Stratené - 33. Kapitola

8. září 2017 v 12:08 | Kelly145 |  Stratené


33. Kapitola


Hanz

Sedel som doma vo svojej pracovni za veľkým stolom a pozeral som sa na papiere položené na stole, bez toho aby som vnímal to čo na nich bolo napísané.
Od toho momentu, čo mi bolo prezradené to veľké tajomstvo ubehlo niekoľko veľmi zdĺhavých týždňov. Nebolo to najjednoduchšie obdobie.
Okrem toho, že stred leta priniesol veľmi veľmi teplé počasie, ktoré bolo miestami na nevydržanie som mal dva krát viac práce ako pred tým. Nie len že som musel zvládať to čo som robil doteraz, pribudlo mi k tomu ešte milión ďalších povinností a pozoroval som na sebe že mi veľmi rýchlo dochádzajú sily. Trávil som v práci viac času ako kedykoľvek pred tým a ak bol víkend, ako napríklad teraz pokračoval som doma. Neodpočinul som si ani na jeden moment.

"Hanz?" Ozval sa z dverí tichý Sophiin hlas. Vytrhla ma zo zamyslenia. Pozrel som sa jej smerom.
Vydýchol som si keď vošla do miestnosti a tichúčko prešla až ku mne. Mal som rád keď bola okolo, svet bol s ňou pokojnejší, zrozumiteľnejší.
Bolo to zvláštne.
Sophia ma zaujala od prvého dňa, od prvého momentu keď som ju uvidel dole v kuchyni, bola iná. Najprv to bol jej výzor. Vlasy, jej jemné pehy na nose a zelené oči, neskôr jej povaha, ktorú som si zamiloval.
Nečakal som, že sa medzi nami prelomia niekedy ľady, že naberiem odvahu na to aby som prekročil tú pomyslenú čiaru medzi nami a už vôbec som nečakal, že keď sa to stane nebudem cítiť ani jednu výčitku voči Charlote.
Aj keď som s moju situáciu nemohol viac skomplikovať.
Žiť pod jednou strechou s milenkou a manželkou bolo nanajvýš problematické. Okolo Charloty som od jej návratu chodil po špičkách. Bola vo veľmi zaujímavej nálade, v takej ktorej som ju nezažil ešte snáď nikdy. Ani keď sme spolu chodili nebola tak vľúdna ako je teraz. Premýšľal som čím to je spôsobené a čakal som kedy to vybuchne. Charlota bola ako časovaná bomba, stačí iskrička a črepiny budú lietať na všetky svetové strany a bál som sa že väčšina zasiahne Sophiu. Záležalo mi na nej, aj keď som si ťažko priznával ako veľmi.
"Ahoj." Povedal som a oprel som si o ňu hlavu. Položila mi jednu ruku okolo pliec tou druhou mi pohladila vlasy.
V dome, vlastne všade sme si prejavovali náklonnosti len veľmi málo. Nebolo veľa príležitostí kedy sme mohli byť sami a nebáť sa že nás uvidia nejaké zvedavé oči, preto takýto moment bol jeden z mála a ja som si ju vychutnával plnými dúškami. Bez výčitiek svedomia! Pod vlastnou strechou som robil presne to čo mi urobila Charlota a nevadilo mi to.
Skončím v pekle.
Objal som jej rukou stehná a pohladil ju po boku.
"Nepotrebuješ niečo?"
"Svätý pokoj." Povedal som unavene a odtiahol som sa. Sophia si sadla na okraj môjho kresla a pozrela sa na papiere čo som mal rozložené na stole.
"Hlásenia?"
"Áno."
"Môžem ti pomôcť ak chceš."
"A ako?"
"Prečítam si ich a podpíšem ťa, tak ako to robíš ty."
"Podpíšeš?" Cez plece sa na mňa záškodnícky pozrela.
"Tak ty takto." Zasmial som sa pobavene, trochu som sa predklonil a oprel som si ruku o stôl. Teraz som mal na jej tvár o niečo lepší výhľad. "Ako dlho falšuješ moje podpisy."
"Nikdy som to neurobila, teda nesfalšovala to ale neznamená že ho neviem." Pobavene som sa zasmial.
"Neveríš?"
"Nie." Sophia chytila pero a na kúsok papiera načmárala kópiu môjho podpisu. "Som dokonalá viem, nemusíš mi za to ďakovať." Páčilo sa mi že som pred ňou nemusel nič tajiť. Nič ohľadom mojej práce, ohľadom mojej rodiny a ani mňa samého. Bol som sám sebou zo všetkým zlým aj dobrým.
"Nemáš nič lepšieho na práci?"
"Charlota je preč." Videl som aký problém jej robilo vysloviť jej meno. Rád by som vedel, čo si skutočne myslí o tom čo sa deje, medzi nami v našom malom milostnom trojuholníku. Aj keď som veľmi chcel, nemal som odvahu sa jej na to opýtať a tak sme ohľadom tejto témy obaja držali bobríka tichosti. "Mullerovci tiež, nakupujú na tú veľkú oslavu budúci týždeň." Charlota ešte neoslávila svoj návrat. To že sa poriadne nedotkla alkoholu odkedy prišla bol ešte väčši zázrak ako to že sa ku mne chová milo.
"Hm." Vyšlo zo mňa a otočil som pri tom pohľad na nespočetné zložky položené na stole. Sophia sa šikovne posunula predo mňa tak že mi svojim telom zakryla výhľad na stôl, založila si ruky na prsiach a premerala si ma. "Skutočne nie je žiaden spôsob ako by som ti pomohla?"
"Skutočne." Občas sa stalo, že z úplne pokojného neutrálneho pohľadu sa stal výraz malého diabla. Mala v očiach iskričky hravosti, podmanivosti. V ten moment mi stačil jeden pohľad, či pohyb a prestával som sa ovládať.
Naklonila sa ku mne, tak že mala ruky položené na operadlách stoličky na ktorej som sedel.
Keď ju človek videl, na prvý pohľad bola nevinná, možno trochu detská, aj keď už nemala -násť rokov, jej tvár vyzerala veľmi mlado nemala skoro žiadne vrásky a v tých očiach bola hravosť, väčšinou. Ale v momentoch akým je tento, bola kráľom situácie, teda kráľovnou. Sebeistá, elegantná a veľmi zvodná.
"Tak sa ešte raz zamysli." Zašepkala mi. Oprel som sa dozadu o operadlo, pričom ona ma nasledovala. Držala medzi našimi tvárami niekoľko centimetrový odstup. Srdce mi búchalo trochu rýchlejšie a prsty na rukách ma boleli od toho ako veľmi som zvieral drevené operadla kresla.
"Dostanem nápovedu?" Mal som rád túto našu hru, ten stav do ktorého ma dokázala dostať, tá neskutočná túžba po niekom, ktorá spaľuje. Ale zároveň je to ten najopojnejší pocit na zemi.

Večer, som spoločne so Charlotou sedel v zadnej miestnosti. Mali sme pootvorené okná aby po horúcom dni dovnútra prenikol aspoň nejaký čerstvý vzduch. Pozeral som sa do svojich novín, ktorým som ale vôbec nevenoval pozornosť. Jediné na čo som mohol myslieť bolo, ako sladko dnes chutili Sophiine pery, ako vzdychala keď som sa jej dotýkal.
"Práca?" Vytrhol ma zo zamyslenia Charlotin hlas. Pozrel som sa na ňu, bez toho aby som pohol tvárou.
"Ako si na to prišla?" Opýtal som sa potichu a oprel som si tvár o hánky prstov.
"Poznám ťa, máš ten zamyslený výraz." V duchu som sa pobavene zasmial. Chvíľu som na ňu hľadel a potom som zložil noviny.
"Už to tak bude." To klamstvo zo mňa vyletelo ľahko ako pierko. Prečo by som jej klamal.
"Mal by si sa konečne naučiť vypnúť." Postavila sa. Položila pohár s trochou vína, ktoré si dala ku večeri na stolík vedľa kresla v ktorom som sedel a chcela mi položiť ruky zo zadu na plecia, ale chytil som jej jednu skôr než sa ma stihla dotknúť. Bez toho aby som ju silnejšie stlačil, alebo ju odsotil som ju posunul vedľa seba na operadlo kresla a tam som ju pritlačil k látke. Nechcel som aby sa ma dotýkala a už vôbec nie teraz.
"Hanz." Vzdychla si a v jej tóne bol náznak tej starej Charloty, ktorú som tak dobre poznal.
"Prosím." Povedal som potichu a znovu som otvoril noviny na strane kde som prestal. Prešla okolo a postavila sa rovno predo mňa.
Pochopil som, že je lepšie tie noviny znovu zatvoriť, pokiaľ nechcem aby mi hlavou preletela kovová guľka.
"Máš moju pozornosť." Odložil som ich na stolček k jej poháru vína a pozrel som sa na ňu.
Zvesila plecia a pozrela sa na mňa až zúfalým pohľadom. Zmohol som sa ale len na nadvihnutie obočia.
"Chcem späť svojho manžela." Povedala potichu. Zhlboka som sa nadýchol. A privrel som otrávene oči. A zas sme tam kde sme boli.
"Neprevracaj na mňa oči!" Zahriakla ma ako malého chlapca, dobre že mi necapla rukou po prstoch. Pootvoril som ich a pozorne som sa na ňu pozrel.
"Mám sa ti ospravedlniť?" Nemohol som použiť viac sarkastický tón. Mal som tušenie kam sa tento rozhovor vyvinie a nemal som najmenší záujem sa do toho púšťať.
Charlota si len odfrkla a pre zmenu prevrátila oči hore teraz ona. Chvíľu sme sa seba mlčky hľadeli, neviem kto z nás mal v pohľade viac výčitiek.
"Si nemožny!" Povedala nakoniec.
"Skutočne? Čo chceš Charlota?"
"Povedala som ti čo chcem!"
"A dobre vieš, že to sa nestane. Nikdy!" Bolo to kruté vedel som to a predsa som jej to povedal bez jediného náznaku súcitu. Neviem, ako je možné že sa mi dokázala tak strašne… zhnusiť nie je to správne slovo. Svojim spôsobom som ju mal rád, nedokázal som zablokovať, alebo vymazať všetko to čo som s ňou prežil. Všetky spomienky ktoré ma viedli k tomu si ju vziať a prežiť s ňou niekoľko rokov dobrého manželstva, ale zároveň som nevedel vymazať to ako veľmi to bolelo, keď všetko zradila a zahodila.
"Hanz."
"Nie Charlota! Žiadne prosíkanie výhrážanie a ultimáta! Ja mám toho dosť! Dosť hádok a bojov!"
"Tak! Tak to skončíme! Mohli by sme sa prestať hádať, kebyže sa nechováš ako kus ľadu!"
"Chalora!" Zahriakol som ju teraz ja. "Neviem v akom preškolovacom tábore si bola, ale dovoľ mi ťa upozorniť na to, že ja som do neho lístky nedostal. Bola si preč skoro mesiac a ten bol pre mňa jeden z najpokojnejších za posledných pár rokov- a áno pretože si tu nebola.
Nechápem čo si si myslela, že sa stane. Čo sa stane keď sa vrátiš usmievavá a nadšená pre nové zajtrajšky. Už som ti to povedal raz a poviem ti to znovu, mne sa nič nezmenilo. Vo mne sa nič nezmenilo. Moje pocity k tebe sú rovnaké ako keď si odišla.
Tak čo kebyže prestaneš tlačiť na pílu! Proste všetko necháme tak, budeme si žiť pokojne tak ako každý chceme a nebudeme si navzájom stáť v ceste. Dokým to bude nutné." Zamračila sa na mňa a v tom momente som vedel, že to nedopadne dobre.
"Preškolovací tábor?!"
"Áno…" Dobre vedela o čom rozprávam.
"Nestalo sa mi nič!" Zvýšila hlas. "Čo sa stalo tebe?"
"Mne?"
"Áno, než som odišla…"
"Tak to bolo presne tak ako je to teraz! Neviem či si si to nestihla všimnúť ale ty si spala s mojim priateľom v našom dome!" Zasypel som. Musel som sa držať všetkými vnútornými silami aby som nevyletel z kresla a nechytil ju pod krkom, takú zlosť vo mne jej výraz a tón vyvolávali a to som prirodzene veľmi pokojný človek. "A keby len to udržovala si s ním vzťah, doteraz ho udržuješ tak ja nechápem o čom sa bavíme.
Ty si behala po každom dome a posteli vo Varšave, ty si za posledné dva roky nevedela prísť na moje meno, tak mi láskavo vysvetli! Aký presne som bol pred tým než si odišla?! Okrem toho, že som pochoval svoju mžskú hrdosť niekde do blata!" Zvýšil som hlas, to nás prekvapilo oboch. "A ešte mi povedz čo si presne si čakala. Že prídeš domov a ja budem z toho tak neskutočne hotový, že sa ti vrhnem okolo krku a všetko proste nechám tak? Všetko zabudnem? H! Na to by bolo treba viac ako len tri týždne s tvojim otcom! "
"Ako si?"
"Čo? Nehovor že to nie je pravda! Dal ti príhovor o tom ako by to vyzeralo kebyže sa oddelíme, rozvedieme alebo ako bude vyzerať kebyže nemá vnúčatá?! Čo presne z jeho argumentov ťa prinútilo vrátiť sa domov a tak neskutočne sa prekonávať, keď si pred svojim odchodom od zlosti skoro rozmlátila našej slúžke hlavu popolníkom?!" Videl som ako sa jej pomaly napli všetky svaly na sánke a do tváre sa jej nahrnula krv.
"Ako som sa mala zachovať?! Mala som jej potriasť rukou a objať ju za to že mi spáva s manželom!"
"Hovorím ti to naposledy!"
"Tie sračky si nechaj pre seba Hanz!" Vyštekla na mňa. Rozhodil som rukami do strán a oprel som sa o sedačku. Ukázal som na ňu prstom. "Jediný dôvod prečo si prešla tými dvermi a nenašla si vymenený zámok je ten že si vo mne ostalo posledný kúsok solidarity a dobroty. Dorážaj ešte chvíľu a prisahám ti že ťa vyrazím a poletia s tebou dvere."
"To určite!"
"Vyskúšaj si ma!"
"Nedovolil by si…"
"Je to môj dom…."
"Nie je."
"Ale je! Môj dom moje miesto, moje postavenie."
"Tváriš sa ako by si bol to najväčšie neviniatko!"
"Netvárim!"
"Ha!" Čo je jej do toho! Nadýchla sa. "Ty v sebe nemáš nič." Povedala potichu, vyčítavo a nenávistne. "Žiadny súcit, ani hnev ani lásku. Nič. Nenapadlo ťa niekedy, že to ako sa chovám je tvoja vina? Že možno kebyže si so mnou, tak by sa nič z toho nestalo? Že by som nehľadala vľúdnosť inde? Každá minca má dve strany Hanz. Myslím si, že v tomto sme si rovný."
Len som pokrútil hlavu zo strany na stranu. Postavil som sa a prešiel som okolo nej. Chcel som odísť, nevidel som v to zmysel. Cez toto sme si prešli už toľko krát, že som to nedokázal spočítať.
No zdalo sa, že ona sa háda proste potrebuje, chytila ma za pažu a zatiahla. Otočil som sa k nej pričom som jej ruku odstrčil, pri jej dotyku ma chytali všetci čerti.
"Ja som chcela začať znova!"
"Skutočne?! Ak si si nevšimla, tak tvoj nový začiatok sa uskutočnil s iným chlapom!"
"Nehádž to na mňa!"
"Ja na nikoho nič nehádžem, konštatujem prosté fakty Charlota."
"Fakty? A to že ti šukáš našu slúžku je v poriadku?"
"To už nie je tvoja vec!"
"A ešte mi niečo vyčítaš?! Jediné čo si mi bol schopný dať boli výčitky!"
"Nikdy som ti nič z toho čo sa stalo nevyčítal Chalorta!"
"Nie?" Odfrkla si. "Nikdy si to nepovedal nahlas, ale stačilo aby si sa na mňa raz pozrel a mala som to všetko znovu pred očami! Prešla som si mnohým Hanz! Stálo ma to veľa síl a ledva som sa dokázala pozviechať! Chcela som začať odznova ale to ty! Odmietol si! Odmietol si našu rodinu!" Neveril som vlastným ušiam.
"Zabúdaš na to." Povedal som cez zaťaté zuby. "Že si nebola jediná, ktorá si to prežila."
"Nie?!"
"NIE! Ak si dobre pamätám, ja som sa o teba staral celý ten čas, ja som ti pomáhal, ja som ťa prezliekal, keď si nebola schopná vstať z postele!
Ja som našiel nášho syna uduseného vankúšom v posteli a JA som ťa našiel v kúpeľni vo vlastnej krvi s podrezanými zápästiami! Odpusť mi, že som pol roka po tom nemal ŽIADNY záujem na tom si tým všetkým prejsť znova!" Bola to krutá pravda. Vedel som, že som zasiahol do miesta, na ktoré som nemal siahať. Ku ktorému som sa nemal ani priblížiť. Vedel som, že ju to bolí rovnako ako mňa, ešte viac pretože aj napriek všetkému čo sa stalo bola to stále matka, ktorá stratila svoje dieťa.
Nikdy nezabudnem na tvár svojho syna. Na jeho pokojný výraz a modrasto sfarbenú pokožku. Nikdy sa nezbavím pohľadu na Charlotu, ako leží v kúpeľní v kaluži vlastnej krvi. Všetkým som povedal, že neviem čo sa stalo, ale opak bol pravdou. Vedel som presne čo sa stalo. Pretože som ho našiel pod jeho vankúšom, ktorým ho ona zabila a potom možno z bludov, alebo z pocitu viny sa pokúsila zabiť seba. To bola pravda, ktorú som vedel možno len ja, pretože ona si nič z toho nemohla a nechcela pamätať.
Možno, ak by sa chovala inak, ak by sme sa obaja zachovali inak. Mohli sme sa pohnúť ďalej, mohli sme byť spolu a toto všetko hodiť za hlavu, ale obaja sme stratili snahu a vôľu čokoľvek zlepšovať a to nás doviedlo k tomuto bodu.

Nemohol som ju milovať a nechcel som ju nenávidieť, ale predsa, bolo to vo mne. Celý ten čas.

Charlotin výraz skamenel, vyzerala ako by ma chcela udrieť, možno zabiť. Zbledla ako stena. Ruka sa jej natiahla a trafila ma dlaňou rovno do tváre. V zápätí si uvedomila čo spravila a s obavou v tvári ústúpila odo mňa o jeden krok. Čakala, že nejak zaútočím, možno že jej to oplatím, no ani som sa nepohol. Na boj s ňou som už vynaložil všetky sily, ktoré som mal a nemohol som. Ja už som nemohol ísť ďalej.

Obaja sme ostali ticho.

Pozerali sme sa všade inde len nie jeden na druhého. Toto bolo prvý krát, za celý ten čas čo sme to povedali nahlas.
"Čo sa to s tebou stalo… s nami?" Zhlboka sa nadýchla. "Si neskutočný bastard." Povedala potichu a pozrela sa na mňa. Tu nenávisť, ktorú mala v očiach som cítil až v srdci. "Ale ak si myslíš, že odtiaľto len tak odídem, že sa kývnem na rozvod a nechám ťa tu s tou tvojou kurvičkou tak si na veľkom omyle môj drahý." Bez toho aby som mal šancu nejako zareágovať prešla okolo mňa prišom do mňa nezabudla strčiť ramenom.
Bože uškrtil by so ju kebyže môžem, v ten moment som bol skutočne vytočený do bodu kedy som ju mohol…
Nepochopila nič, samozrejme že nie na čo si ja len míňam svoj dych?! A navyše to vyzerá tak, že neostane len pri slovnom vydieraní. Že ja radšej nedržím jazyk za zubami!
Nahnevane so sa otočil k baru kde som mal v kryštálovej nádobe uloženú whisky.

Pozrel som sa na prázdny pohár, ktorý som chytil do ruky a v momente keď som videl jemné vyrezávané sklo sa vo mne nahromadilo toľko hnevu, ktorý musel ísť okamžite von.

Natiahol som sa a hodil som ho cez miestnosť, najsilnejšie ako som len dokázal. Sklo sa rozprsklo po celej stene a podlahe a neskončil som len u jedného.
Keď sa o stenu rozbil tretí počul som ako sa zamkli vchodové dvere.
Vedel som kto v nich je, ale nechcel som ju vidieť. Nie teraz! Nechcel som sa s nikým baviť, nechcel som nikoho vidieť. Naokolo bolo zrazu príliš veľa temna a ja som nevedel ako sa ho zbaviť. Chcel som len mlátiť do vecí a dúfať že to nejako vytiahne zo srdca ten pocit viny a zlosti, nie len nad tým čo povedala Charlota, nešlo len o to že to čiastočne bola pravda a to na tom tak strašne bolelo, ale aj o všetko ostatné o moju prácu o svet taký aký je a moju rolu v ňom. Cítil som sa tak strašne nahnevaný na celý môj život, že… Takto som sa necítil roky, myslel som si, že je to preč… že sa to už nikdy nevráti.
"Vypadni Sophia." povedal som jej potichu, ani som sa na ňu nepozrel. Nechcel som aby ma videla takto a nechcel som aby tu bola. Ona do tohto nepatrí.
Chytila ma za pažu. Prudko som sa k nej otočil, normálny človek by uhol, alebo by ma pustil. No ona sa ani nepohla, jej zovretie nezosilnelo ani nezoslablo.
Pozrela sa na mňa, tými jej prenikavými očami, zahľadela sa priamo do mojich. Nadvihla trochu bradu dohra.
Natiahla ruku k poháru, ktorý som v nej držal a vzala mi ho, bez toho aby som nejako veľmi odporoval. Ani sa neobťažovala ho niekde položiť, proste ho pustila z ruky. Ani neviem či ten náraz o podlahu sklo vydržalo alebo nie.

Nadýchla sa, pomaly. Počul som ako sa jej vzduch dostáva do pľúc a potom z nich pomaly vychádza.
Položila mi ruku zo zadu na krk a aj keď som jej najprv odporoval, tak si pritiahla moju hlavu až k sebe a nechala ma aby som si ju oprel o jej plecia. Ako by všetko to čo ma ťažilo chcela previať na seba.
Najprv okolo mňa položila jednu ruku, potom druhú.
Neuvedomoval som si, že to bolo to čo som potreboval. To objatie nemalo nič spoločné s s tou niekedy nezvládateľnou príťažlivosťou, ktorá medzi nami bola. Nemalo to nič spoločné s priateľstvom. Keď som jej položil ruky okolo pása, stalo sa nám niečo zvláštne, niečo čo sa len veľmi ťažko vysvetľuje slovom. Bol to moment skutočného spojenia. Nie telesného, ale duchovného. Bolo to niečo čo podľa mňa zažije len málo ľudí. Odovzdala mi kúsok samej seba, aby som dokázal ísť ďalej. Tým jediným jednoduchým dotykom mi dala niečo čo som postrádal v mojom živote tak dlho.
Myslím si, že tomu nikdy nepochopím. Ako dokázala vymazať razom všetko to čo sa vo mne v ten moment bilo a nahradila to niečom čistým a pokojným. Tým čím bola ona.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 9. září 2017 v 17:05 | Reagovat

O tomto je láska... :) Je to ten pocit, ktorý sa nedá nazvať ničím iným iba krásnym pocitom ktorý vychádza zo srdca. To som netušila, že Charlota bola na tom až tak zle, ale ako vidím tak potom pomaličky vychádza na povrch všetko čo kedy zažili to bude zaujímavé :)

2 Kristen Kristen | Web | 12. září 2017 v 19:33 | Reagovat

Charlotta nevidí nikde svoju chybu čo je dosť na hovno ešte to bude komplikovať. A oni dvaja joj toto je láska

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama