Stratené - 26. Kapitola

8. července 2017 v 6:30 | Kelly145 |  Stratené

**26. Kapitola**




Prešli sme k najbližšej zastávke pre električky, ktorou sme sa nechali zložitou cestou doviesť až pred náš dom.
Počas celej cesty ani jeden z nás neprehovoril. Hanz bol zamyslený. Pozeral sa väčšinou pred seba pohľadom, ktorý bol od prítomného okamžiku vzdialený na milé ďaleko. Chcela som sa ho opýtať na čo presne myslí, ale vždy keď som sa na neho otočila s tou otázkou na jazyku slová mi zastali v strede krku a nemohla som ich dostať na jazyk.
Keď sme prišli domov bola už tma. Hanz vyšiel po schodoch predo mnou a otvoril mi dvere.
Zložila som si rukavičky a vyzliekla sa zo svetra s jemného úpletu, ktorý som si vyrobila sama.
"Ideš?" Zvuk jeho hlasu ma prekvapil. Stál na prvom schode, rukou sa držal zábradlia a časťou tela bol otočený smerom ku mne. Prikývla som.

Vybehla som po schodoch a zamierila som rovno do jeho pracovne. Namiesto toho aby sme sa schovávali na prechádzkach v parku, či v lese po práci, sme trávili čas tu, odkedy Charlota odišla nemuseli sme si dávať pozor na to ako často nás vidí spolu.
Mala som tie chvíle rada, aj keď často mi to prišlo zvláštne. Pripadalo mi, že si s ním rozumiem až príliš dobre na to aby to mohla byť realita a aj napriek tomu som sa do toho nechala vtiahnuť, zakaždým dokonca bez akéhokoľvek odporu.
"Chceš víno?" Opýtal sa ma, ani ešte nevošiel za mnou cez dvere.
"Hanz vieš že na to veľmi…"
"Dnes si dáš!" Nemala som šancu protestovať, už ho nebolo. Krvopotne sa do mňa snažil dostať akýkoľvek druh alkoholu, bohužiaľ neúspešne. Proste mi to nechtí.

Aj napriek tomu, že vonku začala jar, hrubé steny domu nepustili dovnútra žiadne teplo zo slnka. Navyše v tejto miestnosti svietilo svetlo len ráno, keď slnko vychádzalo, preto bola jedna z najchladnejších v dome.
Prehodila som si svetrík cez plecia a prešla som k oknu, cestou som rozsvietila svetlo vedľa kozubu. Zastrela som hrubé závesy na oboch stranách. Susedia nemuseli vedieť, že tu sedíme spolu.

Zasvietila som malé svetlo na Hanzovom pracovnom stole. Nemala som rada, keď bolo rozsvietené veľké svetlo, ktoré viselo zo stropu. Bolo príliš ostré a pod ním strácala knižnica a celá táto miestnosť svoje čaro.

Vyzula som si topánky a zložila som si nohy pod seba, keď som si sadla na moje kreslo, v ktorom som sedela od nášho prvého rozhovoru, vždy keď som tu bola s ním.
Začala som si mimovoľne rozpúšťať vlasy, drdol, ktorý som si urobila bol skutočne pevný a mňa z neho začínala bolieť hlava. Prešla som si spokojne po pokožke hlavy všetkými prstami, aby som jej pomohla sa znovu prekrviť a niekedy v tom momente som si uvedomila, že Hanz stojí vo dverách a pozerá sa na mňa, neviem ako dlho. Zamračila som sa. "Čo?" Ako by som ho tým vytrhla z nejakého tranzu a pousmial sa.
"Nič." Povedal a prešiel ku mne s natiahnutou rukou v ktorej držal pohár bieleho vína.
"Ďakujem." Povedala som potichu a zo slušnosti som si trochu odpila pred tým, než som pohár položila na stôl vedľa seba.
Hanz si sadol do kresla vedľa. Posunul sa nižšie tak aby si mohol oprieť hlavu o operadlo.
"Hanz?" Oslovila som ho po chvíli ticha a natočila som sa k nemu. Pozeral sa pred seba, dokonca snáď ani neklipkal očami. "Hm?" Ani ku mne neotočil hlavu len nadvihol obočie a pozrel sa na mňa.
"Čo sa deje?" Pousmial sa a nadvihol sa na kresle zas do normálnej polohy.
"Len som sa zamyslel."
"To vidím. Nad čím?"
"Ako som sa do tejto situácie vôbec dostal." Povedal a pretrel si rukou tvár. "Je to tak všetko…"
"Divné?"
"Presne." To mi nemusel vysvetľovať. Sedela som v jednej miestnosti s niekym, kto by mal byť mojim nepriateľom. Predstaviteľom niečoho čo mi doslova zničilo život, mala som utekať, alebo chytiť zbraň a prestreliť mu srdce studenou guľkou. Napriek tomu som sedela, držala som v ruke víno namiesto zbrane a… a bola som rada že tam môžem sedieť.
"Ja sa strašne hanbím Sophia." Pozrel sa mi priamo do očí. Vždy keď to spravil mi zovrelo žalúdok. "Nič z toho by sa nestalo, kebyže taký ako ja neexistujú."
"Nič z toho nebola tvoja vina Hanz."
"Myslím si, že bola. Je to naša kolektívna vina. Bože, je to až šialené." Pokrútil hlavou do strán. "Vieš, keď sa na to pozerám späťne, teraz. Je to ako by som sa pozeral na život niekoho úplne iného. Ako som si niekedy mohol myslieť, že všetky tie hlúposti majú nejaký zmysel, že to čo nám hovoria je pravda. Je ťažké vidieť, koľko utrpenia som spôsobil."
Neodpovedala som. Aj keď by som ho strašne rada utešila, nemohla som. Hovoril pravdu.
"Videla si ako sa po mne pozerali? Bolo to nechutné."
"Vieš, to čo hovoríš je pravda. Nebudem ti hovoriť, že nie je. Ale myslím si, že každá minca má dve strany. Tak isto som na tej opačnej strane a predsa tu sedím teraz s tebou a nie s nimi, aj keď je pravda, že ak by som mohla zmenila by som cestu k tomuto momentu." Otočil sa na mňa. "Ja som si nikdy nepomyslela, že by sa môj život ubral touto cestou. Je to všetko tak šialené, že…" Nadýchla som sa. "Podľa mňa sú ľudia životom vycvičený na tom aby sa vedeli vyrovnať a prispôsobiť všetkému čo ich v živote stretne. Vieš, aby prežili. Nečakala som, že uvidím umrieť niekoho, s kým som strávila doslova celý svoj život." Hanz sa zamračil. Nikdy som mu nepovedala, že som tam v tú noc keď zabili Kaťu bola. Stiahlo mi žalúdok a na hrudi som cítila tlak, vždy pri tej spomienke. Ale prekonala som to a pokračovala som. "S kým som kradla ujovi cigarety s kabátu, alebo liezla po strechách domov na ulici. Ale stalo sa a ja…" Nadýchla som sa. "Nemohla som len zastať na mieste a umrieť.
To isté si urobil ty.
Robil si to čo si pokladal za správne, pre seba a pre svoju rodinu a to že si si dokázal uvedomiť, že niečo v čo si veríš, teda veril si, nie je správne si podľa mňa zasluhuje obrovský rešpekt.
Pozri sa čo ľudia robia, každý deň to vidíš v práci. Nie len Nemci sú zlý. Sused udáva suseda, syn otca, len preto aby niečo získali. Postaviť sa tomu, ešte v tvojom postavení, je podľa mňa úžasné." Myslela som to vážne. Nehovorila som to len pretože som mu chcela podliezať, alebo ho nejako presvedčovať v tom aby nám pomáhal.
"Vďaka." Povedal potichu a pousmial sa a pozrel mi do očí. Na moment bolo medzi nami ticho, ktoré ale nepôsobilo tak napäto ako pred tým. Ako keby som mojim príhovorom rozsekla uzol a on sa konečne uvoľnil.
"Tak, že ty si kradla cigarety?" Opýtal sa nakoniec aby odviedol tému niekde úplne do iných končín. Zasmiala som sa. "Áno."
Rozhovor, ktorý nasledoval bol jeden z tých, ktorý ma prinútil zabudnúť na všetko okolo. Smiali sme sa a vtipkovali. Rozprával mi veľa historiek z jeho detstva a dospievania. Pred tým než spoznal Charlot.
Hovoril mi o tom kde vyrastal a aké hlúposti robili s jeho súrodencami. Z jeho rozprávania som pochopila, že si boli pomerne blízky. Avšak pri akejkoľvek spomienke jeho brata mu zvláštne potemneli oči, preto som nemala odvahu sa opýtať ani na to ako sa má.

"A prečo ste?"
"No samozrejme pretože sme sa chceli predviesť pred dievčatami. Málo kto v tej dobe mohol povedať že vlastní auto."
"Ale oni predsa vedeli že nie je tvoje, ale tvojho otčíma."
"Áno! Ale ja som v ňom sedel Sophia! To bolo dôležité. Aj keď." Zasmial sa. "Som nemal tušenie čo s ním mám robiť. Ledva som videl cez volant na cestu, vlastne keď tak nad tým premýšľam, môžem byť rád že som sa nezabil, alebo niekoho iného."
"Bože." Dopila som posledný dúšok vína z pohára, prekvapivo vo mne tie dva predošlé zmizlo tak rýchlo ako by to bola len čistá voda. Už som ho začínala cítiť v hlave.
"Hej. A to ako som podpálil kôlňu som ti hovoril."
"Nieee." Zamávala som pred sebou rukou. "Ty si bol pekelné dieťa."
"To vôbec nie je pravda, bol som anjel a poslúchal som na slovo." Nadvihla som podozrivo jedno obočie. Už hodinu a pol mi tu rozpráva všetko čo vyviedol, tej vete by som neuverila ani kebyže tú fľašu vína vypijem celú a to úplne sama. "Dokým zo mňa niekto s dospelých nesputil oči, potom sa diali veci. To máš pravdu." Súhlasne som prikývla.
"Bola to ale nehoda."
"Toho som si vedomá. Iná možnosť by ma ani len nenapadla." Podpichla som ho. "Ako sa ti to podarilo prosím ťa."
"No hrali sme sa na vojakov a chcel som sa zakryť za dym. Nenapadlo ma že sa ten oheň bude šíriť tak rýchlo."
"Oh."
"Áno. Mama ma skoro rozrezala na pol."
"Kde sa to stratilo?"
"Čo?"
"Tá hravosť."
"Ako to myslíš?"
"No teraz si často vážny a zamračený. Málokedy je s tebou zábava."
"Prosím? Tečú ti ešte stále slzy po tvári od smiechu."
"Áno, stálo to len fľašu vína aby s tebou bola nejaká zábava."
"To nie je vôbec pravda Sophia!"
"A je a je a je!" V ten moment som si uvedomila, ako veľmi som to s tým vínom prehnala. Keď na to nie som zvyknutá, očividne mi stačilo málinko na to aby sa mi rozviazal jazyk.
"Nesmeješ sa, nebavíš sa, keď si niekde väčšinou sa tváriš ako vrchný inkvizítor, netancuješ!" Nahlas sa zasmial.
"Náhodou tancujem a to výborne."
"No to určite!"
"Skutočne."
"Uverím až keď uvidím." Hanzovi sa na tvári objavil veľmi bojovný výraz, ktorého som sa trochu zľakla.
Nestihla som ho zastaviť, postavil sa a prešiel cez miestnosť ku gramofónu, ktorý tam doteraz bol len na ozdobu, pustil nejakú platňu, ktorú tam mal a otočil sa smerom ku mne.
Natiahol ruku s otvorenou dlaňou.
"Ja som žartovala." Pobavene sa zasmial a urobil ku mne dva kroky.
"Buď, to bude dobrovoľné, alebo na silu." Mala som chuť mu povedať, že to Nemci v poslednej dobe hovoria často, ale mala som v sebe ešte dosť sebakontroly na to aby som si zahryzla do jazyka.
Pozerala som sa jeho ruku, ako by ma mala vtiahnuť do nejakej čiernej jamy v ktorej umriem dlhou a bolestivou smrťou.
"No tak!" Prevrátil oči. Zdvihla som k nemu ruku a nechala sa vytiahnuť z kresla. V momente keď som sa postavila mi všetko víno udrelo do hlavy ešte viac a svet okolo mňa sa zavlnil.
Chytil ma okolo pása, v tom momente som bola úplne červená v tvári. V živote som tancovala s niekym iným ako s dievčatami v mojej izbe len dva krát. A to s mojim Ujcom na oslave mojich narodenín a druhý krát to bolo s Jozefom.
To ako som zrazu znervóznela Hanza očividne veľmi pobavilo, ale nekomentoval to ani jedným slovom, za čo som mu vlastne bola vďačná.
Urobil so mnou pár rýchlych krokov čakal dokým sa chytím.
"To je anglická pieseň." Povedala som zmätene. Snažila som sa totiž to chytiť krok a pri tom som sa započúvala do slov piesne.
"Americká." Opravil ma. Nadvihlo sa mi obočie. "Myslela som si že…" Naklonil hlavu na bok.
"Vieš čo, už ma to ani neprekvapuje." Zatriasla som hlavou do strán. "Ani sa nejdem pýtať ako sa to sem dostalo."
"Nepýtaj." Americká skladba, kebyže je počuť tú swingovú pieseň von na ulicu za víľku by do domu bola zavolaná polícia. Pretože podľa Hitlera to bol tanec opíc a dôkaz toho, ako sú všetci ľudia na zemi primitívny a len Nemecky národ ich svojou inteligenciou a nadradenosťou môže spasiť. Čo by povedal na to kebyže vedel, že jeho vojaci si rozkrádajú nahraté jazzové skladby? Popravde s tým všetkým čo sa okolo dialo, by ma neprekvapilo kebyže má jednu schovanú pod posteľou aj on sám.
Nad predstavou Hitlera tancujúceho swing som sa skutočne pobavene zasmiala. Bože koľká zvrátenosť!

Zo zamyslenia ma vytrhol Hanzov rýchli pohyb.

Našťastie mi netrvalo dlho chytiť rytmus a napodobniť jeho kroky, aj keď som bola úplne nemožná.
Musela som uznať, že mu to skutočne šlo od ruky, alebo od nohy?
Tak spokojného som ho nevidela už dlho.
Očividne ho to bavilo, avšak bola som si istá, že ten úsmev na jeho tvári vyčarovali hlavne moje nemožné kroky.
Pár krát som mu pošľapala prsty na nohách. Čo ho rozosmiavalo ešte viac.
Keď videl, že som na to pripravená, tak so mnou urobil otočku. Prvý krát mi takmer vyleteli nohy do vzduchu, na druhý krát som už vedela čo mám čakať, tak že som ju zvládla. Očividne mu to dodalo toľko dôvery v moje schopnosti, že neostal len pri tých dvoch.
Bola to zábava. Najväčšia, akú som zažila za posledný rok a pol.
V jeden moment som sa kričiaca zavesila na jeho krk, pretože som bola moment od toho aby som spadla na zadok a to bolo jediné čo ma od toho dlhého pádu na podlahu mohlo zachrániť.
"Chceš mi dolámať nohy? Ja ich ešte budem potrebovať!" Zvolala som a odtiahla som sa od neho, pričom svet okolo mňa sa ešte stále mierne točil.
"Pre…." Chcel sa mi ospravedlniť, ale nemohol. Prečo? Pretože sa smial! Až tak že mu tiekli slzy po lícach. Prúdom! Chcela som sa na neho hnevať, ale nešlo to.
"Vy…" Hapkal. "Vyzerala si…" Nadýchol sa. "Ako mačka ktorú nečakane niečo vydesí a vysokočí na najbližší strom." Vysloviť tú vetu mu trvalo niekoľko minút. Dokým sa mu zo seba podarilo dostať posledné slovo, smiala som sa spoločne s ním.
Bolo to všetko tak strašne tragicky komické.

Hanz prehodil stranu platne a potom sa ku mne znova otočil.

"Nie nie ja už k tebe nejdem!" Zvolala som keď ku mne natiahol ruku aby sme pokračovali. Tento krát, ale nečakal na to dokým mu ruku podám. Vzal si ju sám a pritiahol si ma k sebe, bez toho aby som mala šancu protestovať.
Pieseň, ktorá hrala bola pokojnejšia ako tie predošlé. Stále nie pomalá, ale aspoň som stíhala prehodiť nohy keď sa pohol.
"Som tak strašne vtipná?" Opýtala som sa, keď som videla ako sa mu mykajú kútiky a strašne sa snaží nesmiať sa nahlas.
"Nie." odpovedal a pokrútil hlavou.
"No to určite." Udrela som ho rukou po ramene.
"Au." Zamračene sa na mňa pozrel, ako keby som mu vzala hračku.
"Som začiatočník, ber to tak." Zas sa mu pery roztiahli do úsmevu.
"Samozrejme."
"Skutočne!"
"Neverím."
"Čomu? Že si tretí muž s ktorým v živote tancujem, alebo tomu že by som bola tak nemožná?"
"Nie si nemožná." Povedal a ľahko ma od seba odtlačil aby ma raz, teraz pomaly, otočil okolo mojej vlastnej osy. "Ale roztomilá." Na čo som prevrátila oči. "Nie skutočne."
"Nie som si istá, či mám na to odpoveď slovom ďakujem, alebo nie."

Plávali sme v rytme piesní po celej miestnosti, nechala som sa ním viesť a pomaly ale isto som sa zlepšovala. Nechala som zo sebou točiť a dokonca sa aj nadvihnúť na pár sekúnd, neplánovane samozrejme, pretože sa otočil tak rýchlo že som ho nestihla nasledovať.
Pieseň sa spomalila, až tak že sme sa len hojdali zo strany na stranu.
V jeden moment som k nemu zdvihla zrak a zistila som, že sa na mňa pozerá tým jeho veľmi intenzívnym, skúmavým pohľadom. Mala som pocit, že mi cez oči vidí až do duše. Boli časy kedy by som sa od neho v ten moment odtiahla a odvrátila zrak, pretože mi ten pohľad a pocit ktorý vo mne vyvolával, bol neprijemny, ale teraz? Neurobila som to.
Prezerala som si jeho modro zoči rovnako ako on si prezeral tie moje.
Cítila som ako mi zoviera žalúdok, ako by ho niekto chytil do rúk a snažil sa ho stlačiť do malej guľôčky. Bol to ten najprotivnejší a na druhej strane ten najkrajší pocit aký som kedy v sebe v živote cítila. Srdce mi bilo rýchlejšie a nebolo to len pretože som zo seba vytancovala dušu.
Uvedomila som si, že sa pozerám na jeho pery. Bol to len moment, ale predsa ma úplne vytrhol z toho povzneseného stavu v ktorom som bola.
Pár krát som zaklipkala očami.
Uvedomila som si že hudba už dávno nehrá.
Hanzova ruka bola na mojom páse a druhá mi zovierala dlaň.
Chcela som ustúpiť. Teda vlastne som len napla svaly na chrbte, ale hneď som ucítila odpor jeho ruky.
Zamrzla som. Ani som nedýchala.
Sledovala som jeho pohľad, ako prechádzal z mojich očí pomaly na pery a každý ten pohyb ako by zanechal vypálenú stopu na mojej tvári. Cítila som ako sa mi do líc hrnie krv, ale nevedela som či sa sfarbili do červena.
Naklonil hlavu mierne na stranu a mne vynechalo srdce jeden úder.

Potom sa nadýchol a pustil ma. Neodtiahol sa, ani neurobil krok dozadu, len ma pustil. Dal mi voľnosť odísť.

Najhoršie bolo, že som nechcela.

"Pôjdem si ľahnúť." Povedala som potichu a pretrhla tým očný kontakt, aj ticho ktoré medzi nami zavládlo.
"Samozrejme." Povedal Hanz rovnako tichým hlasom. Pozrela som sa na neho, popri tom ako zo zeme zdvíhala svoje topánky.
Zdalo sa že ani tých pár kusov nábytku medzi nami nedokáže vytvoriť dostatočnú barieru. Musela som z tej miestnosti odísť! Okamžite!
"Ďakujem?"
"Za čo?
"Za pekný večer."
"Ja tiež." Mala som chuť utiecť, cítila som ako sa mi rozklepali nohy. Ale ku dverám som prešla s úsmevom a pokojne. Pozdravila som ho a zapriala mu dobrú noc s úsmevom na perách.
No v momente keď som za sebou zatvorila dvere a kľučka ťukla. Padla na mňa obrovská váha, ktorú som len tak tak zniesla dole po schodoch.

Sadla som si na zem hneď ako som zatvorila dvere od svojej izby a oprela som sa o ne.
Srdce mi bilo tak rýchlo, že to bolo neúnosné. Ba dokonca až bolestivé. Myšlienky mi prebiehavali od jedného momentu k druhému. Zakaždým som sa vrátila k tomu pohľadu, tej túžbe ktorú som v sebe cítila keď sa na mňa pozrel.
Bolo to ako by vo mne explodovalo niečo čo som sa silou mocou snažila zakopať čo najhlbšie ako som mohla. Pretože som vedela aké je to nebezpečné a zakázané, ale teraz keď sa to uvoľnilo nedokázala som ten prúd zastaviť, ani na moment!
Mala som v sebe toho zrazu tak moc! Chcela som kričať a mlátiť okolo seba, vytrhať si vlasy. Čokoľvek za to len aby to prestalo.
Postavila som sa.
Cítila som sa na seba tak nahnevaná! Absolútne som nedokázala kontrolovať to čo sa vo mne dialo. Nedokázala som kontrolovať to čo cítim a za to som si chcela uštedriť ranu päsťou.

Nie on!
Nie on!
Nie on!

A hodila som topánky čo som držala v ruke o stenu oproti mne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 8. července 2017 v 19:36 | Reagovat

a prečo nie on? Konečne by sa mohli dať dokopy :)

2 Kristen Kristen | Web | 9. července 2017 v 20:37 | Reagovat

Och konečne sa medzi nimi niečo stalo. Som zvedavá ako sa na seba budú kukať na ďalší deň. Super kapitola!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama