Stratené - 32. Kapitola

31. srpna 2017 v 17:39 | Kelly145 |  Stratené



32. Kapitola


"Dobré ráno pani Charlota. Ako ste sa vyspali?" Oslovila som ju keď som už stála nachystaná pred dverami a čakala na Hanza. Charlota schádzala dole po schodoch, mala na sebe ešte župan a bola neupravená.
Jej príchod nebol tak dramatický ako som si myslela že bude. Zachovala sa ku mne veľmi milo dokonca mi podala ruku. Keď som jej pomáhala sa vybaľovať viedli sme dokonca aj konverzáciu, čo sa nám pred tým nikdy nestalo. Opisovala mi jej cestu, kde všade bola a čo videla. Na moment mi pripadalo, že je to úplne normálny človek.

"Dobre ráno Sophia, celkom dobre, som rada že spím konečne vo svojej vlastnej posteli. Do práce s mojim manželom?" V jej tóne nebola ani zmienka po uštipačnosti.
"Áno, hneď ako prídem tak…"
"To je v poriadku. Sme tu predsa len my, robotu si môžete urobiť zajtra." Skoro mi vypadli oči z jamiek keď som ju to počula povedať. Dom, jeden deň neuprataný a nezbavený všetkého prachu? Niečo jej tam určite museli napichať do mozgu, alebo jej ho rovno vymenili za iný.
"Pani Mullerová je v kuchyni."
"Áno."
"Dobre."

"Dobre ráno." Ozvalo sa z horného poschodia. Hanz zbehol dole po schodoch pričom sa na mňa pozrel len letmo. Za to som bola rada aspoň som sa nečervenala.
"Aj tebe." Zastavil sa pri Charlote.
"Si skoro hore."
"Máme krásny deň, dlho som nebola ani len blízko mesta, je veľa vecí čo musím stihnúť." Usmiala sa na neho.
"Nepochybne." Hanz zišiel o schod nižšie no ona ho ešte pred tým než stihol urobiť ďalší krok chytila za predlaktie. To čo som v ten moment pocítila sa dalo charakterizovať ako zlosť.
"Prídeš dnes na večeru?"
"Neviem."
"Hanz." To bol prosebný tón?
"Skúsim." Usmiali sa na seba a mne zovrelo žalúdok tak, že som mala problém sa nadýchnuť.
"Tak maj krásny deň." Povedala mu a pustila mu ruku.
"Ty tiež." Odpovedal jej a potom už zbehol ku mne. Otvoril mi dvere cez ktoré som rýchlo prebehla a spoločne sme si to namierili bez jediného slova k jeho autu.

Keď si sadol dovnútra prudko vydýchol. Nepovedala som mu ani slovo, nechcela som a ani som nemusela. "Komplikované." Povedal potichu, skôr sám pre seba než pre mňa a potom konečne naštartoval.
Keď sme zašli za našu ulicu konečne sa na mňa pozrel.
"Dobre ráno." Oslovil ma pomerne milým tónom.
"Aj tebe." Povedala som a pokúsila som sa o úsmev.
"Navedieš ma?"
"Áno, najlepšie bude ísť do jeho práce. Mali by sme ho tam zastihnúť."
"Dobre vieš presne kde to je?"
Povedala som mu adresu.
"Dobre, zastaneme pár ulíc pred tým, nemôžem tam nastúpiť takto." Pozrel sa na svoju uniformu.
"To je pravda." Ak by sa vojak z SS ukázal pred Tomášovím prahom znamenalo by to pre neho pohromu.

"Vieš." Nadýchol sa keď dával prednosť inému autu. Vo Varšave ich tak veľa nebolo. Väčšina patrila Nemcom, alebo bohatým Poliakom, ktorý sa priživili ešte viac na ich príchode, ale aj tak sa ulice zdali plné, aj takto skoro ráno. Jeho myšlienku však nedokončil, len si vzdychol.
"Komplikované?"
"Áno."
"Ja to chápem."
"Tým som si nie úplne istý."
"Je to tvoja žena, to nie je len tak ľahko zanedbateľný fakt. Prežili ste spolu veľa. Si dobrý chlap Hanz, mám z toho všetkého rovnaké výčitky ako ty." Hanz sa zamračil. Aj tak som skoro vybuchla od zlosti keď sa ťa chytila ak by sa ma niekto opýtal ako je možné, že som mala k tomuto všetkému takýto postoj. Ten zvláštne pokojný, neviem to vysvetliť. Charlotu som brala ako vyslovene záporný element, nie v súvislosti s našim vzťahom- ak sa to vzťahom dalo vôbec nazvať, ale celkovo. Neubližovalo mi ju takto podvádzať, ale zato moje morálne zásady vrieskali od bolesti a doslova krvácali pri každom jednom pohľade, ktorý sme si s Hanzom venovali.
Zvláštne ako sa veľmi nechá človek uniesť srdcom.
"Vieš možno to je to čo ma na tom všetkom trápi najviac." pozrel sa na mňa jedným očkom. "Nemám tak veľké výčitky ako by som čakal." Tak to sme dvaja. Kam som sa to dopracovala? Vidieť ma takto moja Tetuška, zabila by ma. Zmlátila by ma tak že by som si nesadla mesiac a čo by mi na to povedali baby. Kaťa by so mnou možno ani neprehovorila. Už nikdy.

"Niečo ti ešte ukážem." Zastal pred jedným z poschodových domov, tú ulicu som nepoznala. Vedela som v ktorej časti Varšavy som ale tu som nikdy nebola.
Dom do ktorého sme vkročili nebol odlišný od tých ostatných v meste, až na to že sa zdalo, že tento tu nebol poškodený bombami.
Hanz mi otvoril dvere a počkal dokým som vošla dnu.
"Štvrté poschodie." Povedal mi.

Ocitla som sa pred dverami jedného z bytov. Hanz sa pred ne postavil a odomkol ich.
Byt bol obyčajný. Pomerne veľmi jednoducho zariadený, bolo jasné že v ňom nik nebol už veľmi dlhú dobu. Väčšina nábytku bola pozakrívaná plachtami. Jeho rozloženie bolo klasické. Chodba, po pravej strane dvere do kúpeľne po ľavej obývačka rovno bez dverí kuchyňa a jedáleň za obývačkou dvere asi do spálne.
Postavila som sa do kuchyne ku jedálenskému stolu a pozrela som sa skúmavo na Hanza.
V ruke držal dva kľúče ktoré mi podával.
"Pamätáš si ako sa sem dostať?"
"Áno." Natiahla som ruku ku kľúčom a vzala som ich.
"Vždy, každý deň budeš mať tie kľúče pri sebe rozumela si?" Prikývla som. "Ak by sa čokoľvek stalo, čokoľvek, toto bude miesto kde sa stretneme." Pozrela som sa okolo. "Je to jasné?"
"Áno." Prikývla som. "Hanz." Nadýchla som sa.
"Je to môj byt." Odpovedal mi na otázku pred tým než som ju stihla položiť. "Teda nie je na moje meno, nemôže byť, pretože to by o ňom vedela SS. Kúpil som ho keď." Nadýchol sa. "No keď som pomáhal Margaret. Odviezol som ich sem po tom…" Mimovoľne som sa pousmiala.
"Aha." Ktovie ako sa má naša malá. Verím že je v poriadku, niekde na farme pri hraniciach, kde nikoho nezaujíma Nemecko či vojna. Pozrela som sa na jedálny stôl na ktorom bola súvislá vrstva prachu vzdychla som si.
"Idem sa prezliecť musíme ísť."
"Máš tu veci?"
"Samozrejme."

O niekoľko minút už stál v chodbe v hnedom obleku a v ruke držal koženú tašku. Otvoril mi dvere a starostlivo zamkol.

Do Tomášovej lekárne sme kráčali pešo. Pomaly. Držala som ho za pažu.
"Je zaujímavé v akej štvrti si vybral ten byt."
"Bola to náhoda, potreboval som to narýchlo, ako vieš. To že je tak blízko Tomáša je náhoda, ale dobrá."
"Áno."
Tomáš mal už otvorené, ako poctivý obchodník. Keď sme vošli dovnútra bola tam len jedna zákazníčka a jeho pomocník. Ten keď ma zbadal zoširoka sa usmial. Bol to chalan snáď tak starý ako ja, zaučoval sa tam už dlho.
"Dobrý deň." pozdravil nás a neisto si premeral Hanza. Ten nadvihol klobúk aby pozdravil tú pani.
"Aj tebe, je tu môj bratranec? Tomáš?"
"Áno je v zadu. Mám ti ho zavolať?"
"Nie, ak to nevadí zašli by sme tam, máme novinku." Žmurkla som na neho. Bolo jednoduché chodiť v páre. Vždy sa všetko dalo uhrať, tak ako teraz. Akú novinku už nepotrebuje vedieť a ani tá pani.
"Ó." Na tvári sa mu zjavil obrovský úsmev. "Choďte!" Prešli sme okolo pultu do zadnej miestnosti, kde boli rady poličiek s bylinkami a mastičkami.
Za ňou bola ešte jedna miestnosť menšia so zatvorenými sklenenými dverami, kde väčšinou tomáš pripravoval jeho tinktúry.
Nezaklopala som len som hneď vošla.

Tomáš tam bol sám, mal na sebe svoj plásť a práve niečo miešal. Chcel na nás kričať, keď sme vošli v domnení, že je to jeho pomocník, ktorý si do jeho kancelárie dovolil vkročiť bez povolenia, ale ako náhle nás zbadal- oboch, jeho pohľad sa zmenil.
"Zatvorte dvere." Povedal a prekročil stôl.
"Ahoj, som rád že ťa vidím." Povedal mi po Poľsky a objal ma.
"Aj ja teba Tomáš." Nevideli sme sa pomerne dlhú dobu. Pred časom Hanz našiel spôsob ako ho kontaktovať bezo mňa, z výhovorkou, že je to jednoduchšie.
"Všetko v poriadku?"
"Mal by si sa posadiť." Znervóznel. Pozrel sa na Hanza a aj keď som videla v jeho tvári tú nechuť podal mu ruku.

Poslúchol ma a sadol si za jeho stôl, rovnako ako ja s Hanzom na dve malé stoličky, ktoré tam mal.
"V prvom rade chcem povedať." Začal Tomáš, už Nemecky. "Že s posledným incidentom s SS nemáme nič spoločné." Akým incidentom? Opýtala som sa pohľadom Hanza.
"Ja viem že nie, ak áno boli by ste už vo väzení. Tak ako zvyšok skupiny."
"Ďakujeme za to, za všetky informácie, zachránili sme väčšinu materiálu pred tým než prišli. I keď…Čo sa stalo s tými čo…" Aj keď mu ďakoval, v jeho hlase bolo počuť výčitky.
"Netuším. Moja práca väčšinou skončí pri zatýkaní." Tomáš prikývol a jeho pohľad trochu posmutnel. Medzi nimi vládlo isté napätie, ktorého zdroj som ale nepoznala.
"Prečo ste tu?"
Hanz sa nadýchol a predklonil vzal do ruky jeden z prázdnych papierov na Tomášovom stole a napísal naň: "Je to tu bezpečné?"
Tomáš sa zamračil. "Prosím?"
"Nepôjdeme niekde kde nebude voňať toľko bylín?"
"Prečo?" Hanz sa na neho len veľavýznamne pozrel a pohľad mu padol na telefón položený na stole. Tým chcel naznačiť že Tomáša niekto odposlucha? Tomáš sa pomaly nadýchol a potom sa postavil.
"Nie každý je na to navyknutý tak ako ja. Navyše podľa toho ako sa na mňa obaja usmievate zdá sa že to bude dlhší rozhovor. Poďte hore, tam i urobíme čaj."
Hore bol Tomášov starý byt, ten v ktorom som s nimi strávila chvíľu času pred tým než som prišla k Hanzovi. Vedela som že z neho odišli. Tomáš nechcel ostať na tom istom mieste kde pracuje, potrebovali zálžné miesto, ak by miesto ich bydliska niekto odhalil. V byte nebol pomaly ani jeden kus nábytku len prázdne steny.
"Čo do riti to má znamenať?!"
"Máte medzi sebou zradcu." Tomáš sa zmätene pozrel na mňa a potom na Hanza.
"Kurva." Zanadával. "Vážne?"
"Áno."
"Ako? KTO?!"
"Netuším."
"Tak ako to vieš?" Hanz mu povedal celý príbeh. Tak ako ho deň pred tým povedal mne.
"Kurva! Kurva! Kurva…" Tomáš sa oprel o stenu.
"Zatiaľ nič nevedia." Povedala som.
"To je len otázka času." Odvrkol mi Tomáš. "Ľudia chodia od jednej skupiny k druhej, snažia sa jeden druhému pomôcť aj napriek nechuti niektorých skupín. Ak je v jednej, je všade. Navyše my sa zameriavame na papiere, na úkryty. Sme veľmi chcená skupina."
"To áno."
"Do riti." Vzdychol si Tomáš ešte raz. "Čo navrhuješ?"
"Treba obmedziť kontakty, nestretávať sa s nikým pokiaľ nemusíte, povedz to len tým ktorým by si zveril do rúk svoj život. Ak sa to dostane na verejnosť stratíme výhodu."
"Výhodu?"
"Áno, vieme že medzi vami je zradca, teda vieme že musíme kontrolovať čo robíme a komu o tom hovoríme navyše môžeme vytvoriť pekné pole dezinformácií."
"Áno, to máš pravdu."
"Plán je to pekný, netuším ale či bude fungovať."
"Mali by sme zistiť kto je to."
"Nemožné. Veľa ľudí a možností."
"Si predsa v centre toho? Ako sa vždy dostaneš do takej…" Tomáš sa pozrel na mňa.
"Pozície?"
"Áno."
"Šťastie. Navyše povedal som ti, že vás mám na starosti."
"Áno to povedal." Vzdychol si Tomáš. "Si si tým istý?"
"Áno."
"Určite? Pretože tým mostom ako bezpečným miestom na predanie dokumentov si si bol istý tiež a stratili sme tam pár dobrých chlapov.
"Za to ja nemôžem, že robíte chyby, keď poviem vypadnite odtiaľ do polnoci a vy sa tam flákate ešte o hodinu neskôr s tým ja nič neurobím! Navyše tá hliadka tam ten večer bola náhodou."
"No ešte že ty si dokonalosť sama, že?!" Hanz len pokrútil hlavou do strán a usmial sa.
"Varoval som ťa! Všemocný nie som. Ak by to bolo na mne, tak ma Hitler guľku medzi očami. Bohužiaľ, to tak nefunguje. Riskujem svoj krk, keď vás informujem o vyšetrovaní."
"No tých informácií, nie je zas tak veľa."
"Robím čo musím."
"Áno, zabíjaš mojich chlapov."
"To nie je pravda Tomáš."
"Nie? Niektorí mali tú česť. Nemysli si že to neviem. Že neviem o zásahoch, ktorým velíš a o ľuďoch ktorých si zatkol Hanz. " Tomáš stál kúsok od Hanza pomaly mu sčervenela celá tvár a na krku mu navreli žily. Hanz ho chytil za golier a pritlačil ho nahnevane k stene. Musela som si dať pozor aby som nevykríkla. No neurobila som nič.
"Je dôležité vedieť sa rozhodnúť koho a čo je možné obetovať aby ste mohli prežiť dlhší. Toto nie je hra na nejakom pieskovisku, alebo šachový turnaj.
Neexistujú druhé šance ani možnosť návratu. Toto je nepriateľ, proti ktorému ešte nikto nestál a myslím si že sme len na začiatku!
Je potrebné robiť rozhodnutia niekedy behom minút o tom kto prežije a kto je natoľko postriadateľný aby mohol umrieť preto aby tí ostatný mohli robiť to čo robia ešte o jeden deň dlhšie.
Doteraz som to rozhodoval za teba, pretože ak by si vedel všetko tak ako chceš vyhýbal by si sa chybám, čo by na chvíľu bolo fajn. Nemusel by si obetovať žiadneho svojho kamaráta. Len že veľmi rýchlo by si prišiel na to, že oni sú o krok pred tebou, pretože by im veľmi rýchlo došlo že majú vo svojich radoch špeha ešte rýchlejšie by im došlo kto je to. Mňa žiadny súd nečaká Tomáš, rovnako ako teba ma čaká povraz, alebo guľka do hlavy.
Teba, ak chceš aby som s tým prestal, povedal ti všetko a ty si musel rozhodnúť o tom kto z tvojich kamarátov dostane lístok do horúcich pekiel aby si ostal nenápadný a aby všetko to čo robíš malo zmysel! Dobre, môžem! Nech sa páči!" Natiahla som ruku aby som chytila Hanza za rameno a zatiahla som ho opatrne k sebe. Takto rozčúleného som ho ešte nevidela.
"Viem." Povedal Tomáš a na moment zavrel oči.
"Čo vieš?! Čo si myslíš že mi to robí radosť? Alebo že sa v tom vyžívam? Nemysli si, mne zomrelo rovnako veľa kamarátov ako tebe a krv ktorú si nesiem na rukách sa nezmyje nikdy. Nie si vojak, ale si chlap, rozhodol si sa bojovať, tak už prestaň fňukať. A hlavne sa prestaň vyhovárať. Ak by si trochu dbal na moje rady, vyzeralo by to inak. Ale na čo však." Tomáš sa na neho ostal len nemo pozerať, obočie mal stiahnuté k sebe a ruky založené v páse, avšak nezdalo sa že by chcel ešte niečo Hanzovi vyčítať.

"Čo teda navrhuješ?" Opýtal sa ho nakoniec.
"Neviem, zistím viac, je nutné vypátrať toho človeka, budem sa snažiť pre to urobiť čo najviac."
"My tiež."
"Opatrne."
"Neboj sa budem. Je to príliš cenne na to aby…" Hanz prikývol.
"Musíme ísť." Hanz sa otočil na mňa.
"Chcem sa so Sophiou porozprávať." Povedal Tomáš pred tým, než som stihla čokoľvek povedať. Hanz sa na mňa ukradomky pozrel a potom prevrátil oči. Dvere za sebou zatvoril potichu a bolo počuť jeho kroky smerom dole zo schodov.
"O čom to bolo Tomáš?" Opýtala som sa ho a prešla som k nemu. Napravila som mu golier na bielom plášti.
"O zásahu, pred pár týždňami. Na jednu z našich pašeráckych skupín, ktorý akurát preberali zásielku."
"Áno."
"Hanz tam samozrejme bol. Povedal m to chlapec, ktorý stihol utiecť na rozdiel od všetkých ostatných."
"Stihol, alebo ho utiecť nechal?" Tomáš sa na mňa podozrievavo pozrel.
"Si na jeho strane?"
"Nie som na nikoho strane." Ohradila som sa. "Jeho argumenty sú rozumné, viem že mu neveríš Tomáš, ale nie je to zlý človek." Tomáš sa na mňa zamračil. "Vedel, kto som od zimy. Ak by chcel, ak by bol skutočne taký. Už sa tu nerozprávame to vieš."
"Možno len chce preniknúť hlbšie."
"To už sa stalo nie? Si jeden z veliteľov podzemnej skupiny, ktorá bojuje proti Vodcovi, tvoja hlava by sa vynímala nad jeho kozubom už dávno. Myslíš si že ťa udržuje nažive a nás všetkých v nebezpečenstve len pretože ho to baví? Alebo sa chce dostať hlbšie?" Zas som na to nedostala žiadnu odpoveď.
"Ty s ním spíš čo?" Vytiahol to odnikadiaľ, pozrel sa na mňa zas s tým znechuteným výrazom, v takýchto momentoch som mu mala chuť jednu vraziť. No venovala som mu len poriadne nahnevaný pohľad.
"Tomáš, to čo robím je moja vec."
"Nie je, potrebujem aby si mala čistú myseľ."
"Prosím ťa čistú myseľ si v prvom rade zachovaj ty!" po chvíle odmlky som dodala. "Ešte niečo?"
"Daj na neho pozor."

"Dám."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 31. srpna 2017 v 20:56 | Reagovat

No som ve+mi zvedavá že kto bude ten zradca a ako to Hanz vyrieši so svojimi ženuškami :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama