Stratené - 36. Kapitola

13. října 2017 v 11:30 | Kelly145 |  Stratené

36. Kapitola


Keď som kráčala v pondelok ráno po schodoch do kancelárie SA všimla som si, že sa deje niečo zvláštne. Ľudia, ktorých som stretávala každý deň sa pozerali nervózne okolo seba, niektorý si niečo šepkali medzi sebou v kútoch, iný zas mali na tvári úsmev a prikyvovali hlavou.

Keď som vošla do kancelárie bola som v nej sama, dvere do Hanzovej časti boli pootvorené. Zložila som si svoje veci na môj písací stôl a samozrejme som zaklopala pred tým než som vošla.
Hanz mal na uchu položené slúchatko, ale nesedel za stolom. Keď ma zbadal kývol mi hlavou aby som šla dovnútra a zatvorila za sebou dvere.
"Áno." Odpovedal do telefónu. "Rozumiem dovidenia." Položil slúchatko nahnevane späť na jeho miesto a postavil sa.
Otočil sa na mňa a oprel sa o stôl.
"Čo sa deje?" Prešla som pred neho. Mal na čele vrásky, vedela som že sa niečo stalo. Bála som sa čo sa udialo včera, keď prišiel domov.
"Napadli sme Sovietsky zvät." Takmer mi zabehla slina.
"Pro- čo- prosím?" Hanz prevrátil oči dohora a vzdychol si.
"Včera, teda dneska v noci."
"A ty si ne…"
"Nik o tom nevedel, šepkalo sa o tom, ale koho by napadlo že to spraví. Napadlo ma to, keď som videl všetky tie presuny, to nebudem klamať, ale…" Zas si vzdychol. "Niektorý hovoria, že vojakom, ktorý teraz bojujú na hraniciach bol príkaz prečítaný až dnes v noci. Ešte to ani nehlásili v rádiu."
"Páni." Sovietsky zväz bol Hitlerovým spojencom. Oslavné mierové zmluvy sa podpisovali pred nejakým časom zo všetkými poctami. Hitler veľmi rýchlo nabral sebavedomie a rozhodol sa napadnúť krajinu, na ktorej si už mnohý pred tým vylámali všetky zuby, ako napríklad Napoleon.
"Čo to znamená?" Opýtala som sa ho potichu a obaja sme prešli ku oknu ďaleko od dverí. Hanz mykol plecami.
"Niektorý hovoria že má na hraniciach 200 divízií." Pozrel sa na mňa. "Za mesiac sme v Moskve. Pochybujem, že by sa negramotný Rusi vedeli zoskupiť tak rýchlo a dokázali klásť nejaký odpor. Teraz je ideálny čas na to aby sme vyhrali." Jeho pery sa hýbali a hovorili slová, no vedela som že to čo vyslovuje nie je úplne pravda. Nemohol povedať nahlas čo si myslí a jeho pohľad to dával jasne najavo. Pochopila som to v momente, keď sa v jeho očiach zjavila malá iskrička nádeje. Vedela som, že mi všetko povie hneď ako budeme preč z miesta, kde aj steny majú uši.
"Nepochybne." Povedala som presvedčivo a položila som mu ruku na ruku, ktoré mal zopäté na hrudi.
Počula som ako niekto vošiel do vedľajšej miestnosti tak, že som okamžite ruku stiahla zas späť. Obaja sme prešli ku stolu pričom Hanz si sadol na svoje miesto.
"Máte tam prácu slečna." Povedal a žmurkol pri tom na mňa.
"Kebyže ešte niečo potrebujete pane, stačí zavolať." Vzala som si z jeho ruky zložku papierov, ktorú mi podával a len tak tak som sa ovládla aby som nepokrčila kolená a neuklonila sa tak.
Ešte som mu venovala jeden pohľad pred tým, ako som odišla z kancelárie.
"Večer." Naznačili mi nemo jeho pery, popri tom ako sa naťahoval smerom k telefónu.
"Dobre ráno slečna Sophia." Pozdravil ma vojak, ktorý prišiel do miestnosti. "Veliteľ je…"
"Aj vám dobré ráno. Áno je tam, ale akurát začal telefonovať, tak chvíľku vydržte. Dáte si čaj?" Povedala som a položila som zložku na moje miesto.

Deň v práci bol trochu viac chaotickejší, ako tie pred tým. Nikdy som nevidela, že by sa týmto miestom prehnalo toľko ľudí.
Presne o 12 hodine, keď som spoločne s ostatnými sekretárkami sedela na obede v našej miestnosti sa spustilo veľké vysielanie v rádiu, kde rozprávali o tom ako útok na Rusko bol nevyhnutý, preto aby my Nemci sme odstránili zo zeme všetkých nepriateľov a aby všetko patrilo len nám a našej čistej krvi. Pri niektorých hláškach a vetách sa mi chcelo zvracať. Bolo to neskutočné.


Čakala som na Hanza v práci až do 8 večera a aj to to vyzeralo, že neodídeme.
"Bože to bol deň." Bolo prvé čo mi povedal keď sme bezpečne opustili priestory úradu SA. Vyzeral tak hrozne unavene.
Mlčali sme až do momentu, kedy Hanz odstavil auto pri jednom z Varšavských parkov a vystúpil. Nastavil mi zohnutú ruku v lakti. Preplietla som si tú moju okolo jeho a spoločne sme sa vydali parkom.
"Ako si dopadol včera?" Opýtala som sa keď som si bola istá, že okolo nás skutočne nik nie je. Hanz sa pobavene zasmial.
"Prekvapivo dobre." Povedal a pozrel sa na mňa jedným očkom. Zložil si z hlavy čiapku a založil si ju pod pazuchu druhej ruky.
"Skutočne?" prikývol.
"Bola ticho. Čo môže znamenať veľa vecí, ale… Lepšie ako krik a hádzanie vecí nie?"
"To je pravda."
"Pani Mullerová povedala, že odkedy sa s tebou pohádala nebola doma a prišla až o desiatej večer. Tak že nemala ani čo hovoriť." Pousmiala som sa. Bohvie kde zas bola, celý deň a celú noc.
"Aj tak to nevidím optimisticky."
"Ani ja nie." Pritakal mi. "Ale som spokojnejší keď je ticho, ako keď z nej sršia blesky na všetky strany a čo možno si uvedomila, že nám obom takto bude jednoducho lepšie."
"To je manželstvo ako sa patrí." Podpichla som ho. Nahnevane sa na mňa otočil a chcel niečo povedať, ale prerušila som ho. "Len si s teba uťahujem Hanz." Nadvihla som ešte aj ruku, pre dôraz. "Občas si musím trochu pichnúť." Obránila som sa. Hanz na to reagoval len tým že prevrátil oči a pokrútil hlavou do strán.
Zastali sme pri jednej z lavičiek, schovanej za vysokými kríkmi na ktorých bolo milióny malých modrých kvietkov. Vonku sa už pomaly ale isto zotmievalo a obloha chytala nádych jasne oranžovej farby.
"Dobrý večer." Pozdravil nás známy hlas. Otočila som sa smerom odkiaľ vyšiel a v ten moment som pochopila, čo tu vlastne robíme.
Tomáš a jeho manželka kráčali smerom k nám. Držiac sa tak ako my, pekne oblečený a s úsmevmi na perách.
"Aj vám." pozdravil Hanz. Len mykol plecom keď som sa na neho prekvapene pozrela. Už dlho sa vedeli dorozumievať bez toho aby som na tom mala nejaký podiel ja. Hanz to robil preto aby ma ochránil. Aj keď som stále posúvala Tomášovím smerom všetky informácie, ktoré som mohla, hlavne tie ktoré Hanz nedokázal preložiť, nie len z nemčiny ale aj ostatných jazykov. Medzi nimi bolo veľmi zaujímavé partnerské spojenie, ktorému som sama, už toľko nerozumela. Pretože som nemala ani tušenie, čo všetko Hanz Tomášovi predáva.
"Aký krásny večer to máme." Povedala Ewa nemecky. Obaja s Hanzom sme sa pousmiali. Nevedela nemecky ani len zaťať, očividne ju Tomáš trochu zaučoval.
"Tak?" Opýtal sa Tomáš priamo a naliehavo. Všetci sme jasne vedeli na čo mieri. Hanz sa nadýchol a pomerne spokojne sa pousmial.
"Nik o tom nevedel, vôbec nikto. Však ako by aj mohol, kebyže sa Stalin dozvie čo sa deje, tak by Nemci nemali žiadnu šancu. Pretože, možno sú to negramotný ľudia, ako hovorí náš milovaný minister Gobles, ale sú ich milióny, je ich viac ako nás všetkých v Európe dohromady, stačilo by sa im postaviť vedľa seba na hranice a nikto by ich neprebil." Nadýchol sa. "Sú dve varianty čo sa môže stať. Buď do zimy bude Nemecká svastika mávať nad námestím v Moskve s tým, že Rusi sa nedokážu prispôsobiť, nebudú dostatočne rýchlo reagovať. Nedokážu odolať Nemeckým vojskám a tým pádom sa môžeme ísť všetci hromadne zastreliť. Pretože ak Hitler nabodne Stalinovu hlavu na kôl a postaví si ju v strede Berlína, tak sa ho už nikto nikdy neopováži napadnúť a my sme tým pádom proste nahraný, pretože vymaniť sa z takého veľkého impéria bude trvať niekoľko generácií.
Alebo… Rusi prekvapia, využijú to že sme na ich území spomalia Nemecký postup natoľko, že jednotky postihne zima a tú ešte nezvládol nikto. Napoleon si vylámal všetky zmrznuté zuby."
"Nemci majú lepšie zásobovanie ako Napoleon." Upozornil Hanza Tomáš.
"Áno, to je pravda. Ale tak tiež on nebojoval na ďalších frontoch tak ako Hitler, toto všetko stojí neskutočné množstvo peňazí. Udržiavať vojakov na cudzom území, platenie vybavenia. Nie len tých čo bojujú ale aj takých ako som ja. Vezmite si koľko nás je len v samotnej Varšave."
"A čo to znamená pre nás?"
"To záleží na tom ako sa budú veci vyvíjať."
"Dobre." Prikývol Tomáš a pozrel sa na mňa. "Uvidíme teda."
"Záleží na Američanoch." Povedal Hanz veľmi potichu. Tomáš spozornel.
"Ako to myslíš?"
"No…" nadýchol sa Hanz. "Hitler im pred niekoľkými rokmi prisľúbil svetový mier, Stalinový prisľúbil spoluprácu a sme tam kde sme. Možno že si konečne nájdu dobrú zámienku aby sa pridali na stranu Britov. To by mohlo všetko zmeniť."
"Ak by sa k nám Američania pridali bolo by to…" Povedal zasnene Tomáš.
"Boj na dlhú trať." Dokončil jeho vetu Hanz. "Neprídu zo dňa na deň a nezabudni, že Nemcov poháňa niečo viac ako len dobrý plat, s odhodlaním sa bojuje ťažko."
"A čo tá vec, o ktorej sme sa bavili pred tým?" Opýtal sa Tomáš po chvíle odmlky s pohľadom pevne upretým na Hanza.
"Pracujem na tom." Povedal Hanz. Podozrievavo som sa na neho otočila, no on sa mojim smerom ani len nepozrel.
"Tak, pridáte sa k nám na nejaké víno?" Opýtal sa Hanz zas po chvíle pomerne neprijemneho ticha.
"Ospravedlňujeme sa, ale radšej nie. Tá tvoja uniforma proste bije do očí Hanz." Povedal Tomáš pomerne prísnym tónom, Hanz sa pousmial.
"Chápem." Odpovedal.
"Ale keď ju nebudeš mať tak možno." Dokončil Tomáš už jemnejšie.
"To je v poriadku. Prajeme dobrú noc." Navzájom si podali ruky a ja som sa s Ewou poriadne silno objala. Stihla mi rýchlo do ucha zašepkať. "Musíme sa stretnúť samé dve." A odtiahla sa. Len som sa usmiala a žmurkla som na ňu, čo malo znamenať áno. Zaujímalo by ma čo po mne chce.

Oba páry sme sa rozišli do opačných smerov. Keď sme boli dostatočne ďaleko zvedavo som sa otočila na Hanza a opýtala som sa. "O čom to bolo?"
Hanzovi sa vedľa očí zjavili vrásky a trochu sa mu napla sánka. Nechcelo sa mu o to hovoriť, to neznamenalo, že ale nie som zvedavá a že mu dám pokoj.
"Hanz." Sprísnela som tón a spomalila som, čo nezafungovalo, pretože mi pevnejšie zovrel ruku a potiahol ma, čo bolo ešte viacej podozrivé.
"Hanz!" Povedala som ešte trochu naliehavejšie a trhla som rukou, aby som ho prinútila sa na mňa pozrieť. Nevytrhla som sa mu, to som nemala šancu, musela som trhnúť silnejšie, zovieral mi dlaň pomerne tesne, pochopila som, že sa niečo deje. A v ten moment do mňa vošli všetci čerti. Ignoroval ma, vo veciach v ktorých ma ignorovať proste nesmie!
"Fajn!" Zahundrala som a trhla som rukou ešte raz a tento krát sa mi ju podarilo vytiahnuť. Prekvapene sa na mňa otočil, takéto správanie u mňa ešte nevidel. To ale nevedel s čím sa zahráva, som pomerne pokojný človek a trpezlivosti mám za troch, ale keď sa nahnevám tak zo mňa lietajú všetky blesky a teraz udrel na skutočne citlivú nôtu.
Myslela som si, že si hovoríme všetko. Očividne to tak nie je.
"Sophia." Upozornil ma.
"Čo?" Mykla som plecom a pre zmenu som teraz nezastavila ja. Napomenul ma ako by som bola nejaké dieťa v škole, presne ten tón som používala na mojich žiakov v triede, čo ma nahnevalo ešte viac.
Bez jediného slova či pohľadu sme prešli vedľa seba k autu, ani som ho nenechala otvoriť mi dvere. Sadla som si na miesto spolujazdca a počas celej cesty som sa ani len nepozrela jeho smerom.
Išlo o to, že v situácií, v ktorej som bola som mala hlavu navlečenú v pomyselnej slučke a stála som na veľmi vetchej stoličke, stačilo aby Charlota, vojaci alebo Hitler urobili jeden správny krok a tá stolička sa podo mnou zrúti a mne povraz prelomí väzy na niekoľko krát. Bola som si istá, každým rozhodnutím, ktoré som spravila a ani jedno z nich som neľutovala a ani nikdy ľutovať nebudem, aj keď ma to pravdepodobne bude stáť život, ale v takejto situácií, navyše s tým všetkým čo k Hanzovi cítim som si proste nemohla dovoliť mu neveriť a mať nejaké pochybnosti o nás a o tom čo robí, pretože z toho by sa jeden potom mohol dočista zblázniť. A keď mi niečo zatajuje, bola som si vedomá že je to pretože ma chce ochrániť, ale znamenalo to že je medzi nami niečo čo neviem a to vytváralo neistotu. Preto ma to tak strašne nahnevalo.

Keď zastal pred mojim bytom otočil sa na mňa, vedela som to pretože som ho videla v odraze skla. Nadýchol sa aby niečo povedal no nič z neho nevyšlo, tak som vystúpila z auta pričom som za sebou nezabudla poriadne zatvoriť dvere s patričnou silou.
Hanz za mnou samozrejme šiel až do bytu, chcela som mu zatvoriť dvere pred nosom, ale došlo mi že ma kľúč a nemá zmysel aby som susedov zobudila treskotom vchodových dverí. Stala som si do kuchyne kde som si nabrala pohár vody ktorý som vypila na jeden hlt.
"Vieš sa teda roztomilo durdiť." Tak to bola veta, ktorú som skutočne nečakala. Ešte kebyže povie prepáč teraz to nejde poviem ti to inokedy, pretože tak ešte by som zvládla sa nejako prekonať, ale touto vetou aj keď povedanou roztomilým spôsobom to zaklincoval.
Vyvalila som na neho oči a prisahám Bohu, že v ten moment by som po ňom hodila ten pohár, ktorý som držala v ruke a možno by som sa aj trafila. Venovala som si dva nádychy a cítila som ako sa mi do líc nahrnula krv. Zadržala som všetky slová, ktorými som ho chcela pomenovať a tresla som pohárom o kuchynskú linku, len tak tak že som ho nerobila.
Otočila som sa na neho celým telom.
"Dúfam, že si to užívaš!" Zhúkla som na neho a prešla som okolo bez toho aby som sa na neho pozrela prešla som do spálne a teraz som sa nezabudla ujistiť že dvere poriadne tresli.
Ani som sa neobťažovala rozsviestitť svetlo- z pouličných lámp ich tam bolo tak či tak dosť. Zvliekla som zo seba oblečenie behom niekoľkých sekúnd a hodila som ho na zem. Keď som sedela v pyžame pred nočným stolíkom nahnevane som si rozopínala vlasy a snažila som sa ich rozčesať, nahnevane, ako by oni mohli sa všetko.

Hanz prišiel do miestnosti o niekoľko minút na to. Zazrela som jeho odraz v zrkadle. Myl na sebe už len košeľu a nohavice.
"Nie si z domu ani deň a už chytáš maniere." Povedal otrávene a ležérne sa oprel o rám dverí.
Naštvane som sa na neho otočila. Zrazu som mala pochopenie pre Charlotu, hádať sa s ním znamenalo ísť úplne do vývrtky a ten jeho pokojný výraz ničomu skutočne nepomáhal. Namierila som na neho ruku v ktorej som držala kefu na vlasy, na čo sa samozrejme pousmial, ale pri mojom zvolenom tóne jeho úsmev rýchlo zmizol. "Zabúdaš na jednu podstatnú vec Hanz. Ja mám hlavu v slučke rovnako ako ty, nikto na mňa nebude brať ohľady, nikto mi nebude veriť že nič neviem a pochybujem že to niekoho bude zaujímať. Nech už toto naše šialenstvo skončí akokoľvek, pokiaľ v ňom ale som tak chcem jedno, aby medzi nami neboli žiadne tajnosti, pretože ak budú tak ti nemôžem veriť a ak ti nemôžem veriť, tak s tebou nechcem nič mať!
Nie si Tomáš, ty predo mnou proste nebudeš mať tajnosti a ak máš na túto vec iný názor tak tam sú dvere!" Nekričala som, to nebolo treba. Hodila som kefu zas späť na stolík pričom zhodila niekoľko flakoníkov, ktoré som tam mala rozložené.
Prešiel cez miestnosť a posadil sa na okraj postele smerom ku mne. Do tváre mu svietilo trochu svetla z lampy, tak že som mohla vidieť jeho výraz.
"Sophia…" Začal, ale v ten moment som mu do toho skočila, pretože som vedela že sa nikam nedostávame.
"A ak na mňa vytiahneš tie hovadiny o tom ako ma chceš ochrániť, tak prisahám Bohu, že ťa v noci udusím vankúšom."
"To znamená že tu budem môc prespať?" Dokonca sa pousmial. Mňa z neho porazí.
"HANZ!" Zahriakla som ho a v ten moment som sa skoro rozplakala, však! To nemôže mysliť vážne.
"Ja proste nechcem aby si to vedela a pred tým než začneš zas kričať tak to nie je pretože by som ti neveril, ale ja mám problém to nejakým spôsobom spracovať!" Ostala som ticho. Zvážnel. Zahryzol si do pery. "Ale dobre." Rozhodil dlaňami a trochu sa predklonil.
"Keď sme boli vtedy na tom večierku pre Haydricha, tak mi to nedalo. Začl som pátrať."
"Po čom?"
"Našli sme tam tie papiere, rozpis vlakov a tak ďalej. Samozrejme, teraz viem že väčšina z nich mierila smerom z Sovietskemu zväzu, ale bolo tam pár…. Zapamätal som si ich len niekoľko, ale bolo to šťastie v nešťastí.
Niektoré mierili sem do Varšavy, Tomášovi a jeho ľuďom sa podarilo zistiť čo v nich je."
"Zbrane?"
"Ľudia." V ten moment mi prebehol mráz cez chrbát. "Nemám žiadne ilúzie, o tom ako sa Nemci správajú k židom, ale naložiť ich na vlak a poslať sem do Varašvy z celého okolia priamo do getta je celkom silná káva. Navyše kebyže vieš čo sa tam všetko deje…"
"Mám predstavu."
"Nie Sophi to nemáš. Tomáš mi ukázal nejaké fotky, je to vyslovene malá hladomorňa pre tých ktorý nemajú peniaze je tam neskutočné množstvo ľudí, nie len Poliakov, ale aj okolité krajiny zdá sa veľmi bohato prispievajú. Ja neviem úplne čo sa deje, ale čo viem že nejaké vlaky prichádzajú sem, ale tiež nejaké odchádzajú, ale nehovoríme len o mužoch Sophia, Tomáš hovoril, že tam boli starý ľudia, ženy, deti…"
"Kam?"
"Nevieme, niekde ďalej do Poľska, je komplikované zistiť kam, na to nemá Tomáš ani ľudí ani prostriedky, nemôže si dovoliť len tak niekoho poslať bohvie kde, na tom pracujem. Snažm sa zistiť čo sa s tými ľuďmi deje. Len že môžem tam poslať len niekoho s dobrým výcvikom, sledovať vlak nie je jednoduché potrebuješ minimálne auto a to je počuť… Navyše potrebujeme niekoho kto sa nenechá chytiť a neprezradí nás a to je viac než komplikované." Cítila som ako mi bije srdce o niečo rýchlejšie a hlasnejšie. Pomyslela som si na Jozefa, kde asi teraz je a čo robí, aká hrozná pre neho musela bť zima… Vedela som, že v gette sa dejú hrozné veci a určite tam nie je všetko s kotolným poriadkom, mali sme ho predsa všetci pod nosom. Nebol to dva krát prijemny zápach a ani pohľad, ale že by tam proste nechávali umierať ľudí? Len tak?
Prišlo mi nevoľno, ale snažila som sa na sebe nedať nič znať.
"Hanz…" Povedala som ticho, nebola som si istá, či chcem vedieť odpoveď na túto otázku, ale. "Hanz, ak ich niekam odvážajú, čo si myslíš že sa tam s nimi deje? Myslíš si, že na niečom pracujú?" Vtedy sme počuli, len pár krát niekoho spomenúť takzvané nútené práce Židia, tak ako Margareta pracovali v továrňach, výrobniach niekedy dokonca v domácnostiach, dokonca ako sekretárky. Bolo to výhodné, židia sa mohli dostať z getta, mohli si zohnať potraviny, ale nie každý mal to privilégium. Ale nepočula som že by museli chodiť za prácou mimo Varšavu.
"Myslíš si, že starec, alebo batoľa bude pracovať?"
"Sťahujú rodiny." Vzdychla som.
"Myslíš, že oni sa starajú o to či židovský rodina ostane pohromade, alebo nie?" Zovrelo mi hrdlo.
"Tak, že čo zastavia v strede lesa a tam ich všetkých zastrelia alebo…" Keď som videla Hanzov pohľad zamrazilo ma, zovrelo i celé vnútro a prišlo mi zle, tak že som sa musela predkloniť pred seba a podoprieť si rukou hlavu. Predstava niečoho takého, bola hrozná a veľmi ťažko spracovateľná. Ako sa dá niečo také pripustiť?

Bola som rada že mi to povedal, nebola som však rada že to viem. Vedieť niečo také, alebo teda domýšľať si to… Bola tak strašná predstava. Nedokázala som s pred očí dostať predstavu dvoch židovských detí čo som mala v škole, s mŕtvym pohľadom ako mala Kaťa keď mi zomrela v náručí.
"Bože." vydýchla som a snažila som sa udržať všetko jedlo v žalúdku. Cítila som ako ma Hanz chytil za nohu v tom momente som sa mu hodila okolo krku a prudko som ho objala a on mňa tiež.
Čakala som, že mi povie niečo ako: Hovoril som ti, že to nechceš vedieť, ale nepovedal.
Ostal ticho a zvieral ma pevne v náručí. Ako by mi tým dával najavo, že s ním som v bezpečí a že sa mi nič nestane, problém však bol že o mňa nešlo.
"Myslíš si, že to je skutočne to čo ten blázon chce?" Opýtala som sa Hanza, bez toho aby som sa pohla čo i len o malý kúsok.
"Čo myslíš?"
"Všetkých nepriateľov." Ako ich nazýval- teda ne nemcov. "Zahrabať pod čiernu zem?"
"Áno Sophia, myslím si to."

"Máme nejakú šancu?"
"Rád by som ti povedal, že áno." Nevedeli sme kam ideme a ani do čoho. Toto všetko mohol byť len začiatok ešte horšieho pekla.
"A myslíš že nakoniec uspeje?"
"Ak Boh existuje, tak nie."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 22. října 2017 v 20:28 | Reagovat

Och úžasná kapitola! Veľmi sa teším na ďalšiu!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama