IX. Kapitola - O krvi a víne 1/2

7. ledna 2018 v 15:19 | Kelly145 |  O krvi a víne

IX. Kapitola časť 1/2



Nespokojne som sa zamračil.
"Prosím?" Opýtal som sa opatrne a premeral som si ju.
"Povedala som, že jeho povolenie nepotrebujem!" Odvrkla mi a otočila sa na päte. Chytil som ju za rameno skôr než stihla opustiť miestnosť a pritiahol som si ju späť k sebe. Nemusel som jej nič povedať.
"Máš dve možnosti, buď pôjdeš so mnou a budeš nápomocný, alebo zatvoríš oči a ja tu o pár sekúnd nebudem a ty sa budeš tváriť že nemáš najmenšie tušenie kam som šla. Vyber si! Na sprostosti nemám čas!" Veľmi rýchlo som pochopil, že pokúšať sa ju nejakým spôsobom zastaviť absolútne nemá zmysel. Na druhej strane som musel uznať, že mala vlastne pravdu. Museli sme konať a keď to nebude s Druidovým požehnaním jeho problém.
Len som dúfal, že Yennet vie čo robí.

Miestnosťou kde sa konala hostina sme prebehli rýchlo a nenápadne. Na chodbe za sálom bolo niekoľko ľudí, ale nik z nich nám nevenoval pozornosť. Väčšinou to boli páry, ktoré chceli mať všetok čas len sami pre seba.


"Tam už sa dozviem kam ideme?" Opýtal som sa konečne, keď sme sa dostali preč od ľudí dostatočne ďaleko. Tak že nás nik nemal šancu počuť.
"Druid tu má pracovňu." Odpovedala mi a spomalila. Jej opätky prestali tak divoko udierať do podlahy a ja som mohol počuť ako sa hradná stráž presúva na vedľajších chodbách.
"Predpokladám teda, že ten artefakt či čo je to, plánuješ ukradnúť."
"Nie." Odsekla mi a kútikom oka sa na mňa pozrela. Prekvapene som nadvihol obočie. "Plánujem si vziať to čo je moje." Opravila ma.
"Tú masku?"
"Nie." Odpovedala rázne. Zastal som a založil som si ruky v bok. Yennet sa na mňa otočila s pozvdychnutím a tak strašne zagúľala očami že až vydali zvuk.
"Nepotrebujem o tom napísať vojenskú správu s časovými údajmi Yennet." Oboril som sa na ňu pomerne nevrlo. "Len by som bol rád kam idem a čo ma tam čaká."
"Och už som sa zľakla že ma budeš odhovárať od krádeže."
"Povedala si že to nie je krádež." Opravil som ju, na čo len nespokojne zašpúlila perami.
"Technicky…" Rozhodila ruky do strán a mykla plecom. Odpovedal som jej len pokrútením hlavy do strán. O terminológií sa môžeme baviť neskôr Potrebujem odpoveď na svoju otázku.
"Nie je to úplne maska, je to niečo ako kryštál, pomocou neho a istého kúzla je možné vidieť veci, ktoré sú inak skryté. Bol vložený do masky, ktorú používal pred tisícročiami jeden šaman, odvtedy mu ostalo to meno."
"Tak že si chceš zobrať kryštál, ktorý nikto nepoužil niekoľko tisícročí, cez ktorý je možno vidieť veci skryté pred zrakom obyčajných smrteľníkov. Ktorý ti Druid nechce dať pretože si myslí, že by si ho zneužila na svoje veľmi nekalé plány. Pochopil som to všetko správne?"
"Niekedy ma prekvapuje ako veľmi ti to páli." Povedala uštipačne.
"Snažím sa." Kývol som hlavou ako poďakovanie. "Nenapadlo ťa, úplne náhodou, že keď si mu povedala čo chceš pobeží na miesto kde je ten kryštál schovaný a odnesie ho?"
"Nie."
"A to lebo…?"
"No pretože ma nevaroval, aby som ho nešla zobrať aby som sa vyvarovala jeho hnevu ktorým ma zavalí hneď ako sa dotknem toho vzácneho predmetu." Dramaticky roztiahla ruky a napodobnila Duridov hlas. Zasmiala sa. "Je si príliš istá tým, že ho zabezpečil tak dobre, že sa k nemu nedostanem."
"Nenapadlo ťa náhodou, že to napríklad môže byť skutočne nebezpečné?"
"Napadlo." Odpovedal s úsmevom. "Ale na to tu mám teba nie? Hodím ťa do miestnosti ako prvého a uvidím čo sa stane." Ten sarkazmus sa dal natierať na chlieb.
"Výborne tak to sa skutočne mám na čo tešiť." Odpovedal som jej. Ona len spokojne mykla plecom a prehodila si cezeň vlasy.

"Ako vieš, že je tu v hrade."
"Pretože dole v podzemí kde je jeho pracovňa je pekný ochranný štít pred mágiou, pochybujem že by sa tak snažil kvôli bylinkám, ktoré tam má."
"Ale na isto to nevieš."
"Nie."
"A keď tam nebude."
"Tak na Cracha zamávaš mihálnicami a pomôže nám."
"A nemohli by sme to tak vyriešiť aj teraz!"
"Nie."
"A to pretože?"
"Som stará na to aby som si pýtala povolenie! Ideme sa tu vykecávať alebo!" Kývla rukou aby som šiel.

Po chvíle premeriavania si jej tváre som prikývol.
Netušil som s čím mám to dočinenie a určite by sa nedala zastaviť. Lepšie je ju mať na očiach. Mal som pocit, ako by som sa vrátil do mojich mládeneckých čias, keď mi bolo všetko jedno a na dôsledky som nemyslel. Niečo ako krádež vzácneho premetu zo smrteľne ozbrojenej a chránenej skrýše bolo samozrejme niekoľko krát zaujímavejšie ako svadobná hostina. O tom som sa nemusel hádať ani sám zo sebou. Ale nemohol som to samozrejme dať na sebe znať. Niekto z nás dvoch sa predsa musel tváriť že je dospelí.

"Zabávaš sa?"
"Prosím?."
"Hm." Premerala si ma.
"Čo zas?"
"Prídeš mi ako ťažko morálny typ."
"Kebyže ním som, povedal by som ti, že to čo robíme je vysoko nebezpečné a neucítivé a určite by sme sa mali vrátiť späť."
"To je asi pravda."
"Ale nepovedal som to."
"Všimla som si a to ma skutočne prekvapuje."
"Mám ešte pár trikov schovaných v rukáve."
"Hm." Diabolsky sa na mňa usmiala. Ale nepovedala mi na to nič.

Rýchlo som k nej natiahol ruku pritiahol som ju k sebe a oboch som nás schoval za veľký ťažký baldachýn ktorý bol zavesený na kamennej stene a zakrýval malý výklenok v ktorom bolo pred tým pravdepodobne niečo postavené.
"Čo to…"
"Pst!" Priložil som si ukazovák na pery a kývol hlavou smerom ku chodbe. Až teraz sa objavili zvuky dvoch párov ťažkých topánok. Pravdepodobne to bola stráž z hradu. Lepšie je ak nás nebude nikto vidieť. Aj keď veľmi vážne pochybujem o tom, že si Druid neuvedomí kto mu jeho vzácny predmet ukradol.

Yennet sa na mňa pritlačila, aby nás nebolo cez závesy vidno, pravdepodobne nám stále trčali nohy. Ale kto sa pozerá po zemi keď sa môže baviť o tom ako krásne dievčatá tancujú na hostine a oni dvaja sa nemôžu dočkať dokým ich príde vymeniť ďalšia hliadka.
Pozrel som sa dole na Yennet, pristihol som ju pri tom ako si prezerá moju tvár a pri tom si hryzie spodnú peru. Neuhla pohľadom. Privrela trochu oči a naklonila hlavu. Jej pohľad bol skutočne podmanivý, vedel som si predstaviť že jej muži padali k nohám len pri pohľade do nich. Boli to oči pre, ktoré by sa dalo zabíjať.
Prekvapujúce bolo, že mi nebol neprijemny. Nechať sa ním čiastočne pohltiť bolo prijemne osviežujúce a uvedomenie si, že jej spoločnosť mi je prijemna viac než som si dokázal pripustiť tiež. Dlho sa nestalo, že by niekto upútal moju pozornosť tak ako ona. Nešlo len o tú telesnú stránku, ona bola krásna žena a ja som bol muž ktorý mal dve fungujúce oči. Ale bolo tam niečo čo proste stálo za hriech. Také to iskrenie, pre ktoré by ste dokázali preplávať moria a prekonať hory.
Keď sa jej tlkot srdca trochu zrýchlil a dych skrátil pochopil som, že nie som jediný, kto sa tak cíti.

"Hm." Nadvihla jedno obočie a potom sa otočila preč. Nepýtal som sa. Nepotreboval som vedieť, čo si myslí, úplne mi stačilo vedieť čo prebehlo hlavou mne a moje telo to dalo pomerne jasne najavo.

Keď sme vyšli z poza baldachýnu potichu sme sa vydali cez hrad.
Mierili sme do podzemia. Prekvapilo ma, že miesto ktoré si zvolil Druid ako svoju pracovňu bola kopka v pivnici.
Nenazval by som to úplne pracovňou, skôr to bolo laboratórium. Cez prvé dvere sme sa dostali jednoducho, dokonca neboli ani zamknuté. Premýšľal som či je na nich nejaké zaklínadlo, ktoré Druidovi oznámi, že niekto vošiel.

Laboratórium bolo pomerne desivé, s mojim zrakom som nemal problém aj bez svetla rozoznať vysoké poličky až po strop vyrobené z tmavého dreva, naplnené do prasknutia rôznymi lahvičkami a knihami na ktoré niekto nesiahol desiatky rokov.
Bolo tam nekonečné množstvo spisov a rukopisov, pergamenov na ktorých boli určite mocné kúzla a tajomstvá prírody samotnej. Popravde veľmi rád by som našiel moment na to aby som si to mohol prehliadnuť, ale na to teraz nebol čas.
Yennet rozsvietila niekoľko sviečok v miestnosti, ktoré tam ešte ostali a otočila sa na mňa.
"Musíme nájsť nejaký vchod. Teda myslím." Povedala naliehavo.
"Aký?"
"Ak si dobre pamätám bolo to niekde na konci miestnosti." Ukázala prstom smerom ku stene.
"Ak si dobre pamätáš?"
"Áno." Zas prevrátila oči. "Keď som tu bola prvý krát sledovala som ho chcela som sa dostať dole ale…"
"Čo?"
"Bola som mladá a neskúsená nehody sa stávajú."
"Tak to ma upokojilo." Zafrflal som a pozrel som sa na stenu predo mnou. Nebolo na nej nič zvláštne. Vysoké police plné kníh medzi nimi písací stôl ktorý už dávno zmizol pod hromadovu pergamenu.
"A nepýtaj sa ma či nemôžem použiť kúzlo. Nemôžem." Povedala hneď.
"Nešiel som sa pýtať." Použila by ho kebyže môže. "To asi musí byť poriadna otrava zrazu premýšľať čo?" Bolo známe, že čarodejníci nie sú veľmi ručne nadaný pretože na všetko používali len a len svoje magické schopnosti.
Yennet na to nezareagovala, ako by aj mohla. Pousmial som sa.

Pozrel som sa do úrovne svojich očí, bol som približne tak vysoký ako Druid, ak by tu mal nejaké dvere určite by sa otvárali z knižnice. Aj keď. Je to veľmi nápadné. Knihy vyzerali zaprášené a žiadne nejak nevyčnievala z davu.

Preto som sa otočil na stôl. Múdry človek by zámok položil na miesto, ktoré by iný najmenej čakal. Odhrnul som papiere zo stolu a nechal som ich padnúť všetky na zem. Prezrel som si stôl. Nebol nejak výnimočný.

"Hľadáš niečo?" Opýtala sa Yennet a prešla ku mne,
"Neviem, ešte." Otočil som sa a pozrel som sa na dva šuflíky z opačnej strany, teda zospodu. Jeden bol mierne povisunutý. Obyčajnému človeku by ten malý znak unikol, ale mne udrel do očí okamžite.
"Yen." Zavolal som. Prešla ku mne a naklonila sa cez moje plece aby lepšie videla.
"To je runa." Povedala. Povytiahol som šuflík niečo viac a o kúsok sa zjavila ďalšia.
"Dovolíš." Povedal som a opatrne som sa okolo nej otočil ku ďalšiemu šuflíku. Pootvoril som ho a na rovnakom mieste, smerom ku mne tam bol v dreve vyrezaný podobný znak.
"Opatrne, kto vie čo sa stane keď tam dáš nesprávnu kombináciu." Upozornila ma a čupla si oproti mne.
Napadlo to aj mne, mohla to byť pokojne nejaká pasca. Doteraz sa nič nestalo ale to neznamená že pri zadaní nejakéj kombinácie na nás nebude vrhnuté kúzlo.
"Počkaj." Prižmúril som oči. "Mohla by si mi nejak rozsvietiť?" Yennet natiahla ruku, ktorá jej ako by začala horieť v modrom plameni, ktorý vytvoril lúč jasného svetla. Zas som cítil lesné plody.
"Pozri sa, tie šuflíky sú zo spodnej strany zodraté, ale len po tieto dve runy. Vidíš to tam? Ako by tam bol nejaký klinec, ktorý tam pravidelne pri každom otvorení vydral čiaru. Skúsim to potiahnuť len po ten znak kde je tá čiara hlboká. Možno…" Keď som ťahal počul som ako sa klinec v jednom zo šuflíkov zarýval čerstvo do dreva v tom momente som prestal a potom som druhý šuflík len pomaly ťahal dokým som nepočul ľahké cinknutie. V ten moment som sa rýchlo postavil.
"Čo si urobil?" Pozrel som sa na stôl. Neviem ako ma to napadlo, ale chytil som ho a celou silou ho posunul k sebe. Dalo mi to riadne zabrať nebol to ten najľahší kús dreva. Teraz bolo kliknutie zreteľné a po tom ako sa ozvalo niekoľko kladiek tak drevená knižnica na pravej strane sa poodchýlila.
"Si dobrý." Povedala Yennet a teraz to myslela skutočne vážne, na moje veľké prekvapenie.
"Vďaka." Povedal som a chytil som dvere za okraj a pootvoril som ich tak aby cez ne mohla prekĺznuť.

V chodbe, do ktorej sme sa dostali nebol ani lúč svetla, dokonca aj ja som mal problém s tým aby som videl niečo čo mám rovno pred nosom. Yennet veľmi rýchlo rozsvietila svetlo na svojej ruke.
Boli sme v kamennej chodbe so schodiskom, ktoré viedlo ešte hlbšie do zeme.

Netrvalo dlho dokým sme sa ocitli v neveľkej jaskyni. Prvé čo som si všimol boli veľké drevené dvere pred nami.
Zastavil som Yennet rukou, určite tu bolo niečo nastražené. Takto jednoduché to byť nemohlo.
A mal som pravdu hneď ako som urobil krok pred seba, pred nami sa objavila zo zeleného dymu veľká príšera. Vyzerala ako by mala polámané krída a kosti mala potiahnuté skoro priesvitnou zelenkastou kožou.
"Do riti." Zaklial som a pozrel som sa na Yennet.
"Zabav ho ja idem otvoriť tie dvere."
"Robíš si srandu že?"
"Nie."
"Nemám pri sebe ani…"
"TAK SA VYNÁJDI!" Natiahla ruku a udrela príšeru rovno do oka. Uhla tak rýchlo že keď sa tá pozrela na miesto odkiaľ útok prišiel videla len mňa.

Bohovia.

Nemal som pri sebe ani len dýku, že by som sa pokúsil nejako brániť, jediné čo som mohol robiť bolo uskakovať a to najrýchlejšie ako som mohol. Tieto príšery nemajú síce zrak za to majú výborný sluch a ešte lepší čuch. Drápy majú tak dlhé ako moja ruka a keď sa po mne zahnala mal som čo robiť aby som neskončil rozštvrtený na malinkaté kúsky.
"Ak by si bola tak milá!" Zvreskol som na Yennet. Len kútikom oka som videl, ako sa snaží pomocou mágie otvoriť dvere. Samozrejme, že rýchlejšie to nešlo.
"Neotravuj!" Zvreskla po mne a ja som len tak stihol uhnúť na bok, dopadol som tak že sa mi zatočila na moment hlava a zatmelo sa mi pred očami, tak že ma položila na chrbát a na chvíľu som vyzeral ako chrobák, ktorý sa nevie z panciera prevrátiť zas späť na nohy.
Keď som otvoril oči videl som pred sebou príšeru ako sa naťahuje a ja nemám kde utiecť. V momente keď sa jej obrovské drápy blížili k mojej tvári sa vyparila vo vzduchu rovnako rýchlo ako vtedy prišla.
V tom momente sa mi povolilo napätie vo všetkých svaloch na tele a ja som ostal ležať na zemi skoro nevládny.
Počul som kroky vysokých opätkov ako ku mne kráčaju. Ja som sa ešte stále snažil lapiť dych. Yennet sa postavila jednou nohou dopredu a založila si ruku v bok pozrela sa na mňa, ako by nechápala čo som tu ako stváral posledných desať minút.
"Asi som si niečo zlomil." Povedal som nakoniec.
"Myslíš svoju dôstojnosť? To hej." Blisol som po nej nahnevane pohľadom.
"Vieš čo, nabudúce ty budeš bojovať príšerou a ja budem otvárať zámku na dverách. Nevedela si otočiť kľúč?" Začal som sa pomaly zviechať na nohy.
"Nie je to tak jednoduché ako sa zdá."
"Utekať pred ostnatou príšerou s obrovskými tesákmi je ale hračka." Podotkol som. "Nemohla si ho zabiť hneď?"
"Keď otvoríš dvere, zabiješ príšeru Ridvan." Odpovedala mi pokojne a rukou mi oprášila prach zo šiat, nie že by mi to nejako pomohlo.

"Poďme dokým sem príde niečo ďalšie." Kývla mi hlavou aby som sa pohol smerom ku dverám. naprávajúc si to krásne, teraz už pekne zničené oblečenie som sa ocitol v obdobnej jaskyni ako bola tá z ktorej som prišiel. Hoci táto bola úplne skoro až po strop naprataná vecami.
Od zlata cez drahé kamene, až po rôzne druhy fľaštičiek látok a podobne. Bolo tam toho za tisíce zlatých.
"Páni."
"Hej, ten chlap je riadne prasa. Ako v tomto neporiadku môže niečo nájsť, predpokladám že len vkročí nohou do miestnosti a zahodí to čo drží v rukách."
"To nebolo to čo som mal na mysli." Yennet prechádzal opatrne cez miestnosť, ako by čakala útok. Otáčala sa okolo a hľadala to prečo sme sem prišli. Dúfal som len že sme na správnom mieste, pretože ak som toto všetko absolvoval pre prach na nohaviciach asi by ma to poriadne naštvalo.
"Povedz že tu tá prekliata vec je!"
"Áno." Povedala Yennet a pohľad mala upretý na jednu nenápadnú drevenú krabičku pred sebou.
"Neviem čo sa stane ale keď ju vezmem."
"Výborné." Podišiel som bližšie k nej a nervózne sme si vymenili pohľady.
"Tak proste to vezmi a ideme."
"Keď ja by som sa tu rada pohrabala, mám pocit že tam vidím dračie vajcia."
"Tie nechaj prosím ťa na pokoji."
"Ale na čiernom trhu ti vynesú tisíce."
"A tiež ti môžu uhryznúť ruky, prosím ťa vezmi tu krabičku a poďme, či ju mam vziať ja?"
"Nie, ja to urobím." Zas sa pohľadom sústredila na mňa zhlboka sa nadýchla.
Natiahla sa do poličky pre krabičku. V momente keď to spravila stalo sa to čo som si myslel že sa stane. Ďalšia pasca na zlodejov.

Dvere ktorými sme prešli sa prudko zatvorili- samozrejme….
Všetko svetlo v miestnosti ktoré Yennet rozsvietila zhaslo a ja som počul ako niečo pod nami sičí. Ale nebol to živočích, skôr to… Bol to nejaký plyn. Cítil som ho v nose hneď ako sa začal plaziť po podla.
"Poďme!" Povedal som rýchle Yennet a natiahol som ruku do vzduchu aby som vedel kde je. Našťastie som na ňu narazil hneď na prvý pokus.
"A kam?"
"Portál?"
"To nemôžem."
"Premiestniš nás." Cítil som ako jej svaly pod mojou rukou stuhli.
"Yen, niečo sa sem napúšťa pravdepodobne nás to čoskoro paralizuje tak zvládneš to či nie." Cítil som ako smerom ku mne natiahla ruku a prudko si ma k sebe pritiahla.
"Nádych!" Zavolala a v tom momente sa mi stratila pôda pod nohami.


Keď som pristál na drevenej podlahe uľavilo sa mi a zároveň som sa nekontrolovane rozkašlal. Motala sa mi hlava a pľúca som mal plné toho plynu. Trvalo mi niekoľko sekúnd dokým som sa mohol správne nadýchnuť.

Hneď ako som prišiel k sebe som sa prudko posadil.

Nebola to moja izba ale definitívne som bol na hrade. Podľa toho oblečenia a vône, ktorá v miestnosti vládla som bol u Yen.
Niekoľko lampičiek slabo osvetľovalo ťažké červené závesy na posteli a v krbe doháralo posledné poleno.

Yen som nevidel. Ale počul som ju. Pomalé kroky z vedľajšej miestnosti mierili ku mne.
"Si v poriadku?" Opýtala sa a pozrela sa na mňa cez roh.
"Áno." Odpovedal som jej a urobil som krok bližšie k nej."
"Dobre už som sa zľakla, že si skončil niekde v stene alebo tak. Nie je ľahké ťa premiestniť je ťa celkom dosť." Pousmiala sa a postavila sa predo mňa.
"No." Pousmial som sa. "Zvládaš to výborne." Tiež sa usmiala.
"Kde je krabička?"
"V bezpečí."
"Premiestnila sa s nami?"
"Áno, našťastie. Ale cez portál by asi neprešla."
"Ešteže vieš ako na to." Premerala si ma a urobila ešte ďalšie dva kroky dopredu.

"Ty vyzeráš." Premerala si ma. Pozrel som sa na svoje zaprášené oblečenie.
"Hej, ako by som sa váľal niekde po kanáloch."
"No skoro to tak bolo." Povedala a pousmiala sa.
"Mal by som to ísť prezliecť."
"Možno…" Nadvihla uhrančivo jedno obočie. "Alebo to proste vyzlečieš tu." Pousmiala sa keď uvidela môj výraz. Tá poznámka ma zaskočila, ale neprekvapila.
"Nehovor, že ťa to nenapadlo." Povedala a urobila ešte jeden krok ku mne. "Navyše po práci má prísť nejaká odmena." Cítil som sa polichotený, že som bol zaredený do tejto správnej kolonky.

Bez toho aby som niečo povedal som si rozviazal šnúrku na kazajke a na jeden krát som ju vyzliekol.
Prebehla po mojom tele pohľadom, ktorým sa dokázalo pozerať len veľmi málo žien. Bol zvodný a hravý zároveň. Už v tento moment som sa bavil naplno.
Nemusel som jej hovoriť aby si vyzliekla šaty, rukávy jej na ramenách viseli len tak tak, preto ich stačilo posunúť po pleci a padli na zem sami.
Prikročil som k nej a prudko som ju zdvihol na poličku vedľa nás. Pritlačil som ju k sebe čo najviac ako som len mohol.
Pobavene sa zasmiala a pozrela sa mi do očí, potom mi oboma rukami objala tvár a pobozkala ma. Naliehavo a vášnivo.

Neobťažoval som sa s tým aby som jej korzet rozväzoval, našťastie nebol problém ho roztrhnúť. Mala krásnu postavu, takú akú si každý muž predstavuje v snoch keď leží doma sám v posteli. Takú pre ktorú by každý jeden z nás bol ochotný zabíjať a ísť skoliť troj hlavého draka.

Cítil som v ústach krv po tom ako mi ma uhryzla a na chrbte mi nechala niekoľko škrabancov. Ani jeden sme sa nehanbili, nepremýšľali sme nad tým čo robíme, užili sme si to.

Položil som ju na posteľ. Najprv sa vzpierala, pretože ona bola tá, ktorá chcela byť hore, ale keď som jej chytil obe ruky a pridržal som jej ich nad hlavou brániť sa prestala.
Čakal som na to dokým vyvrcholí, na moment keď mi bude žiadúco šepkať do ucha moje meno a keď som cítil ako sa celé jej telo podo mnou preplo ako luk, doprial som si pár posledných slastných pohybov pre seba a potom som sa zvalil vedľa nej na posteľ.

Na moment som zatvoril oči, zrazu som mal v hlave úplne prázdno, bola tam len čierna tma.
Z toho prijemne slastného a spokojného pocitu ma vytrhlo jej zasmianie sa.
Pootvoril som jedno oko a pozrel som sa na ňu. Ruky mala položené nad hlavou, tak že vystavovala svoju krásnu postavu dokonale na obdiv. Hrudník sa jej rýchlo nadvihoval a klesal a počul som ako jej srdce bije ako o závod.
"Niečo smiešne?" Opýtal som sa a otočil som sa hlavou k nej. Zas sa pousmiala.
"Len som premýšľala nad tým prečo sme to neurobili skôr."
"Netuším." Málokedy sa stane že si s niekym sadnete na prvý krát, že vás to baví od prvého okamžiku, od prvé dotyku pier až po koniec.
Nadvihla jedno obočie a pozrela sa na mňa, zahryzla si do spodnej pery. "Myslím si, že by sme si to mali vynahradiť." Posadila sa na mňa a pobozkala ma. "Vieš aby sme neľutovali."

V ten večer sme si to vynahradzovali ešte niekoľko krát.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | Web | 11. ledna 2018 v 19:02 | Reagovat

Niečo ako krádež vzácneho premetu zo smrteľne ozbrojenej a chránenej skrýše bolo samozrejme niekoľko krát zaujímavejšie ako svadobná hostina. O tom som sa nemusel hádať ani sám zo sebou. Ale nemohol som to samozrejme dať na sebe znať. Niekto z nás dvoch sa predsa musel tváriť, že je dospelý.
:D :D :D tak tento odstavec ma dostal  :D A celkovo táto časť sa mi zatiaľ asi páčila najviac, tie konverzácie a hlavne akcia! (vo všetkých smeroch :D)

2 Kristen Kristen | Web | 12. ledna 2018 v 14:24 | Reagovat

Nemám čo povedať, respektíve napísať, pretože Sandy to napísala jasne. Kapitola plná akcie, humorných (teda aspoň ja som sa zabavila pri niektorých konverzáciach) poznámok. Geniálne

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama