VIII. Kapitola - O krvi a víne

31. prosince 2017 v 9:13 | Kelly145 |  O krvi a víne

VIII. O krvi a víne



Zobudil som sa pomerne skoro ráno. Nemal som pokojný spánok a po tom ako som sa už po niekoľký ráz zobudil s neprijemným pocitom v žalúdku som to vzdal a posadil som sa na posteli.

Slnko práve vychádzalo nad morom, ktoré som mohol vidieť z okna mojej izby.
Vzal som si košeľu s kazajkou, ktoré som našiel v skrini, nechal som na kazajke rozopnutých pár gombíkov. Nohavice a čižmy som vzal svoje.
Prehodil som si cez seba ešte kabát, pretože som za oknami videl poletovať sneh a nemal som v pláne tam zmrznúť.

Jedno zvláštne miesto v hrade som miloval od prvého momentu čo som doň v kročil. Nebolo jednoduché sa k nemu dostať prečo k nemu viedlo nespočetne veľa schodov.
Kedysi keď ešte nebol postavený maják na malom ostrovčeku pred prístavom, sa toto miesto používalo ako signalizácia.

Z tohto miesta bol výhľad na celú krajinu a zvlášť na more a prichádzajúce lode do prístavu. Magický moment bol, keď vychádzalo slnko nad morskou hladinou, to svietilo človeku rovno do očí, hneď ako vyšiel hore po malých schodoch a úzkych schodoch.
Chvíľu mi trvalo dokým som si privykol na svetlo, ktoré sa rinulo spod hustých čiernych mrakov nad našimi hlavami.
Vietor na tomto mieste bol silný, nič mu nebránilo v tom aby sa z ďalekého mora v nárazoch dostal až sem.
V tom červenom svetle, na okraji pri veľkých kameňoch, ktoré tvorili hradby veže, som uvidel Yennet. Stála predo mnou, otočená chrbtom.

Videl som ako sa rukami opiera o kamenné múry pre sebou. Mala na sebe nohavice a košeľu. Avšak cez plecia mala prehodenú hrubú kožušinu s dlhými chlpmi. Vlasy jej viali vo vetre, ktorý sa pohrával s pramienkami.

Dýchala pomaly a srdce jej búchalo veľmi pokojne a skoro odpovedalo príbojom morskej vody, ktorá sa v pravidelných intervaloch rozbíjala o kamenné útesy pod nami. Nevšimla si, že som prišiel, pravdepodobne ma nepočula.
Na moment ma napadlo, že odídem ale pred tým než som stihol urobiť krok ozval sa jej hlas.
"Nemusíš odísť." Povedala a otočila sa na mňa cez plece. Modré oči jej až svietili z tváre. V kontraste s červeno oranžovou oblohou vyzerali ešte výraznejšie.
Kútik pier sa jej nadvihol a pozorne ma pozoroval celú cestu, dokým som nezastal vedľa nej a nezahľadel som sa na oceán.

Nadýchol som sa vzduchu, ktorý bol tak nasýtený slanou vodou, že som jej kvapky mohol cítiť na pokožke.
To miesto bolo magické, plné energie a ten moment bol niečim výnimočným.

"Tiež nemôžeš spať?" Opýtala sa ma pokojne a pozrela sa na mňa kútikom oka.
"Ja toho veľa nenaspím."
"Ja tiež nie." Pootočila sa smerom ku mne. Bokom sa oprela o múr a zložila si ruky na prsiach. Na tvári nemala žiadne líčenie, nemala urobené linky a jej pery mali prirodzenú farbu. Pristalo jej to však viac. Mala dlhé mihálnice, aj bez čiernej farby a od vetra jej trochu zružoveli líca. A voňala ako čerstvé maliny.

Pristihol som sa, že premýšľam nad tým, či by tak chutili aj jej pery. Zarazilo ma to tak že som niekoľko krát musel zaklipkať očami a odvrátiť zrak niekam inam.

Posledné roky bol sex len prijemne uvoľnenie. Keď niekto žije tak dlho ako ja, prestane vnímať všetky klišé, ktoré sú s tým spojené. Nikdy som to nepreháňal, hoci som mal svoje obdobie kedy som sa v počtoch za noc vyrovnal Petrovi. Časom to povolilo. Nestalo sa že by ma niekto zaujal, že by ma prinútil premýšľať nad tým aké zaujímavé by bolo s tou osobou tráviť čas. Preto to bolo pre mňa veľmi prijemne zistenie a rozptýlenie.
O to viac, keď som si všimol ako sa na mňa uhrančivo pozerá ona.
"Zaujalo ťa niečo?" Opýtala sa a oprela sa o kamene vedľa mňa. Pozrela sa na mňa cez jej dlhé mihálnice.
"Ešte neviem." Odpovedal som jej na to a oprel som sa o lakte vedľa nej, tak aby sme mali tváre približne v podobnej úrovni. Tá sa vedela teda pozerať. Nevedel som či je to spôsobené len jej očami, alebo šarmom.
"Hm." Otočila hlavu a zahľadela sa pred seba. "Keď na to prídeš daj mi vedieť." Pousmial som sa.
"Pekné miesto však?" Povedala.
"Áno."
"Prekvapuje ma že si ho tiež našiel, chvíľku mi trvalo prísť na to ako sa sem dostať."
"Je to ako bludisko v skale, to je pravda."

"Dnes príde Druid."
"Áno ja viem a veľmi dúfam že sa budeš chovať slušne."
"Ak sa bude on…" Mykla plecom.
"Yen…" Oslovil som ju. Prekvapene na mňa otočila hlavu a zaklipkala očami.
"Yen?" Opýtala sa.
"Áno." nemal som v pláne to vysloviť, ale slovo sa mi v polke zaseklo v hrdle a vzniklo z toho to.
"To sa mi páči, tak ma ešte nik nenazval." Povedala a usmiala sa.
"Tak že som ťa pripravil o panenstvo v prezývkach."
"Tvoje zbožné prianie?" Diabolsky po mne prešla očami a priblížila sa tvárou trochu bližšie ku mne.
"Nie, na to som už starý." Odpovedal som jej okamžite. "Ale odbočili sme od témy." Odklonil som sa a teraz som si zložil ruky na prsiach zas ja.
Yennet sa otočila smerom ku mne, zaprela sa rukami o kameň a vyskočila na hradbu. Prehodila si nohu cez nohu a ruky si oprela o ne.
"Tak počúvam." Nadýchla sa. "Aké kázanie dostanem." Prevrátil som oči a pokrútil nad ňou hlavou.
"No tak!" zatiahla a rozhodila rukami do strán. "Ja sľubujem, že ho nebudem obviňovať z toho že preťahuje králiky v lese, to je to čo si chcel počuť?" Strašne som sa chcel zasmiať, ale udržal som ten výbuch v sebe.
"Prečo práve králiky."
"Pretože na viac ten úbožiak nemá!" Oborila sa na mňa a namierila na mňa prst. "Je zaslepený, nepraktický a strašne zastaralý! Nechce si nechať poradiť."
"Možno je to preto, lebo nechce aby si čerpala energie z jeho lesov. Dobre vieme ako fungujú niektoré druhy mágie, dokážu vyhladiť aj celý les!" Yennet prevrátila oči a vzdychla si. Otočila hlavu na stranu ako žiak, ktorého karhá profesor.
"Dobre budem slušná, aspoň sa o to budem snažiť."
"To by som ocenil." Kývol som hlavou aby som jej poďakoval.
"Ale potrebujem od neho pár vecí a dostanem ich. To prečo sme tu je dôležité."
"Áno ja viem. Uvedomujem si to." Povedal som vážne.
"Tak prečo strácame čas a ostávame tu jeden celý deň."
"Pretože život si máš užívať Yen a hlavne ho oslavovať vždy keď je príležitosť. To by si už v tvojom veku mala vedieť." Poznamenal som. Yennet sa mi zahľadela do očí a nadvihla jedno obočie.
"To je pravda." Zakývala s nohou a potom zoskočila zas späť na zem a prešla ku mne. Postavila sa tak že sme mali plecia skoro zarovno.
"Tak sa uvidíme dnes na oslave."


Keď som sa navliekol do slávnostnejšieho oblečenia, nemohol som sa ubrániť úsmevu, dlho som nebol takto vystrojený.
Na chodbe som sa stretol s Petrom. "Ale, ale, aleee!" Zatiahol a potľapkal ma po pleci.
"Sekne ti to, mal by si to skúšať častejšie!"
"Čo, chodiť ako primadona?" Povedal som kyslo. Nebol som veľmi naklonený tomuto štýlu oblečenia, nebolo veľmi pohodlné. Za to Peter sa v tom vyžíval, ako by bol on kráľom tohto hradu.
"Máš na sebe viac voňavky ako ženská Peter." Povedal som a pokrčil som nos.
"To je moja prirodzená vôňa." Oboril sa na mňa.
"To asi tak len tej tvojej pomätenej makovici." Ozval sa tlmený vlkov hlas, ktorý akurát vyšiel z jeho izby. Zdalo sa že sa v slávnostnom oblečení cíti rovnako pohodlne ako ja. Znechutenie na jeho tvári sa nedalo prehliadnuť.
Zasmial som sa a prezrel som si ho od hlavy až k pätám. Vyzeral veľmi dobre. Dokonca si zastrihol fúzy na tvári a vlasy.
"Čo sa ti to stalo?" Opýtal sa Peter a natiahol k nemu ruku, meril na jeho bradu. Pred tým než sa ho stihol dotknúť mu Vlad ruku odstrčil.
"To som nebol ja ale ten chlapík čo mi doniesol tie šaty, ešte kúsok a bol by som vyzeral ako ty." Mávol rukou smerom na Petra. Ten totiž to väčšinou nosil tvár dokonale oholenú.
"To sa ti nikdy nepodarí." Odvrkol mu a zvrtol sa na päte.

Vlad sa na mňa zúfalo pozrel. "Zapiješ to a bude ti lepšie." Utešil som ho a potľapkal som ho rukou po pleci. Neodpovedal mi na to.

Veľký sál v ktorom sa konala hostina bol naprataný ľuďmi. Na samotnom obrade bola vždy prítomná len najbližšia rodina a niekoľko svedkov nikdy sa nekonala pred veľkým davom ako to bolo v stredozemských či južanských krajinách.
Zišiel som pomaly po schodoch a prezeral som si miestnosť a ľudí v nej. Severania boli trvrdý ľudia, asi to plynulo z prostredia v ktorom žili. Tu človek musel byť silný aby prežil často krát vo veľmi krutých podmienkach, ale za to boli vždy milí a vedeli oslavovať ako nik. Preto už teraz, v túto skorú večernú hodinu bolo vidieť niekoľko podnapitých tvárí, ktorím sa krížili oči.

Medzi nimi sa Yennet vynímala. Zahliadol som ju hneď ako som položil nohu na zem z posledného schodu.
Mala na sebe dlhé modré šaty s odhalenými ramenami a vyšívaným vzorom okolo predĺžených rukávov.
Jej modré oči zvýraznené čiernou linkou si ma našli tak rýchlo ako ja ju. Navzájom sme sa premerali pohľadom. Videl som ako sa jej pery usmiali a potom sa otočila k žene s ktorou sa rozprávala.
"Ak ju nepretiahneš ty, tak ja áno." Vzdychol si Peter vedľa mňa. Otočil som sa k nemu s nechápavým výrazom.
"Nemáš nič lepšie na robote?"
"Vieš že ani nie?" Pobavene sa usmial a pohľad mu padol na jedno mladé dievča s blond vlasmi, ktoré okolo nás prešlo. "Aj keď." Pousmial sa a žmurkol na mňa.
"Zajtra ho bude niekto nahého naháňať po nádvorí hradu, so sekerou v ruke." Povedal potichu Vlad, keď uvidel ako sa Peter bez akýkoľvek zábran vydal za dievčaťom.
"Kde na to berie energiu?" Opýtal som sa so zamračeným pohľadom.
"Ale hovoríš to ako by si nikdy nebol mladý." Povedal mi Vlad a pousmial sa. "Kedy to má robiť, keď nie teraz."
"Len by si mal dávať väčší pozor na to koho robí." Vlad sa na mojej poznámke pobavene zasmial a prikývol.
"Ako tú dcéru toho lorda z juhu." Zasmial som sa. Áno to bola rozkošná príhoda. To dievča sa malo za dva dni vydávať za nejakého veľmi majetného muža.
Často krát som premýšľal nad tým ako sa vôbec do takých situácií dostane a ako je možné, že sa na neho ženy lepia ako na med.
"Ale musím povedať." Vlad si založil ruky na prsiach a mentorsky sa na mňa pozrel. "Že v niečom mal pravdu."
"Prosím?" Otočil som sa na neho. Vlad sa pousmial a pozrel sa za mňa.
"Ale nič." Kývol hlavou na pozdrav tomu kto stál za mnou, podľa vône a jeho výrazu som nemusel dlho hádať.
"Takto to je omnoho lepšie." Povedala Yennet a spokojne si ma premerala.
"Čo s tým všetci majú, ako keby som chodil oblečený vo vreci."
"No to tvoje oblečnie od toho nemá ďaleko." Odvrkla mi. Nemal som možnosť sa brániť pretože sa ozvali rohy, ktoré oznamovali príchod kráľovskej rodiny.
S Yennet sme ostali stáť na kraji pri schodoch odkiaľ bol pomerne dobrý výhľad.

Ha'Jahr bol vysoký muž, podobný svojmu starému otcovi v jeho mladých rokoch. Mal dlhšie vlasy zopnuté v cope a dlhšiu bradu. Jeho mladá nevesta Vivien už od pohľadu nebola len tak nejaká mladá žena. Vlasy mala vo farbe ohňa a oči zelené ako čerstvá tráva. Bola skoro tak vysoká ako jej manžel nad obočím mala malú jazvu. Obaja sa usmievali a za búrlivého potlesku a kriku prechádzali uličkou cez sál až k ich stolu, ktorý bol bohato vyzdobený.

Crach kráčal kúsok za nimi a dmul sa pýchou a radosťou, jeho žena Prescila kráčala vedľa neho. Pôsobila oproti nemu tak útlo ale zo svojej krásy nič nestratila, aj keď sa jej na tvári odkedy som ju videl naposledy objavilo veľa vrások a jej blond vlasy boli sivé ako striebro.
S trochu väčším odstupom ich nasledoval starý muž v dlhom kabáte, ktorý sa ťahal za ním vyrobeného z kožušín. Fúzy mal dlhé až k pásu a na tvári veľmi dôležitý výraz. V jednej ruke držal palicu, ktorá bola skoro tak vysoká ako on sám a na jej konci sa leskol zelený kryštál. Bolo jednoduché uhádnuť kto je to, hlavný Druid - Weras.

Mohol som počuť ako Yennet pri pohľade na ňom škrípe zubami. To dopadne zalamentoval som v mysli, už len z jej pohľadu som videl, že ak by mohla upálila by ho tam na mieste.

Crach sa postavil vedľa stola za ktorým sedela jeho rodina. Celá miestnosť razom stíchla. "Časy v ktorých žijeme, nie sú jednoduché. Je nutné uvedomiť si, čo je pre nás dôležité v tomto živote. Môj otec ma učil, že dobrý muž potrebuje k životu tri veci: odvahu, silu a lásku som rád, že môj vnuk nemá núdzu ani o jednu z týchto vecí a všetky ich našiel v tejto mladej krásnej žene." Niekoľko ľudí v miestnosti sa zasmialo, vrátane mňa. "Ha'Jahr." Otočil sa na svojho vnuka. "Prajem tebe aj Vivien len to najlepšie. Som na vás oboch hrdý. Nik nevie čo prinesie zajtrajšok! Preto sa radujme a oslavujme tento šťastný okamžik v našich životoch. Na vaše zdravie!" Odpil si zo svojho pohára. Po radostnom potlesku, ktorý vyvrcholil tým že sa mladý pár pred všetkými pobozkal sa napili aj všetci ostatný.
Pozrel som sa na Yennet. Jej pohľad smeroval k mladému páru, na moment mala na tvári výraz smútku, zasnila sa. Ako by videla všetko čo mala a stratila. Nedal som na sebe nič znať a dokým sa na mňa otočila už som sa pozeral inam.
"Asi by sme mali ísť za nimi." Navrhol som jej. Len letmo prikývla.

Prešli sme cez dav až k mladomanželskému stolu. V momente keď ma Crach zbadal postavil sa zo stoličky a veselo sa zasmial.
"So rád že ste ostali." Spoločne s Yennet sme sa mu uklonili a rovnako aj mladému páru.
"Pani Yennet!" Vivien sa postavila a prebehla cez stôl smerom k nám. Natiahla ruky k Yennet. Tá jej obe ochotne podala a zovrela jej dlane.
"Som rada, že ste prišli. Netušila som že…"
"Nebolo to v pláne." Povedala Yennet potichu, pravdepodobne ju nepočul nik iný okrem mňa.
"Ďakujem vám za všetko!"
"To nestojí za reč moja milá."
"Ale áno, bez vás by som tu dnes nebola."

"Ha'Jahr, Vivien dovoľ aby som vám predstavil môjho priateľa Ridvana." Crach na mňa ukázal rukou. Jahr len kývol hlavou na pozdrav. "Nikdy pred tým som vás u nás nevidel." Povedal.
"Je to už nejaký ten čas." Odpovedal som mu. Jeho mladá nevesta sa zas vrátila na svoje miesto vedľa neho a prezrela si ma. "Sme radi, že ste prišli na oslavu."Povedala Vivien
"My ďakujeme za pozvanie a gratulujeme." Odpovedal som im. Crach na mňa kývol aby som šiel bližšie. Obišiel som stôl, pretože nakloniť sa cezeň bolo nemožné. Yennet ma len ticho pozorovala.
"Povedal som Druidovi že sa s ním potrebujete stretnúť, čaká vás vzadu." Kývol hlavou smerom za seba. Prikývol som a potichu som mu poďakoval.
Ešte raz sme obaja pogratulovali novomanželom a potom som sa aj spoločne s Yennet vybral do dverí, ktoré boli nenápadne vsadené do steny vedľa veľkej vystavenej kožušiny.

Miestnosť v ktorej sme sa ocitli bola malá. Pravdepodobne slúžila len na uloženie potrebných vecí. Okrem horiacich sviečok v nej momentálne nič nebolo, ale podľa prachu na poličkách a zemi som usúdil že stoličky a nádoby ktoré sú teraz vo veľkej sále majú svoje miesto práve tu.

Weras stál v strede miestnosti s prísnym výrazom na tvári. Ako náhle uvidel Yennet jeho pohľad potemnel ešte viac.
Ani sa neobťažovali jeden druhého pozdraviť, namiesto toho sa otočil na mňa a kývol mi hlavou. "Moje meno je Weras." Povedal zachrípnutým vlasom.

"Ridvan, rád vás spoznávam." Na to mi nedopovedal, preto som sa ani neobťažoval k nemu natiahnuť ruku.
"Som tu len preto, pretože ma o to môj pán požiadal a vyzeralo to naliehavo. Nemusíme byť na seba milý, to že ste tu s touto…"
"Čo?" Oborila sa na neho Yennet nahnevane a založila si ruky v pás.
"No dámou určite nie, aj keď sa tak snažíte vyzerať." Yennet si odfrkla. Musel som sa nadýchnuť. Bude to ešte lepšie než som si myslel.
"Prosím." Povedal som nakoniec a tým som prerušil to neprijemne ticho. Obaja sa na mňa pozreli.
Otočil som sa na Yennet a kývol som jej hlavou aby niečo povedala, chcela sa s ním stretnúť a určite vie prečo, tak nech to máme rýchlo za sebou.
"Potrebuje Edésku masku." Povedala nakoniec Yennet. O slove prosím asi nepočula.
"Robíte si zo mňa srandu že áno!" Vyprskol Druid nahnevane a urobil krok k nej.
"Vyzerám na to?" Opýtala sa povýšenecky a vystrela sa do svojej plnej výšky.
"Je to jeden z najvzácnejších artefaktov na tomto svete navyše vyžaduje neskutočné množstvo energie ak si myslíte že túto silu dám do ruky niekomu ako ste ty tak to si na omyle!"
"Niekomu ako som ja?"
"Áno! Panovačná! Bez zrnka rešpektu!" Kričal a urobil ďalší krok k Yennet, zdalo sa že jej má chuť jednu vraziť.
"Vy ste zbabelec! Nepýtala by som si ju kebyže to nie je dôležité!" Zvolala Yennet nahnevane a naklonila sa k nemu. Druid si len pohŕdavo odfrkol. To bol moment keď som vkročil medzi nich tvárou k nej.
"To že sa tu začnete navzájom fackovať ničomu nepomôže." Povedal som jej. Yennet zovrela pery tak silno, že jej až zbledli, ale urobila krok späť.
Keď som si bol istý, že nepreskočí cez môj chrbát a nezačne ho mlátiť, alebo sa ho nepokúsi premeniť na žabu otočil som sa smerom k Druidovi, ešte pred tým než som otvoril ústa aby som mu čokoľvek vysvetlil natiahol ruku pred seba a zvolal.
"Nechcem nič počuť, moja odpoveď je jasná." Prešiel okolo nás a zabuchol za sebou dvere tak silno, že poličky okolo sa zatriasli.
"Tak to šlo výborne." Utrúsil som a pozrel som sa na Yennet. Nič som jej ale nevyčítal, už len to že sa nepokúsila ho zabiť bol z môjho pohľadu veľký úsmech.
"Čo teraz?" Pozrela sa na mňa a pousmiala sa.
"Jeho dovolenie som si pýtala len zo slušnosti."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 German Music German Music | Web | 31. prosince 2017 v 9:59 | Reagovat

Chválím ti jak to máš krásně přehledně udělané na odstavce. Vypadá to díky tomu opravdu pěkně. :) Přeji ti, aby byl nový rok 2018 plný úspěchů, zdraví, lásky, pohody a štěstí. :)

2 Sandy Sandy | 2. ledna 2018 v 17:28 | Reagovat

Tak toto zaváňa niečím nekalým, som zvedavá, čo Yennet vymyslela :-).

3 Kristen Kristen | Web | 6. ledna 2018 v 18:06 | Reagovat

Chvála, chvála! Úžasná kapča som zvedavá ešte viac ako Sandy na to, čo Yennet vymyslela

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama