Stratené - 40. Kapitola

27. prosince 2017 v 11:01 | Kelly145 |  Stratené

40. Kapitola




(Hanz)

Keď som vošiel do budovy SA nevedel som čo si mám myslieť, nevedel som ča ma v nej čaká a nevedel som čo idem robiť so situáciou, do ktorej som sa dostal. Ale musel som niečo vymyslieť a to veľmi rýchlo.

Hneď ako som prešiel cez vchodové dvere zastavil ma David.

"Pane!" Prišiel ku mne a pozdravil ma.
"Dobrý večer." Povedal som mu a kývol som aby mu aby šiel so mnou. Mierili sme obaja do zadnej časti budovy, kde sa dalo dostať do väzenia.
"Tak rýchlo."
"Nič také sa u nich nenašlo, doklady a fotky rodiny. Všetci sú v osobitnej cele dole pod zemou. je tam veliteľ." Povedal mi rýchlo a stručne.
"Niekto sa pýtal kde som?"
"Nie."
"Nejaký nápad?" Dobre vedel, na čo mierim.
"No jeden by som mal, lenže ak nebudeš viesť výsluchy ty tak sme skončili." Pozrel som sa na neho s obavami v očiach.
"Je možné že ich nebudem viesť?"
"No Luther vyzerá celkom naštartovane." Bol to dôstojník, ktorý mal na starosti správu väzenia a väzňov, neprijemny chlap. Povedal by som, že je chorý, pretože len duševne narušený človek sa môže vyžívať v práci akú robí on. Bol to jasný príklad sfanatizovaného človeka, ktorý by sa inak stal sériovím vrahom alebo násilníkom, tu mu za tie ohavnosti ešte dobre zaplatili.

"Tak to je úžasné." Prevrátil som oči a spoločne sme zbehli dole po schodoch. Väzenie v budove nebolo veľké, skladalo sa len s pár miestností. Väčšina politických väzňov bola buď poslaná preč alebo do väčšieho väzenia na okraji mesta. Tu sme držali len čerstvé úlovky.

Vošiel som do miestnosti kde sedel nás veliteľ a samozrejme Luther.
"Dobrý večer." Pozdravil som.
"Ah kapitán Fursten." Veliteľ sa postavila prešiel ku mne. "Výborne." Povedal spokojne.
"Robím si svoju prácu pane."
"Samozrejme." Povedal Luther uštipačne a ešte viac sa uvelebil na jeho stoličke.
"Nechcem aby ste strácali čas." Povedal veliteľ. "Chcem aby ste z nich dostali aj tú poslednú informáciu." Prikývol som.
"To mám v pláne."
"Ja som ale veliteľ väznice." Ozval sa Luther a usúdil že je vhodné sa postaviť. Stolička nešťastne zavŕzgala keď sa z nej tá slonia váha postavila.
"Ale moji väzni." Povedal som mu bojovným hlasom. "A moje vyšetrovanie."
"Páni nemusíte a tu pobiť, rozdeľte si…"
"Pane!" Oslovil som veliteľa rázne. "Ospravedlňujem sa, ale ak všetko pôjde tak ako má je možné že sa cez tých mužov dostanem možno k jadru odboja tu vo Varšave a skutočne nepotrebujem aby každú potrebnú informáciu, ktorú v sebe tí muži môžu mať im jeho gorily vymlátili z hlavy pred tým než mi ju zdelia."
"Prosím!" Ozval sa Luther a urobil krok ku mne. Divil som sa že jeho kolená ho dokážu vôbec niesť.
"Počuli ste!" Odpovedal som mu.
"Kapitán." Veliteľ sa na mňa otočil s prísnym pohľadom. "Kapitán Luther je schopný vyšetrovateľ rovnako ako ste vy, myslím si že spoločnými silami, dosiahnete presne také výsledky ako chceme. Ráno chcem počuť od vás prvé hlásenie a dúfam, že začujem nejaké uspokojivé správy." Zdvihla sa mi žlč keď to povedal.
"Samozrejme pane." Precedil som pomedzi zuby pričom som nemohol prehliadnuť Lutherov veľmi spokojný výraz. Bože ako by som mu rád dal jednu päsťou presne do toho jeho namysleného ksichtu.

Keď veliteľ odišiel podišiel ku mne a s veľmi spokojným výrazom mi povedal. "Nepleť sa mi do cesty chlapče dobre?! Nechaj to na profesionálov." Ani si nepočkal na to čo mu odpoviem a odišiel z miestnosti alebo lepšie sa z nej odvalil.
Hneď ako sa za ním privreli dvere objavil sa v miestnosti David.

"Podľa tvojho výrazu usudzujem, že to nedopadlo veľmi dobre." Neodpovedal som mu a otočil som sa do miestnosti.
"Nechcem byť zlý, ale myslím si že je to dobre." Povedal a zatvoril za sebou dvere. Rýchlo podišiel ku mne a než som sa ho stihol opýtať ako k tomuto záveru prišiel nastavil ku mne ruky s dvoma sklenenými ampulkami.
"Bude to nenápadnejšie, zhodíme to na nejaké zranenie." Nadvihol som obočie, nemusel som sa pýtať na to čo je to a nechcel som vedieť odkiaľ to vzal.
Chvíľu som pozeral na dve sklenené nádobky a potom som sa k nemu otočil.
"Ako to máš v pláne spraviť."
"Pozri má tu zo sebou tie dve veľké gorily, dobre vieš ako dopadli Vašocký a Staniský keď s nimi tí dvaja skončili, videl si ich. Tak že ich proste necháme nech si robia čo chcú a potom si ich vezmem do parády my. Stačí to naliať do pohára s vodou a chlapci budú mať po trápení rýchlejšie než sa stihnú nadýchnuť."
"Nemôžeme to použiť na všetkých."
"Tak to použijeme len na tých ktorý ťa spoznali, mal si šťastie mimochodom že si to nik iný okrem mňa nevšimol, ten pohľad, ktorý po tebe hodili inak by sme boli v cele už aj my. Teda ty určite."
Musel som v sebe vypnúť všetku ľudskosť, ktorá mi ešte ostala a všetok súcit. Toto nebol moment na hrdinské činy ani na bláznivé úteky či záchranné akcie. Inú možnosť sme nemali a tak som len prikývol.

Ja a moji muži sme ostali sedieť v miestnosti pre vojakov. Dávid stál vedľa mňa, čakali sme dokým príde rada na nás.

Ani jeden z mojich mužov nevyzeral nadšene, škoda že nie z rovnakého dôvodu ako ja.

Mysleli si že Luther a jeho chlapi vezmú všetku slávu o čom som dosť vážne pochyboval. Za dve hodiny sa muž dal zmlátiť tak, že o sebe nevie. Cesta akou on a jeho chlapi viedli výsluchy sa dalo skôr prirovnať k bláznivému besneniu než k vypočúvanie. Nechcel som vidieť v akom stave nájdeme tých chudákov. Pripomínalo mi to časy inkvizície. Predpokladám, že väzenia v tej dobe vyzerali rovnako. Bože ako hlboko tento svet padol. Pomyslel som si.
Neznášal som výsluchy, robil som to len v prípadoch kedy som skutočne musel a nemal som na výber a cestou možno trochu sofistikovanejšou aj keď nie lepšou pre toho na opačnej strane stola. Vždy som sa však dozvedel to čo som potreboval bez toho aby som väzňovi rozmlátil lepku o drevený stôl.

Keď vošiel Luther do miestnosti bol mierne zadýchaný ako by on bol ten, ktorý robil všetku ťažkú prácu. Hoci pri jeho váhe prejsť cez chodbu medzi celami musel byť nadľudský výkon.
"Tak čo už vieš kde sa ukrýva generál?" Opýtal som sa ho uštipačne.
"Oni povolia." Odvrkol mi a sadol si za stôl a kývol na jedného z mojich mužov aby mu podal niečo na pitie.
Počul som ako sa zatvorili dvere na cele a páry topánok, ako kráčali smerom k nám.
"Wilhelm!" Oslovil som Davida. "Poď." Kývol som na neho a ešte na ďalších dvoch mojich mužov. Na chodbe sme prešli okolo Lutherovich mužov na košeliach mali fľaky od krvi.

Prechádzal som cez chodbu a pozeral som sa do ciel s mužmi, ktorých som priviedol. Prvý ležal na posteli, k tomu sa zatiaľ nedostali. Ten v druhej cele bol Janek. Poznal som ho, pár krát sme sa stretli bol to jeden z najlepších pisateľov, akých som mal tú česť poznať osobne. Dokázal sfalšovať podpis každého a nie len to.

Sedel na stoličke v strede miestnosti hlavu mal predklonenú, tak že so mu nevidel do tváre. Na košeli mal krv rovnako ako na zemi pod ním, ešte stále mu kvapkala z tváre.
"Výborne." Zaklial som potichu a pozrel som sa na svojich mužov. "Bežte sa pozrieť na zvyšných troch a ty dones pohár vody ak tento tu bude schopný ho vypiť." David len prikývol zvyšný dvaja vojaci ma poslúchli okamžite.
David vzal vodu z vedra, ktorú bolo položené medzi dverami. Nebolo určené na to aby sa z neho pilo, to si môžete byť istý.
Videl som ho ako do pohára nenápadne nalial obsah fľaštičky.

Otvoril dvere na cele, ktoré prekvapivo nezavŕzgali. Pozrel som sa smerom k miestnosti vojakov a potom na druhý koniec chodby.
Kývol som na Dávida aby si pohol.
Ten Janekovi chytil tvár a zdvihol mu ju. Stačilo málo k tomu aby sa človek nedal spoznať. Jedno jeho oko bolo úplne opuchnuté a malo všeky farby fialovej a červenej, pery mal rozbité nos zlomený a liala sa z neho krv.
Keď zbadal Davida napľul na neho krv a odtiahol sa do strany. Len som si odkašľal aby som ho prinútil sa na mňa pozrieť.
Keď ma zbadal vo dverách kývol som mu smerom k poháru. Pozrel sa na Davida a pohár, ktorý držal v ruke. Videl som ako sa mu uľavilo, plecia mu padli.
Na moment zatvoril oči a nadýchol sa, pozrel sa na Davida a kývol hlavou obsah vypil na jeden raz.

David sa okamžite otočil a zatvoril za sebou prudko dvere.

"Pane!" Zavolal na mňa jeden z vojakov, ktorý sa pozeral cez okienko vo dverách do cely. Rozbehol som sa k nemu a pozrel som sa.

Muž, ktorý v nej bol ležal na zemi vedľa postele. Rýchlo som otvoril dvere. V miestnosti kde boli väzni nebolo veľa predmetov, ktorými sa dalo ublížiť, žiadne prestieradlá aby sa nemohli na nich obesiť, žiadne ostré predmety aby si nemohli ublížiť.
Otočil som muža na chrbát. Oči mal otvorené vyvrátené dohora nebolo pochýb o tom že je mŕtvi. Zhodou okolnosti, to bol druhý muž zo skupiny.
"Čo sa mu stalo?" Opýtal sa David, ktorý si kľakol na zem vedľa mňa. Spýtavo som sa na neho pozrel a on zakrútil hlavou, to nebola jeho práca.
"Neviem, infakrt možno." Povedal som. Silou som mu otvoril ústa, nebolo v nich žiadne sklo.
"SKVELE!" Zvolal som nahnevane a postavil som sa. "Okamžite choďte pre veliteľa!" Zvolal som a vyšiel som z miestnosti.
"ČO TO ROBÍTE FURSTEN!" Zvreskol na mňa Luther.
"Čo robím ja?" Opýtal som sa ho rovnakým tónom. "To je skôr otázka na vás! Jeden muž ledva dýcha a druhý leží mŕtvi na zemi! To je skutočne skvelý výledok vášho dôkladného vyšetrovania! Zvládli ste ich zlikvidovať do dvoch do hodín! Takýmto tempom máme do večera po práci!"

"Kto leží mŕtvi…" Luther prešiel vedľa mňa a dupal tak silno, že sa mi pod nohami triasla zem. Pozrel sa do cely a potom na mňa.
"To je vaša práca!" Zvreskol po mne a namieril na mňa prst.
"Moja?" Oboril som sa na neho neveriacky. "Ak ste si nevšimli jediný kto tu za posledných pár hodín bol ste vy a vaši muži!"
"Opovažujete sa ma obviniť zo sabotáže?"
"A čo ste asi tak urobili pred chvíľkou vy mne!" Okríkol som ho.

"ČO sa to tu do pekla deje!" Ozvalo sa od schodov na ktorých bol veliteľ s jedným z mojich mužov.
"Kde sne aby po sebe dvaja dôstojníci takto kričali!" Postavil sa medzi nás. "Čo sa deje?!" Opýtal sa znovu.
"Jeden z mužov je mŕtvy." Povedal som pokojne. Veliteľ sa prekvapene pozrel na Luthera.
"To nie je moja vina."
"Už sú dvaja." Ozvalo sa od cely v ktorej sedel Janek. David sa pozeral cez okienko vo dverách.
"ČOŽE!" Ozval sa Luther aj veliteľ naraz.
"Nedýcha." Povedal Dávid a otvoril celú. Veliteľ do nej len ľahko pozrel a potom sa nahnevane otočil na Luthera.
"Čo to má znamenať?"
"Netuším pane!"
"No keď mlátite chlapa hlava nehlava samozrejme že v jeden moment vypustí dušu. Zaujímalo by ma ako vám niečo povedal keď ste mu dolámali sánku!" Povedal som neutrálne a založil som si ruky na prsiach. Luther sa na mňa nenávistne pozrel.
"To je vaša práca!" Zvolal znovu.
"Moja? Nezhadzujte na mňa svoju neschopnosť!" Bránil som sa.
"Dosť! Nebudete sa mi tu hádať ako dva psi na smetisku!" Pozrel sa na mňa. "Do kancelárie!"

Keď som za sebou potichu zatvoril dvere pozrel som sa na veliteľa. Ostal som stáť na mieste dokým mi nekývol aby som šiel bližšie k nemu.
"Ako veľmi v tom máte prsty?"
"Vôbec pane." Povedal som pokojne. "Nech sú moje názory na Lutherovú prácu akékoľvek vyšetrovanie a to čo nám môže priniesť je dôležitejšie než naše nezhody." Klamal som až sa hory zelenali a bez mrknutia oka.
"Mám vás rád Hanz."
"Ďakujem pane." Na moment sa odmlčal a pozrel sa na stôl.
"Máte to plne vo svojich rukách." Povedal potichu a pozrel sa na mňa. "S Lutherom si to vybavím."
"Ďakujem."
"Chcem aby ste z toho vyťažili čo najviac, chcem tých bastardov na prahu mojich dverí pred tým než ich dostane Gestapo a ten hajzel Hainrich si bude môcť dať nad kozub ďalšiu hlavu! Rozumeli ste mi!"
"Áno pane." Pozrel sa na mňa prísnym pohľadom a povedal: "Chcem aby sme dostáli svojej povesti a taktiež aby sme sa ukázali rovnako účinnými ako sa preukázal náš veliteľ Heydrich v Prahe." Prikývol som. "Navyše Hanz." Premeral si ma od hlavy k pätám. "Toto bude výborný začiatok vašej novej kariéry."
"Prepáčte ale…"
"Nastúpili ste sem s výbornými referenciami, popravde očakával som viac ale v nepriateľkom prostredí v akom pracujeme ste sa dokázal zorientovať rýchlejšie než ktokoľvek s vašich mužov. Premýšľate na rozdiel od ostatných mojich dôstojníkov, dnes ste dokázali priviesť päť väzňov a nezabiť žiadneho civilistu, ako dobre viete, tak to sa podarí málokedy. Aj keď sú to len Poliaci, tieto nešťastné udalosti nerobia dobré meno. Za ten čas čo tu pracujete ste dosiahli niekoľko úspechov, iný boli povýšený za menej. Bol odoslaný návrh na vaše povýšenie a myslím si že nebude trvať dlho dokým sa vráti s pozitívnou odpoveďou. Tak že si to prosím nepokazte dobre?" Popravde prišlo mi nevoľno keď to dopovedal.
"Neviem čo mam…"
"Nič, robte si svoju prácu. Chcem hlásenie zajtra na obed." Kývol mi rukou aby som odišiel.

Keď som vykročil z kancelárie, cítil som ako by mi na pleciach pristálo niekoľko kíl závažia. Cesta späť dole do väzenia mi trvala dlho. Prekladal som jednu nohu cez druhú a snažil som sa prísť na to ako je možné to čo sa práve stalo. Ja som sa každým svojim krokom snažil znehodnotiť prácu ktorú SA robilo samozrejme boli prípady, kedy to už nebolo možné, predsa len nebol som tu sám. A predsa som si vyslúžil povýšenie?

"Vyzeráš ako by si videl ducha." Oslovil ma Dávid, ktorý ku mne dobehol hneď ako ma zbadal. Na chodbe boli už len moji muži.
"Kde je ten…?"
"Odišiel hneď ako si za sebou zatvoril dvere. Neviem kam šiel." Prikývol som a pozrel som sa na chlapov.
"Vezmite tie dve telá a odveďte ich do márnice, chcem aby ste ich prehľadali a našli každý jeden kus papiera, ktorý pri sebe majú." Dvaja z nich prikývli.
"Čo najskôr chcem vidieť prečo zomreli, tak nech si tam dole pohnú." Pozrel som sa na zvišné cely.
"Pred každou bude vojak, chcem aby ste na nich dohliadli. Nik nepôjde dovnútra nik sa s nimi nebude rozprávať dokým nepoviem." Dávid sa ku mne naklonil.
"Máme to v réžií my, nechcem aby sa niečo pokazilo ale sme pod dohľadom už žiadne prešľapy, to si nesmieme dovoliť." Prikývol.
"To je dôvod prečo máš farbu steny za tebou."
"Nie."
"A?"
"Asi ma povýšia." Povedal som potichu. David prekvapene nadvihol obočie.
"Ale nehovor." Prezrel si ma. "Tak gratulujem."
"Áno získavať ocenenie za to že ľuďom strieľam guľky do hlavy je skutočne niečo za čo mi máš gratulovať." Povedal som otrávene. David zvážnel a pozrel sa okolo.
"Na druhej strane budeš máť možnosť dostať sa ešte bližšie k informáciám, ktoré môžu pomôcť! Možno konečne prídeme na to kam idú presťahovať celé Geto." Zašepkal mi a ja som mu musel dať za pravdu. Čím vyššia hodnosť tým viac informácií, tým lepšie budem môcť chrániť to čo mi je drahé a pomáhať Tomášovi.
"Pôjdem na chvíľu domov." Povedal som mu a pozoroval som pri tom mužov ako sa stavajú vedľa dverí, ktoré viedli do ciel a ako odnášajú dve mŕtve telá na nosídlách preč.
"Samozrejme. Dokým neprídeš nik sa k nim ani nepriblíži o to sa postarám."

Pravda bola, že som odtiaľ musel na moment odíšť, zdalo sa mi ako by som nemohol dýchať. Potreboval som na moment vypnúť usporiadať si myšlienky a hlavne som potreboval vidieť Sophiu. Keď som zastal autom pred bytom, vonku už svitalo. Po schodoch do bytu som vyšiel rýchlo, aj keď som mal pocit, že nohy mám vyrobené zo železa. Otvoril som dvere potichu nechcel som aby sa zobudila, ak sa jej náhodou podarilo zaspať.
Byt bol tichý, slabé slnko prenikalo cez okná. Zatvoril som za sebou dvere. Vyzliekol som si uniformu a do spálne som šiel len v košeli a nohaviciach.

Sophia ležala na posteli, mala zatvorené oči. Bola oblečená, dokonca mala na nohách topánky. Zdalo sa že zaspala keď na mňa čakala.
Rád som ju pozoroval ako spí avšak jej oči sa otvorili pri prvom kroku, ktorý som urobil do miestnosti. Otočila sa na mňa, uľavilo sa jej. Natiahla ku mne ruku.

Ľahol som si vedľa nej a nechal som ju aby ma objala. Položil som si hlavu do jej náručia a nadýchol som sa do celých pľúc tej krásnej vôňe.
"Si v poriadku?" Opýtala sa ma potichu pričom ma hladila.
"Nie." Odpovedal som jej po pravde. Cítil som ako sa jej telo naplo po tom ako som to vyslovil.
"Urobil si to čo si urobiť musel."
"Horšie je to čo ma ešte čaká." Odpovedal som jej potichu. Sophia sa nadýchla a cítil som ako cez nás prehodila deku.
"To počká, teraz zatvor oči, skús zaspať."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 6. ledna 2018 v 17:58 | Reagovat

No veru povýšenie som nečakala. Je dobré že má Hanz niekoho ako David. Super kapitola teším sa na ďalšiu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama