II. Kapitola - O krvi a víne 2/2

6. října 2017 v 9:25 | Kelly145 |  O krvi a víne






Keď sme sa najedli vybral som sa spoločne s Petrom cez mesto. Vedeli sme kam mamé namierené a rovnako to vedelo aj pár ďalších mužov, ktorý nás s úctyhodnou vzdialenosťou nasledovali.

Došli sme až do prístavu, loď na ktorej údajne bývali severania už bola prázdna, ale podľa hlasov a smiechu sme ich našli veľmi rýchlo.

Spoločne sedeli v jednej z krčiem na laviciach popri mori a pili pivo. Keď krčmár videl kto prešiel cez jeho podnik zatvoril za sebou rýchlo dvere a schoval sa za nimi. Vedel kto som, nepatril k mojim, ale poznal ma.
Severania sedeli v kruhu okolo svojho vodcu s dlhou bradou ktorá mu siahala až k pupku. Mal na sebe drahú kožušinu a očividne všetkých zabával svojim rečníckym umením.
"A potom som…" Prestal rozprávať, keď ma uvidel. Ja a Peter sme stáli pri dverách, hneď pri vstupe do dvorčeku. Nikoho iného som tam nepotreboval.
"Čo tu chcete?" Prehovoril Spoločnou rečou ale zo silným, tvrdým prízvukom.
"My?" Opýtal som sa a položil som si ruky za opasok. "Pamätáte si tuto na môjho priateľa." Ukázal som na Petra. "Pred pár dňami ste sa stretli."
"A čo má byť?"
"No na niečom ste sa dohodli." Severan sa zamračil a otočil sa ku mne celým telom.
"Pripomeň mi na čom chlapče?" Vyzeral starší ako ja o tom nebolo pochýb, nasadil bohatiersky postoj, výraz ktorý mi jasne hovoril, že ja som spodina zo stoky a on Lord zo severu.
"Že v mojom podniku sa chová slušne." Povedal som opatrne a spravil som k nemu dva kroky. "A ak sa nechová slušne musí sa za to zaplatiť." Vždy som bol pre diplomatické riešenia konfliktov, avšak niekedy to inak ako ručne a stručne nešlo. "Čo by na to povedal váš kráľ, kebyže sa dozvie že jeho Lord, strážca pečate sa chová ako násilný psychopat?" Vedel som kto je to, bolo mojou úlohou vedieť všetko o všetkých a tiež som dobre vedel, že on nebol ten ktorý Sue priviedol do toho stavu v akom bola, ale poznal som svoje remeslo, dobre som vedel ako mám hrať.
"Keď je pán tak dobre informovaný…" Vedel som, že prišiel v anonymite, prišli bez vlaky, tvárili sa ako obchodníci, ale tieto triky na mňa nikdy neplatili. "Smiem vedieť vaše meno?" Počul som ako sa Peter zasmial.
"Ridvan." Odpovedal som pokojne. Nevedel kto som, dobre som sa postaral o to aby ľudia nevedeli, kto pred nimi stojí. Dávalo to veľa výhod, nie len v boji ale aj vo vyjednávaní, neznámi protivník- nebezpečný protivník.
"Tak veľkomožný pán Ridvan." Nadýchol sa muž. "Vyhrážky nie sú najlepšia cesta ako začať ráno. Vezmi si zo sebou svojho psa a choďte, dokým dôjdete k ujme." Mávol rukou smerom ku dverám.
"To si nemyslím." Pritvrdil som. "Ste na kontinente, nie na nejakom ostrove v strede Severného mora, tu sa hrá podľa pravidiel, vyzývam vás ešte raz. Buď vyrovnáte škodu, alebo budete niesť následky." Nebolo viac treba, jeden z mužov sa ku mne rozbehol s nožom v ruke a druhý z opačnej strany zas s malou sekerou.
Muž s nožom bol bližšie preto som ho chytil za natiahnutú ruku a udrel som ho do krku, nôž mu vyletel z ruky a muž padol na zem vedľa mňa, ruku som mu vykrútil tak že sa nemohol pohnúť a nôž som zachytil pred tým než dopadol na zem, jeho ostrú čepeľ som mu pritlačil ku krku.
Druhý muž sa mi zložil ku nohám a v ruke aj v nohe mal zabodnutý šíp, ktorý vyletel z domu neďaleko od nás. Tam som mal schovaných svojich mužov.
Bielovlasí muž sa na mňa prekvapene pozrel. Mal som rýchle reflexy, aj keď teraz som sa musel krotiť.
Strčil som do muža pričom mu rameno neprijemne prasklo a padol na zem a nôž som hodil po jeho veliteľovi.
Vedel som kam mierim a vedel som, že ho minie len o kúsok. Čepeľ mu ale porezala tvár a zastavila sa o stĺp za ním.
"Tak že." Prekročil som nohy zvíjajúcich sa mužov na zemi. "Dostanem tú ročnú rentu, alebo budeme pokračovať?"


Kráčal som po ulici smerom k domu Madam dePart a v ruke som zvieral pár plných mešcov. Škoda, že zo všetkými nie je taká radosť obchodovať.



Bol pomerne krásny, slnečný deň, po tých týždňoch dažďov to bola príjemná zmena. Kráčal som po ulici s El. Mala na hlave čiernu kapucňu, ktorá jej zakrývala väčšinu tváre. Nebolo to nič výnimočné, tak že z davu veľmi nevyčnievala.
"Hovorí sa že na západe sa zhromažďujú vojská, zdá sa že brat mŕtveho kráľa chce udrieť plnou silou." Hovorila mi potichu. Politika ma nikdy nezaujímala, nevznikalo z nej nič dobrého. Vojská sa prevaľovali z jednej strany na stranu, jedni ničili viac, druhý menej, jedni zabíjali kvôli Bohom iný kvôli presvedčeniu výsledok bol ale rovnaký. Zničená krajina a kopa mŕtvol.
"Vieš dobre, že toto ma nezaujíma." Povedal som uštipačne.
"Ale malo by."
"A prečo?"
"Pretože ak bude vojna ovplyvní ťa to."
"Nikdy som sa o politiku nezaujímal El."
"Možno by si sa mal, posledný konflikt ťa skoro stál život."
"Možno pretože som sa nezapojil som si ten život zachránil."
"Ale toto nie je len tak." Zastala a otočila hlavu k stene domu, vedľa ktorého sme stáli. Na žltom špinavom papieri bola kresba, elfa prikovaného ku kolu pod ktorým horeli plamene. Bol to jeden z plagátov rasizmu a nenávisti, ten ktorý hlásal čistotu zeme- to čo zastával náš úžasný a Bohom zvolený kráľ.
"Pretože ak posledný plamienok nádeje rozdrvia, nič nás nezachráni, nebude miesto kam utečieme, neostane. To zlo ktoré náš kráľ šíri sa rozlezie všade. Do slobodných ostrovov na severe a do horúcej púšte na juhu, ani elfovia v ich horských sídlach či trpaslíci zakopaný v doloch nebudú v bezpečí."
"A myslíš si, Emir." To bolo meno potenciálneho kráľa. "Tento svet vidí inak? Ako vieš, kto z nich je horší?"
"Emir nemá vo svojom erbe mŕtve hlavy."
"Zatiaľ." Odporoval som jej. "Keď príde na to, že jeho šľachte to takto vyhovuje viac, keď príde na to že takto to ide jednoduchšie a nemusí čeliť vzbure, čo myslíš na koho stranu sa postavy, na stranu cudzej rasy ako je tá tvoja? Ktorá sa roky povyšovala nad ľuďmi a úspešne v tom pokračuje aj teraz? Namiesto toho aby sa všemožný kráľ elfov rozhodol skloniť trochu hlavu, útočí na ľudskú dôstojnosť ešte viac." Pokrútil som hlavou a pozrel som sa na obrázok na stene.
"Tým chceš povedať že sú v práve?" El tieto otázky vnímala veľmi osobne.
"Zo zabíjania, nikdy nič dobre nevniklo a ani nevznikne ale ešte veľa vody pretečie dokým na to prídeme."


Sedel som za svojim stolom s nohami vyloženými na drevených doskách a s knihou položenou na nich. V ruke som držal pohár s veľmi dobrým vínom.
Okno som mal otvorené a vánok sa pohrával s ľahkými závesmi. Miestnosť osvetľovala len sviečka, ktorú som mal položenú tak aby mi svietila na stránky. Nie že by som ju potreboval, ale zvykol som si správať sa ako obyčajný človek. Bolo to bezpečnejšie, aj keď nie jednoduché. Prirodzenosť sa prekonávala ťažko.
Chytil som medzi prsty stránku, aby som ju otočil. Keď som začul nejaký zvláštny zvuk na streche. Zbystril som pozornosť a nadvihol som pohľad od stránok knihy.
Pozrel som sa smerom k oknu. Neboli to zvuky topánok čo som počul a určite to nebol človek, pretože tomu by silno bilo srdce. Určite to však boli kroky. Chcel som sa zdvihnúť zo stoličky a pozrieť sa tam, no než som sa stihol čo i len pohnúť, cez okno do mojej izby vbehla tmavá postava, padla na kolená rovno pod ním a potom sa skácala na zem a ostala tam bezvládne ležať.
Vietor, ktorý zo sebou priniesla tým že otvorila aj druhú stranu okna zhasol sviečku a miestnosť sa ocitla v úplnej tme.
Položil som knihu na stôl a opatrne som sa postavil. Bol to humanoid, to som povedať mohol s pod plášťa mu trčali dve nohy a ruky, pravdepodobne to bola žena podľa toho aké boli tenké, ale nehýbali sa.
Dokým som k nej stihol prikročiť počul som dupot topánok o kamenné nádvorie pred krčmou.
"Do riti." Povedal som si sám pre seba a naklonil som sa aby som videl, čo sa deje. Čiernych postáv v uniformách bolo cez tridsať. Nebolo pochýb že niekoho hľadajú a ten niekto ležal na mojej podlahe.
Kapitán mával rukou na strany a niekoľko vojakov sa rozbehlo k môjmu prahu. Vtrhli dovnútra bez toho aby čo i len zabúchali na dvere.

Okamžite som vybehol zo svojej izby a zbehol som až dole do veľkej sály, kde už vojaci nervózne behali okolo a prezerali si stoly.
"HEJ!!" Zakričal som na nich a tým som utíšil všetku vravu v miestnosti, jeden z vojakov, ktorému bolo sotva dvadsať predo mňa predstúpil, ani sa nesnažil do mňa neudrieť.
"Rušíte mojich hostí." Povedal som pokojne a zložil som si ruky na prsiach. Videl som ako sa Vlk spoločne s dvoma ďalšími mužmi postavil do rohu miestnosti, ruku mal položenú na svojom meči.
Peter stál pri dverách a pozorne ma pozoroval.
"Narazil si do mňa." Povedal vojak a vystrel sa do svojej plnej výšky. Na to som mu odpovedal len nadvihnutím obočím.
"Za to ti nechám odseknúť ruky." Bože tieto deti, nevedia čo zo sebou. Pravdepodobne práve vyšiel z výcvikového tábora a už si myslí, že keď má na sebe čiernu uniformu gardistu, tak vie niečo o tomto svete.
"PORUČÍK!!" Zakričal kapítán od dverí. "Čo to robíte?!" Mávol nad ním rukou a prešiel cez miestnosť až k nám. "Nevysvetlil som vám jasne ako sa tu máte chovať?" Pozrel sa na niekoľko rozliatych pohárov na zemi a ustráchane tváre mojich hostí.
"Dotkol sa ma!"
"Tak to si šťastný muž, väčšina za to musí platiť!" Udrel mu zo zadu do hlavy, ako keď otec vychováva svoje deti a kývol mu rukou ku dverám. "Už nech tu nie ste!"
"Čo sa deje kapitán?" Opýtal som sa pokojne keď sme sa na seba s kapitánom konečne pozreli.
"To mi povedz ty Ridvan."
"Ja?"
"Áno." Vyzeral byť poriadne nahnevaný.
"Porozprávame sa. Ale padlo by mi vhod kebyže tvoji muži počkajú von pred dverami." Kývol som mu hlavou aby šiel za mnou, keď za sebou zatvoril dvere posledný z vojakov. Peter a Vlk nás samozrejme nasledovali.

Oprel som sa o stôl v pracovni a pozrel som sa na neho.
"Čo sa deje?" Opýtal som sa ho pokojným hlasom. Ruky som si zložil na prsiach.
"Čo to bolo dnes zo Severanmi Ridvan?"
"Jeden z nich zmlátil do bezvedomia dievča od Madam dePart." Povedal Vlk.
"Boli varovaný, že to sa nesmie." Doplnil som ho. "Tak sme s nimi šli prehodiť pár slov."
"Dvaja z jeho mužov skončili v Lazarete!" Zvolal na mňa Kapitán.
"To nie je môj problém, s tým nemám nič spoločné." Zdvihol som ruky do vzduchu. Kapitán sa zamračil a pozrel sa na Petra.
"Sú to muži Lorda, strážcu Pečate kráľa severných ostrovov."
"No a?"
"Je do diplomat, diplomat je pod ochranou nášho kráľa! Pokiaľ sa na teba bude sťažovať neochránim ťa!"
"Prečo by sa mal na niekoho sťažovať?" Opýtal sa pokojne Vlk.
"Pretože mu váš šéf skoro zasekol dýku do oka!" Zvreskol po ňom. "Napadnutie diplomata je zločin a keď spáchaš zločin väčšinou nasleduje udanie trest."
"Malá pouličná bitka nebude nikoho zaujímať." povedal Peter s pokojom v hlase. No ja som vedel, že Kapitán má pravdu, pochybujem však že by sa veľký lord obťažoval nás udať, pretože by sa o konaní jeho mužov dozvedel jeho kráľ a ten by z toho určite nebol nadšený.

"A okrem toho." nadýchol som sa a prerušil som tým ticho. "Že si mi sem prišiel kázať, čo sa stalo?" Tváril som sa že o ničom neviem.
"Ukrývate väzňa z ktorý ušiel." Povedal Kapitán a otočil sa na mňa.
"Prosím?" Opýtal sa Vlk a postavil sa na nohy.
"Počuli ste."
"Nemyslíš že o niečom takom by sme vedeli?" Opýtal som sa ho. Kapitán neodpovedal.
"Moji muži hovorili, že ho videli vojsť do jednej z tvojich izby."
"Tvoji muži zle videli." Povedal som.
"Skutočne?"
"S ich priemernou inteligenciou by som nevylúčil."
"Neprovokuj ma!" Urobil ku mne krok, na čo sa už pomaly postavil aj Peter.
"Ja?" Usmial som sa. "Si v mojom dome, pod mojou strechou. Z ktorej ti plynie pekná rieka peňazí. Ty ma neprovokuj!" Vystrel som sa. "Navyše, nemám potrebu byť obvinený z toho že ukrývam nejakého zlodeja, po tom čo si mi práve povedal by to bola hlúposť a ja nepatrím medzi hlupákov. Navyše prečo by som to robil?"
"Tak že si to tu môžem prezrieť?"
"Keď chceš strácať čas…" Mykol som plecom no vedel som, že slová v tomto prípade nebudú stačiť. Preto som rýchlo pohol prstami. Vedel som niekoľko jednoduchých zaklínadiel, ktoré mi pár krát zachránili život a ovládnuť človeka patrilo medzi jedny z najužitočnejších.
"Čo kebyže ideš radšej otravovať niekoho iného. A ak by som náhodou niekoho zazrel, kto by mi nesedel privediem ti ho rovno pred dvere?" Bolo to jednoduchšie ako vziať dieťaťu sladkosť. Kapitán chvíľku mlčal, málo kto by si všimol, že sa mu na moment zahmlili zornice. Bol to len zlomok sekundy.
"V poriadku." Povedal a zamračil sa. Ľudia ktorý sú takto ovládnutý moje myšlienky pokladajú za svoje. Väčšinou nepochopia odkiaľ sa vzali, ale pred tým urobia to čo po nich chcem, tak že keď sa vrátia zas k plnému vedomiu sú zmätený z toho čo povedali, alebo urobili, ale nenechajú na sebe nič znať.
"Dovidenia kapitán." Povedal som mu keď za sebou zatváral dvere.

"To bolo zvláštne." Povedal Vlk a a zmätene sa na mňa pozrel.
"Dobre vie, že si nesmie vyskakovať, na jeho miesto čaká dvadsať ďalších, ak by sa niekto dozvedel, že ho uplácame skončí bez práce alebo v base." Snažil som sa im to logicky vysvetliť, našťastie ani jeden z nich sa v tom ďalej nešpáral.
"Neviem kde na nich chodia, čo chlap to tupec." Povedal Peter.
"To hej." Prikývol som. "No páni, to bolo prijemne rozptýlenie." Zopäl som si ruky. "Ja idem zas do postele." Oznámil som im.
"Áno, mňa tam niekto čaká." Povedal Peter.

Prešiel som ticho cez chodbu až ku svojim dverám. Tajne so dúfal že tá osoba tam už nebude, no skôr som si myslel, že na mňa vyskočí v momente ako vstúpim do miestnosti.
Pomaly som otvoril dvere, pripravený na úder no žiaden neprišiel. Zatvoril som za sebou a zamkol som.
Miestnosť bola tichá, boli počuť len slabé údery srdca osoby, ktorá stále ležala na mieste kde padla. Vzdychol som si.
Prešiel som okolo nej, opatrne ako by som sa pohyboval v blízkosti nebezpečného zvieraťa a zatvoril som okno. Nepotrebujem aby niekto niečo počul.
Pozrel som sa na tmavý špinavý plásť. Sklonil som sa dole a odhrnul som kapucňu. Pod ňou ma čakali husté, kučeravé hnedé vlasy.
"No tak poď sem." Povedal som a položil som jej ruku na rameno. Čakal som, že ju to preberie, ale nestalo sa.
Trochu som ju nadvihol a otočil som ju k sebe aby som sa jej mohol pozrieť do tváre, no tých vlasov bolo toľko, že sa mi to z toho uhla nepodarilo.
Prevrátil som oči.
Podobral som si ju a na jeden pokus som ju zdvihol zo zeme a v náručí som ju položil na posteľ.

Bola to pekná žena, s jemnými rysmi, úzkym nosom a plnými perami. Nemala na tvári ani jednu vrásku. Výraz jej tváre bol pokojný až na obočie, ktoré mala stiahnuté k sebe. Rýchlo dýchala, plytko a často krát výdych trval dlhšie ako nádych.
Oblečená bola bohate. Až na čierny plášť, ktorý bol špinavý od blata bolo jej oblečenie zdobené, kožené, nie každý si to mohol dovoliť.
Premýšľal som prečo sa nepreberá. Očividne nebolo niečo v poriadku, ale nedokázal som prísť na to čo.
Keď som jej položil ruku na čelo, bolo studené ako ľad.
Položil som jej prsty na artériu na krku, počul som jej srdce biť, ale bilo zvláštne, ako by vynechávalo.
Pozoroval som pozorne jej pokožku na krku a vedľa prsta som uvidel čiernu škvrnu. Malú tak, že by si ju neskúsené oko pomýlilo zo špinou.
Chytil som okraj jej goliera na košeli a odhrnul som ho. Stačilo málo na to aby som videl príčinu jej bezvedomia.
Na krku sa jej ťahali čierno- fialové žily. Ktoré ako by sa zarývali do pokožky. Prekvapene som nadvihol obočie, určite to bolo kúzlo.
Takéto zranenia som poznal, ale nevidel som ho už roky. Predmety ako meč alebo šíp sa začarovali a stačilo aby sa protivníka dotkli, nemuseli ani prejsť cez kožu, to bola výhoda oproti jedu a protivník sa nakazil. Väčšina z týchto kúzel spôsobovala veľkú bolesť, pálenie niektoré dokonca leptali kožu, ale po niekoľkých dňoch v bolestivej agónií, ak to samozrejme poškodený dokázal prežiť ich účinok sa stratil a vyprchal. Dokonca veľa z nich sa samo zahojilo do niekoľkých hodín.
Toto však pripomínalo temnejšiu mágiu, možno nekromancia. Ako sa kúzlo rozliehalo po tele rozožieralo všetko čo mu prišlo do cesty. Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že aj keď sa kúzlo stratí poškodené tkanivá ostanú, ak sa dostane do srdca či pľúc nik jej už nepomôže. Bolestivá cesta ako umrieť.
Na to aby som jej pomohol so potreboval nájsť zdroj- miesto kde sa predmet dotkol tela. A to veľmi rýchlo.
Postavil som sa a zo skrinky v ktorej som mal svoje zásoby. Na takéto zranenia existovalo niekoľko liekov. Lektvary boli často krát účinné dokázali spomaliť šíreniu, avšak obával som sa že v tomto prípade bude potreba kúzla.

Odhrnul som jej plášť. Na pravom ramene mala bodnú ranu. Miesto vstupu som teda našiel. Podarilo sa mi ju vyzliecť z košele a vesty. Pod nimi mala čierny korzet.
Rana ktorú mala tesne pod pravou kľúčnou kosťou bola hlboká, zdalo sa ako by bola od šípu.Od miesta kde hrot prenikol do tela sa rozrastalo nespočetne veľa čiernych žíl. Zamračil som sa keď som to videl.
Nebola to nekróza, tkanivo sa nerozpadalo klasicky, vlastne sa nerozpadalo vôbec. S niečim takým som sa ešte nestretol. Zdá sa že mágovia aj napriek prenasledovaniu sú stále viac kreatívnejší. "Dostala si plný zásah." Povedal som potichu a otvoril som fľaštičku s elixírom a nalial som ho rovno do stredu rany.
Keď sa pokožky dotkla číra zelene sfarbená tekutina zasyčalo to a žena sa prudko mykla. Chcel som jej na ranu priložiť obväz no ruka mi doslova skamenela v strede pohybu.
Bolelo to, ako by mi ju niekto zovrel medzi dve mlynské kolesá a neprestával pritláčať. V ten moment som vedel s kým mám dočinenia- s mágom.
Jej oči sa otvorili a pozreli sa na mňa. Takú farbu som ešte nevidel. Okolo zorníc mali jasne fialovú farbu. ktorá prechádzala do modrej.
Bolestivo zmraštila tvár, ale nevydala zo seba ani hlásku.
"Buď necháš aby som ti pomohol alebo trp." Povedal som pokojne. "Každopádne by som bol rád keby…" Zovretie ruky a uvoľnilo a ja som cítil ako mi do prstov znova preniká krv.
Položil som jej na ranu obväz na čo ju znova prudko myklo.
Zrazu dostala kŕč. Na strane kde mala ranu sa jej ruka neprirodzene vystrela a na tej druhej sa jej skrútili prsty. Nevedel som či je to len nejaká zvláštna reakcia na bolesť, alebo na ňu má nejaký zvláštny vplyv tá rana. Zmraštila tvár a otočila ju do opačnej strany.
Keď som sa pozrel na ranu zamračil som s. Takto nemala vyzerať. Určite nie po protijede, ktorý som jej dal.
Postavil som sa. Čarodejnica sa na mňa prudko otočila.
"Idem po pomoc." Povedal som pokojne a nečakala som na jej odpoveď. Ak je múdra, tak neutečie.

Išiel som rovno za El, vedel som, že ak mi niekto dokáže pomôcť tak to bude ona. Ani som jej nemusel zaklopať na dvere, otvorila mi pred tým než som položil ruku na jej dvere.
"Ja som vedela že máš nejaký prúser." Povedala nahnevane a vtiahla ma dovnútra.
"Prečo tu bola tá garda."
"Pretože je to banda idiotov." Odsekol som jej. Niekedy ma hrešila ako by som bol malý chlapec, Nahnevane si zopäla ruky na prsiach a poklepkala nohou.
"Na posteli mám čarodejnicu, ktorú prenasledovali."
"Ohoooo." Zatiahla a prevrátila oči.
"Je raná."
"Tak jej pomôž."
"Rád by som." V ten moment zbystrila jej pozornosť. "Neviem ako."
"Ako nevieš?"
"No neviem… Poď sa na to pozrieť prosím ťa."


Neodpovedala mi, ale prešla okolo mňa. Keď vošla do mojej izby na moment zastala a pozrela sa na ženu, ešte stále tam bola. No zdalo sa že je v bezvedomí.
El prešla ku posteli a pozrela sa na ranu okolo obväzu.
"Skúsil si Veraseum?"
"Ako prvé."
"Hm… To je zvláštne, nevyzerá to ako nekromancia." Povedala a naklonila sa o niečo bližšie. "A ani ako nič čo som…" Vzdychla si a nadvihla obväz. "Skúsim niečo vymyslieť."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 6. října 2017 v 20:01 | Reagovat

No vyzerá to super. Som veľmi zvedavá na pokračovanie. Postavy sa mi veľmi páčia!

2 Sandy Sandy | Web | 4. listopadu 2017 v 17:10 | Reagovat

Hehe opis tých vojakov,, teda ich "múdrosti" mi veľmi pripomína našich dnešných uniformovaných...zelenáčov :P
Trošku som sa pousmiala na tom predposlednom odseku - že: "Je raná." Nemá tam byť ranená? :D Ale to len tak pomimo, som najskôr nevedela, či som to zle prečítala, či čo :D
Inak sa mi ale páči, že si jedna z mála ľudí, ktorí sa stále venujú písaniu poviedok, už nás až tak veľa nie je, čo je veľká škoda. Aj táto konkrétna vyzerá byť zaujímavá, hlavne teraz, keď sa objavila tá mágiňa (ako je mág v ženskom rode sakra? Akosi to neviem vyskoňovať :D )

3 Sandy Sandy | 4. listopadu 2017 v 17:11 | Reagovat

*vyskloňovať :D lool ja sama neviem písať :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama