostal moju kamarátku z geta?"
"Možno sa len veľmi snažím."
"Možno." Potvrdila som a prikývla som hlavou. "Ale tomu sa mi nechce veriť." Bolo to tak jednoduché? Skutočne?

Všetci povstalci na svete by ma hodili do jamy levovej keby mohli a stáli vedľa mňa. Možno by ma stihol ešte horší osud ako to.
Ale keď som tam stála a pozerala som sa mu do očí, nedokázala som to. Aj napriek všetkému, všetkým blikajúcim kontrolkám, ktoré som mala v hlave som cítila, že proste toto nie je zlý človek. Ak by mi chcel ublížiť tak by to už dávno spravil. Myslím si že som nebola jediné vodítko v celej Varšave. Mohol ma nechať sledovať, ak mal podozrenie, bola som síce opatrná ale pochybujem že by som ušla ciíčeným vojakom, ktorý by ma sledovali dňom aj nocou. K Tomášovi by sa dostali už veľa krát. Nenechal by ma v kancelárií, nedával by mi tú robotu, ktorú mi dával.
Nechcela sa mi veriť že riskoval toľko len aby zachránil tri úbohé životy.
Proste som mu verila, aj keď som si to nedokázala vysvetliť.

"Na tom možno niečo bude, vzhľadom na to, že som o tebe vymazal všetky možné dostupné informácie čo SD malo."

* * * *

O pár dní som sa stretla s Tomášom. Rozhodla som sa mu všetko povedať- teda skoro všetko. To ako veľmi sa náš vzťah stal intímnym som vynechala, nepovedala som mu skoro nič o tom čo mi vtedy povedal pri jazere, cítila som, že to bolo len pre moje uši a pre nikoho iného.
Povedala som mu, že sa s nim chce Hanz stretnúť a ponúknuť mu pomoc.
"Si sa zbláznila nie?!" Zavolal na mňa Tomáš a prudko sa na mňa otočil. Prechádzali sme sa spoločne v parku, len my dvaja bez jeho manželky. Ktorá bola doma s čerstvo narodeným dieťaťom.
"Nie." Povedala som pokojným hlasom a zas som mu obmotala ruku okolo tej jeho. Tak ako to bolo zvykom pre mladé páry v meste.
"Na prvom mieste je otázka: ako si vôbec mohla dovoliť niečo také?" Mala som pocit, že ak by mohol pokojne by ma tam na mieste zaškrtil.
"Čo také?"
"Povedať mu o Margaret?!" Rozprával sa so mnou hlasným šepotom, naliehavým a plným zlosti.
"Ja neviem proste mi to vypadlo, nepremýšľala som!" Povedala som a vedela som že mi ten argument nejako nepomôže, skôr ho nahnevá ešte viac.
"Si zo mňa robíš srandu že áno!" Povedal a rozhodil rukou do strany, pričom skoro udrel staršieho pána, ktorý prechádzal vedľa nás.
Ten sa aj s jeho paní na nás nahnevane pozreli.
"Prepáčte!" Tomáš sa zastavil a nadvihol klobúk. "Povedala mi že si kúpila ďalšie nové topánky." Manželka toho pána sa na Tomáša nahnevane pozrela ale starší pán sa zasmial.
Po tom ako prešli a my sme sa na cestičke zas ocitli sami sa zastavila prudko si ma k sebe otočil.
"Čo konkrétne na slove tajné! Ti nie je jasné! Vyklopila si nejakému chujovi všetko čo potrebuje k tomu aby nás našiel a postrieľal!"
"Upokoj sa!" Vytrhla som si ruku z jeho zovretia, ktoré sa stávalo čím ďalej tým bolestnejšie. "Nepovedala som mu nič! Nič totiž to neviem. Netuším ako fungujete netuším kto čo robí ani kde je! Čo viem je, že on nie je ako ostatný! Robila som to čo si po mne chcel nič viac!"
"Nechcel som aby si mu liezla do postele, ale do papierov!"
"Ja som mu do žiadnej postele nevliezla!"
"Škoda, aspoň by pre to tvoje šialenstvo existovalo nejaké racionálnejšie vysvetlenie." Bol pri mne tak blízko, pozrel sa na mňa zhora. Mala som pocit, že každú chvíľu od neho dostanem facku.

Ja som vedela ako šialene to znie. Pripadala som si ako had v Raji, ktorý nabádal všetkých naokolo aby si odtrhli zo stromu, ktorý otrávil už polovičku sveta a snažila sa ich presvedčiť o tom že oni vlastne nie sú mŕtvi len spia.

"Čo kebyže sa upokojíte." Začula som hlas za Tomášov. Vedela som komu patrí, pretože tú osobu som sem priviedla ja. Vedela som, že Tomáš nikdy nezvolí k dobrovoľnému stretnutiu s Hanzom.

Stál kúsok od nás. Mal na sebe svoj hnedý oblek, bielu košeľu, kravatu a klobúk, tak ako to bolo v móde. Bolo tak zvláštne ho vidieť bez jeho uniformy, že mi trvalo sekundu dokým som si jeho vzhľad priradila k jeho tvári.
Tomáš sa na mňa neveriaco pozrel, vedel kto je to a vedel že za to môžem ja.

Na strane spánku mu navrela žila a sánku zovrel tak pevne, že som mohla počuť ako mu zaškrípali zuby.
Popravde som čakala, že sa otočí na päte odíde a cestou ma zastrelí ale neurobil to. Očividne aj jem do nosa udrela vôňa príležitosti. Uvedomoval si, čo by to znamenalo ak by sa nám skutočne podarilo dostať na našu stranu človeka ako je Hanz.

Ten sa na rozdiel od Tomáša tváril pokojne, dokonca možno trochu pobavene. Ruku mal založenú vo vrecku nohavíc a nechal Tomáša aby si ho dopodrobna prezrel. Ako by tým pohľadom mohol zistiť Hanzové úmysly.

"Lešpie?" Opýtal sa Hanz a tým prerušil ticho.
"Čo vás je do toho!" Odvrkol mu Tomáš, ktorý skoro tak dobrú nemčinu ako ja. Hanz len pokýval hlavou.
Pozrel sa okolo seba, kontroloval, že sme skutočne sami. Potom k nám urobil jeden krok, ktorý mu stačil na to aby sa dostal od Tomáša na vzdialenosť jedného metra.
"Sophia hovorí pravdu. Chcem pomôcť."
"To tvrdí aj diabol aby získal viac duší do pekla."
"Prirovnanie k diablovi je trochu prehnané nie?"
"Polovička mojich mužov a kamarátov je s Pánom kvôli takím ľuďom ako ste vy. Povedzte mi jeden jediný dôvod prečo by som práve vám mal veriť!" Boli takmer rovnako vysoký, Hanz ho prevyšoval len o centimeter, to však Tomášovi neprekážalo, priblížil sa k Hanzovi tak blízko a s takou priebojnosťou, že to vyzeralo že mu každú chvíľu jednu vrazí.
"Pretože kebyže chcem tak vaše dodávky cez prístav už dávno nefungujú. Napríklad." Hanzov pokojný tón niekedy dokázal človeka vydesiť. Tomášovi potemnel pohľad ešte viac, videla som ako si zahryzol z vnútornej strany do pery.
"To nič nedokazuje."
"To viem. Pozrite ja nechcem byť na čele vašej organizácie." Povedal Hanz potichu. "Ale viem veci, ktoré môžu pomôcť, viem zistiť čo budete potrebovať a nemusíte na to nasadzovať nikoho inéhé." Hanzov pohľad zaletel ku mne. "Dávam ponuku, vy ju môžete prijať, ak nie každý si pôjdeme po svojom."
"Zabíjať ľudí?" Podpichol ho Tomáš. Hanz na to neodpovedal.
"Nemôžem vám veriť o nič viac ako vy mne." Tomáš si posmešne odfrkol
"Skutočne?"
"Pozrite sa keď nechcete, vytiahnite tú zbraň čo máte schovanú a zastreľte mňa aj ju. Vyriešilo sa tým všetko." Tomáš sa pozrel dole a zmätene zas na Hanza.

Ostal ticho, pár minút a potom povedal. "Skúsime to, ale tu nie, veľa obecenstva. Dám vám vedieť."
Hanz len prikývol a natiahol ku mne ruku. Prebehla som k nemu, ale za ruku som ho nechytila.

Hanz sa na mňa pozrel, ako by chcel skontrolovať, že som v poriadku.
"Prečo to robíte?" Opýtal sa Tomáš potichu. Hanz k nemu zdvihol zrak a povedal:
"Lebo nie sme všetci ako on."


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 13. června 2017 v 15:59 | Reagovat

Aj cápem Tomášovu reakciu ale aj ma ňou dosť vytočil. Typický chlap boha. Ale Hanz... och... teším sa na ďalšiu kapitolu

2 Zuzulet Zuzulet | Web | 14. června 2017 v 15:07 | Reagovat

Zaujímavé pokračovanie :) To som teda naozaj zvedavá ako to bude ďalej :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama