Stratené - 27. Kapitola

17. července 2017 v 16:14 | Kelly145 |  Stratené
** 27. Kapitola **



Spánok a mi celú noc vyhýbal a aj keď sa mi podarilo na krátko zaspať, snívali sa mi zvláštne sny.
Okolo pol šiestej ráno som sa rozhodla, že už to nemá zmysel a posadila som sa na posteli. Položila som nohy na studenú drevenú podlahu a natiahla som si krk do oboch strán, aby som prebudila unavené svaly.
Hlave som cítila tupú bolesť, ale nebolo to tak zlé aby sa to nedalo vydržať. Pomaly som sa postavila.

"Ach Sophia…" Zakrútila som hlavou. Pozerala som sa na svoj odraz v malom zrkadle v kúpeľni. Nevedela som čo si mám myslieť, ani čo mám cítiť. Odohrávalo sa toho vo mne až príliš veľa.
Niečo vo mne, čo som pred tým necítila, vo mne včera vzplalo a nedokázala som to ničim uhasiť. Bolo to niečo tak silné, tak zvláštne, lákavé, nebezpečné. Niečo čo vo mne bolo od prvého momentu, keď som ho uvidela ale bolo to pochované pod všetkým ostatným.

Nenávidela som sa za to. A ten prijemny vzrušujúci pocit na hrudi sa menil v bolesť.

Hnevala som sa na seba, pretože som nedokázala ovládnuť to čo cítim.

Hnevala som sa pretože som mala pocit, že som zradila. Že som zradila všetkých Margaret, Jozefa, Tomáša, Vladka a Kaťu. Ako by som v mysli videla ich tváre, ktoré sa na mňa odsudzujúco pozerajú.

Vydýchla som a oprela sa oboma rukami o umývadlo.

"Čo budem robiť?" Opýtala som sa potichu sama seba. Odpoveď prišla však pomerne jednoducho. Nič. Nič nebudem robiť! On je tým čo je a ja som kto som. Je ženatý, aj keď nie veľmi šťastne. Aj aj keď teraz pravdepodobne plávame na rovnakej potápajúcej sa lodi, nič z toho čo cítim ma neoprávňuje podľahnúť a zmýšľať o ňom inak ako o priateľovi, tak ako doteraz.

Vysušila som si vlasy uterákom a potom ich zapla do drdola. Obliekla som sa do pohodlných šiat a prešla do kuchyne. Musela som odísť na nákup, pretože v dome veľa jedla už neostalo. Navyše nemohla som riskovať, že uvidím Hanza. Nebola som na to ešte pripravená. Vedela som, že pôjde do práce skoro ráno, aj keď sme včera ponocovali. Bola to výborná cesta ako sa mu vyhnúť.

Nachystala som mu rýchle raňajky a položila som ich na stôl do jedálne spoločne s čerstvým čajom. Ak nezaspal mali by byť ešte teplé, keď príde dole. Ak sa do jedálne vôbec pozrie.

Vyšla som z domu a zamierila rovno k najbližšiemu nástupišťu električiek.

Trh na, ktorý som chodila bol pomerne blízko, niekedy so cestu absolvovala pešo, avšak dnes nebol ten správny čas.
V električke som vždy stála v oddelené pre Poliakov, nie pre Nemcov.
Postavila som sa k oknu, kde som našla dobré miesto, kam som si mohla oprieť chrbát aj hlavu a trochu uľaviť nohám.

Pozerala som sa na nemeckú mamičku, ktorá držala na kolenách svojho syna. Obaja mali blond vlasy, syn sa hral s nejakou hračkou, ktorú som veľmi dobre nevidela.

Ulice v tejto časti mesta boli nezničené, našťastie. Varšava po Hitlerovom vpáde vyzerala hrozne, ostalo len pár štvrtí ktoré neboli zničené. Bolo zaujímavé však pozorovať, ako mnohé ulice vyrastajú späť do krásy z popola.

Električka prudko zabrzdila a počula som ako dieťa začalo plakať.

Pozrela som sa čo sa deje. Nemka stála a rozhorčeným hlasom kričala na jednu pani, ktorá stála presne na rozhraní dvoch časti vagóna,ktoré od seba boli predelené len špagátom. Zrejme jej košíkom plným jedna udrela toho malého chlapca, keď električka tak prudko zastala.
Väčšina ľudí už ani nezdvihla zrak od novín… To bol level kam nás sa strach dostal? Necháme do seba len tak kopať? Potom sa zodvihneme oprášime a pôjdeme ďalej? Takýmto spôsobom vyhrá.

Otvorila som ústa aby som niečo povedala na obranu tej pani, ale niekto ma prudko chytil za ruku.
"Zbláznila si sa, drž ústa zatvorené, pretože skončíš ešte niekde v base!" Muž, ktorému ruka patrila bol v stredných rokoch. Na hlave mal klobúk a na nose nasadené okuliare. Prísne sa na mňa pozeral.
Dokým som stihla čokoľvek namietnuť, pani vyprevadil z električky sprievodca. Vyprevadil je však milé slovo. Vyhodil ju, doslova. Zo slovami že je mu úplne jedno že bude musieť čakať na ďalšiu. Že to si mala premyslieť pred tým, než napadla to úbohé dieťa.

Keď som vystúpila z preplneného vagónu nadýchla som sa pomaly vzduchu, ktorý voňal ako čerstvá zelenina.
Na tom úžasnom trhu, na ktorom väčšinou nakupovali dievčatá ako ja, teda tie ktoré vypomáhali v Nemeckých domácnostiach som dokázala stráviť hodiny, vyzeralo to tam ako by zastal čas a nič sa nezmenilo. Ako by žiadna vojna a nedostatok nebol. Len plné košíky všetkého čo si človek len mohol želať. Dokonca sa tam dala nájsť aj čokoláda. Hoci nikdy som v sebe nenašla odvahu na to aby som si jednu tabličku kúpila.
Toľko peňazí za tak malé potešenie. Hoci chcela som to skúsiť, čokoládu som mala naposledy ako dieťa, raz keď bol Ujko na výlete v Prahe, tak mi priniesol malé dve tabličky. Samozrejme, že som sa o ne rozdelila s dievčatami. Pamätám si, že to bola výborná chuť. Na niečo také ako čokoláda, moja rodina nemala peniaze. Avšak za to Teta vedela robiť tie najlepšie kysnuté koláče na svete, tie boli lepšie ako akákoľvek čokoláda. Tým som si istá.

"Ahoj Sophia!" Oslovil ma hlas mladej slečny. Maria stála kúsok za mnou. V ruke držala už plný košík nakúpeného tovaru. Naposledy som ju videla v zime, na tom veľkom večierku.
"Ahoj!" pozdravila som ju a naklonila som sa k nej aby som jej podala ruku. Veselo mi ňou zatriasla.
"Čo tu robíš?" Opýtala sa ma prekvapene.
"Nakupujem." Naklonila som sa aby som jej ukázala košík.
"Aha." Vyzeral zmätene.
"Čo sa deje?" Opýtala som sa prekvapene a postavila som sa k nej trochu bližšie, aby som sa nemusela vyhýbať prechádzajúcim ľuďom.
"No ja som myslela, že si presedlala na lepšie miesto. Dievčatá to vraveli…"
"Och." Vzdychla som si. "Nie nie, stále robím to čo som robila. Len v poslednej dobe som väčšinou doma na všetko sama, Charlota chodí na všetky večierky sama, teda oni chodia sami a u nás už dlho žiadny veľký nebol tak že…"
"Jasné chápem." Zamyslene si ma prezrela.
"Ale máš pravdu, že od začiatku roku, som začala robiť sekretárku."
"Skutočne?" Dala som jej do rúk novú klebetu.
"Áno, občas, teda… Chodím s Furstenom do jeho práce, kde mu robím druhú sekretárku."
"Tak to je teda niečo!"
"Skutočne? Mne to príde dosť otravné."
"A čo robíš?"
"Väčšinou len píšem, prepisujem zapisujem a zdvíham telefóny, taká cvičená opica." Zasmiala sa. "Prečo si si mysle, že som presedlala o poschodie vyššie?" Nedalo mi sa jej na to neopýtať.
"No, nebolo ťa moc vidieť a jedno z nových dievčat vravelo, že ťa videla na jednej akcií v spoločnosti ostatných dám." Zamračila som sa.
"Aaaa, myslíš v tej továrni?"
"To už neviem." Mávla rukou.
"To je možné, to už bolo dávno." Chvíľu sme ostali potichu.
"No a čo tí tvoji mladý novomanželia? Už majú deti?"
"OCH!" Zvolala Mária a udrela sa rukou po čele. "Ani mi nehovor!" Zavolala a nahnevane pokrútila hlavou.
"To dieťa je diabol! Diabol na zemi! V kuse kričí! A kto sa o neho stará ja! Ja sa o neho starám! Tá panička si ani nepohne prstom! Nie že ho neprebľuje, tá ho ani nenakŕmi na čo je také dieťa! Kde je tá materskosť! O ktorej tí…" Zastavila sa "Hlásajú v rádiu. Poviem ti v celej Varšave nenájdeš jednu Nemku, ktorá by sa normálne starala o svoje dieťa za zatvorenými dverami."
"Tak to ti teda verím."
"A čo tí tvoji, ešte ti nepribudlo kričiace dieťa na krk?"
"Nie. Myslím si že to mi nehrozí… Teda dúfam v to."
"Prečo?"
"No vlastne." Zasmiala som sa. "Hrozí ale bohvie koho to dieťa bude, vzhľadom na to." naklonila som sa k nej a zašepkala som. "Že sa ona fláka s polkou Varšavy." Mária sa pobavene zasmiala a potľapkala ma po ruke. "Teraz je preč. Niekde v Nemecku na liečebnom pobyte. Ani si nevieš predstaviť aký je v tom dome pokoj." Vzdychla som si.
"O tak že s pánom Furstenom sama?" Žmurkla na mňa.
"Och prosím ťa." Kývlasom rukou. "Preč od takých, nech sú akokoľvek pekný!"
"To teda, s Nemcom do postele by som nikdy nešla!" Dala mi za pravdu a dva krát prikývla. "Za to ten roztomilý Rakúšan, ktorý robí u nás starému pánovi šoféra, je teda neskutočne roztomilý." Zas žmurkla.
"Mária!" Zvolala som.
"No čo." Mykla plecom a diabolsky sa na mňa pozrela. "Čo iného máme robiť? Ha?" Na tú otázku som skutočne nemala odpoveď. "Je slobodný, nie je to nemec a ani vojak má skutočne úžasne ruky a kebyže vieš čo s nimi."
"Prosím ťa dosť, to skutočne nepotrebujem vedieť!" Zastavila som ju zo zdvihnutou rukou ešte pred tým než rozvinula zvyšok vety, skutočne som nepotrebovala vedieť nič z toho čo mi chcela povedať.
"Ty si teda puritánka." Ani na to som jej radšej nič nepovedala. "Ale dobre robíš, pretože by si pokojne mohla dopadnúť ako tá čo robila u Mullerových." Nevedela som presne koho myslí, teda nevedela som si spomenúť na jej meno.
"No taká trochu silnejšia, vysoká žena, mladá pekná myslím že sa volá… To je jedno, spávala zo svojim šéfom a jeho žena ju vyhodila uprostred noci a skoro ju zastrelila keď na to prišla. Tá už si prácu nenájde!"
"Och bože!"
"Áno je to dosť hrozné." Mávla rukou. "No nič musím sa vrátiť do pekla. Hádam sa zas čoskoro uvidíme Sophia!"
"Drž sa."
"Aj ty!"

Premýšľala som, či takto zvrátená je každá vyššia spoločnosť na svete, alebo do Varšavy proste boli len poslaný špeciálny jedinci, ktorých iné spoločnosti už nechceli, aby si mohli robiť čo chceli na území kde je to každému jedno.
Či už to bolo od gazdiniek ako som bola ja, alebo od sekretárok v druhej práci, jediné čo som počula bolo toto. Kto je aký uchýl v posteli, kto s kým spí kto s kým čaká dieťa a kto s kým dieťa čakať nemôže. Vedela som toho viac než som chcela, skutočne.
Za peknými stenami každého jedného bohatého domu na našej ulici sa očividne skrývala pekne nechutná príšera.

Keď som za sebou zatvorila vchodové dvere v dome bolo prijemne ticho. Aj keď to nebol môj dom, mala som to tam rada. To ako svetlo prenikalo cez okná, ktoré osvetľovali veľkú halu. To ako to tam vždy voňalo drevom.

Zvyšok dňa som strávila upratovaním kuchyne. Vedela som, že sa pani Mullerová čoskoro vráti a ak by našla svoju vždy dokonale upratanú kuchyňu v takomto stave nepochválila by ma.

Zotmelo sa, stála som akurát v salóniku a naprávala som vankúše na gauči, keď počula som ako buchli vchodové dvere. Zovrelo mi žalúdok keď sa tak stalo. Vedela som, kto prišiel domov.
Nervózne som sa pozrela smerom ku dverám ktoré viedli do miestnosti. Chvíľu som ich hypnotizovala pohľadom, čakala som či sa objaví, alebo nie. Pripravovala sa na reakciu, ktorá v mojom tele nastane keď ho uvidím, aj keď som vôbec netušila čo mám čakať.
No neobjavil sa, pravdepodobne šiel rovno hore do svojej izby, alebo pracovne.

Premýšľala som či mám ísť za ním, ak by sa včera nestalo, to čo sa stalo tak by som to urobila, ale teraz? Bojovala som s pocitom… chcela som sa zahrabať do najbližšej diery a nikdy z nej nevypliesť, nie pretože by som sa bála, ale skôr som sa hanbila. Za všetko to čo sami celý deň odohrávalo v hlave, pretože som vedela ako veľmi nesprávne to je a hanbila som sa za to, že to cítim.
Nakoniec som sa rozhodla zachovať sa dospelo. Tváriť sa že sa nič z toho včera nestalo a že to čo sa vo mne odohráva je len výmysel.

Stála som pred dverami pracovne, tri krát som ľahko zaklepala na dvere. Vedela som že tam je videla som svetlo. Nečakala som na to aby ma zavolal a otvorila som sa.
Najprv som sa pozrela do miestnosti len s hlavou, netušila som či tam je niekto s ním aj keď som to pokladala za nepravdepodobné.

Sedel za stolom. Už bol prezlečený z uniformy. Prísnym pohľadom sa pozrela na stôl na ktorom som videla množstvo papierov.
Keď som vošla zdvihol ku mne pohľad, cítila som, že ma niečo pichlo v žalúdku a aj napriek tomu, že som chcela uhnúť a pozrieť sa niekde inde vydržala som sa na neho pozerať. Niekedy som mala problém rozoznať na jeho tvári čo si myslí a toto bol jeden z tých okamžikov. Vošla som do miestnosti, ale ostala som stáť pri dverách, ak by sa náhodou rozhodol ma vyhodiť.
"Dobrý večer." Povedal mi nakoniec s úsmevom a vystrel sa s rukami opretými o stôl.
"Aj tebe." Urobila som pár krokov ku stolu. "Vravela som ti, že si nemáš nosiť prácu domov." Povedala som a snažila som sa prísť čo za dokumenty priniesol domov, aby som zabavila svoju myseľ hocičím iným.
"No, to vieš. Niekedy jej nemôžeš utiecť. Bohužiaľ." Pozrel sa na stôl a kývol mi hlavou. Rýchlo som prešla tú vzdialenosť ktorá nás delila.

Pred sebou mal mapu mesta s pár vyznačenými bodmi. Zamračila som sa.
"Čo je to?" Opýtala som sa.
"To sú miesta kde si myslíme, že odboj má svojich ľudí, alebo kde ukrýva zbrane, stretávajú sa a podobne." Zamrazilo ma.
"A ja sa snažím vymyslieť čo s tým." Zmätene som sa na neho pozrela. Kývol mi rukou aby som šla bližšie.
Postavila som sa vedľa neho a oprela som sa lakťami o stôl.
"Väčšina našich informácií prichádza zo spravodajskej služby teda sledovania, polície, odpočúvanie a tak podobne ale taktiež z udaní, hlásení o stretávaní sa mimo povolený čas, registrovanie veľkej skupiny ľudí na jednom mieste, ktorá sa tam stretáva často a tak ďalej. Susedia sú najlepší špióni." Vzdychol si. "Nevedia čo robiť, príde mi že je to len skupinka ľudí, ktorí sa chcú hrať na hrdinov." Oprel sa o kreslo. "Len že si neuvedomujú, že bojujú s deväť hlavým drakom, ktorý je v tomto boji veľmi, ale veľmi dobrý." Zamračila som sa. "Navyše bojuje už dlho. Zvládol pozatýkať polovičku Nemecka, tak že tam neostal nik kto by odporoval."
"A čo s tým?"
"Neviem, asi by o tom mali vedieť a uvidí sa či budú ochotný niečo zmeniť."
"Skúsim to." Povedala som a vystrela som sa. Otočila som sa smerom k nemu a oprela sa o stôl.
Vyzeral unavene, viac ako iné dni. Pohľad mal upretý pred seba na stôl a hlavu si podopieral rukou.
"Čo sa deje?" Opýtala som sa opatrne.
"Je tu niečo…" Povedal a natiahol ruku pred seba, vzal do nej dve obálky. Nastavil mi ruku a ja som si ich vzala.
Obe už boli otvorené.
V prvej bol dopis. Veľmi rýchlo som pochopila, že je od Charloty, zas som mala ten neprijemny pocit v žalúdku.
Písala, že príde domov budúci týždeň. Zamračila som sa. Na čo sa Hanz pobavene zasmial.
"Čo je?"
"Mala by si vidieť ako sa tváriš." Naklonil sa ku mne a na tvári mu ostal úsmev.
"Ako sa tvárim?" Predstierala som, že neviem o čom hovorí.
"Nebude to také zlé ako sa zdá."
"Slabá útecha, dobre vieš že bude, pretože sme tu boli skoro tri týždne zatvorený sami dvaja a ona je paranoidná. Tak že na mňa bude pekne protivná." Hodila som list na stôl ako by bol otrávený. Hanz sa usmial ešte viac.
"To je asi pravda." Potvrdil. "Tak to aby sme jej k tomu dali poriadny dôvod."
"Prosím?" Musela som si dať pozor aby som sa nezakoktala.
"Pozri sa na tú druhú." Bola tam pozvánka, pozvánka pre jeho na jednu zo straníckych akcií, ktorá sa mala konať o dva dni neskôr v sobotu tu vo Varšave.
"A áno ideš tam so mnou."
"Ja?!"
"Áno. Musím tam ísť a sám teda nepôjdem." Zaklipkala som očami.
"Nikdy som na niečom takom nebola Hanz, okrem toho, že absolútne nemám tušenie ako sa chovať v takej spoločnosti, je mi vysoko neprijémne a to teraz neber osobne, byť čo i len v blízkosti namyslených Nemcov. Nie!" Zas sa pousmial. "Fuj!" teraz sa mu pery roztiahli do širokého úsmevu.
"Nemáš na výber bohužiaľ."
"Nemám?"
"Nie, ako som povedal ja tam musím ísť a ideš so mnou."
"Prečo tam musíš ísť."
"Pretože to nie je len také stretnutie vysokých predstaviteľov strany v Poľsku, bude tam Reinhard Heydrich." Ten kúsok vzduchu, ktorý som sa snažila vdýchnuť v ten moment do pľúc mi zastal v strede cesty a ja som zrazu nemohla ani dýchať, ani sa pohnúť či vydať jedinú slabiku.
"Pro…" teraz som už koktala. "Bože." Cítila som ako sa mi do líc nahrnula krv. "To mi nemôžeš spraviť."
"Sophia, ja potrebujem aby tam so mnou niekto bol a potrebujem aby ten niekto si bola ty, pretože ver alebo nie, bude mi to rovnako neprijemne a tiež tam ísť nechcem ale musím, tak že ak by si mohla utrpenie z tejto udalosti zmierniť svoju prítomnosťou bol by som za to veľmi vďačný."
"Keď sa to dozvie tvoja žena vyhodí ma cez sklo von oknom."
"Pracuješ pre mňa nebudeš prvá ani posledná sekretárka, ktorá išla na takúto akciu."
"Áno, väčšinou si tam muži vodia svoje milenky, ktoré im náhodou robia sekretárky." Povedala som otrávene.
"To je tiež pravda." Zasmial sa. "Budeš tam za priateľku, ktorá mi náhodou robí sekretárku a doprovod."
"Pane Bože… Toto nedopadne dobre." Vzdychla som si a pokrútila som nespokojne hlavou.
Na tvári sa mu zjavil spokojný úsmev víťazstva, došlo mi že kebyže mu poviem ešte raz rázne nie, tak ma tam nebude nútiť chodiť, ale kto by odolal tým jeho prosiacim psím očiam?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 18. července 2017 v 18:34 | Reagovat

Ten Reinhard Heydrich nie je náhodou ten ktorý chcel ublížiť Sophii? Teda ak sa dobre pamätám. Ale som zvedavá ako to bude pokračovať ďalej.

2 Kelly1455 Kelly1455 | Web | 18. července 2017 v 19:02 | Reagovat

[1]: nie, nie je :) Reinhard Heydrich bol vedúcou osobnosťou 2sv vojny, zodca SA

3 Kristen Kristen | Web | 19. července 2017 v 18:25 | Reagovat

No wau. Som zvedavá na tú akciu. A stretnutie s tou babou na trhu Sophii podľa mňa prospelo.... chýbal jen taký babský pokec

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama