Stratené - 24. Kapitola

16. června 2017 v 10:02 | Kelly145 |  Stratené

24. Kapitola




"Charlota." Hanzov hlas vychádzal zo salóniku v zadnej časti domu. Stála som za dverami a počúvala, zvedavá ako vždy.

Akurát dovečerali, prekvapivo dnes večer tu nestrašili žiadny hostia, tak že večera prebehla rýchlo a hlavne v napätom tichu. Bola som prekvapená, že sa vôbec Hanz ukázal doma.

Každý deň som tŕpla keď zazvonil telefón, alebo zvonček u dverí. Boli len dve varianty osudu ktoé nás teraz čakali, buď sa objaví správa od Tomáša, ktorý sa neozval už skoro dva týždne, alebo nás príde zatknúť polícia.

"Keď chceš tak choď nik ťa tu predsa nedrží." Dokončil Hanz pokojne svoju načatú vetu a mne tým pretrhol myšlienky.
"Skutočne?" Vyštekla na neho Charlota. "Skoro to znie ako by si sa ma chcel zbaviť." Hanz si len vzdychol.
"Kebyže ťa tu držím je to podozrivé keď ťa chcem pustiť zas to je podozrivé. Dopraj mi prestávku Charlota." Počula som ako sa postavil zo sedačky, ktorá zavŕzgala a jeho topánky prešli kúsok cez miestnosť. "Konečne je normálne počasie, leto za dverami. Ideálny čas na oddych. Pôjdeš za rodičmi ako si vravela a spoločne do kúpeľov. Oddýchneš si. To ti len prospeje."
"Vravím, chceš sa ma zbaviť."
"A zmenu prostredia očividne tiež potrebuješ."
"Prečo?"
"Pretože si otravná a paranoidná!" Nezvýšil hlas, ale z jeho tónu sálala otrávenosť na všetky strany.
"Ja! Kebyže mi na to nedávaš…"
"Dosť! O tomto sa nejdem baviť za žiadnych okolností, to sme si vysvetlili a ja s za tým čo som povedal stojím." Charlota ostala potichu.
"Dobre." Povedala povýšene. "Ty ideš so mnou…"
"Nemôžem, niekto z nás musí pracovať, Charlota."
"Dobre, ale vezmem si zo sebou pána a pani Mullerových, budú sa mi hodiť."
"Dobre."
"A tiež aj tu…" Nadýchla sa. "Pomocníčku." Vyslovila to slovo ako by bolo otrávené a ona ho aj tak musela zjesť.
"No to určite."
"Prečo by som nemohla? Potrebujem pomoc keď sa budem chystať a baliť."
"S tým ti môže pomôcť pani Mullerová. Navyše tu neostane nik kto by sa staral o dom."
"Tak tu ostane Mullerová."
"Tá…" Prešiel pár krokov. "Mi nerobí sekretárku." Zas si sadol na gauč.
"Tak že ju nepustiš?"
"Nie."
"Vedela som to!"
"Čo si zas… Bože ženská privedieš ma do hrobu."
"Starať o dom čo? Potrebuješ aby sa ti akurát starala o tvojho." Hanz sa prudko postavil počula som ako sedačka na ktorej sedel prudko skĺzla po podlahe a vydala pri tom piskľavý zvuk.
"Nie som ako ty!" Zasyčal Hanz. "Neklamem do očí, nepodvádzam a nepretvarujem sa. Ak máš nejaký problém sťažuj sa jemu a nie mne! Vezmi si ho zo sebou a choď!"
"Hanz ja…"
"Ticho!" Chvíľa ticha. "Dosť.." Povedal už pokojným hlasom. "Myslím si, že nám to len prospeje. Obom. Skončil som. Idem spať, ráno skoro vstávam." Rýchlo som prebehla cez chodbu, čo najtichšie ako som mohla a stratila som sa.

****

Neverila som tomu, že skutočne odíde.

Bola ako zlý duch, ktorý neprestával strašiť, ale očividne aj tí sa dajú vyhnať z domu. Avšak o necelý týždeň bola Charlota pobalená, aj s pánom a pani Mullerovými.
Stála som hore pri schodoch, držala som v rukách jej kabelku klobúk a rukavičky. Do jej izby som nemohla vkročiť, ale pani Mullerová mi tie veci dala do rúk, pretože ona ešte aj s jej manželom nakladali zvyšné kufre. Charlota zbalila snáď všetko čo mohla.

Keď vyšla z izby vyzerala elegantne ako vždy, vlasy dokonalé upravené, namaľovaná bola bez jedinej chybičky. Mala na sebe tmavo modrý kostým s bielymi gombíkmi, ktoré museli byť veľmi drahé, pretože boli lemované zlatým pásikom. Aj keď to bola fúria, vždy som obdivovala ako vyzerá, vždy ako by ju niekto vystrihol z filmu.
"Nech sa páči madam." Natiahla som k nej ruky s vecami, a snažila som sa jej nepozrieť pri tom do očí. Bála som sa že ma nimi zabije.
"Vedzte." Povedala potichu, tak aby som to počula len ja a s úsmevom na perách. "Že keď sa vrátim, prídem na to ako vás vyhodiť." Zdvihla som zrak. Z jej pohľadu mi prebehol mráz po chrbte. Mykla plecom a pousmiala sa. Vytrhla mi veci z rúk a vybrala sa dole schodmi, kde na ňu pri dverách čakal Hanz.
Radšej som po schodoch za ňou nešla. Nepokladala som to za dobrý nápad. Čím menej času strávim v jej blízkosti tým dlhší budem mať život- očividne.

Hanz k nej natiahol ruku keď schádzala po schodoch a ona ju prekvapivo prijala. Urobil niečo, čo som však nečakala a očividne to prekvapilo aj Charlotu.
"Daj si na seba pozor." Povedal a pritiahol si ju k sebe. "A napíš mi." Opatrne sa objali, ako by sa báli že tým dotykom spôsobia že ten druhý im vybuchne rovno v náručí.
"Budem." Povedala Charlota a odtiahla sa od neho. Nedala na svojom hlase znať ako veľmi ju prekvapilo, to čo urobil.
"Pozdrav rodičov."
"Samozrejme. Škoda že so mnou nemôžeš ísť na stanicu."
"Aký je rozdiel, že ti poviem dovidenia tu?"
"Asi žiadny."Povedala Charlota a premerala si jeho tvár.
"Teda šťastnú cestu." Naklonil sa k nej a dal jej pusu na čelo. Videla som ako Charota vyvalila oči keď to urobil, ale dokým sa odklonil dokonca sa na neho usmiala. Taký úsmev som nikdy pred tým u nej nevidela. Až ma to vydesilo.

Keď sa otočila a konečnč zišla dole do auta, odvážila som sa zísť po schodoch dole. Počkala som však dokým začujem zvuk motoru odchádzajúceho auta než som sa postavila k Hanzovi, ktorý stál vo dverách a kýval jej na rozlúčku.
"Čo ti povedala?" Opýtal sa cez úsmev na perách stále sa opierajúc o rám dverí a pozorujúc odchádzajúce auto.
"Že ma odtiaľto dostane." Neklamala som, nemala som na to dôvod. Len si pobavene odfrkol. Čo ma trochu upokojilo.
"To bolo nečakané gesto." Podpichla som ho. Nedokázala som si tú poznámku odpustiť. Videla som ako sa mu nadvihol jeden kútik do úškrnu.
"Tak trochu dúfam že už ju nikdy neuvidím." Povedal s úplnou vážnosťou v hlase. "Napríklad by sa ten vlak mohol zaviesť až do Afriky, kde by sa vykoľajil." Dodal. V tom momente si uvedomil ako veľmi prestrelil. Pozrel sa na mňa, bez toho aby otočil hlavu. Avšak moje pery sa postupne roztiahli do úsmevu a len som nad ním pokrútila hlavou. Bolo mi ho trochu ľúto. "Nádej umiera posledná však?" Opýtala som a zatriasla som hlavou do strán.
"Prepáč, to bolo nevhodné."
"To je v poriadku."

"Dám sa do práce."Povedala som po chvíli ticha.
"Samozrejme. Prídem večer."
"Budem sa snažiť niečo pripraviť. Ale nie som si istá, že sa mi podarí dosiahnuť úroveň pani Mullerovej."
"Mne stačí aj suchý chlieb Sophia, netráp sa."

Bolo to ako by niekto otvoril okno vo vydýchanej miestnosti. Oslobodzujúce.

V dome som bývala často sama, teda pani Mullerová bola väčšinu času zatvorená v kuchyni, ale to bolo ako by tam nebola. Ale toto bolo iné, nemusela som sa strachovať o detaily ani o zbytočnosti predsa môžu počkať do ďalšieho dňa nie?

Snažila som sa uvariť schopnú večeru, nikdy som nebola zlá kuchárka, ale na pani Mullerovú som nedosiahla ani v tých najambicióznejších predstavách.

"Dobrý večer." Pozdravil ma Hanz keď vošiel do kuchyne kde som akurát odstavila posledný hrniec na peci.
"Och." Myklo ma, vydesil ma. Vedel sa priblížiť tichšie ako tieň. Mal na sebe už len košeľu vykasanú z domácich nohavíc a ako vždy chodil bez topánok. "Už si doma?" Pozrela som sa na hodinky. Prišiel domov tak o tri hodiny skôr.
"Očividne." Odpovedal a pousmial sa. Na jeho tvári bol vidieť zvláštny pokoj. Nemal veľa vrások, ale tých pár ktoré sa pár krát zjavili na jeho čele a okolo očí boli ako by zázrakom preč. Nemusela som hádať prečo sa tak stalo.
"Čakala som… no nič." Pozrela som sa nervózne na hrnce, ktoré som mala uložené na stole. "Tak, ešte chvíľku pripravím stôl v jedálni a …"
"No vlastne som myslel, že by som sa mohol najesť tu." Pozrela som sa na pracovný stôl za ktorým sme obyčajne jedávali my, na ktorom boli ešte zvyšky nakrájanej zeleniny a špinavý miska.
"Och no…"
"Akože sa najeme spolu tu." Prekvapene som sa na neho pozrela, neviem kto mi do toho momentu stál na vedení, ale bola som rada že z neho tú nohu zložil. Nanešťastie hneď ako to urobil sa mi neskutočne začali triasť ruky.
Bola som nervózna. Nemala som pred sebou už žiadnu ochrannú stenu, ktorá by ma držala v bezpečí mal ma na striebornom podnose a kedykoľvek sa mohol rozhodnúť mi uťať hlavu a aj napriek tomu, že všetko vo mne mi hovorilo, že sa to nestane. Malé výstražné svetlo stále blikalo niekde vzadu v mojej hlave. Zdalo sa mi to až príliš nereálne, aby to bola pravda. Všetko to čo sa stalo za posledných pár týždňov.
"Sophia?"
"Prosím?" Vytrhol ma z prúdu myšlienok, pristihla som sa ako sa pozerám na stoličku pred sebou.
"Si v poriadku." Konečne urobil dva kroky do kuchyne a zišiel až ku mne.
"Áno, len som sa nad niečim zamyslela prepáč. Sadni si upracem stôl a…"
"Ja upracem, nerob si s tým starosti." Zaklipkali mi oči keď sa ponúkol, ale nehodlala som sa s ním hádať. Podala som mu najčistejšiu utierku ktorú som mala vtedy po ruke a otočila som sa ku sporáku.
Snažila som sa vytvoriť niečo špeciálne ale jediné na čo som s dokázala spomenúť boli recepty od mojej tetušky a tak som jeden z nich stvorila.
Netušila som čo si o tom bude myslieť, nebolo to jedlo ako z kráľovského stolu, aké zvykla variť pani Mullerová, skôr domáca kuchyňa od sedliakov. Neviem čo som si myslela…

Ale dielo bolo hotové a ja som ho musela naložiť na tanier a bola som si istá, že som červená od hlavy až po päty. A Hanz sa na mojej nervozite veľmi dobre bavil. Nesnažil sa to skryť.
Sadol si oproti mne, vedela som že ma pozoruje. Jeho oči som cítila na svojom chrbte, ako by tam nechávali znamenie.

Keď som sa k nemu konečne otočila, nohu mal vyloženú na stoličke a rukou sa ňu opieral.
"Keď ti to nebude chutiť proste to vyhoď." Povedala som mu pred tým než som pred neho položila tanier.
"Budem si to pamätať."
"Dobrú chuť."

Pristihla som sa, že sa na neho pozerám bez toho aby som sa pohla alebo aspoň zaklipkala očami keď si nabral prvú lyžičku.
Trhla som zo sebou čím som sa prebrala z toho tranzu a sústredila sa radšej na vlastný tanier.
"Sophia?" Ozval sa po chvíli. A je to tu… povedala som si.
"Prosím?"
"Je to výborné, ďakujem." Pousmial sa.
Všetko čo som pred neho položila v ňom zmizlo ako v čiernej diere, tak že buď som skutočne veľmi dobrá kuchárka, alebo od veľmi dobrý klamár. Každopádne som po odpovedi nehodlala ďalej pátra.
"Pomôžem ti." Ponúkol sa keď som vkladala taniere do dresu napusteného mydlovou vodou.
"Och to nie je treba ja to…"
"Mne to neva…"
"Hanz! Toto je divné nerob to. Určite máš ešte prácu." Zdalo sa že stránka, ktorú som poznala nebola jediná ktorú mal. V dome bol večne zachmúrený nie veľmi zhovorčivý navyše trávil väčšinu času úplne sám. V práci sa zas choval tak ako mal, bol dôležitý často krát prísny- na mňa nie ale na ostatných áno. Dokonca som ho počula pár krá kričať. Keď sme boli na obede, alebo za ním prišiel nejaký ďalší vyšší dôstojník, tak vtipkoval, smial sa ale všetko to pôsobilo až príliš strojene. Keď sme boli sami dvaja, v tých vzácnych momentoch bol pokojný, rozvážny rád za to, že sa má s kým porozprávať bez toho aby sa bál že ho za jeho slová niekto bude odsudzovať. Ale stále tam bolo niečo, profesionálne, istý odstup- hranica, ktorú neprekročil ani jeden z nás.
Ale teraz, ako by mu niekto zodvihol z pliec váhu a on sa mohol nadýchnuť a ako malé dieťa nevedel čo s tým má robiť. Alebo možno som nevedela ako sa k tejto jeho stránke mám chovať.
"Prácu mám a aj tak ti s tým pomôžem." Prevrátil oči a vzal mi z ruky utierku. "Som zvyknutý na iný režim ako je v tomto dome."
"A aký to je?"
"Vždy sme museli mame pomáhať. Bolo jedno, aké sme mali plány."
"My?" Stretli sa nám pohľady. Nerozprávali sme sa o rodine, nikdy. Obaja sme sa od nej držali ďalej, ja kvôli mojej minulosti a on…
"Áno. Ja a moji súrodenci." Prekvapene som sa na neho pozrela.
"Aha." Povedala som stroho.
"Nespomínal som to?" Ako keby na tú otázku nepoznal odpoveď.
"Nie."
"Prepáč."
"To je v poriadku." Pozrela som sa na riad a radšej som sa pustila do jeho umývania. Na pár minút medzi nami nastalo neprijemne ticho.

"Tak?" Opýtala som sa nakoniec. Každý máme právo na tajomstvá, to moje bolo omnoho horšie, ako to jeho tak že sa nemám právo na neho hnevať. A nedržal to v tajnosti, kebyže sa ho na to niekedy v minulosti opýtam myslím si že by som dostala odpoveď.
"Obaja sú mladší a sme súrodenci len na pol. Môj otec bojoval v prvej vojne, zranil sa a tak prišiel domov ešte pred tým než vojna skončila.
Povedzme že ho to poznamenalo, inak než len fyzicky.
Nedokázal sa vrátiť späť. Bojoval s tým dva roky, s fľaškou v ruke samozrejme. Často mumlal divné veci. Ako by hlásil niečo do vysielačky, alebo opisoval nejaký útok pričom sedel u nás doma v kresle. Nakoniec sa rozhodol vyhnať všetky tie bludy z hlavy guľkou. To som mal osem." Pozrela som sa na neho. Zaznamenal to, aj keď sa ku mne neotočil.
"Nebolo to nič moc." Vzdychol si. "Mama sa vydala najrýchlejšie ako mohla, popravde ani nečakala na to dokým otcove telo v zemi vychladne.
Myslím si že s Ottom, to je môj nevlastný otec, sa poznala už pred tým a len čakala… na vhodnú príležitosť.
Claus sa narodil, len pár mesiacov po tom ako sme sa presťahovali do Nemecka a Ilse je ešte o dva roky mladšia."
"A tak to je ten Claus…"
"Áno, ten čo strčil loptičku do výfuku Ottovho auta, presne." Ticho som sa zasmiala.
"Veľký vekový rozdiel medzi súrodencami."
"Áno, ale… Nikdy mi to nevadilo. Otto je dobrý človek, postaral sa nie len o mamu ale aj o mňa, aj keď bolo v krajine najhoršie. Nikdy nám nič nechýbalo a matka je s ním šťastná."
"A kde sú teraz?"
"No…" Mykol plecom a videla som, že som udrela na citlivejšiu strunu. "Otto, je naklonený strane. Inak by to ani nešlo, ako obchodník nemáš veľmi na výber. Mama stojí pri ňom, aj keď viem že… že to nevníma všetko tak vážne ako on. Tak že sú v Nemecku, žijú hlavne v Mníchove, ale majú dom aj v Berlíne a na vidieku.
No a moji súrodenci sú v režime vychovaný. Zasiahlo ich to všetko trochu inak ako mňa. Ilse je doma, má dieťa druhé je na ceste ako správna Nemecká žena sa stará o rodinu." Nadýchol sa. "No a Claus je na fronte, momentálne v Afrike."
"Och…"
"Áno." Pozrel sa na mňa. "Nie každý sa dostane do SS. Ale darí sa mu dosiahol najvyššiu hodnosť akú v jeho veku môže na čo je samozrejme veľmi hrdý." Odfrkol si. "Keď má človek dvadsať dva rokov ešte si môže dovoliť povedať takú blbosť." Potom sa zarazil. "Ou prepáč ja som tým nemyslel, že keď má niekto dvadsať rokov, že je hlúpy…" Nadvihla som obočie.
"Hanz? Neblabotaj."
"No ale…"
"Čo?"
"Nič…" zakrútil hlavou a otočil sa späť ka tanierom. Teraz som sa musela pobavene usmiať zas ja.
"Je jedno kedy si sa narodil, život ťa dokáže zbiť rovnako keď máš dva roky ako keď máš dvadsať štyri." Žmurkla som na neho.
"To je pravda." Položil vedľa seba posledný suchý tanier. "Ešte raz ďakujem za večeru." Povedal.
"Nie je zač, som rada že ti to chutilo."
"Mám ešte nejakú prácu." Kývol hlavou smerom ku dverám.
"Nenechaj sa ďalej zdržovať."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 16. června 2017 v 10:15 | Reagovat

Táto dnešná kapitola ma pobavila trocha :) Tí dvaja si teda dobre rozumejú :)

2 Kristen Kristen | Web | Úterý v 10:03 | Reagovat

Kapitola super ako vždy. Hanz a Sophia sú spolu strašne zlatý. A Charlotta.... bože prefackala by som tú ženskú

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama