Stratené- 29.Kapitola 1/2

3. srpna 2017 v 21:17 | Kelly145 |  Stratené

(Nie je to krásna fotka?)

29. Kapitola





Hanz vydýchol potichu. Ale napätie v ňom sa neuvoľnilo ani tým že sa mu ten človek otočil chrbtom a odišiel.

Hanz sa na neho pozeral až do mementu, dokým sa mu nestratil v dave.
"Raz mu preženiem guľku rovno cez spánok." Povedal potichu skôr sám pre seba. Mykla som mu nahnevane rukou. "Hanz!" Oslovila som ho a zamračila som sa pri tom. "Psst." Nebolo bezpečné niečo takté z úst vypustiť práve tu a teraz. Okolo bolo príliš veľa uší a očí na tak odvážne slová.
Otočil ku mne hlavu. Videla som ako sa mu napla sánka.
"Je len o pár rokov starší ako ja povedala by si to?"
"Nie." našpúlila som nad ním nespokojne pery. Ten výraz čo mal v očiach neznačí nič dobrého.
"Vyzerá ako upír. Nesmrteľný upír z pohľadom diabla." Povedala som mu potichu do ucha. Chcela som ho trochu rozveseliť.
"A už dokázal vyhladiť polovičku Prahy." Okomentoval to ľahkým odfrknutím.
"Prosím?" Zaklipkala som nechápavo očami.
"To čo sa tam teraz deje, po tom ako sa stal protektorom. Je snáď tak hrozné ako to čo robíme my tu." Nespokojne som k sebe stiahla obočie. Hanz obrátil hlavu smerom kde ešte pred chvíľou stál ten kat.
"Je to hrozné však? Predstaviť si, že na jeho pleciach spočíva toľko sťatých hlav." Položila som mu ruku na hruď aby som ho zastavila.
"Nie je vhodný čas, ani miesto na takýto rozhovor."

Na chvíľu sa stratil, jeho myseľ odletela niekde preč, aj keď sa jeho oči stále pozorne pozerali na mňa. Neznervóznilo ma to, kedysi by mi to bolo neprijemne, ale teraz, som už na to bola zvyknutá.

"Čo kebyže sa na chvíľu stratíme?"
"Kam?" Prekvapene som sa na neho pozrela. Nepovedal mi ani slovo, ani sa nepokúsil ma upozorniť. Chytil na za ruku a nenápadne ma ťahal cez dav smerom k bočným chodbám. Niekoľko hostí sa rozhodlo, podobne ako my opustiť rušnú sálu a schovalo sa na lavičkách ukrytými za stĺpmi. Väčšina z nich boli páry, preto asi nikomu nebolo podozrivé keď sme prešli okolo nich.

Netuším ako vedel kam ísť, ale doviedol ma až na druhé poschodie, podobnými schodmi, ako sú u nás doma.
Počula som, že si sám pre seba niečo hovorí, ale nepočula som presne čo to bolo. Po pár krokoch po veľmi priestrannej chodbe plnej množstva obrazov sme vošli do jedných dverí.
"Ha pamätám si to." Hanz ma vtiahol dnu a pomaly za mnou zatvoril dvere, tak aby nevydali ani ten najmenší zvuk.
Rozhliadla som sa po mieste kde som sa ocitla.

Bola to pracovňa. Nie tak krásna, ako bola tá jeho. Nemala tak vysoké stropy, či police plné kníh. Ale stále to bola veľmi krásne a hlavne starožitne vyzdobená miestnosť, ktorej dominantou bol veľký drevený stôl a niekoľko poličie z masívneho dreva umiestnených po jeho stranách.

Hanz sa vybral rovno k nemu.
"Hanz?" Opýtala som sa ho neisto.
"Hm?" Zdvihol na mňa zrak.
"Čo robíme?" Nechcela som vyzerať hlúpo, ale nedalo mi sa neopýtať.
"Toto je dom môjho šéfa. Tak sa mu trochu pozrieme pod koberec, keď už sme tu." Pozrela som sa na neho a potom na stôl.
"Hm." Pousmiala som sa. Urobila som k nemu niekoľko krokov a postavila som sa z rovnakej strany stolu.
"Možno nemá v sebe toľko opatrnosti ako ja. Kto by sa mu snažil predsa vlúpať do domu nie?"
"No, možno taký odvážlivec ako si ty." Hanz sa pousmial.
"Neviem či je to odvaha, alebo som úplný blázon."
"Na to čo robíme potrebujeme mať oboje." Skonštatovala som potichu a zohla som sa k malej zámke na písacom stole.
"Čo keby si mi požičala…" Nepotreboval prosiť dva krát, vedela som že chce ihlice čo som mala vo vlasoch, teda sponky.
"To máte vo výukovom protokole?" Opýtala som sa ho pobavene keď som videla ako šikovne otvára zámku.
"Ani nie, ale som muž rôznych talentov."
"O tom nepochybujem." Oprela som sa bokom o stôl.
"Hoci nenaučil som sa to preto aby som sa dobíjal do stolíku človeka, ktorý ak na to príde ma môže na mieste nechať zastreliť, bez toho aby si na to pýtal povolenie."
"No…" Vzdychla som si. "Ale aspoň z toho máš dobrý pocit." Zamračil sa. "Alebo nie?"
"Snažím sa." Nadýchol sa. "Snažím sa zmeniť niečo čo možno zmeniť nemôžem. Je to stále trochu vnútorný boj." Neodpovedala som mu na to. Ale zrazu sa mi žalúdok neprijemne stiahol.
"Nemyslel som si, že sa niekedy dostanem do situácie ako je táto. Kopať za dve strany, nie je jednoduché. Hlavne keď si uvedomíš, že nie si nič viac než kvapka v mori. Navyše bojuješ proti vlastným." Nadýchol sa a mne sa žalúdok zovrel ešte viac.
"Pochybuješ?"
"Nie." Odpovedal mi dôrazne. "Nepredpokladám, že toto bláznovstvo prežijem a radšej umriem ako niekto, kto sa snažil niečo zmeniť. Než ako zbabelec, čo pred všetkým zatváral oči." Zámka ťukla a Hanz poličku pomaly otvoril. Bolo v nej niekoľko radov drevených šuflíkov už od prvého pohľadu plných papierov.
"Tak sa pozrieme čo to tu máme." Hanz vzal do ruky obsah prvého šuflíku a rozložil ho na stole.
Bolo to niekoľko zložiek každá označená znakom SD. Hanz si jednu po druhej prechádzal a ja som mu len pozerala cez plece. Z toho čo som vyčítala z tých pár riadkov, ktoré som videla. Pretože miestnosť bola osvetlená len svitom mesiaca a jasom neďalekej pouličnej lampy, som pochopila, že sú to zložky zamestnancov. V každej bola fotka vojaka a k nemu napísaných niekoľko osobných údajov a pár slov ako poznámka pod čiarou.
"Nováčikovia." Vysvetlil mi Hanz. "Na schválenie." Dodal a znovu všetky papiere poskladal na ich pôvodné miesto, tak ako boli.
"Heydrich si veľmi zakladá na to aby sme boli lepší ako Himler, teda jeho Gestapo. Aj keď je to jeho nadriadený nemyslím si, že sa majú veľmi v láske. Heydrich by chcel veľmi rád jeho miesto a chce ho dostať za každú cenu. Preto toľko agresie v Československu. Chce byť lepší ako jeho šéf o ktorom raz vyhlásil že je slaboch."
"Himler je dosť veľký netvor, čo by sa stalo kebyže má Heydrich pod sebou celé SS?" Hanz mi na tú otázku neodpovedal.
"Aj keď to tak nevyzerá gestapo ako spravodajská zložka SS nie je tak rozšírená ako sa zdá. Heydrich v tomto Himlera predbehol, aj keď o tom samozrejme nik nevie."
"Ako to že to vieš ty?"
"Pretože som v centre. Predbehol som Gestapo, za to som dostal post kapitána. A predbehnem ho znova."
"Ako to myslíš?"
"Nemôžem len sedieť v kancelárií a nič nerobiť Sophia. Teda samozrejme, kontrola činnosti, je tiež moja práca, ale nie tá hlavná." Pozrel sa na mňa výrazom, ktorého som sa zľakla. "Snažím sa vymyslieť cestu aby to bolo čo najmenej bolestivé pre obe strany."
"Chceš tým…"
"Chcem tým povedať, že sa snažím tvojich kamarátov dostať z cesty, zaistiť im čo najväčšiu možnosť prežitia a pri tom si zachovať zdanie, že som pre Nemecko urobil všetko čo som mohol." Ostala som ticho, stiahlo mi krk tak, že som sa nemohla poriadne nadýchnuť.
Hanz, pred tým ako otvoril ďalšiu zložku z druhého šuflíka sa zastavil vydýchol a pozrel sa pred seba. "Nesmú ma podozrievať z ničoho. Ak by sa tak stalo nebolo by to dobré pre nikoho. Tomáš a ostatný to dobre vedia." Pozrel sa na mňa, asi som musela mať na tvári veľmi vydesený výraz keď povedal. "Povedal som ti, že radšej umriem ako blázon než zbabelec, kebyže dôjde na najhoršie, urobím čo budem môcť aby som im pomohol. Ale čím dlhšie ostanem v hre tým vyššie majú šance aj oni." Prikývla som pomaly hlavou. Chvíľu sme sa na seba nemo pozerali. V takýchto momentoch som si hovorila, že nie je dobré mu tak veľmi veriť, ale čo iné mi ostávalo?

Sklopila som zrak a pozrela som sa na novo otvorenú zložku plnú listov.
"Toto je zaujímavé." Povedal Hanz a naklonil sa trochu bližšie
"Čo je to?"
"Trasy vlakov. Vidíš." Ukázal mi na pár čiar zvýraznených na mape. "Vojen…." Nadýchol sa natočil hlavu na stranu. "Prečo by to tu mal?"
"Prečo?"
"Nezodpovedá za vojenské služby, teda… myslím tým útočnú zložku."
"Je predsa z SD."
"Áno, ale tak či tak je zvláštne že to tu má. Podliehame SS, tí rozhodujú a pri tom tu má dokumenty, ktorými preveľuje vojakov."
"Kam?"
"Neviem sú prázdne, ale poznám ich vyplňujem ich týždenne niekoľko." Vložil papiere zas späť a zatvoril ju.

"Hanz čo sa deje?" Mal na tvári zachmúrený výraz.
"Neviem, niečo… Niečo mi na tom nesedí." Pokrútil hlavou a vrátil papiere zas tam kam patria.
"Čo?"
"Neviem." Vzdychol si. "Tie čísla… Toľko vojakov tu predsa nepotrebujeme."
"Bojuje sa v Dánsku." len kývol hlavou do strany "To je zbytočne ďaleko." Natiahol sa za ďalšími papiermi, ale videla som, že mu tá myšlienka nedala pokoj.

"Hanz." Položila som mu ruku na predlaktie.
"Hm?" Ani na mňa nezdvihol zrak.
"Niekto ide na chode." Povedala som mu potichu. Počula som kroky síce pomalé ale jasné. Hanz zdvihol zrak smerom ku dverám a započúval sa. "Do pekla." Zanadával a schoval rýchlo papiere zas do stola, ktorý zatvoril len na oko.
Chytil ma za ruku a previedol ma okolo stola do stredu miestnosti.
"Ide sem?" Zašepkala som a postavila som sa čelom k nemu. Hanz len napínal uši. Nebolo by vhodné aby nás ktokoľvek našiel v tejto miestnosti. Počula som ako sa polička v stole pomaly otvorila a papiere, ktoré do nej Hanz pred chvíľkou len tak pohodil v nádeji že ostanú tam kde majú sa rozsypali okolo po zemi. Obaja sme to počuli a obom sa nám na tvári objavil rovnaký výraz.

Ani jeden z nás nedýchal. Stále bola nádej že dotyčný len prejde okolo dverí.

"Áno donesiem to!" Zavolal hlas na chodbe a to, že kráča k nám bolo jasné v momente keď sa jeho tieň zjavil v tenkom pruhu svetla, vychádzajúceho z chodby, ktorý na podlahu vrhala cez špáru v nepriliehavých dverách.

Cítila som ako ma Hanz pritiahol prudko k sebe a na malý moment, pár sekúnd, tesne pred tým než sa dvere otvorili a do miestnosti vošiel ten muž sa naše pery dotkli. Nestihla som sa ani jeden krát nadýchnuť, keď som začula vrzgot pántov a prekvapené nadýchnutie sa. Hanz ma v tom momente posunul do strany a rukou si ma k sebe pritlačil tak silno, že som nemohla skoro dýchať. Schovala som hlavu do jeho ramena a otočila som ju opačným smerom od dvier.
"Oh." Počula som hlas muža. Hanz len nahlas cmukol. Potom sa ten muž pobavene zasmial. Čo očividne nebolo najlepšie riešenie, pretože Hanz na neho okamžite vyštartoval. "Potrebujete niečo?!" Bol to Hanzov podriadený, tak protivný tón by nikdy na nikoho nad ním nepoužil. Tým sa mi trochu uľavilo.
"Nie pane!"
"Tak láskavo vypadnite!"
"Vlastne ma, ale poslali pre…"
"Povedal som, že máte vypadnúť! Ak to nie je životne dôležité! VON!" Nekričal, nemusel. Ten tón bol desivý aj bez toho aby zvyšoval hlas.
"Áno, pane. Samozrejme pane. Ospravedlňte ma pane!" A dvere sa zas zabuchli.

Obaja sme naraz vydýchli, ale ani jeden z nás sa niekoľko minút nepohol. Ja pretože ma Hanz k sebe tlačil tak silno, že aj kebyže chcem nemám šancu sa od neho odlepiť a navyše po tom ako opadol stres z toho čo sa práve stalo, došlo mi…. Čo sa vlastne stalo a začali ma veľmi silno páliť pery.

"Och do frasa." Počula som ako si Hanz vzdychol a konečne uvoľnil moje zovretie. Avšak len som sa odtiahla aby som sa na neho mohla pozrieť. Prstami sa držal za koreň nosa. Potom si prešiel prstami po obočí a pošuchal si spánok. Mohla som vidieť ten vír myšlienok, ktorý mu momentálne behal po hlave, len som si priala aby som ich vedela prečítať.
Za to v mojej mysli bolo úplne prázdno, ako by niekto otvoril okno a prievanom všetko vyletelo von. Jediné čo mi v nej svietilo boli pery.

Ten kratučký okamžik, tých pár sekúnd, ktoré ma doslova zhypnotizovali.

"Mali sme šťastie." Povedala som keď konečne otvoril oči.
"To áno." Povedal neprítomne. "Mali by sme ísť."


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 6. srpna 2017 v 13:03 | Reagovat

Je to čoraz viac zamotané, ale páči sa mi Hanzov prístup ako sa snaží i napriek všetkému pomôcť Sophie zo všetkým :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama