Stratené - 39. Kapitola 1/2

10. prosince 2017 v 14:07 | Kelly145 |  Stratené

39. Kapitola

Táto kapitola má 15 strán a pomerne ťažko sa mi písala. Keď píšem tak prežívam príbeh so svojimi postavami a po tom ako som ju dopísala mi trvalo nejaký čas sa vzpamätať.

Tak som zvedavá čo mi na ňu poviete :)






(Sophia)

Zatvárali sa mi oči, ale nechcela som zaspať. Nechcela som sa zobudiť do svetlého studeného rána a vedieť, že na mňa čaká ďalší neprijemny deň plný povinností.
Chcela som ostať tu, ležať spoločne s ním v jeho náručí, kde som si pripadala bezpečne a spokojne, tak ako nikde inde na tomto svete. Keď sme spoločne ležali, všetko bolo správne, všetko bolo tak ako má aj napriek hroznému svetu, ktorý na nás číhal za sklenenými oknami tohto studeného bytu.
"Sophi?" Ozval sa potichu jeho hlas, no moje oči sa odmietali otvoriť, viečka boli na to až príliš ťažké.
"Hm?" Vyšlo zo mňa len.
"Milujem ťa." Ozvalo sa v tvrdej poľštine. "Chcem aby si to vedela." Prudko som vydýchla a v tom momente som bola viac pri zmysloch ako kedykoľvek pred tým. Srdce sa mi rozbúchalo tak silno, že som mala pocit, že mi vyskočí z hrude. Nevedela som, či som na moment zaspala, alebo sa to skutočne stalo.
Otvorila som oči a pozrela som sa na neho.
Upriamene sa na mňa pozeral, no jeho pohľad bol jemný, láskyplný, pokojný. Dokonca mal na perách ľahký úsmev.

Položil mi ruku na tvár a pohladil ma. Prvá reakcia ktorá ma napadla bolo vyskočiť od radosti, neviem prečo. Ako by tým zlomil barieru v mojej mysli, ktorá držala všetky pocity k nemu na uzde, pretože som sa bála že ak ich pustím zhorím alebo skončím s dolámaným srdcom, ale teraz. Teraz keď mi to povedal on, ako prvý mohla som ich pustiť. No keď sa tak stalo, namiesto toho aby som zo seba dostala odpoveď, ktorú som chcela aby počul, mi z očí vyleteli slzy. Netuším prečo, ale nedali sa zastaviť.
Chytila som mu rukou tvár a zvážnela som. "Aj ja ťa miluje Hanz." Dostala som zo seba nakoniec. Pričom som sa snažila zadržať všetky slzy, ktoré sa mi ryli z očí von. Bola to možno úľava a šťastie, to čo sme obaja pocítili. Zdá sa že som nebola jediná, ktorá to všetko v sebe dusila. Po tom ako ma pobozkal, som už ale nedokázala držať slzy na uzde a proste sa všetky vyrili na povrch doslova vo vodopáde. Neplakala som, len mi z očí tiekli slzy. "A prestaň sa mi smiať!" Zahriakla som ho, no zasmiala som sa tiež. Samozrejme že sa usmial ešte viac.
"Keď ty si tak neuveriteľne roztomilá Sophia." Povedal pobavene. "Navyše to bola reakcia ktorú som skutočne nečakal. Nechceš vreckovku?"
"Na čo mám teba." Povedala som mu a otrela som si mokrú ruku o neho. V tom momente sme sa na seba pozreli a prudko sa objali.

Prekročili sme pomyslenú hranicu do priepasti, z ktorej nie je návratu. Netušila som kam nás to zavedie, ale vedela som, že radšej budem kráčať po tejto ceste.


*****

O niekoľko týždňov neskôr, po tom ako nemecké jednotky ustúpili definitívne z priestorov Moskvy, zima prišla a neostávalo síl na to sa brániť. Japonsko bojovalo ako o dušu na mori a briti zbombardovali veľké Francpzske automobilky a zima nehodlala predať svoje žezlo, som sedela za svojim stolom v práci.

Dnes bol pomerne pokojný deň, nemala som veľa čo robiť. Hanz sa v kancelárií ani len neukázal, dúfala som že sa nič nestalo.
Hodiny pomaly ale isto začali ukazovať päť, čo bol čas pre mňa sa zdvihnúť a konečne odísť.
"Pekný zvyšok dňa slečna Charota a prajem vám prijemný víkend." Povedal mi mladý muž, ktorý teraz už len občas pracoval so mnou. Ani nečakal na to dokým mu niečo odpoviem a už ho nebolo.
Vojaci boli v poslednej dobe veľmi nervózny, nik z nich sa nechcel dostať na Ruskú stranu frontu, pre väčšinu mladých mužov to znamenalo smrť. Príbehy, ktoré mi rozprával Hanz boli desivé a ešte desivejšie zneli tie, ktoré rozprávala Ewa, tým že robila v nemocnici videla veľa poranených vojakov, ale hovorila že z Ruska prichádzajú chodiace mŕtvoly. Nevedela som si ani predstaviť aké to musí byť. Pokúšať sa zachrániť si život v Ruskej zime.

Keď som si balila svoje veci a pomaly sa začala obliekať do vrstvy oblečení, ktoré ma mali chrániť pred počasím za oknami do miestnosti veľmi rýchlo niekto vošiel.
Otočila som sa ku dverám pripravená pozdraviť, ale keď som zbadala Hanza zvážnela som a zatvorila som otvorené ústa.
Na prvý pohľad som vedela, že sa niečo deje. Srdce mi začalo rýchlo búchať.
"Dobrý deň pane." Pozdravila som ho. Prešiel ku mne na moju stranu stola a pozdravil ma. Natiahol ku mne ruku a ja som mu podala tú moju. Cítila som ako mi v nej niečo podáva, zdalo sa mi že kus papiera.
"Je piatok večer čo tu ešte robíte?"
"Ešte sa mi neskončila pracovná doba."
"Tak si vezmite veci a choďte, rýchlo. Dnes už tu tak či tak nie je čo robiť. No tak!" Pohľadom ma popoháňal. Vzala som si rýchlo veci tak rýchlo, že skoro som si na seba dala kabát naopak.

"Krásny deň vám praje!" Zavolala som na neho od dverí a svižným no nie nápadným krokom som odišla z budovy. Až keď som bola o dve ulice ďalej tak som sa odvážila rozbaliť papierik a pozrieť sa naň.
Okamžite choď za Tomášom, povedz mu že odhalili domček z kariet, dnes v noci si po nich prídu

Celá som stŕpla. Vedela som čo je domček z kariet, je to miesto kde sa falšujú doklady. Vynechalo mi srdce.
Vzala som do ruky kus snehu a zabalila som do neho papierik, atrament sa okamžite rozpil, cestou som po ňom šuchala, aby som ho úplne zodrala a potom som ho roztrhala na márne kúsky a postupne vyhadzovala čo najnenápadnejšie za sebou.
Okamžite som sa vydala do práce k Tomášovi, jeho lekáreň bola na opačnom konci mesta. Polku cesty- keď som bola mimo centra som bežala, čo mi len sily stačili. V tých topánkach, v ktorých sa mi neskutočne šmýkalo to nebolo nič jednoduché.

Bolo dobre, že vonku bola tak strašná zima a na uliciach skoro nikto nebol. Ale popravde bolo mi to úplne jedno.

Tesne pred ulicou z jeho obchodom som zastavila a nadýchla som sa. Nemohla som tam vbehnúť takto.
Prešla som pomaly popri domoch a vybehla som po schodoch. Ešte bolo otvorené.
"Dobrý večer!" Pozdravila som a vkročila som do vnútra. Srdce mi bilo ako bláznivé.
"Dobrý deň slečna." Pozdravil ma jeho pomocník.
"Och, nie je tu niekde Tomáš?"
"Aaa jeho sesternica!"
"Áno presne tak! Mala som cestu napadlo ma že sa stavím."
"Och Tomáš už šiel na noc domov, mám mu niečo odkázať." Zas som stŕpla, to nemyslí vážne on tu nie je! Och do riti.
"Nie nie." zachovala som kamennú tvár. "Len som to skúsila. Dobrú noc!" Zavolala som za ním keď som vybehla z obchodu.
Teraz môže byť úplne hocikde.

Najlepšie bude keď pôjdem k nemu do bytu a tak som sa zas rozbehla. Tomášov byt nebol tak ďaleko ako moja práca, ale predsa len mi to dalo skutočne zabrať dokým som k nemu pribehla.

Zazvonila som na zvonček tri krát, pomaly za sebou bolo to naše znamenie, aby sme sa nemuseli báť, keď otvárame dvere.

Dvere sa otvorili.

Vybehla som na jeho poschodie vbehla som do dverí rýchlosťou strely. Zatvorila som za sebou dvere, prudko ale dala som si pozor na to aby nebuchli.

"Zabudla si si kľúče?" Asi si myslel, že to je Ewa.
"Tomáš to som ja!" Zavolala som na neho. Neobťažovala som sa tým aby som sa vyzula, prebehla som do kuchyne kde som ho videla zájsť. Prekvapene sa na mňa pozrel.
Dva krát si ma pozorne premeral a potom zvážnel.
"Čo sa deje?" Opýtal sa a odpil si z pohára, ktorý držal v ruke.
"Hanz odkazuje, že dnes v noci prebehne záťah na dielňu s dokladmi." Vysypala som zo seba.Pohár mu vypadol z ruky a oči sa mu rozšírili.
"Prosím?" Opýtal sa ma a urobil rýchli pohyb mojim smerom.
"Počul si ma."
"Pane Bože." Prešiel okolo mňa a začal na seba obliekať kabát.
"Kam ideš!"
"Dnes tam mala ísť Ewa." Zabolelo ma pri srdci. Vedela som čo to znamená. Viac mi nemusel hovoriť. Ani som sa nemohla pokúsiť ho zadržať, vyletel z bytu rýchlosťou svetla. Len tak tak som za ním stihla utekať.
Keď sme prešli niekoľko ulíc schmatla som ho za ruku, niekto z nás dvoch musel rozmýšľať racionálne. Aspoň trochu! Nesmeli sme urobiť niečo čo celú situáciu ešte zhorší!

"Nemôžeš utekať celú cestu, ľudia si to všimnú poď sem." Uvedomovala som si ako veľmi šialený nápad to je, nemali sme tam čo robiť. Ak by Hanz teraz vedel, čo robím určite by ma dal niekde zatvoriť, alebo mi odrezal obe nohy.
Ale čo? Mala som na výber? Museli sme sa pokúsiť ich varovať. Museli sme sa pokúsiť ich zachrániť, ak ich pochytá SA a Gestapo, tak sme skončili a nie len oni ale aj ja s Hanzom. Vedia o našich menách vedia kto sme a čo robíme, ľudia tam sú verný ale neviem kto z nich by dokázal vydržať to čo na nich má Gestapo a jeho vyšetrovatelia pripravené.
A Ewa?! Čo tam do pekla robí ona!

Vybehli sme z vagónu jedného z posledných spojov, ktoré sa večer premávali cez mesto, niekoľko posledných ulíc sme museli zabehnúť.
Dobehli sme na roh ulice, už len jeden krát zatočiť a sme tam.

Prudko som zabrzdila, schytila som Tomáša za kabát a spoločne som nás zvalila do kopy snehu vedľa budovy na rohu ulice.

Autá boli totiž to už pred domom. Zahliadla som Hanza ako stál pri jednom z nich, nebola som sa istá či ma videl, ale pozeral sa mojim smerom.
Bolo tam jedno nákladne auto a niekoľko ďalších vojakov. Stáli pred domom, teda niektorí, iný už boli dnu. Ozýval sa odtiaľ krik.

"PUSŤ MA!" Zasyčal na mňa Tomáš a chcel ma odstrčiť no ja som sa na neho prilepila ako kliešť. Nemohla som mu dovoliť aby tam šiel. Čo by sa stalo?! Zastrelili by ho alebo by ho zobrali do basy, ani jedna varianta nebola dobrá.
"Zbláznil si sa!" Prudko som mu jednu vrazila aby sa upokojil a vnímal ma. Bol to reflex podmienený intuíciou. "Komu tým pomôžeš!" Nečakala som, že to zaberie. Ale aspoň so mnou prestal bojovať.
Pozviechali sme sa obaja zo zeme a ja som do neho prudko strčila. "Zabiješ seba, mňa a Hanza!"
"Je tam predsa!"
"Buď ticho! Nepotrebujeme aby nás počuli!" Udrela som mu znova oboma rukami do hrude aby som ho posunula späť.
Prudko som ho chytila za kabát.
Choval sa ako zmyslov zbavený, dokonca mu z oči vybehli slzy.
Vedela som ako sa cíti, trhalo mi to srdce. Trhalo mi srdce že tam nemôžem ísť a nemôžem pomôcť, ale vedela som že ak by som vybehla z poza toho baráku všetko by som pokazila! Úplne všetko! Ak je nejaká šanca že Hanz môže niečo zachrániť, alebo niekoho. Tak určite len tak že sa mu do toho nebudeme pliesť.
"Ale ona je tam…" Tomáš ukázal rukou smerom k ulici.
"Ja viem, že áno." Nadýchla som sa a snažila som sa všetky slzy udržať v sebe. Tomáš tak silný nebol.
Položila som mu ruku zozadu na zátylok. "Ver mu, dobre?" Vedela som že táto útecha pre neho nebude vôbec platná, ale bola som ochotná mu dolámať obe nohy aby som ho zastavila.
Tomáš sklonil hlavu na moje plece.
"Musíme ísť, nesmie nás tu nik vidieť." Povedala som mu.
"Nie."
"Tomáš ak začnú utekať našim smerom a uvidia nás že sa tu schovávame tak nás zoberú. Poď prosím ťa vezmem ťa do môjho bytu." S Hanzom sme boli dohodnutý, že ak sa čokoľvek zomelie stretneme sa vždy u mňa. "Poď!"


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama