Stratené - 28.Kapitola

26. července 2017 v 21:02 | Kelly145 |  Stratené

** 28. Kapitola **



Sedela som v svojej izbe na posteli. S rukami položenými na nohách. Pozorovala som kvety vyšíté do priehľadnej hnedej látky položenej na zlatistom hodvábe, ktorý tvoril základ mojich šiat. Bola som nervózna, nikdy som nebola v takej spoločnosti. Nie som typ ktorý chodil na veľké večere za dlhým stolom a bielymi obrusmi. A už vôbec by ma nenapadlo, že na takejto večeri budem s niekym ako je Hanz v takomto prostredí. Medzi vlkmi, vlkmi, ktorí mi pomaly ale isto ničia moju krásnu krajinu. (https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/564x/2d/ab/62/2dab62b264a0e2818735e967d64e7f3d.jpg)

Pri tej predstave ma striaslo.

S hlbokým nádychom som sa postavila. Prešliapla som dva krát na mieste, aby som si napravila nohy natlačené v elegantných topánkach. Pri odchode z miestnosti som sa na seba pozrela ešte v mojom malom zrkadielku. Vlasy som mala vypnuté, vytvoriť ten účes mi trvalo viac ako dve hodiny, ale s výsledkom som bola spokojná. Bola som namaľovaná tak ako nikdy. V dome som sa nelíčila skoro vôbec, pokladala som to za zbytočnosť a keď som niekde šla, napríklad k Hanzovi do práce, tak som si dala len trochu farby na riasy a červené pery, tak ako to bolo moderné, ale teraz som mala na očiach linku a červené pery a na tvári lícenku a namaľované obočie. Nemôžem však povedať, že by som s tým ako som vyzerala nebola spokojná.

Nemala som nič čo by som si dala na seba, okrem dlhšieho čierneho šálu, ktorý som si rozprestrela cez holé ramená. Pretože moje šaty boli len na ramienka s trochu odhaleným chrbtom. Prišlo mi vulgárne sa ukázať len tak. Bez žiadnej pokrývky v ktorej by som sa schovala.

Vyšla som z izby a zhasla som svetlo. Vstupná hala bola ešte prázdna.
"Sophia?" Zavolal na mňa Hanzov hlas z horného poschodia, ktorý asi počul moje kroky.
"Áno?"
"Poď sem." Prevrátila som oči, ako by som bola nejaký pes. Chôdza po schodoch bola v tých šatách výslovne nepohodlná, boli úzke okolo stehien, tak že keď som chcela urobiť krok musela som si dávať veľký pozor na to aby som za prvé nezakopla o vlečku za druhé aby som ich nenatiahla tak aby praskli.
"Prosím." Ozvala som sa keď som nazrela do ich spoločnej spálne- ako v jedinej miestnosti na chodbe sa v nej svietilo a dvere boli pootvorené. V tej miestnosti som nebola odkedy Charlota opustila dom.

Miestnosť bola prázdna, ale videla som že Hanz v šatníku v zadnej časti miestnosti. Pred tým, než som tam stihla dojsť na mňa zavolal.
"Na posteli máš krabičku." Otočila som svoj zrak v ten moment. Podozrivo som privrela oči. Mala som tušenie, podľa jej tvaru čo v nej je, ale dúfala som že sa mýlim.
Keď som ju otvorila, sánka mi padla skoro na zem.
Bol v nej zlatý náhrdelník tesne ku krku, s vytvarovanými lístkami kvetov, ktoré sa navzájom prepletali a medzi nimi boli vsadené malé kamienky. Náušnice boli malé a vkusné, v rovnakom štýle.
"Pred tým než začneš protestovať." Zavolal na mňa Hanz práve v momente keď sa mi otvorili ústa. "Tak to máš príkazom, bez námietok. A ticho!" Ústa sa mi pomaly zatvorili a neisto som sa pozrel na krabičku, ktorú som ešte stále držala v ruke. Pri niečom tak krásnom a drahom som v živote ani nebola, nie to ešte to nosila okolo ako nejaká kráľovná. Jediný kus zlata, ktorý som mala bol od mojej tety, dala mi na moje 18 narodeniny prsteň a náhrdelník. Všetko ostatné bolo už dávno preč. Po prvej svetovej vojne musela všetko predať aby sme vôbec mali čo jesť.
S veľmi hlbokým nádychom som si zavesila tú krásu na krk. Pripadalo mi ako by mi v tom momente na pleciach pribudla obrovská váha.

Počula som ako Hanz zanadával. Na to som prešla k dverám do šatníku.
Stál oproti zrkadlu, na rozdiel od ostatných akcií ako bola táto nemal na sebe svoju slávnostnú uniformu ale smoking. Ktorý mu padol úplne dokonale.
Vlasy mal začesané na stranu, bol čerstvo oholený do hladka a vôňa peny na holenie sa ešte stále vnášala vo vzduchu.

Snažil sa zaviazať si motýlika a očividne mu to nešlo.

Keď som vošla do miestnosti zastavila som sa medzi dverami. Pozrel sa na mňa cez odraz v zrkadle a na moment sa zastavil. Videla som, že sa na jeho tvári na malý moment objavil letmí úsmev.
Otočil sa na mňa a nešťastne zvesil ruky.
"Problém?" Urobila som k nemu pár krokov a tým som prekonala vzdialenosť medzi nami.
"Neznášam to." Zafrflal si popod nos.
"Ukáž." Natiahla som k nemu ruky a zdvihla som mu golier.
"Vďaka." Cítila som jeho pohľad na mojej tvári, doslova ma pálil na pokožke. Krásne voňal, a vyzeral skutočne úžasne. Snažila som sa upriamiť pohľad hlavne na svoje ruky nepozerať sa na neho pretože som mala pocit, že ak by som zdvihla pohľad zhorela by som.
Keď bol motýlik na svojom mieste vydýchla som si a urobila som rýchli krok dozadu.
"Tak."
Hanz sa otočil ku zrkadlu. "Vďaka." Povedal, keď uvidel tú perfektú prácu.
"Nie je zač." Odpovedala som mu.
"Sadne ti." Povedal pozerajúc sa na môj krk.
"Ďakujem." Neisto som si ho zakryla rukou. Bolo to ako mať na krku zavesené obrovské závažie, ktoré ma ťahalo k zemi.
"Kebyže privediem milenku bez šperkov, bol by som za idiota." Posmešne, až diabolsky sa mu nadvihol jeden kútik na perách. Otvorila so ústa, že mu na to niečo poviem, ale potom som len pokrútila hlavou do strán, prevrátila som oči a otočila som sa.
"Aký veľký vôl budeš keď prídeme neskoro?" Opýtala som sa ho pri odchode z miestnosti. Počula som len ako sa na mne pobavene zasmial.


Cesta autom trvala niekoľko minút. Mesto bolo už tiché, väčšina ľudí bola schovaná vo svojich útulných domoch. V tomto čase- pred tým všetkým- by bolo na ulici množstvo detí.Využívali by prvé teplé večery na hru po škole. Teraz? Všetko bolo inak, nejak smutnejšie.
Zvierala som ruky na kolenách a hrala som sa s lemom šálu, ktorý som mala prehodený cez plecia.
"Dýchaj." Povedal Hanz úplne pokojne keď sme zastali pred veľkými schodmi vedúcimi do krásneho domu. Bol ozdobený červenými vlajkami s hákovým krížom. Vo Varšave po tom ako sa do nej nahrnuli Nemci toho nezostalo veľa stáť. Mesto bolo zničené takmer do základov a väčšina jeho štvrtí bola zrovnaná zo zemou, avšak každá jedna pekná budova, ktorá ako tak zostala stáť na vlastných nohách, ak sa to dá tak nazvať, tak bola obsadená týmito červenými… A ja som kráčala s jedným z nich hore po červenom koberci rovno do kotla, kde sa varila všetka tá zberba. Popravde nevedela som, či môžem klesnúť ešte hlbšie.
Úvodná sála bola tichá, stálo tam len niekoľko mladých mužov, ktorý nás privítali milým pozdravom a otvorili nám dvere.

Na oslavách ako je táto, som bola veľa krát, ale nikdy som nestála na tejto strane barikády.
Do hlavnej sály viedol pár oproti sebe vedúcich schodov s veľkým zábradlím- ako inak. Sála mala vysoký strop, ktorý kedysi bol určite zdobený obrazmi, teraz z omietky ostala len jedna veľká biela stena. Pravdepodobne opadala, keď nás lietadla častovali početnými bombami.
Po okrajoch miestnosti boli samozrejme stoly prehýbajuce sa pod kopami jedla. Rovno oproti vchodu bola umiestnená kapela so speváčkou oblečenou v červených šatách, ktorú postavili na malé pódium.

Pred tým, než sme zišli dole po schodoch mi Hanz ponúkol ruku ohnutú v lakti, aby som sa ho mohla chytiť.
"Necháš ma samú len na moment a podrežem ťa v spánku." zašepkala som mu keď som k nemu pristúpila.
Hanz sa na mňa otočil s nadvihnutým obočím.
"Ja to myslím vážne!" Povedala som a snažila som sa na tvári ukázať ten najprísnejší výraz aký som mohla.
Len sa pousmial. Áno to sú tie úžasne odpovede. Poriadne som zaťala sánku a celú cestu dole schodmi som sa modlila aby som nezakopla a nerozbila si nos.

"Herr Hauptsturmführer Fursten!" Ešte som ani neurobila posledný krok zo schodov a už na nás niekto vykrikoval. Toho muža som poznala, pár krát som ho videla v kancelárií.
"To si si nemohol odpustiť však Otto." Povedal Hanz a natiahol k mužovi ruku. Boli približne rovnako starý, až na to že Otto bol prototyp čistej Arijskej rasy.
"Ahoj Hanz." Potriasli si rukou.
"Krásny dobrý večer slečna Herbrich. Rád vás opäť vidím, krásna ako vždy." Natiahla som k nemu ruku na pozdrav, ale namiesto toho aby mi ňou len potriasol letmo mi priložil pery na hánky prstov, keď som mohla rýchlo som stiahla ruku zas späť.
"Kedy sa ti vracia manželka?" Opýtal sa Hanza ako by som tam nebola.
"O pár dní."
"Tak ju odo mňa pozdrav s Helenou sa už na ňu veľmi tešíme."
"Samozrejme. Kde si ju dnes večer nechal?"
"Doma, samozrejme." Usmial sa. "Najmladší syn je chorý, nechcela ho nechať samého." Hanz na to neodpovedal, ale cítila ako v ňom narástlo napätie.
"Tak ju odo mňa srdečne pozdrav."
"Samozrejme." Nadýchol sa "Už si videl veľkého šéfa?"
"Nie, teraz som prišiel."
"Tak sa máš na čo tešiť. Včera bol u nás v kancelárií." Otto len prevrátil oči dohora.
"Nechám sa prekvapiť. Ospravedlň nás." Hanz z tej situácie vykľučkoval najrýchlejšie ako mohol.

Viedol ma cez miestnosť. Snažila som a ignorovať všetky pohľady, ktoré na mne spočinuli.

"Počkaj chvíľku." Hanz sa na moment otočil a pustil ma. Aj keď som ho chcela zadržať nepodarilo sa mi to. Našťastie sa mi nestratil z dohľadu.
Priniesol mi sklenený pohár so šampanským.
"Ďakujem." Alkohol, to nie je to čo práve potrebujem, rýchlo opíja a človek stráca kontrolu. Pod stolom som skončiť nepotrebovala.
"Tak." Nadýchla som sa po tom ako som si odpila. "Čo robíte ďalej?" Opýtala som sa a pozrela sa okolo.
"No." Hanz sa pousmial. "Na toto je väčší expert Charlota, ale vzásade nič. Je to nechutne nudná činnosť pri ktorej sa snažíš udržať ako tak prijemnú konverzáciu s ľuďmi ktorých nemáš rada. Pozoruješ ďalších ako sa opijú a začnú nad sebou strácať kontrolu a tak ďalej."
"To je všetko, skutočne?"
"Nepovedal som, že je to moja milovaná činnosť."
"Pochybovala by som o tvojom psychickom zdravý ak by bola."
"Ach, koľko sarkazmu v tak malom človeku." Okomentoval môj tón, ale s pobaveným úsmevom na perách.
"Nie som tak malá." Protestovala som. V opätkoch som bola skoro tak vysoká ako on. neviem čo sa sťažuje.
"Veľkým šéfom myslel Heydricha." Zašepkala som a naklonila som sa trochu bližšie k nemu.
"Áno, ako som ti povedal."
"Tak že je niekde tu?"
"Áno."
"Kde?" Hanz sa rozhliadol okolo seba.
"Nevidím ho. Ale on príde. Tie potvory vždy vylezú keď ich čakáš najmenej." Prevrátil oči a vrátil prázdny pohár čašníkovi, ktorý šiel akurát okolo. Ja som urobila to isté, aj keď môj pohár bol skoro plný.
"Alkohol pomáha na nervy." Povedal mi Hanz potichu a žmurkol na mňa.
"A tiež prevracia žalúdok na ruby." Odpovedala som mu protestne.

Prešlo okolo nás niekoľko skupiniek a párov. Skoro každá sa pri nás zastavila aby Hanza pozdravila. Niektorí boli vojaci, tak ako on, niektorých som dokonca aj poznala z videnia, či z akcií na ktorých som s Hanzom bola v minulosti. Našťastie dokázala som byť na všetkých tak neviditeľná že si ma nikto z jeho osobou nespojil. Pre oboch z nás by bolo trápne, ak by si uvedomili, že som im tu robila servírku.

Ďalších som poznala z mojej druhej práce. Nebolo ich veľa, ale pár sa vyskytlo. Vždy som som sa s nejakým stretla v hlave mi napadli všetky príbehy, ktoré som sa dozvedela od sekretárok a často krát som sa musela premáhať aby som jemu, alebo jej podala ruku na pozdrav.
Väčšina z nich bola milých, ale v ich tvárach bolo cítiť neúprimnosť. Alebo som len v sebe mala zabudovaný predsudok, ktorý sa okopíroval na každého jedného človeka, ktorého som v miestnosti stretla.
"Poď." Povedal mi Hanz a začal ma ťahať cez ľudí smerom ku parketu.
"Hanz, pre pána." Potiahla som ho nenápadne k sebe aby som ho zastavila. Nepotrebovala som na seba strhnúť pozornosť všetkých naokolo tým, že neviem ako sa kladne jedna noha pred druhú.
Hanz ale na môj pokus nereagoval a ani som sa nenazdala a už som stála na parkete a držala som ho za rameno.
"Len sa nechaj viesť." Povedal mi potichu. Našťastie to nebola rýchla pieseň, tak že som mu dokázala stíhať.

Cítila som ako mu pod mojou rukou padli plecia a zdalo sa ako by z nich spustil veľkú záťaž.
"Neznášam to." povedal potichu. "Všetko to na okolo, kebyže vieš čo všetko tí ľudia okolo majú na starosti utečieš odtiaľto s krikom."
"Nechcem to vedieť." Zastavila som ho ešte pred tým, než som mu dala šancu sa nadýchnuť.
"Náhodou ti to ide dobre." Obdivovala som na ňom niekoľko vecí, ale to ako rýchlo dokázal vypnúť všetky svoje emócie bola asi jeho najzaujímavejšia vlastnosť. V jeden moment si mohol vylievať dušu a srdce a v tom druhom sa so mnou bavil ako by sa nič nestalo.
"Ďakujem." Hrala som s ním. Vedela som že sa o tom nie len že nechce baviť, ale v tejto spoločnosti ani nemôže.

"Keď sa pozrieš trochu doprava. Uvidíš protektora Varšavy." Povedal potichu a otočil ma tak aby som sa cez jeho rameno mohla pozrieť. "Sme v jeho dome. Teda jednom z nich."
"To mi je jasné." Prezrela som si ho rýchlo od hlavy až k päte.
"No a keď si všimneš vedľa neho stojí muž s tmavými vlasmi. Tak to je vedúci Gestapa v Krakove a hneď vedľa neho vedúci SD, tiež v Krakove." Prikývla som. Dobre som ich nevidela pretože v mojej očnej dráhe bolo až príliš veľa pliec, ktoré im zakrývali tváre.
"No a." otočil ma zas o kúsok. "Keď sa pozrieš teraz doľava, tak uvidíš muža ktorý vlastní jednu z najväčších tovární v celom Poľsku." Nadýchol sa. "Robotníkov si samozrejme vybral zo židovských radov." Zamračila som sa. Vedela som, že židia sú odvádzaný z giet aby pracovali, Margaret bola jedným z nich, za žiadny plat, minimálnu stravu. Nikdy nezabudnem na jej vydesený výraz keď ma videla. Na to zúfalstvo ktoré mala v očiach. Bude ma to bolieť ešte veľmi dlho.

Rýchlo som zahnala tieto myšlienky. Nemohla som si dovoliť aby mi ovládli myseľ, pretože sa mi z nich vždy robilo nevoľno. Opakovala som si, že som zachránila aspoň ju, ak nikoho iného už nikdy nezachránim, tak ju áno. Je niekde v bezpečí, je celá a zdravá, to bola moja útecha.

"Môžeme si ísť na chvíľku niekde sadnúť." Poprosila som Hanza potichu.
"Samozrejme." Povedal mi a ochotne ma odviedol s parketu. Ako sme kráčali ku stolom s bielymi obrusmi kde sa dalo sadnúť počula som ako niekto zavolal na Hanza jeho titulom a priezviskom.
Hanz sa samozrejme ako na povel otočil a ja spoločne s ním. Aj keď som sa musela veľmi ovládať aby som neprevrátila oči o 360 stupňov.

Zdrevenela som hneď ako som zbadala kto k nám ide.

Starosta Varšavy spoločne s jeho dvoma poskokmi sa k nám dovalili ako voda. Bol medzi nimi aj vedúci úradu SD vo Varšave. Pamätám si ho z jednej z veľkých akcií, myslím si že som bola na jednej na ktorej akurát oslavoval svoje narodeniny- alebo niečo také.
Hanz samozrejme hneď pozdravil a predstavil ma.
"Je to jeden z najlepších mužov akých mám." Povedal starostovi po pár úvodných vetách o tom aké je to tu dnes krásne a že všetci sa veľmi dobre bavia.
"Skutočne?" Opýtal sa starosta.
"Áno. Kiež by sme mali viac mužov ako je on."
"Veľa chváli škodí charakteru." Povedal Hanz protestne.
"Taktiež sa človek ale musí vedieť správne oceniť." Ozvalo sa zo strany. Cítila som ako v ten moment každý jeden sval v jeho tele stuhol ako kameň. Nemusela som sa pýtať, kto je ten muž so zvláštne zamatovým hlasom. Bol vysoký ako Hanz, štíhli s blond vlasmi modrými očami, širokými plecami a zvláštne pretiahnutou tvárou, ktorá na mňa pôsobila trochu konsky. Úzke oči veľmi pozorne pozorovali okolie a bolo jasné že to ako všetci znervózneli keď prišiel ho veľmi baví.

Všetci pozdravili, až ma trhlo keď som počula Hanza vypustiť tie slová z úst, ale nemohol inak.
"Herr Heydrich toto je Hauptsturmführer Fursten." Predstavil ho veliteľ SD. Heydrich k nemu natiahol ruku na pozdrav. Hanz mu ju podal zo slovami. "Je mi cťou sa s vami stretnúť."
"Nápodobne." Ten hlas bol desivý. "A táto očarujúca slečna vedľa vášho boku je?" Otočil sa na mňa. Nečakala som že si ma všimne a už vôbec nie že mu budem musieť niečo povedať.
"Sohphia Herbrich, pane." Natiahol ku mne ruku a ja som mu podala tú svoju. Keď sa ma dotkol na moment mi zastalo srdce. Chcela som ju rýchlo stiahnuť späť, ako by ma ten dotyk popálil ale vydržala som to. Aj letmý dotyk jeho pier na mojich hánkach.
"Slečna Herbrich pracuje tak tiež u nás." Povedal Hanzov šéf.
"Och skutočne?"
"Som len sekretárka." Povedala som a mohla som cítiť ako sa mi hrnie červeň do tváre.
"Žiadna úloha nie je nepodstatná, bez takých ako ste vy moja milá, by sa naša veľká ríša nikde nedostala. Navyše by ju nemal kto skrášľovať." Len som sa na neho pousmiala a aj keď som veľmi chcela utiecť pohľadom preč. Vydržala som to. Pozeral sa na mňa snáď hodiny, ako keby všetko čím som bola a budem rozobral na tie najmenšie kúsky.
"Fursten, to meno mi niečo hovorí." Prehovoril nakoniec na Hanza. "Charlota Fursten, poznáte ju?"
"Je to moja žena, áno." Odpovedal Hanz.
"Ach jej otec je mojim veľmi dobrým známym, len nedávno ma navštívil v Prahe."
"Áno, počul som."
"A kde je dnes vaša žena." Vedela som, že sa to pýta kvôli mne.
"Je v Nemecku, šla navštíviť svojich rodičov. Onedlho sa vráti."
"Tak to jej odo mňa odovzdajte srdečné pozdravy a aj jej rodičom."
"Samozrejme, pane."
"Počul som, že ste veľmi nádejný. Tu váš veliteľ na vás šíri len samú chválu."
"Robím čo viem." Odpovedal Hanz.
"Počul som, že ste na veľmi dobrej ceste k odhaleniu pomerne veľkej skupiny odporcov režimu." Len veľmi pomaly som sa pohľadom otočila na Hanza. Aby som videla jeho pohľad, bol kamenný ako vždy.
Nadýchol sa pred tým než mu odpovedal. "Nie je to jednoduché a nechcem robiť predbežne závery."
"Slová diplomata!" Heydrich sa pobavene zasmial. "Urobili ste si v Mníchove výborne meno Hanz, preto nepochybujem o tom, že tu dokážete to isté. Práca tu je náročná, na nepriateľkom území sa vždy operuje ťažšie ako na domácej pôde, ale podľa toho čo ste dokázali doteraz. O vás nemám dôvod pochybovať. V tak mladom veku mať vašu hodnosť svedčí o vašich veľmi kvalitných schopnostiach."

"Ďakujem, pane."
"Len nepoľaviť."
"O to sa nebojte." Spokojne sa na neho usmial a potom všetkým naznačil, že je načase ísť ďalej.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 31. července 2017 v 20:37 | Reagovat

No Haydricha si opísala dosť dobre. Aj Hanza a jeho... hranie? Kamennú tvár? Úžasná kapitola!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama