Stratené - 34. Kapitola

16. září 2017 v 9:46 | Kelly145 |  Stratené


34. Kapitola


Zvláštne mi zvieralo srdce keď so v ten večer videla Hanza odchádzať do svojej izby, nevedela som prečo tomu tak je. Alebo lepšie povedané nevedela som sa medzi svojimi pocitmi rozhodnúť. Trápilo ma, že nemôžem ísť sním, chcela som ho objať a čakať dokým zaspí v mojom náručí, dať mu najavo že som tu s ním a pre neho. Ale nemohla som…
A zároveň som vedela že sa v ňom niečo ten večer zlomilo, videla som to na jeho pohľade a netušila som či je to zle alebo dobre.

Keď som vošla do svojej izby uľavilo sa mi, popravde čakala som že ma tam Charlota bude čakať, hoci neznamená že keď tam nestojí v rohu s nožom v ruke dnes večer, že sa tomu tak nestane tie nasledujúce.
Nestačilo že okolo nás sa diali strašné veci, ešte aj v tomto dome som si to musela takto skomplikovať.

V tú noc som zaspávala veľmi ťažko, až nadránom sa mi podarilo zaspať, aj to len na pár chvíľ. Srdce mi pumpovalo až príliš silno na to aby mi doprialo pokojný spánok.


Ráno sme s Hanzom odišli z domu pred tým než sa všetci zobudili. Teda až na pani Mullerovú, tú som počula ako búcha hrncami v kuchyni.
Nemohla som ju vidieť, teda aspoň nie ráno, preto som sa vytratila von z domu a na Hanza som čakala vedľa auta.
Keď vyšiel z domu, bol zachmúrený, zdalo sa že ani on toho veľa nenaspal. Len sa mi ticho pozdravil a sadol si na miesto vodiča.

Viezol nás cez mesto, už po pár zákrutách som vedela, že nejde do práce. Po chvíli mi došlo, že mieri do jeho bytu v meste.
Nemala som odvahu mu niečo povedať jeho výraz hovoril sám za seba. Na rozhovor nie je správna doba.


Spoločne sme vyšli po schodoch až do bytu, vošla som cez dvere ako prvá a počula som ako za nami zamkol dvere. Otočila som sa k nemu aby som mu niečo povedala, no nemala som ani šancu poriadne otvoriť ústa.
Vzal mi tvár do dlaní a pobozkal ma. Prekvapilo ma to. Až natoľko že mi chvíľu trvalo dokým som bola schopná na to nejako zareagovať.
"Hanz." Odtiahla som sa od neho.
"Ticho." Zahriakol ma a znovu ma pobozkal, tento krát som mu ho opätovala, ale srdce mi bilo ako o závod.
Po chvíli sa odo mňa odtiahol, pomaly. Oprel si čelo o to moje a vydýchol, ťažko. Ako by mu na pleciach ležala celá váha tohto sveta.
Natiahla som k nemu dlane a položila som mu ich na tvár z oboch strán. Žalúdok mi zovrelo keď sa odo mňa prudko odtiahol. Mala som tušenie, čo asi príde a bála som sa toho…

"Toto proste…" Začal. Nespomínam si, že by som ho niekedy videla tak nervózneho ako teraz, vyzeral ako malé dieťa, chodil sem a tam nevedel čo robíť s rukami, čiapku radšej odhodil na stôl. "Toto nie je správne." Oprela som sa o kuchynskú linku, mala som pocit, že ak by som sa niečoho nechytila, spadla by som na zem. Do tohto momentu som si nahovárala, že ak by to čo je medzi nami skončilo, po tých pár týždňoch vášnivej aférky, nič by to so mnou neurobilo, sama seba som sa snažila presvedčiť o tom, že to pre mnňa nič neznamená, ale ako sa zdá, vzhľadom na reakciu môjho tela, ktoré sa už teraz bránilo tomu prijať túto informáciu, som v sebepresvedčovaní nebola veľmi dobrá. "Ja mám povinnosti a ženu a rodinu a…" Pozrel sa na mňa. "A všetko by som to ochotný zahodiť, len pre teba." Mávol nado mnou rukou. "A to proste tak nemôže byť správne, veď…" Nechcela som vidieť čo všetko sa mu práve odohráva v jeho mysli. Musel tam mať neskutočný zmätok.
Nebola som na tom o nič lepšie. Môj problém však bolo, že ja som presne vedela čo k nemu cítim, len som sa to snažila veľmi šikovne schovať, utlmiť.
"Nemôže byť správne, že keď si predstavím jeden deň bez teba, alebo to že objímaš niekoho iného, idem sa z toho zblázniť." Chodil stále tam a späť, tak rýchlo, že som ho skoro nestíhala sledovať. "A chovám sa ako sebec, pretože som ťa ešte stále nevyhnal z toho prekliateho domu a kvôli tomu aby som s tebou mohol byť riskujem všetko, každý jeden deň. A po včerajšku…" Natiahla som k nemu ruku aby som ho zastavila a prinútila ho aby sa na mňa konečne pozrel. Zastavil sa a otočil sa ku mne celým telom. Nadýchol sa. "Som do teba blázon a netuším čo s tým mám robiť." Cítila som ako sa mi po tele rozľahla vlna tepla, myslím si že sa to dalo nazvať úľavou. Aj keď takéto priznanie som vôbec nečakala.
"A šaliem z toho, že by sa ti malo niečo stať, kvôli mne." Pokúšal sa ešte niečo zo seba dostať, ale všetky ďalšie slová, ktoré z neho vychádzali nedávali zmysel. Zdalo sa ako keby bol na nejakých veľmi silných drogách.
"Hanz…" Oslovila som ho potichu a tým som to jeho nezmyselné bľabotanie zastavila. "Ticho." Povedala som mu rázne. V ušiach som nepočula nič iné, okrem prudkého bytia vlastného srdca. Len sme sa jeden druhému pozerali do očí. Nepotrebovali sme slová aby sme vedeli na čo obaja myslíme.
Hanzov dych sa pomaly začal vracať do normálu, ako by z prudkého letu pristával zas na zem a jeho myseľ sa konečne začala vyjasňovať.
Bolo zaujímave vedieť v ňom čítať ako v otvorenej knihe, niekedy to bolo tak jasné. Inokedy, som nedokázala ani len zďaleka odhadnúť čo sa mu honí hlavou, ale možno som to teraz vedela, pretože ja som mala v mysli rovnaké tri slová, ktoré som ale nejako zo seba nedokázala dostať von, ako by mi niekto ukradol na moment hlas.
Namiesto toho aby som s tou veľkou hrčou, ktorá mi narástla v krku bojovala, rozhodla som sa k nemu nakloniť. Musela som sa nadvihnúť na špičky, aby som toho bola schopná a pobozkala som ho.
Teraz to bolo však omnoho jemnejšie ako pred tým.
"Musíš odíšť z domu." Povedal Hanz potichu keď sa odo mňa konečne odtrhol.
"A kam pôjdem?"
"Sem? Alebo ti nájdem iný byt." Povedal mi a odtiahol sa. Prešiel k stolu o ktorý sa oprel.
"Ja neviem či…"
"Či čo?" Už to bol zas on. Hanz ten vyrovnaný muž, ktorému nie je radno odporovať. "Chceš ostať Charlote pod nosom? Príliš riskantné, aj keď… sme my dvaja skončili, právne je to ešte stále moja žena. Nemôžem si dovoliť žiadny škandál, nie ak chceme ďalej pomáhať Tomášovi. Ona z domu ísť nemôže."
"A ja áno?" Trochu ma to urazilo, ale skôr som žiarlila, vedela som presne kde bude tráviť všetky chvíle ktoré nebude so mnou a vedela som, kto s ním.
"Áno, Sophi." Oslovil ma prosebne. "Ja už nemôžem žiť s tebou a s ňou pod jednou strechou. To nejde!"
"Tak že ma proste vyhodíš na ulicu ako použitý nábytok." Odfrkla som si. Hanzovi sa stiahli kútiky do vnútra, tváril sa tak keď mu bolo vyslovene niečo proti srsti.
"To nebolo…" Vedela som, že som vystrelila do zlého smeru. "Prepáč. Ja len…"
"Nemáš dôvod žiarliť. Budeš stále pracovať, budeš mať byt sama pre seba a my miesto kde si nebudeme môcť byť sami sebou, spolu bez toho aby sme museli dávať pozor na to čo robíme alebo kto je za dverami." Vysvetlil mi rýchlo. "Nájdem ti ho."
Nadvihla som obočie.
"Pretože už nás tu pár krát videli spolu, bude lepšie keď budeš niekde, kde nik nebude vedieť kto si. Navyše jeden byt naviac sa môže hodiť."
Po chvíli odmlky som povedala: "Dobre." Nepáčilo sa mi to. Predstava toho, že ho nechám bez dozoru s jeho ženou pod jednou strechou sa mi nepáčila, musím priznať že som trochu žiarlila a bála som sa. Predsa len zíde z očí zíde z mysle, ale čo mi ostávalo? Mal pravdu, nemohla som tam ďalej ostať. Navyše verila som mu.
"Tak že budem stále chodiť s tebou do kancelárie?"
"Áno, musíš."
"Prečo?"
"Pretože ťa tam potrebujem, preto." Odpovedal mi a zas si povzdychol.
"Čo budeš robiť s Charlotou?" Nevedela som, či tú otázku môžem vysloviť.
"Nič." Odpovedal chladne. "Skončilo to. Dobre vie, že jej postavenie závisí na mne, bude sa chovať slušne a ak nie, tak proste odídem, už ma nebaví s ňou bojovať." Prikývla som a medzi nami sa rozľahlo ticho.
Pozerali sme sa jeden na druhého a ukladala som si v hlave všetko to čo mi povedal, všetko čo mi touto cestou ponúkal a v tých pár chvíľach som sa snažila rozhodnúť, či riešenie ktoré má bude pre mňa mať viac výhod alebo nevýhod. Zhlboka som si vzdychla, to prerušilo ticho medzi nami. "Tak že to sa zo mňa stane? Sekretárka a vydržiavaná milenka?" Hanz sa zamračil. "To je to čo chceš?"
"Nie." Povedal priamo. "To som nikdy nepovedal." Nadýchol sa. "Len…"Pretrel si rukou pery. "Len som sebec." Pokrčil plecami. "Chcem ťa a do času, to musí byť…."
"To hovoria všetci muži svojim milenkám." Neodpovedal, no urobil ku mne jeden krok a pozrel sa mi do očí.
Hanz v ten moment zvážnel. "Ja ti nič neprikazujem Sophi." Povedal opatrne. "Všetko je to na tebe, keď povieš že toto je posledný krát čo ma chceš vidieť bude to tak, keď povieš že je koniec a vrátime sa v tichosti domov a už sa na seba nikdy ani len nepozrieme bude to tak." Na moment sa odmlčal. "Hoci tá predstava…" Nedokončil vetu, nemusel. Keď som si predstavila čo i len na moment, ktorýkoľvek z tých scenárov urobilo sa mi nevoľno- zase.
"Dobre." povedala som šeptom a v jeho tvári sa objavila úľava.

* * *

Deň môjho malého sťahovania som vybrala jednoducho, no než som si mohla pobaliť všetky veci, musela som oznámiť Charlote, že odchádzam, nemohla som to nechať na Hanza. Musela som sa pokúsiť o čo najpresvedčivejší odchod aký som len mohla.

Keď som stála pred jej dvermi, ruky sa mi triasli. Nevedela som presne čo ma za tými zatvorenými dverami čaká. Bolo to ako slepo skočiť do jamy. Ke'd nevieťe či dopadne do studenej vody, alebo na tvrdú zem.

Od tej hádky z nej bola hotová ľadová kráľovná, snáď ešte viac ako pred tým. keď otvorila ústa v miestnosti sa skutočne zozimilo. Mne dokopy povedala tak tri slová, ktoré pár krát zopakovala. Mala som výčitky, že v tom dome Hanza nechávam samého, ale v niečom mal pravdu, bolo to pre nás oboch to najlepšie riešenie.
"Ďalej." Ozvalo sa na moje zaklopanie.
"Dobrý deň." Pozdravila som ju a privrela som za sebou dvere. Napadlo ma že bude lepšie ak nebudú zatvorené, ak by sa rozhodla ma napadnúť, takto sa mi bude lepšie utekať.
Neverím tomu, že by sa k niečomu takému niekedy znížila, ale človek nikdy nevie.
"Prosím." Povedala a prevrátila oči keď ma zbadala. Na sebe mala modré šaty, vlasy krásne vyčesané a na hlave biely klobúčik, očividne sa chystal von. "Nemám čas." Odsekla a mávla rukou aby som jej rýchlo povedala čo potrebujem.
"Pani Charlota, chcela som vám len oznámiť." Nadýchla som sa. "Že odchádzam."
"Prosím?" Konečne som mala jej plnú pozornosť, očividne som ju týmto mojim krokom prekvapila.
"Dávam výpoveď. Touto cestou som sa vám chcela poďa…"
"Ah nebuď smiešna." Pobavene sa zasmiala a na tvári sa jej zjavil veľmi desivý výraz. Prešla ku mne o pár krokov bližšie. "A čo tak náhle rozhodnutie, myslela som si že tu máš všetko čo potrebuješ."
"Prepáčte ja…" Ani teraz mi nebolo dovolené dokončiť vetu.
"Nič neprepáčim, zaujímalo by ma čo ale zmenilo tvoje rozhodnutie. Popravde si ma prekvapila, počula som že Poľské kurvičky sú priebojnejšie v získavaní mužov. Zaujímalo by ma čo tým sleduješ, aj keď… vlastne je mi to jedno."
"Do manželstiev druhých sa nepletiem, neplietla som sa a nikdy sa pliesť nebudem madam." Keď som to vypustila z úst, snáď sa zazeleneli aj večne ľadom pokryté kopce, na ktorých zrazu v Možno kebyže si vezmete príklad z Poľských dievčat a nevybíjate si energiu niekde inde, mali by ste šancu si to vaše napraviť. Teraz keď vám už nik nestojí v ceste." Až ma môj vlastný hlas prekvapil, netušila som kde sa vo mne zobralo zrazu toľko drzosti. Možnože to bolo tým že už som nemala čo stratiť? "Ja mám lepšie veci na práci než spať s vašim manželom pani. Tak ako vi." Charlota v momente zbledla a sánka sa jej pevne zaťala. Bolo vidno ako sa jej napli všetky svaly na tele.
"Keď sa večer vrátim nechcem ťa tu vidieť." A odišla z miestnosti, pričom sa za ňou až víril prach.



Keď som si balila veci do kufra, Pani Mullerová sedela vedľa mňa na posteli, v ruke držala vreckovku a utierala si ňou slzy ktoré jej občas vyšli z očí.
"Čo ja tu budem sama bez teba robiť?" Opýtala sa ma smutne a pozrela sa na už skoro plný kufor.
"Poradíte si, tak ako ste si poradili pred tým než som prišla. Som si istá, že to nebude trvať dlho dokým vám nájde nejakú pomoc." Nepovedala som jej dôvod prečo odchádzam, nemusela som jej nič vysvetľovať, ale myslím si že to nejako vedela, už od začiatku vedela všetko.
"Do čoho si sa to dostala dieťa?" Opýtala sa ma po chvíle ticha, práve v momente keď som sa snažila zatvoriť kufor.
"Prosím?" Opýtala som sa jej prekvapene a zdvihla som k nej zrak. Kývla mi rukou aby som si k nej šla sadnúť.
Posadila som sa na posteľ tak že sa nám dotýkali kolená.
"Povedala si, že práca u pána Hanza ti ostane…"
"Áno.. nepracujem pre neho ale pre SA." Opravila som ju. "Pochybuje že by ma len tak pustili, aj keď som len sekretárka."
"Áno… to máš asi pravdu." Vzala ma za ruku a zahľadela sa mi do očí.
"Nemôžem ťa nechať odísť Sophia, bez toho aby som ti povedala toto: Buď strašne opatrná, keď vtáčika lapajú pekne mu spievajú, ale ty musíš byť chytrá. Si múdrejšia ako všetci okolo teba, nezabudni na to. Ja už neviem kde je celá pravda, ale viem že si musíš davať pozor na to kam práve naťahuješ nohu a nie tam kam mieriš, pretože keď spadneš do jamy, žiadna vyhliadka ťa už nezachráni." Pousmiala som sa.
"Aj vy si na seba dávajte pozor Pani Mullerová." Naklonila som sa bližšie a zašepkala som. "Tá ženská je blázon."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Orida Orida | E-mail | Web | 17. září 2017 v 14:29 | Reagovat

Hanba mi, no začínam čítať až pri tejto časti, pretože sa mi pretočili oči, keď som uvidela to číslo kapitoly. Fuha, máš môj obdiv, žezvládaš toľké časti!

Napriek tomu, že som do toho skočila bez kontextu, vcelku pekne sa dá pochopiť, čo sa deje. A to ma teší, nestrácala som sa  amohla som si užívať text :)
Máš to pekne napísané, obzvlášť ma tešil rozhovor Sophie a Hanza, teda, hlavne tie pocity okolo. Úplne som si dokázala predstaviť ich výrazy tváre, tie prúdy myšlienok! :)

Ale nebol by som to ja, aby som si nerýpla.
Dobrá rada nad zlato, nikoho z nás to nebaví, no je to potreba - čiarky, žena, utekajú ti čiarky. Pred takým "že" sa napríklad čiarka píše (myslím) vždy.
Prosím, prosím, prečítaj si to po sebe pozornejšie, alebo to daj inému páru očí pred uverejnením. Ja veľmi dobre viem, aké ľahké je niečo prehliadnuť, no tebe sa tu tých malých chýb objavuje trochu viac, než by mi bolo milé.
Neviem, ako berieš takéto hnidopichšstvo čo sa gramatiky týka, nebudem ti tu preto vypisovať všetky chyby, ale pár príkladov, ktoré mi najviac bili do očí, si neviem odpustiť:

"Ke'd nevieťe či dopadne do studenej vody, alebo na tvrdú zem." - ď a ť

"Keď som to vypustila z úst, snáď sa zazeleneli aj večne ľadom pokryté kopce, na ktorých zrazu v Možno kebyže si vezmete príklad z Poľských dievčat a nevybíjate si energiu niekde inde, mali by ste šancu si to vaše napraviť." - zrejme sa ti pre prepisovaní stratil koniec vety. Also, ak sú "Poľské dievčatá" myslené ako národnosť, tak sa píšu s malým p.

Píš! :)

2 Kristen Kristen | Web | 18. září 2017 v 9:53 | Reagovat

Nejdem tu vypisovať chyby sama píšem a keď dačo dopíšem som taká rada, že na kontrolu nemám energiu a ptm to jednoducho prehliadnem, no bože zastrelme sa preto :D Nečítam to pre chyby čítam to preto lebo ma to baví nie je to kniha  aby bola úplne tip top a povedzme si úprimne, že už aj v tých knihách to flákajú :D Super kapitola, rozhodnutie odísť bolo správne snáď sa bude mať Sophi dobre...

3 kelly145 kelly145 | Web | 18. září 2017 v 17:50 | Reagovat

[2]: Ďakujem :-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama