VII. Kapitola - O krvi a víne

16. prosince 2017 v 9:01 | Kelly145

VII. O krvi a víne


Pretože kapitola VI nebola tak zaujímavá, povedala som si, že poruším moju tradíciu a zverejním ešte jednu :)




Zima sa rozhodne sever opustiť nechcela. Ako by to bola začarovaná krajina. Ako náhle sme prekročili hranicu medzi kráľovstvami tak sa zo začínajúcej jari stala neskorá jeseň.
Na niektorých miestach bola zem takmer celá pokrytá snehom, inde zas fúkal tak silný vietor, že sme museli kráčať vedľa koní, aby nás od neho uchránili.
Pre južana akým bol Peter, ktorý nikdy nevkročil na Severskú pôdu to bol určite neskutočný zážitok. Myslím si že toľko nadávok v jednej vete som ešte nikdy nepočul.
Prekvapivo Yennet sa chovala slušne, dokonca sa s nimi dokázala rozprávať desať minút bez toho aby utrúsila nejakú nepríjemnu poznámku. Hoci čím ďalej tým viac sme sa blížili pobrežnému mestu menom Stakatan, tak bola tichšia a tichšia. Zaujímalo by ma čo je za tým skryté a aké prekvapenie na nás bude za hranicami mesta čakať.
Sever bola krásna krajina, obkolesená morom. Väčšina miest boli na ostrovoch a bolo nutné sa na ne dopravovať buď loďami, alebo mágiou.
A Stakatan bol jeho pýchou. Mesto bolo situované v strede kráľovstva. Bolo to prvé veľké mesto, ktoré malo more, ale nepôsobilo ako masívny prístav ako to bolo v iných mestách v stredozemí.
Domy boli nižšie, postavené buď z dreva, alebo z kameňa.
Väčšina sídiel nebola veľkých, len málo malo viac ako jedno poschodie. Tu si ľudia nepotrpeli na to aby mali to najlepšie a najkrajšie sídlo v širokom okolí.
Aj keď bol Stakatan hlavným mestom, bol pomerne malý a obyvateľov tam nemohlo byť viac ako tisíc.
Väčšina severanov žila vo svojich malých dedinách na ostrovoch. Sídla šľachty boli roztrúsene po celom kráľovstve, okolo seba mali planiny, útesy les a more.
Ďalším dôvodom prečo sa Stakatan nerozrástol bolo to, že sídlil na úbočí vysokých útesov. Hrad bola prvá vec, ktorú ste uvideli z mora a z neho sa schádzalo dole do prístavu a mesta, ktorého ho obkolesovalo.

Zastali sme neďaleko od hraníc mesta na menšom pahorku. Pozrel som sa na more. Len voľným okom sa dal vidieť prvý blízky ostrov na ktorom bolo niekoľko malých drevených domov z ktorých sa dymilo a z okien svietil oheň.
Slnko práve začínalo zapadať.

Yennet zahalená v jej tmavom plášti s kožušinou okolo krku a kapucne sa upriamene pozerala pred seba.
"Čo presne si urobil tomu strážcovi pečate?" Opýtala sa ma potichu a pozrela sa na mňa, cez okraj jej kapucne som videl len časť jej tváre.
"Nič hrozné." Odpovedal som jej.
"Áno, ale čo to bolo."
"Jeho muž zbil jedno z mojich dievčat čo pracovali v krčme. Tak som mu šiel vysvetliť že niečo také sa nerobí a on ma za to chcel nechať uväzniť. Jeho samotného som sa nedotkol." Skoro. Yennet pomaly prikývla a pozrela sa za seba na Petra a Vlada.
Ako prvá pompkla koňa. My ostatný sme ju nasledovali.

Smerovala rovno do hradu, kľukatou cestou, ktorá k nemu viedla. Okolo nej kráčalo niekoľko vojakov, iný postávali len tak pri ohňoch.
Popravde veľmi si nás nevšímali.

Zastali sme pred obrovskou bránou.
"Zosadnite z koňa!" Prikázal nám muž s helmou na hlave, ktorá mu čiastočne zakrývala tvár. Všetci sme poslúchli.
Yennet sa postavila pred nás.
"Máte pozvánky?" Opýtal sa strážnik so silne severským prízvukom.
"Prosím?" Opýtal som sa nechápavo.
"Pozvánky, na svadbu." Povedal muž. Už som pochopil, prečo nám stráž nevenovala pozornosť, ak sa tu chystá takáto sláva, musí okolo prúdiť nespočetne veľa hostí.
"Neprišli sme na hostinu." Povedala Yennet pokojne. Muž si nás podozrivo premeral a spozornel. Kútikom oka som videl ďalšieho ako niekam na jeho pokyn uteká. "Moje meno je Yennet z Angaleru." Povedala čarodejnica. "Kapitán stráži vie kto som."
"Obávam sa mladá pani, že vás nemôžem pustiť. Do skončenia osláv mám príkaz päšťať len tých, ktorý majú pozvánky."
"Táto madam má pozvánku vždy!" Zavolal silný mužšký hlasy z poza rohu. Bol to vysoký chlap s jasne červenými vlasmi a hrubým obočím. Bojovník zo severu ako sa patrí.
"Veľmi rada vás zas vidím Kapitán." Povedala Yennet a otočila sa na neho.
"Ja vás tiež pani Yennet, neboli ste tu už nejaký čas." Poznamenal, ale pozdal ju natoľko dobre že na to neočakával odpoveď. "No nemohli ste prísť v lepší čas a radostnejší!" Povedal veselo a pozrel sa na nás.
"Vy aj vaši spoločníci, poďte poďte!" Kývol nám rukou a previedol nás okolo stráží. "Kone nechajte tu, nájdeme pre vás izby, do ktorých vám odnesieme vaše veci."
"Veľa ich nie je."
"Aj o to sa postaráme pani."
Prešli sme cez bránu a krátky tunel, ktorý nás priviedol na námestie s vysokými kamennými stenami. Vchod do zámku tvorili obrovské drevené ťažké dvere, ktoré pre nás museli otvoriď dvaja chlapi z každej strany.
Sieň v ktorej sme sa ocitli boli úžasná. Mala vysoké stropy v strede horel veľký oheň na jej konci stál veľký masívny stôl za ktorým očividne sedel pán domu a tohto kráľovstva.
Všade bol chaos, služobníctvo pobehovalo zo strany na stranu a snažilo sa všetko pripraviť na nadchádzajúcu slávu.
"Náš pár kráľ Crach vydáva svojho vnuka." Povedal Kapitán.
"Za koho?" Opýtala sa zvedavo Yennet.
"Za moju najstaršiu dcéru?" Povedal muž hrdo. Prekvapene som sa na neho otočil a Yennet tiež.
"Áno, tiež nás to všetkých prekvapilo, ale čo keď sa mladá láska rozhodne, len veľmi ťažko proti tomu môžeme protestovať že áno."
"Tak to vám srdečne gratulujem." Povedala Yennet a pousmiala sa.
"Ďakujem, sú s tým väčšie starosti ako by som si kedy predstavoval." Pobavene sa zasmial. "Ale aspoň o jednu dcéru menej." Povedal pobavene keď nás zaviedol do tmavej chodby osvetlenej množstvom sviečok a faklí.
"Máte ich päť, že áno." Povedala Yennet.
"Ó šesť ale siedmy sa narodil syn." Bože sedem detí. To si nedokážem ani predstaviť, dom musí byť skutočne plný.
"Kapitán prišli sme…" Začala Yennet, ale on ju zastavil okamžite rukou.
"Prišli ste, pre niečo dôležité, to dobre viem. Aj keď som dúfal, že ste sa dopočula o svadbe a chcela ste byť pri tom. To že je tu je vaša zásluha." Zastal a pozrel sa na nás s ľahkým no nervóznym úsmevom na perách. "Zavolám vám môjho kráľa a s ním sa o tom porozprávate." Yennet prikývla.
Muž sa na nás pozrel. "Ale dúfam že na hostinu zostanete, zajtra nás čaká veľký veľký deň aj noc! Budem poctený!"
"No neviem…." Začala Yennet.
"Ostaneme!" Prerušil som ju. Muž sa na mňa prekvapene pozrel, možno ho šokovalo to že som Yennet nenechal dohovoriť, alebo ho proste prekvapil môj hlas. Každopádne sa pousmial a radostne pokýval hlavou.
"Keď skončíte s mojim pánom, pred dverami vás bude čakať sluha. Prosím odvedie vás do vašich izieb a pripravý pre vás čo budete len chcieť. Prosím, môj kráľ príde za chvíľu." Otvoril som dvere ako prvý a prešiel som nimi. Všetkých ostatných som pustil za sebou.

Miestnosť mala drevenú podlahu na ktorej bola veľká kožušina. Na stenách boli erby, meče a sekery všetky v dokonalom stave. Ten najkrajší z nich bol umiestnený nad kozubom. Na jeho rukoväti bol z čierneho kovu vytesaný kôň.
Knižnica bola plná kníh a stôl bol umiestnený pred oknom, z ktorého bolo výhľad na celý oceán.
"Nemáme čas ostávať." Povedala Yennet a nahnevane sa na mňa pozrela.
"Jeden deň nič nezmení, potrebujeme si oddýchnuť navyše je slušnosť prijať pozvanie." Vymenoval som jej len časť dôvodov prečo je vhodné tu ostať o deň dlhšie.
"A prichádzaš so žiadosťou." Vstup do kráľovstva bolo povolené, ale my sme sem neprišli predávať kožušiny, ale pátrať po niečom čo sa objavilo v strede Crachovho kráľovstva. Z čistej slušnosti by sme mali ostať na svadbe jeho vnuka.
Yennet ostala ticho. Postavila sa ku mne a zahľadela sa mi do očí, ako by si myslela že ma tým nejako dokáže zastrašiť.
"Toto miesto je úžasné." Povedal Peter, keď stál pred oknom a pozeral sa na výhľad.
"To áno." Povedal Vlad a pousmial sa.

"Kieho nám to sem čerti nesú!" Ozval sa silný mužský hlas, trochu zachrípnutý. Všetci sme sa otočili ku dverám. Stál v nich muž vysoký ako ja. Mal oblečené červené rúcho, dlhé až po zem veľmi pekne a bohate zdobené, na pleciach čiernu jemnú kožušinu. Tvár mal plnú vrások, no stále mu ostali silné serveské rysi. Vlasy mal biele rovnako ako bradu. Jeho postava bola mohutná a veľká mala ďaleko od mladíckej vyšportovanej figúry a predsa nevyzeral rozkysnuto. Skôr mi jeho brucho klenúce sa cez opasok pridávalo na mohutnosti.

Všetci sa na mňa zvedavo otočili, pretože jeho pozdrav, rovnako ako priateľský pohľad a úsmev mierili na mňa. Roztiahol ruky a prešiel ku mne. Nastavil mi dlaň.
Nemohol som sa ubrániť úsmevu a podal som mu ju, zároveň sme sa objali. Keď ma mohutnou rukou potľapkal po chrbte takmer mi vyrazilo dych. Mal stále veľkú silu.

Naposledy som ho videl keď mal možno osemnásť rokov. Bože to bolo teda dávno.
"Nemyslel som si, že ťa ešte niekedy uvidím Ridvan." Povedal radostne a premeral si ma. "Sakra nezmenil si sa."
"Za to ty…" Prezrel som si ho. "Čakal som, že budeš okolo chodiť o barličke. Keď už ženíš vnuka!" Crach sa veľmi pobavene zasmial. Vždy to bola veselá kopa, som rád že túto vlastnosť za celé tie roky nestratil.
"To bych si radši nohy nechal zrezať." Povedal mi a nezabudol zdôrazniť svoj severský prízvuk! Zasmial som sa. Jeho otec nenávidel keď tak rozprával, vedel hovoriť spoločnou rečou čisto ako nikto v severných vodách a predsa…
"Ach krásna pani Yennet!" Otočil sa smerom na Čarodejnicu a natiahol k nej ruku. Yennet mu ju ochotne podala s úsmevom na perách.
"Som veľmi rád, že vaša prítomnosť bude skrášľovať zas na malý moment môj hrad." Yennet kývla hlavou, možno to mala byť poklona.
"Crach toto sú moji priatelia. Peter a Vlad." Predstavil som ich oboch. Obaja uklonili hlavy, správne by sa mali pokloniť až dobre že nie hlavou k zemi, ale Crach si na tieto hlúpe formality nikdy nepotrpel.
"Vitajte!" Pozdravil ich a potom sa zas otočil na mňa. Prešiel okolo stola a naklonil sa k pohárom s potím. Neviem čo v nich bolo či víno, alebo pivo, každému nám jeden podal. Peter a Vlad sa napili. Yennet položila pohár okamžite na poličku ja som si odpil len zo slušnosti.
"Tak." Povedal Crach a sadol si za stôl pozrel sa na mňa a Yennet, neubránil sa úsmevu. "Že vy dvaja skončite spolu, to by ma nenapadlo." Vymenil som s Yennet len letmí pohľad a potom som sa zas pozrel Crachovi do tváre, ignorujúc to ako to myslel. "Ale to že ste tu, spolu znamená že sa niečo deje. Tak čo sa deje." Yennet sa pozrela na mňa a ja som jej kývol hlavou aby začala. Urobil krok ku stolu a nadýchla sa.
"Potrebovala by som hovoriť s vašim vrchným drujdom."
"Prečo?" Opýtal sa Crach priamo a bez emócií. "Minule ste sa veľmi nepohodli Yennet."
"Áno ja viem…" Nadýchla sa a pozrela sa na neho. "Je to dôležité, inak by som to po vás nežiadala pane."
"Áno. A?"
"Neviem presne o čo ide. Jedno miesto na severe."
"Kde na severe."
"Neďaleko od valu." Val nebola žiadna stena, alebo hranica ktorá by delila kráľovstvo. Teda aspoň nie teraz. Bol to kedysi vybudovaný múr, ktorý delil dva súperiace severské klany jeden od druhého. Po tom sa uzmierili a začali spoločne vládnuť severu namiesto toho aby proti sebe bojovali sa ľudia presunuli bližšie k pobrežiu. Preto teraz za valom neboli skoro žiadny osadníci len veľké krásne pláne, ktoré boli pomerne veľkú časť roka zasnežené.
"Áno?"
"Je tam istý zdroj energie." Odpovedala mu Yennet skromne. Crach sa na mňa nervózne pozrel a potom zas upriamil pohľad na Yennet.
"Akej energie?" Na túto otázku sa mu odpovede samozrejme nedostalo. Crach sa naýdýchol. Vedel s kým sa rozprával. "Je to dôležité?" Opýtal sa ma Crach a pozrel sa na mňa. Yennet sa na mňa tiež otočila.
"Áno, myslím si že je."
"A je to nebezpečné?"
"To si tiež myslím." Kývol som hlavou. Nemal som dôvod mu klamať, bola to jeho zem.
"A vieš čo je to?"
"Nie, to neviem."
"Ah… tak to nem znie dobre." Pokrútil hlavou do strán a na moment sa zahľadel na svoje ruky položené na pupku.
"Druid príde zajtra, požehnať môjmu vnukovi a jeho mladej neveste! Po hostine sa s ním môžete stretnúť."
"Vďaka pane." Povedala s úľavou Yennet.
"Rád by som ale vedel, čo ste objavili." Povedal a pozrel sa na Yennet. "Ste v mojej krajine, ak je tu niečo čo môže ohroziť mojich ľudí, tak o tom chcem vedieť všetko rozumela ste mi?" Pozrel sa priamo na Yennet, prísnym pohľadom.
"Samozrejme pane." Povedala a sklonila na moment hlavu.
"Choďte… Dostanete všetko o čo si zažiadate, len povedzte sluhom." Pozrel sa aj na Vlada a Petra. "Ste tu srdečne vítaný." Poznamenal ešte raz a kývol rukou aby sme šli.
"Ridvan, ostaň ak môžeš." Vymenil som si rýchli pohľad s Petrom a Vlkom a kývol som im aby si šli oddýchnuť.

Keď za sebou zatvorili dvere Crach sa ťažko postavil zo stoličky a postavil sa k oknu. Ruky si založil za chrbtom a mlčky sa pozeral na oceán.
Prešiel som za ním a postavil som sa vedľa neho.
"Nechcem aby o tom niekto vedel."
"To je samozrejme."
"Nechcem mladým pokaziť hostinu. Ako poznám môjho vnuka, hneď by sa k vám pridal. Je tak mladý. Chýba mi správať sa tak nerozvážne… Hodil by sa mu nejaký tvoj tréning." Zasmial sa tlmene a oči mu posmutneli. "Škoda že môj syn tu nie je aby videl aký dobrý muž z toho chlapca vyrástol. Aj keď trochu zbrklí…" Pousmial sa.
"Počul som o tvojom synovi, je mi to ľúto."
"Jahr bol dobrý muž, dobrý bojovník a zomrel tak ako sa na bojovníka patrí. Nie v posteli v chorobe a bolesti, ale smrťou akú chceme všetci." Povedal bojovne a päsťou pred sebou zamával. No jeho pohľad bol smutný. "Ha'Jahr." Čo znamenalo v severskom jazyku niečo ako junior Jahr. "Bude dobrým kráľom. Navyše jeho žena, keď ju uvidíš. Nenechaj sa zmiesť jej menom. Vivien, keď to počuješ predstavíš si mladé krehké dievča pri fontáne ako si češe vlasy."
"A ona nie je mladá?"
"Och to je! A krásna k tomu! Ale tá jej povaha a odvaha akú má! Je celý jej otec, ba dokonca ho ešte v mnohom prekonala! Je jedna z mála ktorá prekoná môjho vnuka!"
"Tak to si vybral správne!"
"Áno, potrebuje niekoho kto ho bude držať na uzde keď ja už nebudem môcť."
"Hovoríš ako starý muž."
"Ja som starý, Ridvan." Pousmial sa a pozrel sa na mňa. "Nie každý máme šťastie ako ty."
"Neviem či by som to nazval šťastím Crach." Zas sa usmial. Otočil sa a šiel si sadnúť zas späť do kresla, tento krát ale pred krb, sadol som si oproti nemu. Meče som si zložil vedľa seba a oprel som ich o operadlo.
"Rád by som vedel, ako si sa zoznámil s pani Yennet." Prehovoril po chvíli.
"No, nenazval by som to zoznámením skôr mi padla do spálne." Crach sa pobavene zasmial. "Bohužiaľ to nie je tak vtipné ako sa zdá." Zvážnel som a Crach si to okamžite všimol. "To niečo, čo videl za valom ju poslalo behom sekundy do Novaradu so zranením aké som nikdy pred tým nevidel." Crach podozrivo privrel oči a nespokojne sa zavrtel na stoličke, oprel si ruku o operadlo a chytil si koniec brady.
"Podľa toho ako sa tváriš, usudzujem že je to vážne."
"Neviem! Môže to byť niečo ojedinelé, len jednoduchá záležitosť, ktorá sa nebude opakovať, ale tiež, pocit ktorý z toho mám ma trochu desí navyše." Pozrel som sa smerom ku dverám. "Ona si to neprizná ale má z toho strach. To ma desí ešte viac."
"Ty jého! Kdyš sa ona bojí, mali by sme sa všedzi. Ona je diabol sám." Zasmial som sa.
"Ako si ju spoznal?" Opýtal som sa len so záujmu.
"Viš co…" Nadýchol sa. "Vieš čo, pred niekoľkými rokmi tu bola. Trápil nás jeden netvor, pomohla nám ho skoliť." Prikývol som. "Potom ostal nejaký čas na dvore, jednu z dcér Kapitána stráže vyliečila, tú čo sa vydáva za môjho vnuka. Nazvala nášho Druida len mastičkárom, chujom ktorý v lese naháňa zajace." Veľavýznamne sa na mňa pozrel. Som si istý že to nemyslela tak že ich loví kvôli jedlu. Musel som sa zasmiať, viem si predstaviť ako z toho musel byť Druid nadšený. Z toho nadšenia musel určite až skočiť z hradnej veže rovno do studenej vody.
"Tak to si viem teda predstaviť čo sa tu muselo diať."
"To nechceš ani vidieť, vedieť, počuť ani si to pamätať!" Zasmial sa. "Keď ten bude počuť, že ona je tu. Joooj." Zalamentoval pred sebou rukami a predklonil sa. "Ale bude to mať príkazom, má na to dôvod prečo ho potrebuje, inak by s ním nebola ani v jednej miestnosti."
"Tiež si to myslím."
"Chcem aby si mi všetko povedal Ridvan."
"Spoľahni sa." Pozrel som sa mu do očí aby som dodal váhu mojim slovám.

Nejakú chvíľu sme boli ticho, obaja sme sa pozerali do plameňov v kozube.
"Som rád, že ťa zas vidím priateľu. Moja žena bude tiež veľmi šťastná."
"Počul som že si sa oženil s Prescilou!"
"Ó áno!"
"Vravel som ti, že máš za ňou proste ísť!"
"A som aj šiel! A už nikdy nešla za iným!" Vybuchol do smiechu. Pozrel sa na mňa a nadýchol.
"Stretneme sa ráno."
"Samozrejme." Prikývol som a postavil som sa. Uklonil som sa hlavou a vzal si svoje meče.
"Ridvan?" Zastavil ma tesne pred tým ako som vyšiel z dverí.
"Hm?"
"Nie je to zvláštne?" V jeho očiach sa zjavila nostalgia.
"Veľmi." Usmial som sa. A chvíľu sme na seba hľadeli.
"Daj na tu čarodejnicu pozor prosím." Zasmial som sa.
"Dám." odpovedal som mu a vyšiel som z miestnosti.

Sluha ma viedol do izby.
"Vaši spoločníci sú vedľa." Povedal mi rýchlo.
"Budete si niečo priať pane? Dovolil som si vám pripraviť malú večeru a čisté oblečenie."
"Ďakujem."
"Vaši spoločníci sú vedľa." Povedal mi rýchlo. "A na zajtra vám nechám priniesť niečo slávnostnejšie, na svadbu." Prikývol som a dokým som mu stihol poďakovať bol už preč a ja som ostal sám pred dverami do mojej izby.
"Ridvan?" Ozval sa Petrov hlas z dverí vedľa mojich. Vošiel som do nich bez zaklopania. Izba bola jednoduchá malá a útulná. Bolo v nej teplo vďaka ohňu ktorý horel v kozube.
Peter sedel spoločne s Vladom pred ním a pili víno.
"Dobrý večer." Pozdravil som ich a zatvoril som za sebou dvere. Unavene som si prešiel rukou po tvári a pretrel som si oči.
"Pekné miesto." Povedal Peter pobavene a žmurkol na Vlada. "Pekné ženy."
"Prosím ťa ty sa hlavné od žien drž ďalej!!" Upozornil ho Vlad s prstom natiahnutým k Petrovej tvári. "Ak prefikneš nejakú mladú kňažnú a ona to niekomu vykecá tu ťa za to vyhodia cez okno do mora." Peter sa zasmial a otočil sa na mňa. Oprel som sa o jeho posteľ, tak aby som na nich oboch dobre videl.
"Na mňa sa nepozeraj je to tak, severania si svoje dcérenky chránia."
"Ale no ták, zajtra to bude všetkým jedno." Mávol Peter rukou.
"To sme mali kde prísť." Poznamenal Vlk a pozrel sa na mňa. "Zajtra nás budú hnať so sekerami." Pokrútil som hlavou.
"Ako sa má kráľ?" Opýtal sa ma Vlad po chvíli odmlky.
"Dobre." Odpovedal som mu stroho. "Trénoval som ho od jeho desiatich rokov. Strávil som tu nejaký čas." Peter sa na mňa so záujmom pozrel.
"Nešibe ti z toho niekedy?" Zasmial som sa.
"Skoro stále."
"Musíš mať strašne dobrú pamäť ja si ledva pamätám meno dievčaťa, ktoré vedľa mňa leží v posteli." Usmial som sa.
"Niekedy ani to." Podpichol ho Vlad.
"Len závidíš!" Oboril sa na neho Peter a mávol smerom k nemu rukou.
"Ak vám to nebude vadiť šiel by som si ľahnúť." Strávili sme celý deň na koni, bol som unavený, chcel som sa vystrieť do postele. Prijemna zmena oproti studenej tráve. "Uvidíme sa ráno."
"Dobrú noc."
"A severské pivo je silné!" Upozornil som ich pred tým než som odišiel z miestnosti. Som si istý že túto moju radu určite neposlúchnu.

Keď som vošiel vedel som že ma v izbe niekto čaká, a ten niekto bola Yennet.
"Väčšinou sa patrí aspoň zaklopať a potom vojsť." Upozornil som ju zdvorilo hneď ako som vošiel. Yennet sedela na mojej posteli opretá rukami vzadu pozerajúc sa pred seba do plameňov v krbe. Keď som vošiel len sa usmiala a pozrela sa na mňa.
"Nikdy sa mi moc nechcelo hrať podľa pravidiel."
"Tomu verím." Položil som si zbrane na komodu vedľa postele a kabát som zavesil vedľa skrine.
"Potrebuješ niečo?" Opýtal som sa a cez plece som sa na ňu otočil.
"Nie." Odpovedala jednoducho a položila sa na bok na posteľ. "Mohol si sa zmieniť že poznáš Cracha." Povedala a prisahal by som že v jej hlase je počuť urazený tón.
"A na čo? Spomenul by som to kebyže sa nemôžeme dostať do hradu."
"Poznáš ho dlho?"
"Nevidel som ho od jeho osemnástich. Približne tak dlho som tu nebol. Ono sa neoplatí často krát ukazovať na jednom mieste, keď si niekto ako ja."
"Samozrejme."
"Chceš vedieť či sa ma na niečo pýtal?" Otočil som sa k nej a rukou som sa oprel o komodu. Neodpovedala.
"Nepýtal." Odpovedal som. "Ale za to mi povedal o tebe a vrchnom druidovi. Skutočne ťa vedy nenapadlo nič lepšie ako králiky."
"Na nič väčšieho ten úbožiak nemá." Povedala nahnevane a postavila sa a zastala kúsok odo mňa.
"Ešte niečo?"
"Nie. Chcela som vidieť že si prišiel domov v poriadku." Povedala s hravým výrazom v očiach. Otočila sa a už jej nebolo.

Popravde, tých pár dní čo sme spolu strávili nebolo tak zlých ako som si myslel. Mala svoje maniere, ale na tej ženskej niečo bolo. Nie len že vyzerala skutočne úžasne, ale tiež si nehrala na princeznu, ako väčšina žien, ktoré som poznal. Nesťažovala sa, teda aspoň nie tak otravne aby mi to vadilo a rozprávať sa s ňou bolo osviežujúce. Keď niekto vedel aspoň približne pochopiť život ktorým som si prišiel. Nemusel som jej nič vysvetľovať, ani sa pretvarovať. Pretože tomu proste rozumela, aspoň sa tak tvárila. Navyše bol na ňu veľmi prijemny pohľad.


Zakrútil som sám nad sebou hlavou. Radšej som sa umyl a prezliekol do niečoho čistejšieho. Ľahol som si do jemných kožušín rozprestrených na posteli a zaspal som- možno až príliš rýchlo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 16. prosince 2017 v 18:09 | Reagovat

Uuu niečo sa začína zamotávať...mám pravdu? Nemám pravdu? :D :-))) Ale pekné náhody, ako sa tam všetci navzájom poznali. To mesto by som veľmi rada navštívila, keby naozaj existuje, zaujímavo si ho vymyslela :-)

2 Kristen Kristen | Web | 17. prosince 2017 v 19:10 | Reagovat

Ten kráľ vyzerá super som zvedavá na tú svadbu a hlavne na stretko druida s Yennett :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama