XI. Kapitola - O krvi a víne 1/2

24. února 2018 v 10:11 | Kelly145 |  O krvi a víne

XI. Kapitola




Keď som precitol nedokázal som otvoriť oči, mal som pocit ako by som mal na viečkach závažia, ktoré mi bránili nimi vôbec pohnúť.
Cítil som, že som v posteli pod kožušinami len v mojich nohaviciach. V miestnosti kde som ležal, bolo teplo sucho.
Hlava ma bolela ako ešte nikdy. Celé telo sa mi ako by prepadalo do postele, na hrudi som mal zvláštny pocit, veľmi ťažko sa mi nadychovalo. Každý pohyb bol veľmi bolestiví.

Pokúsil som sa otvoriť oči, aj to málo ma stálo neskutočné množstvo síl. Videl som pred sebou rozmazanú postavu, nedokázal som zaostriť na jej tvár.
"Prebral sa!" Zavolala. Bol to ženský hlas, pripomínal mi niekoho ale nevedel som si spomenúť na to koho. Pokúsil som sa znovu zdvihnúť ruku, ale pohli sa mi len prsty.

Oči som znovu nechal aby sa zatvorili, nevládal som ich držať otvorené. A znovu som zaspal.

***

Keď som sa prebral druhý krát cítil som sa o niečo lepšie. Dýchalo sa mi jednoduchšie, už som nemal pocit, ako by som padal do postele.

V hlave mi hučalo o niečo menej, ale stále to nebolo ideálne. Nadýchol som sa a s výdychom som otvoril oči. Teraz sa mi podarilo ich udržať otvorené o niečo dlhšie.

Nemusel som sa pýtať kde som, vedel som to- na hrade v Stakatane. Ako som sa tam dostal mi nebolo úplne jasné, ale mal som isté tušenie.

Miestnosť bola tmavá, jediné čo ju osvetľovalo bolo svetlo z kozubu, jeho oheň prijemne hrial. Na sucho som prehltol a pokúsil som sa otočiť hlavou, na čo sa ozvala pekná bolesť. Nešla z jedného bodu, ale bolela ma celá.

Musel som na moment zatvoriť oči, inak by som sa pozvracal.

Počul som dve srdcia. Obe bili pomaly.

Keď som usúdil, že je najlepší čas otvoriť oči uvidel som Vivien. Sedela vedľa mojej postele opierala si hlavu o ruku a spala.
Chcel som niečo povedať, ale v ústach som mal strašne sucho, nedokázal som vysloviť ani hlásku, tak že som vydal len niečo podobné chrapotu.
Prekvapivo ju to prebralo, alebo to možno bol môj pohyb.
"Ridvan!" Povedala potichu a naklonila sa ku mne.
"Pošli po kráľa hneď!" Zavolala na niekoho, nemohol som sa otočiť a pozrieť sa na neho. Ale počul som ako sa otvorili a zatvorili dvere.
Vivien sa ku mne naklonila s pohárom. Bola v nej teplá tekutina, ktorá určite nebola voda. Popravde to bolo pekne nechutné, ale vypil som to, dokázal som do seba dostať dokonca viac ako jeden hlt.
Keď ten humus odrazil do môjho žalúdka uľavilo sa mi takmer okamžite. Zdalo sa že to bol nejaký lektvar. Cítil som ako sa mojim svalom uľavilo a zrazu som mohol pohnúť rukami aj nohami bez toho aby mi to spôsobovalo toľko bolesti.

Vivien sa ku mne natiahla a teraz mi dala napiť vody s príchuťou byliniek. Boli proti bolesti ich arómu som poznal, použil som ich veľa krát. Budem musieť počkať dokým zaúčinkujú.

Oprel som sa o lakeť a pokúsil som sa posadiť.
"Nie počkaj, ležíš tu už nejaký čas nemal by si sa hýbať." Povedala Vivien. Čo znamenal nejaký čas? Hodiny, dni, týždne?
Keď zbadala môj pohľad odpovedala mi.
"Dva dni." Dobre, čakal som, že to bude horšie. "Mysleli sme si, že to ale neprežiješ." Povedala trochu ustarostene a vzhľadom na to, že som sa nehodlal znovu uložiť do postele pomohla mi posadiť sa. Položila za mňa dva veľké vankúše a položila ma na ne.

Chvíľu moja hlava protestovala, ale potom sa mi zmysli začali vracať späť a telo sa začalo spamätávať.
Vivien mi ponúkla ešte raz ten nechutný nápoj, ktorý som ale ochotne vypil tento krát až do dna. Posledný hlt bol skutočne životodarný.
"Čo sa…" Dostal som zo seba. Môj hlas bol zachripnutý, ale aspoň som ho dokázal dostať z tela.
"Crach je už na ceste všetko ti povie." Povedala a pozrela sa na dvere. Počul som ho prichádzať jeho kroky sa nedali prehliadnuť.

"Ridvan!" Ozvalo sa od dverí. Crach vyzeral veľmi ustarostene, ale zároveň sa zdalo že je rád že ma vidí.
Druid bol tesne za ním.
"Dala si mu lieky čo som ti prikázal?" Opýtal sa Vivien a pozrel sa na fľaštičky na stolíku za ňou.
"Áno." Odpovedala mu rýchlo.
"Dobre dobre." Druid znel prekvapivo milo a starostlivo.
Crach prešiel okolo postele a posadil sa do kresla v ktorom sedela pred tým Vivien, Druid stál tesne za ním. Vivien prešla na druhý koniec miestnosti, myslím si, že tam stál jej manžel. Ale to bola len moja domnenka, nemal som silu sa k nemu otočiť.

"Ako sa cítiš?" Opýtal sa ma Crach.
"Nedobre." Povedal som. Jedno slovo bolo na mňa až príliš.

Zdalo sa však, že elixír ešte neskončil svoju prácu na mojom tele. Cítil som ako sa mi z vnútra po všetkých svaloch rozlieva teplo, čo bolo veľmi prijemne.

Crach bol trpezlivý, sadol si vedľa mňa na stoličku, kde pred tým sedela Vivien a ustarostene si ma premeral.
Druid stál za ním otočený ku mne chrbtom a niečo miešal. Počul som ako prísady potichu dopadajú do kamenného dna misky a potom ich niečim miešal dohromady. Nakoniec sa ku mne otočil s ďalším pohárom, ktorý mi nechal položený na nočnom stolíku.
"Keď sa znova preberieš, vypiješ to." Povedal mi pokojným hlasom a potom sa zas postavil do úzadia za Cracha.
Čakal som, že sa bude hnevať o niečo viac. Predsa len okradli sme ho a urobili sme presne to čo nám zakázal.

Pozrel som sa na Cracha a nadýchol som sa. "Čo sa stalo?" Dostal som zo seba pri výdychu a ponoril som sa späť do vankúšov. Nenapadlo by ma že hovorenie bude spôsobovať tak neprijemne pocity.

Crach sa nadýchol.

"To by sme radi vedeli." Povedal a pozrel sa jedným okom na svojho vnuka.
"Po tom ako ste odišli a dozvedel som sa, čo ste si zo sebou vzali." Povedal Druid. "Som sledoval energie v kráľovstve vedel som, že Yennet sa nebude štítť kryštál použiť a tak sa aj stalo. V momente, keď vyslovila prvé kúzlo vedel som kam mám ísť.
Mali ste jediné šťastie, že som tam bol. Teraz by ste boli všetci mŕtvi." V jeho hlase nebolo počuť ani zmienku výčitiek.
Pozrel sa na mňa pozorne a prišiel o kúsok bližšie.
"Videl som, len zlomok toho s čím si bojoval." V jeho hlase bol počuť strach. "Nikdy som nič podobného nevidel. Strhol som vás do portálu a premiestnil vás sem."
"Si jediný, kto sa prebral. Yennet a jej zranenia sú vážne. Nevieme ako jej pomôcť popravde." Povedal Crach. "Peter má vysoké teploty."
"A Vlad?" Tušil som aká bude odpoveď na moju otázku, ale musel som sa ujistiť, že to čo som videl bolo pravdivé.
"Ten sa nevrátil." Povedal Crach smutne a súcitne sa na mňa pozrel. "Je mi to ľúto."
"Videl som ako ho tá vec pohltila." Povedal Druid okamžite a nervózne prešliapol z jednej nohy na druhú.

Cítil som ako mi zovrelo srdce. Vlad bol priateľ, tých som v živote nemal veľa. Jeho strata bolela viac než som dal najavo.

Sklopil som zrak, no nepovedal som nič.

"Možno by ste v tom mohli pokračovať neskôr." Povedala Vivien a pristúpila ku Crachovi. "Potrebuje si odpočinúť." Crach prikývol a postavil sa.
Naklonil sa ku mne a veľkú ruku mi položil na plece.
"Je mi to ľúto. Uzdrav sa." Prikývol som na znak vďaku.

Pred tým však než odišiel som rýchlo povedal. "Crach?!" Otočil sa ku mne so zvedavým pohľadom. "Neposielaj tam vojakov." Vyslovil som rýchlo, cítil som ako moje telo zase začína ťažieť. Vedel som, že čoskoro zas zaspím, ale musel som ho varovať. Ak by tam poslal svojich mužov je po nich. Tá vec ich zabije všetkých.

Nevedel som aká bola jeho odpoveď, pretože som znovu zatvoril oči a zaspal som takmer okamžite.

Nebol to však pokojný spánok, zdali sa mi sny, ktoré nedávali zmysel. Boli temné plné utrpenia a bojov.
Zjavovali sa mi útržkovité spomienky, starý známi a lásky a všetko potom zahalila vždy čierna tma z ktorej na mňa pozerali jasne fialové oči.
Na tie nezabudnem, vryli sa mi do pamäti.




Prebudil ma slnečný lúč, ktorý mi svietil priamo do očí.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama