Stratené - 25. Kapitola

23. června 2017 v 11:56 | Kelly145 |  Stratené


25. Kapitola




Upratala som aj zvyšok kuchyne.

Odhodila som zásteru na stoličku a konečne som sa mohla vrátiť do svojej izby s pokojom v duši. Vonku bolo prijemne teplo, aj keď zapadalo slnko.
Vzala som si ľahkú deku z postele knihu a vyšla som do tej krásnej záhrady za domom, kde som za celý čas čo som bola v tomto dome strávila ako len desať minút.
Sadla som si na lavičku vedľa domu, ktorá bola vyhriata od slnka, vyzula som si topánky a nohy som si vyložila vedľa seba.
Svet okolo bol zaliaty do oranžovej farby.
Bol to jeden z tých magických západov slnka, ktorý dával záhrade nádych rozprávky. Čerstvé puky lístkov a kvetov na stromoch, tráva už začínala chytať jasne zelenú farbu. A zrazu ma pichlo pri srdci a chcelo sa mi plakať.

Niekedy sa stratíte.

Asi by inak človek nemohol fungovať. Ak by si jeho myseľ stále pripomínala tie zlé veci, nedokázal by sa pohnúť ďalej a ďalší deň vstať z postele.
Niekedy som sa zabudla, zabudla som na cestu akou som sa sem dostala, zabudla som na ľudí ktorý ma sem zaviedli a prečo. Zabudla som na to z akého dôvodu som sem prišla. Pretože, bolo ľahké na to zabudnúť. Aj keď sa to zdá nereálne. Moja myseľ sa ma snažila utešiť momentmi ako bol tento, maličkými radosťami na ktoré sa upla aby mohla prežiť ďalší deň…
A predsa, zastavila som sa na malý moment a všetko to bolo späť. Pocit zvláštnej ťažoby ktorý mi zvieral hruď a žalúdok, naplnený výčitkami z toho že ja môžem sedieť tu a… a iný nemôžu. Kde je spravodlivosť?

Čo si asi teraz musí myslieť Jozef? Keď videl ako jeho sestru odváža niekto o kom vedel, že jej ublíži. Ako hrozne mu muselo v tento moment byť, ako zle mu je teraz?

****

Na druhý deň sme s Hanzom odišli spoločne do práce.

Na stole som mala položenú nerozbalenú poštu. Tá menej dôležitá vždy pristála na mojom stole.
"Nepotrebuješ niečo?" Opýtala som sa ho pred tým než vošiel do kancelárie. Mohla som si dovoliť mu tikať, keď že sme boli sami.
"Nie vďaka." Povedal a bez toho aby sa na mňa pozrel prešiel ku svojmu stolu. Vždy keď sme boli tu bol vážny, zachmúrený, ako keby sa na neho pricucli chápadla tohto miesta a vysávali mu všetku energiu.
Sadla som si za svoj stôl a pustila som sa do otvárania pošty. Nikde nebolo nič tak dôležité aby ma to zaujalo.
Zaraďovala som ich do kategórií, tak aby som ich mohla potom založiť do položiek.

Potom som sa dostala na zložky, niekedy som ich mala na stole aj pädesiat, väčšinou to boli výpovede, udania a podobne. To bolo už pre moje oči zaujímavejšie čítanie. Nemci boli posadnutý dokumentáciou, tak že som si bola istá že to čo som držala v rukách bola tretia kópia tretej kópie toho dokumentu. Preto som ich nikdy nemohla zničiť. Ak by sa stratila čo i len jedna bolo by to podozrivé navyše ničomu by to nikdy nepomohlo. Pretože udanie sa nikdy nemohlo len tak stratiť. A už vôbec nie v tak veľkom meste ako je Varšava.
Všetko bolo podrobne zoradené a zdokumentované, dokonca v niektorých správach bolo popísane ako ten človek znel ba dokonca ako sa tváril, keď im hovoril tu či onú vetu.
Bolo to ako prehrabávať sa nechutným filmom. Teda filmami. Niektoré som musela preložiť, potom ich okopírovať nechať podpísať a založiť. Niekedy sa mi z toho dvíhal žalúdok.

Otvorila som jednu položku, pri tom prudkom pohybe mi z nej vyletel na zem nejaký papier. Zachytila som ho v poslednej chvíli pred tým ako padol na zem. Otočila som ho v ruke.
Bola na ňom napísané ulica a čas. Zovrel mi žalúdok.

Pozrela som sa do zložky, bola prázdna. Okrem veľkej pečate SD v nej nebolo nič. Rýchlo som ju zatvorila a vložila som ju do stola.
Pozrela som sa pred seba na zatvorené dvere ktoré viedli do kancelárie a chvíľu som ich skúmala, čakala som či sa neotvoria. Nestalo sa.
Preto som sa zdvihla zo svojho miesta a zamierila som k Hanzovi do pracovne, akurát stál pred jedným z okien a zamyslene sa pozeral dole na ulicu.
"Prepáčte že vyrušujem." povedala som potichu a zvierala som pri tom ten malý kus papiera v ruke.
"Áno, nič sa nestalo." Otočil sa ku mne. "Čo sa deje?" Opýtal sa pokojne.
"Našla som toto." Povedala som a natiahla som smerom k nemu ruku s papierikom. Hanz na moment zmraštil obočie a urobil ku mne pár krokov. Videl že som otvorila ústa aby som mu niečo povedala no rýchlym pohybom ruky ma zastavil a ukázal smerom na svoj stôl. Nechápala som čo sa mi snažil naznačiť, ale prehliadla som to. Vzhľadom na to, že už bol v tú dobu pri mne a vzal mi papierik z ruky.
Prečítal si rýchlo jeho obsah a dva krá pokýval hlavou.
"Zdá sa že to nieč nie je, vyhoďte to." Povedal. Ale pritom si papierik zastrčil do svojho vrecka na nohaviciach. V ten moment mi to došlo. Mal odpočúvacie zariadenie niekde na stole, pravdepodobne v telefóne.
"Áno pane." Odpovedala som mu a odišla som z miestnosti.

****

O niekoľko hodín neskôr sme spoločne kráčali po jednej z Varšavských ulíc. Mali sme prepletené ruky, páry vzbudzovali menšiu pozornosť.
Hanz mal na sebe klasický, obyčajný oblek, v ktorom nejako nevynikal a ja som sa obliekla do tých najjednoduchších šiat aké som našla. Nemala som na tvári žiaden rúž a vlasy som mala jednoducho začesané do drdolu. Snažili sme sa byť čo najnenápadnejší, ale aj napriek tomu sa po nás otočilo veľmi veľa očí.
Hanz si nedovolil ani prehovoriť. Boli sme v štvrti kde Nemca neuvidíte, na to bola až príliš chudobná. Preto sme kráčali potichu, bez jediného slova. Pôsobil, ale veľmi pokojné, vyrovnane. Na druhú stranu mne sa pri každom kroku prevrátil žalúdok o niečo viac a mala som pocit, že sa každú chvíľu povraciam.

Hanz zastavil pred jednou malou kaviarňou na rohu ulice, kde v túto hodinu bolo len pár ľudí. Otvoril mi dvere a nechal ma prejsť ako prvú. Počkala som na neho dokým vošiel a potom sme sa spoločne usadili dozadu, na miesto ktoré nebolo vedľa okna.
Hanz mi odsunul stoličku a sadol si vedľa mňa. Bola som nervózna. Zopäla som ruky a položila som ich na stôl. Snažila som sa dýchať normálne.
Neustále som premýšľala nad tým, či to všetko bol dobrý nápad. Niekde v mojej hlave bol stále výstražný výkričník, ktorý mi hovoril aby som mu neverila, ale… Nešlo to.
Mala som na rukách rukavičky, v ktorých sa mi strašne potili ruky, ale musela som zakryť že na ruke nemám zásnubný prsteň. Hanz jemne položil svoju ruku na moje. Tým ma vytrhol zo zamyslenia. Neviem čo ma viac vyviedlo z miery, to ako ma tým vystrašil, alebo dotyk samotný.
Prekvapene som sa na neho pozrela. Nadvihol obočie, ako by sa ma pýtal či som v poriadku. Prikývla som, samozrejme a stiahla som ruky späť k sebe.

"Krásny dobrý večer!" Oslovila nás mladá slečna ktorá prišla k nášmu stolu hneď ako sme sa posadili. "Čo si dáte?"
Hanz sa s nadvihnutým obočím pozrel na mňa. "Čaj."
"Máme len z natrhaných jahodových listov."
"To je v poriadku. Ty si dáš tiež drahý?" Predpokladám že nemal tušenie čo som sa ho opýtala, ale podľa môjho výrazu pochopil že ma prikývnuť. Slečna sa na nás usmiala a odišla.

Hanz pomaly vydýchol a otočil sa na stoličke smerom ku mne. Pomaly siahol do vnútorného vrecka saka, vytiahol odtiaľ svoju tabatierku.

"Dobrý večer." Pozdravil nás známy hlas. Tomáš si sadol oproti nám za stôl. Zložil si klobúk z hlavy a pozrel sa na mňa.
Hanz si pokojne zapálil cigaretu a až potom keď si prvý krát potiahol nadvihol sa trochu na stoličke aby sa prisunul bližšie k Tomášovi.
Chvíľu si jeden druhého mlčky prezerali. Vyzeralo to ako by si navzájom chceli prečítať myšlienky.
"Tak." Tomáš prehovoril nakoniec po nemecky, ako prvý a Hanz naklonil hlavu na stranu. "Neverím tomu že tu sedím." Zašepkal a pozrel sa okolo seba. Z profilu som videla ako sa Hanzovi nadvihol jeden kútik. Tomáš to vidieť nemohol pretože Hanz mal pred tvárou zopäte ruky, ktoré mu zakrývali časť tváre.
"Tak to sme dvaja." Povedal a pomaly zložil ruky pred seba pričom cigaretu, položil opatrne na popolník, tak aby mu špička nespadla do popola, ktorý už v ňom bol.
"Ako ti môžem veriť?" Opýtal sa Tomáš potichu, ale s veľmi naliehavým tónom.
"Ako ja vám?" Povedal Hanz pokojne. Tomáš na to reagoval len nadvihnutým obočím. "O dva stoly ďalej sedí človek, ktorému je z nohavíc vidieť zbraň. Ktorú má pripevnenú na členku. Slečna ktorá sa tvárila že je naša čašníčka má pod pultom ďalšiu a čaká na váš signál aby ju vytiahla. Ja tu sedím neozbrojený vedľa nej." Kývol hlavou smerom ku mne. "Ste neopatrný, nápadný a som si istý tým, že je to spôsobené s vašim veľmi chabým výcvikom. Popravde takýmto tempom budete o rok všetci po smrti a kebyže chcem vaše mená by som si napísal na zoznam ja sám." Ten tón ma vydesil, bol chladný. Tak vážneho som ho nepoznala. Tomáš reagoval tým že sa trochu odsunul na stoličke a nadvihol bradu.
Chvíľu si Hanza premeriaval od hlavy k pätám a potom kývol hlavou.
"Tak že asi nám neostáva nič iné len si navzájom veriť?" Opýtal sa.
"Asi je to tak." Povedal Hanz.

Po niekoľkých minútach ticha ktoré boli naplnené analytickým prezeraním si svojho oponenta sa Tomáš postavil a kývol na nás aby sme šli za ním.
Previedol nás cez niekoľko ulíc. Vošiel do staršej krčmy v ktorej bolo tak nafajčené že som nemohla vidieť ani na jeden krok pred seba.
Obom nám otvoril dvere ktoré viedli do pivnice. Po tom ako sme zišli dole po malých úzkych schodoch sa pred nami otvorili dvere, musela som sa zohnúť aby som cez ne mohla presť.
Miestnosť v ktorej som sa ocitla bola malá, s pomerne nízkym stropom, tak že Hanz sa tam zmestil s jeho výškou len tak tak.
Bola osvetlená len malou lampou, tak že mi chvíľu trvalo dokým sa mi oči prispôsobili.
Stáli v nej ďalší traja chlapi. Hneď ako som prešla cez dvere strhla ma k sebe nejaká ruka. Bola to Tomášová manželka.
Rýchlo po mne prešla rukami, hľadala či nemám pri sebe zbraň a až potom sa na mňa usmiala. "Prepáč." Povedala rýchlo a objala ma. Na moment som sa chcela uraziť, že ma podozrievala, ale… potom mi došlo, že v tejto dobe nie je ostražitosti nikdy dosť.
"To je v poriadku." zašepkala som a nechala som sa ňou odtiahnuť do rohu miestnosti kde sme sa obe posadili na nejaká starý drevený stôl.
Hanza prehľadali dvaja chlapi, ďalší dvaja boli na druhom konci miestnosti, videla som ako jednou rukou držia pripravené zbrane. Stiahol mi žalúdok, keď som to zbadala.
Nervózne som sa pozrela na Hanza. Zachytil môj pohľad a venoval mi jeden krátky úsmev. V jeho tvári nebol ani náznak nervozity, či strachu.
"Spokojný?" Opýtal sa Tomáša keď skončili.
"Nie, ale čo už." Povedal Tomáš nervózne a pozrel sa smerom k nám. V miestnosti sa na chvíľu rozprestrelo hrobové ticho. Tomáš kývol rukou na tých dvoch mužov zo zbraňami a tí z nich pomaly zložili ruky. Asi sa nejako snažil uvoľniť napätie, ktoré v miestnosti vládlo.
"Tak?" Opýtal sa Hanz nakoniec.
"Tak čo?"
"Čo chcete?"
"Nie!" Tomáš zdvihol prst a namieril ho na Hanza. "Čo ty nám chceš dať?" Hanz sa pousmial.
"Dobre…" Povolil trochu svoj postoj a uvoľnil plecia. "Začneme s dohodu."
"Dohodou?"
"Áno."
"Dobre, počúvam."
"Vzhľadom na to čo robím, je možné vás poskytnú veľmi veľa informácií, ktoré by sa vám mohli hodiť. Avšak aj napriek tomu sú moje zdroje veľmi limitované byrokraciou, bohužiaľ a aj keď ju viem veľa krát obísť nesľubujem zázraky."
"Dobre."
"Neskončil som." Zastavil Hanz Tomáša, pred tým než sa stihol nadýchnuť na druhú vetu. "To že som vám ochotný pomôcť neznamená, že vám poviem všetko. Vzhľadom na to čo robím a moje zaradenie, tiež potrebujem podávať nejaké výkony a veľmi rád by som bol kebyže v tomto nájdeme nejaký kompromis. Pretože ak by som vám povedal všetko a vy ste po niekoľkých mesiacoch absolútne mizernej záškodníckej roboty, to bez urážky, zrazu začali excelovať bolo by to podozrivé a verte keď chytia mňa určite chytia vás a do pol roka všetci visíme niekde na hranici." Ostalo chvíľu ticho.
"A aké je tvoje zaradenie?" Opýtal sa Tomáš. Hanz len prekvapene nadvihol obočie a pozrel sa kútikom oka na mňa.
"Vy." Povedal Hanz potichu. Všetci v miestnosti v ten moment zamrzli.
"Prosím?"
"Moje oddelenie je poverené vyhľadávaním a eliminovaním akéhokoľvek odporu, teda hlavne vyhľadávať a likvidovať takých ako ste vy." Povedal to tak pokojne, ako by hovoril o počasí. Jeden z mužov okamžite vybehol so zbraňou namierenou na Hanza a začal kričať po poľsky. "Ty si ho sem priviedol rovno medzi nás ukázal si mu kde sa stretávame! O dva dni sme všetci mŕtvi." Tomáš sa ho snažil upokojiť a Hanzom to ani nepomohlo.
"Vidíte to je presne to o čom hovorím." povedal a trochu zvýšil hlas aby prehlušil toho muža. "Pozrite sa kebyže chcem, tak je po vás už dávno. Vaše dráhy na rieke sú žalostne vedia o troch z piatich a zvyšných dvoch som im nepovedal. Neviem kto prišiel z nápadom že si budete materiál predávať vedľa frekventovanej zóny." Ušlo mu pobavené odfrknutie. "Zalezte aspoň do kanála alebo tak! Nedávate si pozor kde sa stretávate, nemeníte miesta. Na uliciach vedľa geta sú najvyššie hliadky nechápem koho z vás napadlo sa tam stretávať. Neviem ako ste rozdelený, ako fungujete a od koho prijmate rozkazy, alebo bolo by načase trochu prehodnotiť ich rozhodnutia."

Ten muž očividne nedbal na to čo mu Hanz hovorí, pravdepodobne nerozumel ani jednému slovu. Ale Tomáša Hanz zaujal a preto na moment prestal dávať pozor.

Muž ktorý ešte stále neprestal nadávať sa s hlavňou zbrane nebezpečne priblížil k Hanzovi a Tomáš ho už nedokázal zachytiť. No keď sa hlaveň ocitla len pár centimetrov od Hanzovej hrude nečakal dokým tomu bláznovi preskočí a stlačí spúšť.
Neviem ako sa to stalo, ale nestačila som ani zaklipkať očami a muž kľačal na zemi vedľa Hanza, ktorý mu zo zadu držal vykrutenú ruku, čím mu zabránil sa ďalej hýbať a zbraň, ktorá pred tým bola v mužových rukách teraz mierila na jeho ľavý spánok.
To prinútilo všetkých v miestnosti na moment stíchnuť.

"Už sa upokojil?" Opýtal sa nahnevane Hanz. Tomáš sa najprv nadýchol, než mu odpovedal prikývnutím hlavy. Hanz k nemu najprv natiahol ruku so zbraňou ktorú pred tým odistil a až potom keď si bol istý že ten muž sa o nič ďalšie nepokúsi tak ho pustil.
"Dobre…" Povedal Tomáš potichu a prešiel si rukou po vlasoch a neisto sa pozrel na svojho kamaráta ktorý prešiel potichu do kúta držiac si zranené rameno. "Nevedel som, že sme na tom až tak biedne."
"Nie je to až tak zlé. Len zle. Stále si tu, nie? S niekým ako je Tretia ríša sa bojuje veľmi ťažko. Ver mi, viem to.
Až na pár divných skupiniek vaše úkryty nie sú až tak zlé a je ich pomerne ťažké nájsť. Partizánska práca na železnici dáva doprave pekne zabrať a musím povedať že tu máte jedného z najlepších falšovateľov dokladov, akého som kedy videl. Tie čo má Sophia sú priam dokonalé.
Na druhú stranu vaše odpočúvacie techniky nie sú nič moc. Raz mi vypadlo ploštica z telefónu, neviem kto ju tam dával ale bol to pekný matér, to by sa nám nikdy nestalo. V mnohých veciach ako som povedal ste zbytočne neopatrný. Nejde o to že vás vidia moji muži, to sa až tak často nestáva pretože mesto je veľké a nás tu nie je zas tak veľa. Ale susedia, obyvatelia domov v okolí tí sú tí čo nám posielajú udania, aby si zachránili buď vlastnú kožu, alebo niekoho iného zničili. Tu majú aj steny oči a to sa zdá že vám nejako nedošlo." Vzdychol si a pretrel si rukou tvár. "Pozrite, ja nehovorím že vás spasím. To nedokážem aj kebyže by som veľmi rád.
Len nechcem sedieť na pohodlnej stoličke a pozerať sa na všetko to čo sa deje okolo, bez toho aby som sa čo i len pokúsil proti tomu niečo urobiť." Znel úprimne.
Tomáš sa zasmial. "Jeden by ti aj uveril." Povedal a pokrútil hlavou do strán. Prešiel si rukou po vlasoch a pozrel sa na svojich kamarátov a ženu. "Ale povedali mi, že to mám skúsiť, tak asi nemáme na výber však."
"Nie." Povedal Hanz. "Máš, popravde máš veľmi veľa možností."
"Pre dnešok, som sa ale rozhodol ti veriť. Budeme komunikovať hlavne cez Sophiu." Kývol hlavou smerom ku mne. "Uvidíme, čas ukáže či to čo hovoríš myslíš vážne."





PS: Akurát cestujem na štátnice do Prahy :) držte mi palčeky! Dúfa že ste si kapitolu užili
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 23. června 2017 v 21:03 | Reagovat

Bože Hanz je tak úúúžasný. Som rada, že sa s Tomášom nejako dohodli a som veľmi zvedavá na pokračovanie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama