VI. Kapitola - O krvi a víne

16. prosince 2017 v 9:00 | Kelly145 |  O krvi a víne

VI. Kapitola




Keď sme zišli z malého kopca, na ktorý sme sa preniesli ocitli sme sa na okraji lesa. Teda bolo to len niekoľko stromov, ktoré rástli okolo malého kamenného domu. Bol prázdny, to sa dalo poznať už z diaľky.

Yennet vošla ako prvá a my za ňou.

Bolo tam neskutočne veľa prachu, na zemi boli črepiny z tanierov. Poličky z knihami boli rozlámané, knihy z nich boli porozhadzované po zemi a stránky z nich lietali po celej malej miestnosti.

Pozrel som sa na Yennet, poznala to tu. Postavila sa pred kozub a prezerala si kamennú rímsu okolo neho.
"Kde to sme?" Opýtal sa Vlk.
"Kedysi tu žila jedna čarodejnica, z dediny za kopcom. Upálili ju." Povedala chladne.
Vlk a Peter si vymenili nepokojné pohľady.
"A tu je to." Yennet položila ruku na jednu z tehál a rýchlo vyslovila kúzlo. Smerom od nej k nám sa zavial jemný vietor a miestnosť sa premenila.

Všetok prach zmizol, knihy sa vrátili na svoje pôvodné mesto. Dokonca rastliny povešané po stenách, ktoré už dávno opadali sa vrátili do podoby ako by ich niekto práve odtrhol a nechal vysušiť.

V kozube sa rozhorel oheň a na stole sa objavilo niekoľko sviečok.
"No to ma…" Povedal Peter užasnuto a natiahol sa ku krajcu chleba, ktorý bol položený na stole. Keď zistil, že je pravý ruku rýchlo tiahol späť ako by sa popálil.

Popravde, aj keď to všetko bolo ohromujúce, tak za tým nebola veľká veda, bolo to niečo ako obnovovacie kúzlo. Miesto sa na vráti do stavu v akom bol uložený do pamäti kryštálu. Nechcelo to ani veľmi náročné kúzla, kryštál musel byť ale nabitý magickou energiou a väčšinu z nich nebolo možné využiť viac ako jeden či dva krát.

Yennet si sadla za vrch stole prehodila si jednu nohu cez druhú a ruku si oprela o operadlo. Pobavene sa na mňa pozrela.
"Ako si to…?" Opýtal sa Peter a pozrel sa okolo seba, stále neveriac vlastným očiam.
"To by si nepochopil miláčik." Povedala mu Yennet a žmurkla na neho s pobaveným úsmevom na perách.
"Čo je?" Opýtal som sa jej keď som si všimol, že sa na mňa pozerá.
"Nič, len som zvedavá čo im povieš." Prižmúril som oči.

Otočil som sa na nich a začal som rozprávať, povedal som im všetko. Teda skoro všetko. Povedal som im o ráde o tom ako svet vyzeral pred tým než sa obaja narodili. Hovoril som im o kráľoch a magických bytostiach ktoré som videl, o ktorých sa dnes píše len v knihách.
Počúvali pozorne, aj keď ich tváre občas naznačovali známky nedôvery v moje slová. Ale po tom čo videli, že dokáže naša milá Čarodejnica, bol môj príbeh o niečo uveriteľnejší. Pri nej som skončil, tesne pred tým ako mi vpadla do života cez okno.
"Páni." Prehovoril Peter ako prvý, oči mal upreté na stôl pred seba a bolo vidieť ako sa mu krútia koliečka v hlave. "Tak to je niečo." Vzdychol si a pozrel sa na Vlada. Ten vyzeral omnoho pokojnejšie.
"No, poznáme sa už desať rokov Ridvan." Povedal nakoniec a pozrel sa na mňa. "Napadlo ma že je na tebe niečo zvláštne pretože povedzme si pravdu, pred desiatimi rokmi som vyzeral trochu inak, za to ty si sa nezmenil ani o deň. Ale že na mňa vybalíš niečo také to som skutočne nečakal." Nadýchol sa. "A ako do toho zapadáte vy?" Otočil sa na Yennet. Tá na neho otočila zrak, neodpovedala mu na čo sa Vlad len pousmial. Poznal čarodejníkov tak dobre, že ho jej mlčanie neurazilo.
"Je mi ľúto, že sme sa o tom nerozprávali skôr." Povedal som úprimne.
"No mohol si sa zmieniť." Povedal Peter a odsunul sa trochu od stola, aby si mohol pod ním vystrieť nohy a posadiť sa trochu pohodlnejšie. "Ale chápem prečo si to neurobil. Cítim sa trochu ublížene, ale prežijem to." Pousmial som sa a pozrel som sa na Vlada.
"Čo ďalej?" Opýtal sa ma, na čo som mu odpovedal len pohľadom smerom k Čarodejnici. Tá sa zamyslene pozerala cez okno a očividne nad niečim úpenlivo premýšľala.
"Ty si bol na dvore Charlesa?" Opýtala sa ma po niekoľkých minútach ticha a pozrela sa na mňa.
"Prosím?" Nadvihol som obočie, to bola posledný otázka, ktorú by som od nej čakal v tento moment.
"Áno." Odpovedal som jej po chvíle ticha. "Za mlada."
"Hm…" Zas otočila zrak niekde preč. Neviem čo jej behalo po mysli, ale zaujalo ju to tak že sa jej medzi obočím vytvorila vráska.
Nakoniec sa naklonila ku stolu oprela si oň lakte a pozrela sa na mňa. "Skutočne mi chceš pomôcť?" Opýtala sa ma vážne.
"S čím pomôcť?" Ozval sa Peter. Yennet sa na neho ani neotočila.
"Áno." Odpovedal som pokojne.
"Prečo?"
"Potrebujem mať na to nejaký dôvod?"
"Áno." Neodpovedal som a prekonal som chuť prevrátiť oči. "Dobre!" Povedala nakoniec a pozrela sa konečne na Petra a Vlada.
"Ich sa nemusíš báť, neboj sa nikomu nič nepovedia. Navyše môžu pomôcť."
Pobavene sa zasmiala. "To určite."
"No dovoľ!" Oboril sa na ňu Peter. Zdalo sa že mu začínala liesť na nervy ako väčšine ľudskej populácie. Čarodejníci proste neboli dobrými spoločníkmi o to viac keď boli s ľuďmi. Yennet sa chovala ešte primerane milo.
"Nechaj to tak…" Zastavil Petra Vlad pred tým, než stihol vypustiť z úst ešte niečo ďalšie. "Chcela by som vedieť ako."
"Štyri hlavy vedia viac ako dve."
"Dve ľudské hlavy a ty, to je teda výprava." Mal som chuť prevrátiť oči ale namiesto toho som sa na ňu otočil a povedal som. "Proste hovor! Už by si tu nebola kebyže si nemyslíš že ma potrebuješ čo ešte viac vzbudzuje moju pozornosť, tak že prosím…" Yennet sa na mňa zadívala tými magnetizujúcimi modrými očami a potom sa nadýchla.
"Pred pár dňami, som bola na jednom mieste, pri severnom mori. Bol tam veľký náboj energie, niečo čo nie je neobvyklé, ale toto bolo…" Jej pohľad sa na moment niekde stratil. "Bolo to niečo iné, nikdy v živote som niečo také necítila, pretože… Ak si v blízkosti nejakého zdroja sily väčšinou ti to energiu dobíja, pomáha ti to sústrediť sa dokážeš vykonať kúzla, ktoré inak nedokážeš. Niektoré miesta ako chrámy, ktoré zhromažďujú energiu umelo ti pomáhajú v medítácií, ale toto." Zamračila sa. "Bolo to ako by niekto skôr energiu bral než ju dával." Pozrela sa na mňa. "Popravde veľmi veľa si toho nepamätám, bola som v strede ničoho, snažila som sa nájsť najlepšie miesto, miesto s najväčšiou koncetráciou, potom bol počuť výbuch a ja som sa ocitla v strede Novaradu s tou vecou na pleci." Nadvihol som obočie. "Vypadla som rovno pred skupinku mužov z Gardy ktorý ma začali naháňať. Šla som k tvojmu domu." Nadýchla sa. "Pretože som odtiaľ cítila magickú energiu, dúfala som že tam nájdem niekoho kto mi pomôže." Na chvíľu sa odmlčala.
"Zo Severu si sa dostala do Novaradu?"
"Áno."
"Len tak?"
"Áno."
"To ťa to ako čo prehodilo cez portál?"
"Nie."
"A čo to teda urobilo?
"Netuším, nebola to teleportácia, teda aspoň nie z mojej strany a neviem o nikom kto by dokázal teleportovať niekoho iného bez toho aby šiel s ním." Teraz som sa zamračil už aj ja. Jej slová sa mi nepáčili. Opisovala niečo čo som nepoznal a to ma do istej miery desilo. "Navyše, to zranenie." Očami prechádzala sem a tam a snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by to vyjadrila. "Nie je to…. Ja neviem čo to je. Ale myslím si že je to istý proces premeny."
"Premeny?"
"Áno."
"Ako…?" Pozrela sa na mňa.
"Myslím si že ak by to zasiahlo kohokoľvek iného účel nebol ho zabiť, ale skôr v niečo premeniť. Cítim to. Časti svojej mysle tu ranu stále liečim, kúzlami ktoré sa používajú na ochranu a premenu, nie je to nie prijemne, navyše to vyžaduje pomerne veľa energie." Snažil som sa pochopť, čo mi opisuje, ale bol som v tom stratený a bohužiaľ sa zdalo, že je v tom stratená aj ona.
"Tak že čo chceš teraz robiť?" Opýtal som sa jej.
"Pôjdem na sever, potrebujem znovu vidieť to miesto. A bola by som rada ak by si šiel so mnou, muž s tvojim vzdelaním sa mi bude hodiť. Na tomto svete už nie je veľa tých, ktorí by boli ochotný zahrávať sa s mágiou."
"Pôjdem tiež." Ozval sa Peter. A Vlk prikývol. Yennet sa usmiala a chcela niečo povedať, ale potom pomaly zatvorila ústa a pozrela sa na mňa.
"Pravdepodobne ich to zabije."
"A čo máme ako robiť?" Ozval sa Vlk a naklonil sa cez stôl. "Opisuješ niečo čo nemá obdobu a teraz sa máme všetci tváriť že si nám to nepovedala? Navyše čo asi tak môžeme stratiť."
"Môžete umrieť." Bolo to prvý krát, čo zobrala niekoho pripomienku na vedomie. "Nehodlám vás znovu zachraňovať."
"A čo? Zomrieme tak ale bo tak, už je jedno akou cestou to bude." Ostala ticho a s Vlkom si vymenili niekoľko nie veľmi prijemných pohľadov. Ak táto štvorka niekam spolu pôjde, bude to určite tá najzaujímavejšia a najzvláštnejšia výprava všetkých čias, možno ma do doby dokým sa dostaneme na sever aj porazí.
"Oveľa zaujímavejšie bude sa ukázať na severe po tom malom incidente so strážcom pečati." Poznamenal pobavene Peter a pozrel sa na mňa.
"Na to by som aj zabudol." Zasmial sa Vlk.
"Čo si spravil strážcovi pečati?" Opýtala sa Yennet, z čistej zvedavosti.
"Nič čo by si ten zmätok a jeho chlapi nezaslúžili."
"Tak to by som si pozrela, Nepoškvrnený mláti idiota zo severu kvôli čomu? Láske."
"Práci." Usmiala sa a pozrela sa na Petra a Vlka. Rád by som vedel čo jej v ten moment chodilo po mysli. Či premýšľala nad tým aký neuveriteľný sú to blázni, alebo niekde v hĺbke svojej duše ich oceňovala za odvahu, ktorú prejavili.
"Dobre." Povedala nakoniec. "To vyriešime neskôr" Pozrela sa von oknom. "Portál…" Začala no ja som ju prerušil.
"No to určite."
"Prosím?"
"Ako ďaleko je Stakatan?" To bolo hlavné mesto severu. Yennet mi na otázku neodpovedala. "Týždeň dva cesty? Do takého portálu ja nevkročím ešte skončím niekde v strede ľadového oceánu."
"Och taká nedôvera v moje schopnosti?"
"O tvojich schopnostiach toho veľa neviem, ale poznám portály. Navyše pochybujem že tam nie je nejaká obrana, podobne ako v Novarade."
"Nemala som v pláne nás premiestniť do hlavného mesta len k hraniciam. Prekročiť ich bez použitia mágie je bezpečnejšie, navyše severania neupustili od starých zvykov. Bolo by celkom možné že by sme skončili v strede mrznúceho oceánu." Bol som potešný, že mi dala za pravdu.
"Navrhujem, ale aby sme si oddýchli. Potrebujem sa ešte raz pozrieť na jeho zranenie." Kývla smerom k Vlkovi. "Ak mi to teda dovolí a večer by sme sa vydali na cestu, ak proti tomu nikto nič nemá."


Vidieť liečiť pomocou mágie bol vždy veľmi očarujúci zážitok. Našťastie Vlad nemal tak rozsiahle zranenia aby to Yennet zabralo viac ako pár minút. Po tom ako sme všetci niečo malého zjedli sa Peter a Vlk uvelebili na zem vedľa krbu a obaja zaspali ako malé deti.

Sedel som pred domom a pozeral som sa na čiernu oblohu. Slnko bolo zakryté ťažkými až čiernymi mrakmi, ktoré neprepustili ani jeden malinký lúč slnečného sveta. Aj keď bolo niečo pred poludním, vonku to vyzeralo ako by slnko práve zachádzalo za obzor.
Premýšľal som o tom všetkom čo Yennet povedala.

V jej očiach bol strach, aj napriek tomu ako vystupovala. Keď hovorila o tom čo sa jej stalo bol tam a to ma znepokojovalo.
Predstava boja proti niečomu čo neviem pomenovať ma desila. Možno to bolo to čo ma na tejto výprave tak lákalo.

"Smiem sa pridať?" Opýtala sa ma Yennet a bez toho aby počkala na moju odpoveď si ku mne sadla na zem do studenej trávi.
"Ak ti poviem nie odsadneš si?" Pozrel som sa na ňu s jedným nadvihnutým obočím. Založila si ruku na pás a premerala si ma. Trochu som sa posunul aby si mohla sadnúť vedľa mňa, dúfal som že jej to ako odpoveď bude stačiť.
Sadla si s tichým povzdychnutím vedľa mňa. Vystrela si nohy a ruky si zložila na prsiach. Zahľadela sa na lúku, kde sa pomerne silný vietor pohrával so steblami trávy a prehýbal ich. Pramene vlasov jej poletovali vo vetre po vetre, neboli kučeravé, ale vlnité a boli všade.
Zahľadel som sa na jej tvár. Mala perfektne rovný nos, taký je vidieť len na starých elfských sochách.
Asi cítila, že sa na ňu pozerám pretože bez toho aby sa na mňa pozrela sa nespokojne zamrvila na mieste.
"Bola som na dvore kráľa Chalresa." Povedala potichu.
"Skutočne?"
"Áno." Smutne sa pousmiala. "Bolo to posledné pokojné obdobie, ktoré som zažila."
"Áno, po tom ako ho zabili to šlo len dole vodou." Dal som jej za pravdu. Jeho brat prebral vládu násilne, jeho syn a vnuk pokračovali v jeho šialenom besnení a vyhnali všetkých, ktorý nemali ľudský pôvod za hranice kráľovstva.

"Je zvláštne pozorovať ako sa svet okolo teba mení, že áno." Povedala potichu a pozrela sa pri tom na svoje ruky.
"Moment sentimentality?"
"Pripomenul si moje mladícke časy." Usmiala sa. "Momenty zamyslenia nad vlastným životom nikdy nie je na škodu." Pozrela sa na mňa s ľahkým úsmevom. "Napríklad som si uvedomila, že s človekom som za stolom nesedela už vyše desať rokov." Prekvapene som nad ňou nadvihol obočie.
"A kde si bola?"
"U elfov."
"Auch." Poznamenal som sarkasticky. Vyprskla smiechom. Nepotrebovala sa pýtať, prečo som to povedal.
Pred tým než sa začali byť všetky iné rasy a ľudia, sa bili elfovia s mágmi. Ani jedna strana sa nevedela dohodnúť na tom, kto je dokonalejší a lepší. Tak že si to patrične museli v priebehu rokov dokazovať.
"Príbeh ako sa mág tvojej kategórie dostal k elfom, by som si rád vypočul."
"No môžno niekedy inokedy. Teraz je čas ísť."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 16. prosince 2017 v 17:37 | Reagovat

"Ak táto štvorka niekam spolu pôjde, bude to určite tá najzaujímavejšia a najzvláštnejšia výprava všetkých čias, možno ma do doby dokým sa dostaneme na sever aj porazí." :D :D :D
Jeho hlášky skrátka nemajú chybu :D :-)) Som zvedavá na tú výpravu.

2 Kristen Kristen | Web | 17. prosince 2017 v 18:59 | Reagovat

:D hej Sandy pravdu máš to bude teda partia :D jak v hobbitovi :D :D ale super idem na ďalšiu kapitolu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama